Prekrásny nový svet

Vybraný úryvok z románu predstavuje časť, v ktorej Divoch z rezervácie na americkom kontinente navštívi svoju matku Lindu v nemocnici v Londýne a je svedkom jej smrti. Pod vplyvom šoku z jej smrti napadne zriadencov, ktorí rozdávajú legálnu a štátom podporovanú drogu somu. Drogu zaviedol režim na to, aby lepšie ovládal nemysliace masy ľudí „vyrábaných“ v skúmavke a rozdelených do jednotlivých kást, od álf po epsilony. Divoch vyvolá výtržnosť. Všetko, samozrejme, účinne vyrieši rýchly príchod polície a obvinených odvedú k najvyššiemu predstaviteľovi štátnemu režimu, Mustafovi Mondovi.

Nekvalifikovaný personál nemocnice v Park Lane pre umierajúcich sa skladal zo stošesťdesiatich dvoch Delt rozdelených do dvoch Bokanovského skupín osemdesiatich štyroch ryšavých ženských a sedemdesiatich ôsmich tmavých mužských dvojčiat s dlhou lebkou. O šiestej, keď sa skončil ich pracovný deň, sa tie dve skupiny zhromaždili vo vestibule nemocnice a zástupca tajomníka pokladníka ich vydal dávku somy.

Od výťahu Divoch vykročil medzi nich. Ale jeho myseľ zamestnávalo čosi iné – smrť, žiaľ a výčitky. Mechanicky sa predieral davom a vôbec si neuvedomoval, čo robí.

„Čo sa strkáte? Kam si myslíte, že idete?“

Vysoko, nízko, z množstva rôznych hrdiel pišťali alebo bručali len dva rôzne hlasy. Nahnevane sa k nemu obrátili dve tváre, akoby opakované donekonečna zástupom zrkadiel. Jedna pehavá bez chlpov s ryšavou svätožiarou, tá druhá chudá, s veľkým nosom ako vtáčia maska a s dvojdenným strniskom. Ich slová a ostré štuchance lakťami do rebier ho prebudili zo zamyslenosti. Znovu sa prebral do vonkajšej reality, poobzeral sa vôkol, uvedomil si, čo vidí – pochopil to s prehlbujúcim sa pocitu hrôzy, hnusu, opakovaného delíria dní a nocí, nočnej mory hemžiacej sa nerozlíšiteľnej rovnakosti. Dvojčatá, dvojčatá... Ako larvy sa hemžili nad záhadou Lindinej smrti a znevažovali ju. Znovu červy, ale väčšie, vyrastené, sa teraz plazili po jeho zármutku a pokání. Zastal a so zmätenými a vystrašenými očami zízal dookola na ten dav v kaki odevoch, uprostred ktorého stál on a prevyšoval ho o celú hlavu. „Odrazu toľko krásnych bytostí!“ Tie spevavé slová ho kruto zosmiešňovali. „Nádherné plemeno! Ó, prekrásny nový svet...“

„Distribúcia somy,“ zadunel mocný hlas. „Po poriadku, prosím. Ponáhľajte sa.“

Otvorili sa dvere a do vestibulu priniesli stolík a stoličku. Hlas patril bystrému mladému Alfa-mužovi, ktorý vošiel a priniesol železnú čiernu pokladničku. Nedočkavé dvojčatá si spokojne mrmlali. Úplne na Divocha zabudli. Ich pozornosť sa sústredila na čiernu skrinku, ktorú mladík položil na stolík a teraz ju odomykal. Veko sa nadvihlo.

„Ú-ú...“ ozvalo sa stošesťdesiatdva dvojčiat zároveň, akoby sa pozerali na ohňostroj.

Mladík vybral za hrsť drobných škatuliek. „Teraz pristupujte sem,“ vyhlásil rázne. „Jeden po druhom, nijaké strkanie.“

Jeden po druhom a bez strkania dvojčatá postupovali vpred. Najprv dvaja muži, potom žena, ďalší muž, potom tri ženy, potom...

Divoch stál a sledoval to. „Ó, prekrásny nový svet, ó, prekrásny nový svet...“ Akoby mu v mysli tieto spevavé slová zmenili tón. Vysmievali sa mu, jeho trápeniu a výčitkám, vysmievali sa mu s odporným cynickým podtónom! Svojím pekelným rehotom podčiarkovali nízku špinu, odpornú ohavnosť nočnej mory. Potom zrazu zatrúbili do zbrane. „Ó, prekrásny nový svet!“ Miranda hlásala možnosť ľúbeznosti, možnosť transformovania ešte aj nočnej mory na niečo jemné a vznešené. „Ó, prekrásny nový svet!“ Bola to výzva, príkaz.

