Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
14. júl 2022

Putin si ho chcel pripútať ako súčasť ruského impéria

Lenže Kazachstan sa pri pohľade na Ukrajinu rozhodol, že pôjde vlastnou cestou

Zatiaľ čo ruské jednotky okupujú pätinu Ukrajiny, ďalej na východ hrozí Rusku strata podstatne väčšej časti jeho bývalého impéria.

Lenže Kazachstan sa pri pohľade na Ukrajinu rozhodol, že pôjde vlastnou cestou

Foto: Flickr

Kazachstan, ktorý je formálne ruským spojencom v Organizácii zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (OZKB), sa čoraz viac dištancuje od Moskvy.

Už v prvých týždňoch invázie sa tento krok nestretol u južného suseda s nadšením, v marci preto Moskva zadržala vývoz obilia smerujúci do Kazachstanu a blokovala vývoz ropy prepravovanej Kaspickým ropovodom. Oficiálnym dôvodom boli škody, ktoré spôsobila búrka.

Ropovod prepravuje 1,2 percenta globálnej spotreby ropy, ktorú tankery následné prevážajú ďalej na západ. Preprava žiadanej komodity bola obnovená, no nie nadlho.

Nezhody sa vyostrili od 17. júna, keď prezident Kasym Žomart Tokajev pri návšteve Petrohradského medzinárodného ekonomického fóra (ktoré bolo v dôsledku ruskej izolácie tento rok skôr národné ako medzinárodné) oznámil, že Kazachstan neuzná ruské satelity v Donbase za nezávislé.

Krátko nato Tokajev oznámil úmysel zvýšiť dodávky ropy do Európy.

Odvtedy Moskva spustila odvetné opatrenia. Najskôr bolo medializované, že pre údajný nález mín z druhej svetovej vojny môže byť preprava ropy cez terminál v Novorossijsku ohrozená, potom ruský súd nariadil uzavretie prepravy ropy na 30 dní.

A aj keď sa ruské zavinenie zatiaľ nedokázalo, podozrenie vzbudil aj výbuch ropovodu na ropnom poli Tengiz zo 6. júla, pri ktorom zahynuli dvaja robotníci. V ten istý deň prišla správa, že Kazachstan zvažuje zákaz výrobkov do Ruska a Bieloruska, ktoré sú na sankčných zoznamoch EÚ, USA či Veľkej Británie.

Tokajev preto nariadil vláde, aby diverzifikovala trasy na prepravu ropy. Jednou z možností je výstavba prístavu na brehu Kaspického mora a preprava tankermi do Azerbajdžanu, kazašský prezident zlepšenie infraštruktúry prístavov na Kaspickom mori označil za „strategickú úlohu“. Z Baku by bolo možné ropu ďalej dopraviť ropovodom Baku – Tbilisi – Ceyhan až na pobrežie Stredozemného mora.

Výhľadu, že Kazachstan nájde trvalo spôsoby, ako obísť Rusko, sa Moskva zjavne zľakla, súd v Krasnodare preto rozhodnutie nižšej inštancie zrušil.

Impérium sa vracia

Len v januári pritom Moskva viedla intervenciu OZKB v Kazachstane, keď protesty proti stúpajúcim cenám pohonných hmôt viedli k čiastočne násilným politickým protestom.

Prezident Tokajev vtedy využil prítomnosť ruských a bieloruských jednotiek, aby upevnil svoju pozíciu a svojho predchodcu Nazarbajeva, ktorý naďalej zastával funkciu predsedu Bezpečnostnej rady, vytlačil zo stoličky.

Nursultan Nazarbajev sa k moci dostal ešte v posledných rokoch Sovietskeho zväzu a v Kazachstane vládol od roku 1990 do roku 2019. O trinásť rokov mladší Tokajev počas tohto obdobia slúžil vo viacerých funkciách, okrem iného ako premiér a minister zahraničných vecí.

Bývalý prezident Nazarbajev preto zrejme očakával, že Tokajev bude lojálnym miestodržiteľom, ten však stratil ochotu byť len exprezidentovou bábkou, z politiky ho vytlačil a Rusov rýchlo vypoklonkoval von z krajiny.

