Za 40-tisícový úplatok a nepriamu korupciu nedávno vyviazol Zoroslav Kollár, jeden z najbohatších Slovákov, s peňažným trestom vo výške 70-tisíc eur.

S prokurátorom totiž uzavrel dohodu o vine a treste a súd ju schválil. Sám obvinený priznal, že dohodu sa rozhodol uzavrieť na základe dôkazov, ktoré proti nemu svedčili. Trest vraj nemá problém zaplatiť.

V poslednom čase však zďaleka nejde o jediný prípad, keď sa ostro sledovaná kauza skončila dohodou a na prvý pohľad nízkym trestom. Spomeňme aspoň podmienku a 50-tisícový trest pre bývalú šéfku Finančnej správy Lenku Wittenbergerovú, dvojročný trest pre expolicajta Pavla Vorobjova alebo podmienky pre niekdajších predstaviteľov Finančnej správy z kauzy Mýtnik.

Ešte diskutabilnejšie sú prípady, keď sa páchateľ prizná k závažnej trestnej činnosti, ale jeho prípad sa nedostane ani pred súd. Vďaka spolupráci s políciou a prokuratúrou.

Exsudcovi Vladimírovi Sklenkovi týmto spôsobom dokonca na dlhú dobu zostali k dispozícii aj benefity z úplatkov.

Niet divu, že sa nad spravodlivosťou takýchto rozhodnutí zamyslí každý, kto aspoň občas číta noviny. Naratív o poplatných udavačoch navyše vehementne presadzuje aj časť opozície. A prílišné spoliehanie sa na výpovede ľudí z kriminálneho prostredia kritizuje aj odborná verejnosť.

Americký štýl?

Základným cieľom pri prijímaní tzv. odklonov od riadneho trestného konania bolo zrýchlenie procesu. Jedným z nich je aj dohoda o vine a treste. Ak sa páchateľ prizná, prijme trest a vzdá sa práva na odvolanie, odpadá pre prokurátora a políciu množstvo práce. Aj obvinený na tom profituje. Dostane o tretinu nižší trest, než je zákonné minimum.

Spolupráca s políciou pritom nie je podmienkou. Na tento fakt upozorňoval napríklad už zmienený Zoroslav Kollár, ktorý sa vehementne ohradil voči spájaniu s pojmom kajúcnik.

Na prvý pohľad je preto pre prokurátora dohoda s obvineným vítaným uľahčením práce. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Peter Kysel však konštatuje, že o stávke na istotu nemôže byť reč. Obvinený musí s dohodou súhlasiť a na to ho treba presvedčiť.

„Zmyslom dohody o vine a treste je zjednodušiť a zrýchliť konanie pred súdom, teda aby sa nekončili trestné veci súdnym pojednávaním,“ dôvodí pre Postoj prokurátor, ktorý dozoroval napríklad kauzy gangu sýkorovcov alebo prípad Milana Lučanského. Dodáva: „Zároveň by malo ísť o spôsob, ako legálne využiť možnosť a dostať miernejší trest, ako by obvineného čakal v súdnom konaní.“

Do nášho právneho poriadku sa dohody s prokurátormi dostali v roku 2006, a to účinnosťou nového trestného poriadku z dielne vtedajšieho ministra spravodlivosti a súčasného špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica. Už v čase prijímania novej úpravy sa hojne argumentovalo amerikanizmami, ktoré v našich podmienkach nemajú tradíciu.

Práve v angloamerickom systéme sa v 19. storočí vyvinul systém dohôd s obvineným, ktorých základných účelom bolo zjednodušiť a zlacniť súdne konanie. Najmä v USA prejednávajú súdy omnoho viac sporov, ktoré by sa u nás skončili v oblasti správnych deliktov. Potreba ich odbremenenia je preto enormná. Namiesto prácneho vyšetrovania a dokazovania skutočného stavu veci sa tak vyvinul systém založený na priznaniach, pri ktorých súd reálny stav vecí podrobne neskúma. 

