Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
26. máj 2022

Rozklad Belgicka

Ako v srdci Európskej únie získavajú na sile separatisti a marxisti

Pokiaľ sa nepodarí Belgicku zefektívniť svoj politický systém, čoskoro už možno nebude existovať.   

Ako v srdci Európskej únie získavajú na sile separatisti a marxisti

Atómium, známy symbol Bruselu. Foto: Flickr

Mainstreamové politické strany zažívajú svoju dlhodobú krízu. Podľa výskumu London School of Economics počet členov politických strán neustále klesá. Voličov čoraz menej reprezentujú klasické strany, naopak, rastie sila tých, ktoré predstavujú zmenu statusu quo.

Tento trend ilustrovali v apríli aj voľby vo Francúzsku, kde radikálna pravica a ľavica získali viac ako 50 percent hlasov.

Na prvý pohľad je paradoxné, že podobný vývoj možno sledovať aj v krajine, ktorá by mala byť výkladnou skriňou Európskej únie – v Belgicku predsa sídlia takmer všetky európske inštitúcie, je tam vysoký životný štandard, len malé príjmové a majetkové rozdiely medzi najbohatšími a najchudobnejšími.

Dlhodobo tam vládli tradičné strany, kresťanskí demokrati, socialisti či liberáli, pre ktoré boli varovaním už voľby v roku 2019, keď separatistické strany, radikálna pravica aj ľavica získali celkovo 55 kresiel zo 150. Odvtedy sa situácia ešte oveľa viac priklonila na stranu týchto zoskupení.

Podľa prieskumov portálu Politico je dlhodobo na prvom mieste pravicová separatistická strana Nová flámska aliancia, na druhom mieste je Flámsky záujem a nasleduje marxistická Strana práce (PVDA/PTB).

O aké zoskupenia ide a čo z toho vyplýva pre belgickú a európsku politiku?

Hnutie za samostatnosť Flámska

Nová flámska aliancia a Flámsky záujem sú strany, ktoré chcú dosiahnuť osamostatnenie Flámska, a teda rozdelenie Belgicka.

Holandsky hovoriace Flámsko a frankofónne Valónsko sú politicky rozdelené, keďže takmer žiadna strana nefunguje na celom území Belgicka, ale vždy iba vo svojej jazykovej komunite – napríklad aj takí Zelení sú rozdelení na frankofónnych Ecolo a holandsky hovoriacich Groen.

V Belgicku sa podľa jazykovej príslušnosti dokonca často rozdeľujú aj univerzity. Napríklad univerzita KU Leuven patrí k flámskym, kým jej frankofónna verzia Université catholique de Louvain sa po odčlenení nachádza v inom meste. Okrem toho sa obe časti Belgicka od seba čoraz viac vzďaľujú, nielen politicky, ale aj silou hospodárstva.

Kým vo Valónsku dlhodobo dominuje ľavica, vo Flámsku hrajú prím pravicové strany. Flámsko je ekonomicky oveľa silnejšie, práve tam sa sústreďuje väčšina priemyslu, sú tam významné mestá ako Antverpy, jeden z najdôležitejších prístavov v Európe. U Flámov tak prevláda pocit, že doplácajú na chudobnejšiu frankofónnu časť Belgicka, z čoho ťažia ich separatisti.  

Nová flámska aliancia má pritom štandardný program, je to skôr stredopravá strana, ktorá v ekonomike presadzuje klasický protrhový prístup a je mierne euroskeptická. Jej popularita výrazne rastie predovšetkým od roku 2010, v súčasnosti je už najväčšou stranou vo Flámsku aj v celom Belgicku. Na rozdiel od oveľa radikálnejšej strany Flámsky záujem má miernejší prístup k samostatnosti, je za postupné získanie autonómie a vznik belgickej konfederácie, ktorá nakoniec vyústi do osamostatnenia.

Hoci je aliancia miernejšia, aj ona to vie v boji s Valónmi prepáliť. Jej mládežnícka organizácia Jong N-VA v roku 2019 napríklad cez Twitter ponúkla americkému prezidentovi Donaldovi Trumpovi, že mu predá Valónsko za 1 euro. Donald Trump sa totiž v tom čase zaoberal myšlienkou odkúpenia Grónska, pričom údajne zrušil svoju plánovanú cestu do Dánska pre neochotu tejto krajiny mu ho predať. Tento flámsky „žart“, ktorý napokon odsúdilo celé spektrum, pekne ilustruje, ako je otázka budúceho rozdelenia Belgicka mimoriadne citlivá.

Flámsky záujem je radikálnejšou verziou aliancie, vznikol z Flámskeho bloku, ktorý bol v roku 2004 rozpustený pre rasizmus. Táto strana chce predovšetkým znížiť počet prichádzajúcich imigrantov do Belgicka, propagovať flámsku identitu a zároveň chce čo najskoršie oddelenie Flámska od zvyšku Belgicka.

Inzercia

Strana však koketuje aj s extrémizmom. Príkladom tohto prístupu je 29-ročný Dries Van Langenhove, ktorý bol vodcom extrémistického mládežníckeho hnutia, ktorého prívrženci na rôznych diskusných fórach flirtovali s neonacistickou ideológiou, antisemitizmom a rasizmom.

Dries Van Langenhove však namiesto ospravedlnenia využil túto príležitosť na väčšie zviditeľnenie a Flámsky záujem ho menoval za lídra kandidátky v jednej provincii. Práve v roku 2019 sa táto strana bola schopná opäť dostať na vrchol, stala sa druhou najsilnejšou belgickou stranou a viaže na seba predovšetkým mladých voličov vo veku 18 – 34 rokov, na ktorých cieli aj svoje úspešné digitálne kampane. Zapojila sa aj do protestov proti covid pasom, viacerí členovia strany spochybňovali aj očkovanie a zavádzanie lockdownov. 