„Nijaké strkanie tam, no tak!“ zreval zástupca tajomníka pokladníka nasrdene. Buchol vekom o pokladničku. „Zastavím rozdávanie somy, ak sa nebudete slušne správať.“

Delty začali hundrať, trochu sa ešte tlačili a potom znehybneli. Hrozba bola účinná. Odopretie somy – aká odporná predstava!

„To už je lepšie,“ pochválil ich mladý muž a znovu otvoril pokladničku.

Linda bola otrok, Linda umrela, ostatní by mali žiť v slobode a svet sa stane nádhernejší. Náprava, povinnosť. A zrazu bolo Divochovi nad slnko jasnejšie, čo musí urobiť, ako keby sa otvorila okenica, nabok odtiahla záclona.

„No tak,“ upozorňoval ich zástupca tajomníka pokladníka.

Ďalšia uniforma kaki vykročila vpred.

„Stáť!“ zvolal Divoch hlasným dunivým hlasom. „Stáť!“

Pretlačil sa k stolu a Delty naňho ohromene zízali.

„Preforda!“ uľavil si zástupca pokladníka pomedzi zuby. „To je Divoch.“ Dostal strach.

„Počúvajte, prosím vás,“ vykríkol Divoch úprimne. „Zbystrite sluch.“ Nikdy predtým nehovoril na verejnosti a zistil, že je preňho ťažké vyjadriť to, čo chcel povedať. „Neberte tie hrozné veci. Je to jed, je to jed.“

„Viete, pán Divoch,“ začal zástupca pokladníka a chlácholivo sa usmieval. „Mohli by ste mi dovoliť...“

„Jed pre dušu aj pre telo.“

„Áno, ale nechajte ma pokračovať v distribúcii, dobre? Dobrý chlapec.“ S opatrnou nežnosťou človeka, ktorý hladká notoricky známu divokú šelmu, potľapkal Divocha po ruke. „Len ma nechajte...“

„Nikdy!“ skríkol Divoch.

„Pozrite sa, človeče...“

„Odhoďte to všetko preč, ten hrozný jed.“

Slová „Odhoďte to všetko preč“ sa predrali cez husté vrstvy neporozumenia až do morku kostí vedomia Delt. Z davu sa ozvalo nahnevané mrmlanie.

„Prinášam vám slobodu,“ vyhlásil Divoch a obrátil sa k dvojčatám. „Prinášam...“

Zástupca tajomníka pokladníka už viac nepočúval, zmizol z vestibulu a hľadal nejaké číslo v telefónnom zozname.

„Nie je vo svojej izbe,“ zhrnul to Bernard. „Ani v mojej, ani v tvojej. Nie je v Afroditeu ani v centre či na akadémii. Kde len môže byť?“

Helmholtz pokrčil plecami. Vrátili sa z práce a predpokladali, že Divocha na nich bude čakať na niektorom mieste, kde sa obyčajne stretávali, ale nebolo po ňom ani chýru. Bolo to mrzuté, keďže si chceli v Helmholtzovej štvormiestnej športikoptére zaletieť do Biarritzu. Ak čoskoro nepríde, prídu neskoro na večeru.

„Dáme mu ešte päť minút,“ vyhlásil Helmholtz. „Ak sa dovtedy neobjaví, tak...“

Prerušilo ho zvonenie telefónu. Zdvihol slúchadlo. „Haló. Pri telefóne.“ Potom, po dlhej chvíli, keď len počúval, zahrešil: „Prepánaforda! Okamžite prídem.“

„Čo sa deje?“ spýtal sa Bernard.

„Chlapík, ktorého poznám z nemocnice Park Lane,“ odvetil Helmholtz. „Je tam Divoch. Zdá sa, že zošalel. Rozhodne je to súrne. Pôjdeš so mnou?“

Spolu sa ponáhľali po chodbe k výťahom.

„Ale ste radi otrokmi?“ vravel Divoch, keď vošli do nemocnice. Tvár mal celú červenú, oči mu žiarili od zápalu a rozhorčenia. „Páči sa vám byť malými deckami? Áno, bábätkami. Mrnčanie a grckanie,“ dodal, podráždený ich beštiálnou stupídnosťou až natoľko, že začal šľahať urážky na tých, ktorých prišiel spasiť. Urážky sa odrážali od panciera ich tupej hlúposti, zízali naňho s prázdnym výzorom tupého a trucovitého odporu v očiach. „Áno, grckanie!“ takmer už kričal. Žiaľ a výčitky, súcit a povinnosť – na to všetko teraz zabudol, celkom sa ponoril do intenzívnej nenávisti týchto monštier, nie úplne ľudských. „Nechcete byť slobodní a muži? Nechápete, čo znamená mužnosť a sloboda?“ Zúrivosť mu zlepšila rečnícky talent, slová mu v hustom prúde ľahko vychádzali z úst. „Nechcete?“ zopakoval, ale na svoju otázku nedostal nijakú odpoveď. „Tak teda dobre,“ pokračoval zachmúrene. „Ja vás naučím, donútim vás byť slobodnými, či chcete, alebo nie. Otvoril okno orientované do vnútorného dvora nemocnice a začal po celých hrstiach vyhadzovať škatuľky tabletiek soma von.