Kysel s tvrdeniami o amerikanizácii slovenského práva nesúhlasí. Náš právny poriadok podľa neho neumožňuje „varírovať právnu kvalifikáciu“, čo v USA pri plea bargain možné je. Naráža tým na možnosť zmeny právnej kvalifikácie na menej závažný trestný čin výmenou za priznanie páchateľa.

Situáciu u nás navyše skomplikoval aj spôsob uzatvárania dohôd na úrovni okresných, krajských prokuratúr aj na úrovni Generálnej prokuratúry SR, pri ktorom trest schvaľuje nadriadený stupeň. To Kysel považuje za „prebyrokratizované a najmä zdĺhavé pri väzobných veciach“. Na Špeciálnej prokuratúre však takýto postup nefunguje.

V prospech dohôd s obvinenými sa stavia aj predseda Špecializovaného trestného súdu Ján Hrubala, podľa ktorého sú „integrálnou súčasťou každého moderného, nielen angloamerického právneho systému“.

Rozdiely voči americkému modelu potvrdzujú aj dáta. Zatiaľ čo dohodou sa v USA skončí 98 percent federálnych trestných konaní, na Slovensku nejde ani o desatinu prípadov. Pôvodné očakávania u nás pritom neboli ďaleko od amerických reálií.

Len na porovnanie, v susednej Českej republike sa počty návrhov na uzavretie dohody hýbu dlhodobo do 200 prípadov ročne.

Zdroj dát: Štatistická ročenka Generálnej prokuratúry SR a dáta Ministerstva spravodlivosti SR

Uzavretie dohody zároveň obvinenému spoluprácu s políciou nevylučuje. Práve naopak, trestnú sadzbu mu môže ešte znížiť.

Dohoda o vine a treste je iba jednou z odlišností. Spolupráca s políciou môže pre obvineného viesť až k vyviaznutiu bez trestu, prípadne s podmienkou, a to bez toho, aby sa vec dostala pred súd. Pokiaľ je jeho svedectvo obzvlášť významné.

Umožňuje to najmä inštitút zastavenia trestného stíhania a podmienečného zastavenia trestného stíhania spolupracujúceho obvineného.

Tu sa na scénu dostávajú kajúcnici.

Kajúcnici nie sú zadarmo

Všetko, samozrejme, závisí od konkrétneho prípadu. Ak má vyšetrovateľ v rukách priame dôkazy, na „kajúcnikov“ sa spoliehať nemusí. Ich svedectvo totiž môže byť ľahko spochybniteľné vlastnou motiváciou na zníženie trestu.

V poslednom čase to však vyzerá tak, že bez priznaní a spolupráce s bývalými kriminálnikmi sa na Slovensku žiadna kauza nepohne. Sú v každej policajnej akcii.

Búrka (Sklenka, Repáková, Jankovská), Dobytkár (Kropil, Kodada), Očistec (Bisták)... Svedkov ako Ľudovít Makó či Boris Beňa dnes pozná azda celé Slovensko. Vyšetrovatelia akoby naozaj stavali prípady iba na nich.

Paradoxom celej situácie je, že štatistické dáta hovoria presne o opaku.

Počet dohôd o vine a treste dlhodobo klesá. Podmienečných zastavení trestného stíhania pri spolupracujúcich obvinených je v jednotkách ročne. Nedozvieme sa iba to, ako je to so zastavenými trestnými stíhaniami „kajúcnikov“, pretože tých od zvyšných prípadov extrahovať nevieme.