Niet divu, že Rusi sa cítia byť teraz zneužití. Šéfredaktor spravodajskej agentúry Regnum Modest Kolerov sa rozčuľoval: „Prezident Kazachstanu Tokajev, zachránený Ruskom pred zvrhnutím práve v januári 2022, pri návšteve Ruska napľul majiteľovi domu do tváre a urážlivo nazval našu DĽR a LĽR (Doneckú a Luhanskú ľudovú republiku) ‚kvázištátmi‘, a preto ich nikdy neuzná.“

Tu sa vyhrotená rétorika z Moskvy nekončí. Ruský poslanec Konstantin Zatulin a predseda výboru pre vzťahy s Organizáciou nezávislých štátov sa otvorene vyhráža: „(Kazachovia) vedia až príliš dobre, že množstvo regiónov, osád s prevažne ruským obyvateľstvom malo len málo spoločného s tým, čo sa nazývalo Kazachstan. Vždy a všade, aj vo vzťahu k Ukrajine, hovoríme: ak máme priateľstvo, spoluprácu a partnerstvo, nevzniknú žiadne teritoriálne problémy. A ak toho niet, tak je možné všetko. Ako v prípade Ukrajiny.“

Podľa niektorých však Regnum je skôr spravodajskou službou než komerčnou agentúrou: v roku 2005 ho estónska tajná služba označila za „dáždnik pre operácie ruských tajných služieb v krajinách takzvaného ‚blízkeho zahraničia‘“. Ruský termín ближнее зарубежье označuje bývalé štáty Sovietskeho zväzu, ktoré Kremeľ považuje za svoju výlučnú sféru vplyvu.

Niečo sa zlomilo

„Vo vzťahoch medzi Kazachstanom a Ruskom je napätie,“ vysvetľuje Nargis Kassenova z Davisovho centra pre ruské a euroázijské štúdiá na Harvarde pre Radio Liberty.

„(Napätie) datuje späť do prvých rokov našej nezávislosti, môžeme si spomenúť napríklad na Solženicynov článok (z roku 1996), v ktorom hovoril o severnom Kazachstane ako súčasti historického Ruska, spomíname si na intenzívne rokovania medzi Kazachmi a Ruskom za Jeľcina, ktoré boli o kozákoch na hraniciach a obavách z nového ruského imperializmu, ktorý (by) využil menšiny kozákov a ruskú diaspóru v Kazachstane,“ opisuje vývoj rusko-kazašských vzťahov v uplynulých desaťročiach.

„Obavy z ruského neoimperilizmu tu boli celé desaťročia, ale boli dobre manažované. Obidve strany boli opatrné, najmä kazašská strana bola obozretná,“ tvrdí Kassenova.

„Marija Zacharovová, hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí, povedala, že rešpektujú pozíciu Kazachstanu, a ruský minister obrany Šojgu (...) povedal, že Rusko a Kazachstan sú strategickí spojenci a kooperujú. Takže je tu snaha o nejaký damage control zo strany Ruska, ale napätie tam je,“ hodnotí odborníčka.

Už v roku 2014 Putin vyvolal škandál, keď vyhlásil, že Kazachovia „nikdy nemali štátnosť“.

Inzercia

„Je čoraz ťažšie, dokonca aj pre tých, ktorí by sa chceli tváriť, že veci sú v poriadku, pozerať sa bokom pri tom, čo čoraz viac vyzerá ako neoimperiálne ambície Ruska,“ myslí si Azamat Junisbai, profesor sociológie na Pitzer College. „Mnohí ľudia v Kazachstane si to všímajú“, dokonca aj tí, ktorí sa o politiku predtým nezaujímali, tvrdí.

Upozorňuje aj na veľkú demonštráciu proti ruskej invázii zo 6. marca, ktorá sa udiala s oficiálnym povolením kazašskej vlády. V krajine, ktorej autokratický režim dlho protesty vnímal s podozrením či rovno nevraživosťou, to nie je maličkosť.

Rusov je čoraz menej

„Demograficky sa veci menia. Teraz má Kazachstan 17 percent ruského obyvateľstva a vyše 70 percent kazašského obyvateľstva. To je dramaticky odlišné od toho, čo sme mali v raných 90. rokoch,“ vysvetľuje Junisbai.

Podľa posledného sovietskeho sčítania obyvateľstva z roku 1989 vtedy v Kazachstane žilo 6 miliónov Rusov (v roku 2021 3,4 milióna), ktorí tvorili 37,42 percenta obyvateľstva.

Išlo pritom o prvé sčítanie ľudu od roku 1926, v ktorom Rusi už neboli najväčšou etnickou skupinou na území Kazašskej SSR. Stredoázijská republika patrila medzi regióny najviac postihnuté sovietskym hladomorom, Stalinova politika násilnej sedentarizácie (zákaz tradičného nomádskeho pastierskeho spôsobu života) si vyžiadala asi jeden a pol milióna obetí alebo tretinu kazašskej populácie. Od roku 1926 do roku 1939 preto počet etnických Kazachov poklesol z 3,6 milióna (58,5 percenta obyvateľstva) na 2,3 milióna (37,8 percenta).