Tvrdá marxistická strana v 21. storočí

V Belgicku však nestúpa iba sila separatistov. Nám v strednej Európe to pripadá asi zvláštne, no v Belgicku existuje strana, ktorá má takmer 20-percentné preferencie a otvorene sa hlási k marxizmu.

Stranu práce (PVDA/PTB) založili koncom 60. rokov študenti z Katolíckej univerzity Leuven. Už jej začiatky svedčia o radikálnosti, keďže vnímala vtedajšiu Komunistickú stranu Belgicka ako málo ortodoxnú. Vo svojich začiatkoch bola výrazne ovplyvnená marxizmom, maoizmom, Čínskou komunistickou stranou či ľavicovými hnutiami v Južnej Amerike, neskôr v roku 2003 zažila zdrvujúcu porážku a bola pred rozpadom.

Lenže potom sa dokázala pozoruhodne vzchopiť a reorganizovať. Využíva kreatívne digitálne kampane a cieli aj na mladú generáciu, ktorá ju vo veľkých počtoch podporuje.

Aj napriek ústupu z najradikálnejších maoistických a stalinistických pozícií si zachováva marxizmus ako vedúcu ideológiu. V roku 2015 predstavila svoj nový program Socializmus 2.0, ktorý horlí za „kolektivistickú a komunistickú“ spoločnosť. Aktívna je aj v mládežníckej politike, kde má hneď tri mládežnícke vetvy: mladí pionieri, COMAC (francúzska skratka pre: zmena, optimizmus, marxizmus, aktivizmus, kreativita) a RedFOX. Jej mládežníci sa aktívne podieľajú na protestoch a mobilizácii mladých ľudí pre radikálne ľavicovú zmenu v spoločnosti. Okrem toho organizácia COMAC organizuje vždy v marci aj „ÉCOLE KARL MARX“ (Školu Karla Marxa), kde sa napríklad v roku 2022 hovorilo o témach ako marxizmus, feministický marxizmus či imperializmus (samozrejme, za 21 eur).  

Nebezpečenstvo tejto strany je v tom, že ako jediná relevantná strana pôsobí na celom území Belgicka, teda vo Flámsku, Valónsku aj v regióne Brusel. Kým flámski separatisti môžu získať iba poslancov, ktorí sú vyhradení v parlamentných voľbách pre Flámsko (pretože iba tam pôsobia), marxisti bojujú o poslancov vo všetkých jazykových obvodoch, a preto je ich potenciál rastu značný – dúfajú, že sa presadia aj v bohatšom Flámsku, kde sa im dosiaľ tak nedarí.

Dosah na EÚ

Fakt, že tieto tri strany vedú v prieskumoch, je znepokojivý predovšetkým pre fungovanie vlády v Belgicku. Posledné desaťročie trvá skladanie vlády po každých parlamentných voľbách extrémne dlho, v roku 2019 to bolo takmer 500 dní. Belgicko dokonca drží svetový rekord v dĺžke skladania vlády. Problémom belgickej politiky je extrémne rozdrobený systém, kde sa strany delia nielen podľa ideológie, ale aj podľa jazyka. Musia tak vytvárať široké koalície s absolútne odlišným svetonázorom jednotlivých strán.

Súčasná belgická vládna koalícia je zložená zo 7 (!) strán, pričom ju tvoria frankofónni/holandsky hovoriaci socialisti, frankofónni/holandsky hovoriaci Zelení, holandsky hovoriaci kresťanskí demokrati a frankofónni/holandsky hovoriaci protrhoví liberáli. Premiér Alexander de Croo je z liberálnej strany, ktorá však skončila celkovo až na siedmom mieste – už len to ukazuje, aká je jeho autorita v štáte.

Krajina je tak politicky takmer neovládateľná, má čudesnú formu federalizácie, v rámci ktorej sa vytvorilo viacero prelínajúcich sa administratív a parlamentov. Jeden príklad za všetky: Belgicko má deväť (!) ministrov zdravotníctva, pričom všetci títo ministri mali určité právomoci pri riešení pandémie covid-19. Títo deviati ministri z rôznych strán sa museli v pandémii dohadovať o zdravotných aspektoch krízy a o opatreniach, preto niet divu, že pri takomto fungovaní štátu sa separatistické tendencie len posilňujú.

Celé to má aj ideologické presahy do EÚ: šéf marxistickej Strany práce Raoul Hedebouw je blízkym priateľom Jeana Luca Mélenchona, francúzskeho radikálneho ľavičiara, ktorý skončil vo francúzskych prezidentských voľbách na treťom mieste a verí, že v júnových parlamentných voľbách sa jeho strana stane hlavnou alternatívou voči Macronovi. Čo sa týka vojny na Ukrajine, Strana práce má podobné postoje ako u nás Smer a Robert Fico. Organizuje pochody mieru, ktoré sú akože odsúdením všetkých vojen, z vyvolania konfliktu na Ukrajine však obviňuje NATO a neustále pripomína vojny v Juhoslávii a v Iraku.

V súčasných turbulentných časoch pandémie covid-19 a vojny na Ukrajine potrebujú krajiny stabilné a efektívne vedenie. Pokiaľ sa nepodarí Belgicku zjednodušiť a zefektívniť svoj politický systém, čoskoro môže nastať situácia, že krajina, ktorá je sídlom EÚ, už nielenže nebude schopná vôbec zložiť vládu, ale možno už prestane existovať.   

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.