Zdroj dát: Štatistická ročenka Generálnej prokuratúry SR

„Záleží na tom, aké kauzy sa podarí otvoriť a ako sa postupne pri vyšetrovaní darí zdokumentovať dôkazy. ‚Veľké veci‘ sú často postavené na pevnej súdržnosti konajúcich páchateľov a veľkom vzájomnom finančnom prospechu. Ak hovoríme o korupcii. Pri organizovanom zločine je to tiež o profite, ale pristupuje k tomu často zastrašovanie či vydieranie,“ objasňuje Kysel, podľa ktorého v týchto prípadoch matematika ani pravdepodobnosť neplatia. „Nie je ľahké získať spolupracujúcu osobu. Často sami obhajcovia neodporúčajú takýto postup obvineným. Viackrát sme zaznamenali, že obhajcovia boli dohodnutí, nech ‚udržia‘ obvinených, aby sa nepriznali.“

Prípady z nedávnej praxe však ukazujú, že „kajúcnici“ môžu získať naozaj veľa.

Vladimír Palko napríklad kritizoval prípad Borisa Beňu, ktorý sa priznal k státisícovému úplatku a obišiel iba s podmienkou a peňažným trestom 14-tisíc eur.

Matej Zeman, ktorý vypovedal aj v kauze bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, má prerušené trestné stíhanie a zaistený majetok. Teda aspoň tú časť, ktorá sa podarila polícii vypátrať. Najprv totiž na súde tvrdil, že je nemajetný, hoci vlastnil vilu v Chorvátsku.  Obdobne je na tom exsudca Sklenka, ktorému iba pred pár mesiacmi prokurátor zaistil byt ako náhradu za 200-tisícové úplatky, ktoré už stihol minúť.

Okrem znížených trestných sadzieb a podmienok tak obvineným neraz zostávajú k dispozícii aj benefity z trestnej činnosti. Nech by obvinený spolupracoval akokoľvek, toto je už očividne za čiarou.

Peter Kysel poukazuje na fakt, že nedostatočné zaisťovanie majetku súvisí najmä s personálnymi kapacitami našich vyšetrovateľov.  

„O zaistení majetku sa dá rozhodnúť po vznesení obvinenia, a to na základe riadne zisteného stavu majetku obvineného. Donedávna neexistovali samostatne vyčlenení vyšetrovatelia a operatívni pracovníci na zisťovanie rozsahu majetku a vyhľadanie. Musel to robiť vyšetrovateľ, ktorý viedol aj priame vyšetrovanie. Pokiaľ je vo veci viacero obvinených a sú vo väzbe, prakticky celý čas vyšetrovateľa sa skonzumuje na dokazovanie a urýchlenie väzobného stíhania,“ zdôvodňuje Kysel.

Situáciu by mala do budúcnosti vylepšiť efektívnejšia špecializácia vyšetrovateľov. V praxi sú bežné najmä prípady, keď obvinení previedli svoj majetok na iné osoby. Tak dokazovanie pôvodu majetku značne skomplikujú.

Na dôvody nevidieť

Problémom odklonov v trestnom konaní je aj ich slabá verejná kontrola. Netýka sa to iba spolupracujúcich obvinených, ale aj dohôd vo všeobecnosti.

Za účelom zrýchlenia konania súdy tieto rozhodnutia neodôvodňujú. Obvinený sa prizná, vzdá sa práva na verejný proces a verejnosti zostáva viac-menej iba veriť, že dohoda bola spravodlivá.

Hoci na primeranosť dohliada prokurátor aj sudca, má to viacero úskalí. Vo vzduchu visí najmä benevolentnejší prístup k obvinenému výmenou za priznanie. 

Práve z tohto dôvodu sa v čase zavádzania odklonov v trestnom konaní veľa hovorilo o obchodovaní so spravodlivosťou. 

Z koncipientskych seminárov si spomínam, že aj po desiatich rokoch platnosti trestného poriadku šlo o živú tému. Zhodou nešťastných okolností v danom čase exminister Lipšic sám chcel uzavrieť dohodu o vine a treste, čo niektorí lektori nezabudli okoreniť štipľavou poznámkou.