Nahradili ich najmä ruskí kolonisti, ktorých podiel prudko stúpol z 20,6 (1926) na 40 percent (1939). Dopĺňali ich menšie etnické skupiny deportované Sovietmi do Strednej Ázie, napríklad Kórejčania (vyše 95-tisíc), Nemci (vyše pol milióna), ale aj Turci, Kurdi a Azerbajdžanci z južného Kaukazu.

Jedným z dôvodov ubúdajúceho počtu Rusov je demografia. Oproti Kazachom majú nižšiu pôrodnosť a najmä mladší Rusi sa odsťahovali za lepšími platmi či univerzitami do veľkých ruských miest.

Gorbačovova chyba

Pri takej tesnej väčšine etnických Kazachov koncom 80. rokov samostatnosť bývalej SSR rozhodne nebola samozrejmosťou.

Jedným z faktorov, ktorý k tomu prispel, bola strategická chyba Moskvy, ktorá stmelila odpor mnohých Kazachov. V roku 1986 sa Gorbačov rozhodol nahradiť dlhoročného prvého tajomníka komunistickej strany Kazachstanu Dinmuchammeda Konajeva. Presný dôvod je nejasný, Gorbačov neskôr tvrdil, že Konajev chcel ísť na odpočinok a žiadal za seba náhradu, Konajev to popieral.

To by samo osebe nebolo dramaticky dôležité, keby Gorbačov z akéhosi dôvodu nevybral na miesto prvého tajomníka KSSR etnického Rusa Gennadija Kolbina.

Napriek tomu, že po vyhladovaní v 30. rokoch sa Kazachovia vo svojej vlastnej krajine stali menšinou, Moskva dovtedy vždy rešpektovala, že KSSR bola formálne republikou Kazachov, a na najvyššiu stranícku funkciu v republike nominovala Kazacha.

Nominácia Rusa, ktorý v Kazašskej SSR ani len nežil, narazili v republike na veľmi negatívny ohlas. Tisíce študentov vyšli do ulíc a demonštrovali proti Kolbinovi.

Tieto protesty nazývané Želtoksan sovietske oddiely milície osobitného určenia (OMON) tvrdo potlačil. O život prišli oficiálne dvaja ľudia, skutočný počet obetí sa odhaduje na dvesto.

„Denacifikácia“

Kritický pohľad Kazachov na ruskú inváziu na Ukrajinu viedol v Rusku k diskusiám, že aj Kazachstan by bolo potrebné „denacifikovať“ podľa ukrajinského vzoru.

Ale v stredoázijskom štáte má agresívna rétorika z Moskvy práve opačný účinok.

„Jeden jasný vzor, ktorý som videl v reakcii na vojnu v kazašskej spoločnosti, bol obnovený záujem o naučenie sa kazašského jazyka ruskojazyčnými Kazachmi. Je mnoho urbánnych Kazachov, ktorí vyrástli tak, že hovorili po rusky, chodili do ruských škôl (...) a nikdy sa necítili nesvoji alebo trápne, že nevedia po kazašsky,“ opisuje Junisbai zmenu prístupu mnohých Kazachov.

„Ľudia sa cítia nekomfortne, že hovoria iba po rusky alebo po rusky a anglicky. Je tam nárast záujmu o učenie sa kazaštiny aj medzi niektorými Rusmi, ale najmä ruskojazyčnými Kazachmi. To je jednoznačne reakcia na ruskú inváziu na Ukrajine.“

Podľa Kassenovej vidieť aj medzi elitami snahu dištancovať sa od Kremľa. „Je tam čiastočné odpojenie od Ruska. Vidíme to s vrchnými elitami, bolo bežné medzi ruskými a kazašskými elitami, že obsadzovali navzájom miesta vo veľkých spoločnostiach, a vidíme, že sa to mení,“ myslí si.

„Vidíme, že Kazachstan mal multivektorovú zahraničnú politiku a v tejto politike aj pokračuje,“ analyzuje situáciu.

Junisbai sa nazdáva, že indikátorom ďalšieho vývoja rusko-kazašských vzťahov bude výstavba novej jadrovej elektrárne, o ktorú sa Rusi usilujú. Hoci je skeptický, či sa Kazachstanu podarí úplne oslobodiť z ruskej sféry vplyvu, limity tohto vplyvu sú podľa neho jasné: Tokajev za žiadnych okolností nemôže podporiť ruskú inváziu na Ukrajine. Vie totiž, čo by uznanie anexie Donbasu znamenalo pre severný Kazachstan.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.