„Ak sa dohody nezneužívajú a nevyvíja sa nátlak na obvinené osoby, ide často o zefektívnenie postupov, pričom priznanie a oľutovanie spáchania protiprávnych konaní sa obligatórne vyhodnocuje ako poľahčujúca okolnosť,“ vraví pre Postoj sudca Ján Hrubala, ktorý sa sám považuje za zástancu zrýchlených procesov v trestnom konaní.

Podľa jeho názoru je možnosť súdu odmietnuť neprimeranú dohodu vhodnou poistkou zákonnosti postupu.

V praxi je neschválenie prokurátorovho návrhu skôr výnimočné. Sudca Špecializovaného trestného súdu Igor Králik to pre Postoj hodnotí tým, že väčšina prokurátorom predložených návrhov je spravodlivá. Súdy preto zasahovať nemusia.

Zdroj dát: Štatistická ročenka Generálnej prokuratúry SR

Pri pohľade na počet obvinených či odsúdených sudcov a prokurátorov v súčasnosti sa však lepšia možnosť verejnej kontroly nejaví ako zlý nápad.

Neprehľadnosť dohôd s „kajúcnikmi“ napokon pred pár rokmi vyčítal Slovensku aj Európsky súd pre ľudské práva.

Podľa Kysela sa dostatočná kontrola realizuje verejným zasadnutím, na ktorom súd dohodu schvaľuje. Ak má sudca pochybnosti, môže sa prokurátora pýtať na dôvody predloženej dohody. Problémom je, že ak to neurobí, prípad je uzavretý a bližšie informácie sa dozvieme jedine z médií.

Táto platforma nie je podľa prokurátora špecializujúceho sa na najzávažnejšiu kriminalitu ideálnym riešením: „Som skôr zástancom toho, že by to malo byť riadne vysvetlené na verejnom zasadnutí, nie aby išlo viac argumentácie cez média. Samozrejme, médiá majú právo pýtať sa, pokiaľ považujú za dôvodné dodatočné vysvetľovanie.“

Korupčný svet

Slabo odôvodnené rozhodnutia v mediálne citlivých kauzách vyvolávajú najväčšiu nedôveru verejnosti.

Ak sa vrátime ku kauze Zoroslava Kollára, trest vo výške 70-tisíc eur právom vyvoláva otázniky, keďže sa dotýka osoby, ktorá danú sankciu finančne zrejme veľmi nepocíti.

Korupcia je zároveň jednou z mála oblastí, v ktorých počet uzatvorených dohôd neklesá. Za posledných osem rokov osciluje od 30 do takmer 70 percent všetkých odsúdení. Zvlášť to platí pri korupcii presahujúcej tisíce eur.

„Kauza Zoroslav Kollár je vnímaná cez to, ‚čoho sa mal dopúšťať‘ a ‚aký majetný je to človek‘. Lenže trest sa ukladá s poukazom na tresnú sadzbu a na majetkové pomery. Pri nepriamej korupcii a ďalšom skutku podplácania (40 000 eur) nemal súd žiadny problém so schválením dohody,“ vysvetľuje svoj postoj Peter Kysel, podľa ktorého mali na rozhodnutie vplyv výpovede Rajeckého a Kollára, rovnako aj fakt, že z korupcie nemali profit.

Zároveň dodáva, že čím je úplatok vyšší, tým sa aj ťažšie dokazuje.

„Korupcia je najčastejšie obojstranne prospešná tak pre podplácajúceho, ako aj pre prijímajúceho. Často práve páchatelia závažnejšej korupcie nie sú naklonení priznaniam a spolupráci. Dokonca ani pri takých jednoznačných dôkazoch, ako je obrazovo-zvukový záznam či použitie agenta,“ objasňuje bývalý kandidát na špeciálneho prokurátora a sumarizuje: „Inými slovami, obvinení sa väčšinou priznávajú, až keď vnímajú, že dôkazy na ich usvedčenie sú ‚silné‘ a sú motivovaní dosiahnuť pre seba nižší trest.“

Zdroj dát: Štatistická ročenka Generálnej prokuratúry SR