Dav v kaki farbách ostal na chvíľu ticho, pri pohľade na túto nemravnú svätokrádež celkom stuhol od údivu a hrôzy.

„Je šialený,“ zašepkal Bernard a zízal naňho s vytreštenými očami. „Zabijú ho. Oni...“ Z davu sa zrazu vydral obrovský výkrik, hrozivo sa pohybujúca vlna ho dohnala až k Divochovi. „Ford mu pomáhaj!“ utrúsil Bernard a odvrátil oči.

„Ford pomáha tým, ktorí si sami pomôžu.“ A so smiechom, vlastne s jasavým rehotom sa Helmholtz Watson začal pretláčať davom.

„Voľní, voľní!“ reval Divoch a jednou rukou neprestával hádzať somu na zem pod okno, zatiaľ čo tou druhou udieral do tváre nerozlíšiteľných útočníkov. „Voľní!“ A zrazu sa pri jeho boku ocitol Helmholtz. „Starý dobrý Helmholtz!“ – stále udieral – „Konečne chlapi!“ a medzitým vyhadzoval jed von otvoreným oknom. „Áno, chlapi! Chlapi!“ a už neostal nijaký jed. Zdvihol pokladničku a ukázal im jej čiernu prázdnotu. „Ste voľní!“

Zavýjajúce Delty zaútočili s dvojnásobnou zúrivosťou.

Na okraji bijúceho sa davu si Bernard váhavo povedal: „Už sú unavení,“ a hnaný náhlym popudom im pribehol na pomoc, potom si to rozmyslel a zastal, vzápätí zahanbený znovu vykročil vpred, a zase si to rozmyslel. Ostal stáť v agónii poníženej nerozhodnosti – domnieval sa, že by ich mohli zabiť, keby im nepomohol, a že by mohli zabiť jeho, keby im pomohol – keď (požehnaný buď Ford!) tam vrazili policajti s vypučenými očami a prasacími rypákmi plynových masiek.

Bernard im vybehol v ústrety. Mával rukami, niečo sa dialo, niečo robil. Vykríkol „Pomoc!“ niekoľko ráz, stále hlasnejšie a hlasnejšie, aby vytvoril ilúziu, že niekomu pomáha. „Pomoc! Pomoc! POMOC!“

Policajti ho odtisli z cesty a pustili sa do práce. Traja muži s rozprašovačmi pripnutými na pleciach napumpovali do vzduchu husté oblaky somy. Ďalší dvaja sa zaoberali prenosným reproduktorom syntetickej hudby. Štyria niesli vodné pištole naplnené silným anestetikom a iní štyria si razili cestu davom a metodicky zrážali na zem jedným silným prúdom po druhom tých najurputnejších zápasníkov.

„Rýchlo, rýchlo!“ rumázgal Bernard. „Zabijú ich, ak sa nepoponáhľate. Oni... Ach!“ Jedného policajta jeho neúnavné prosíkanie podráždilo a uštedril mu dávku zo svojej vodnej pištole. Bernard ostal stáť asi sekundu či dve a neisto sa klátil na nohách, ktoré akoby prišli o šľachy, svaly, premenili sa na želé tyčinky a napokon ani nie želé – boli z vody, a zosypal sa na hromadu na zem.

Z reproduktora syntetickej hudby sa ozval hlas. Hlas rozumu, hlas pohody. Zvitok so zvukovou nahrávkou sa odvíjal v syntetickom prejave proti nepokojom číslo dva (stredná sila). Priamo z hlbín neexistujúceho srdca sa ozval hlas tak pateticky, s tónom tak nekonečne nežnej výčitky, že dokonca aj oči policajtov za ich plynovými maskami sa naplnili slzami: „Priatelia, priatelia! Čo to má znamenať? Prečo nie ste všetci spolu šťastní a dobrí? Šťastní a dobrí,“ zopakoval hlas. „V pokoji, v pokoji.“ Hlas sa chvel, stíšil sa až do šepotu a na chvíľu sa odmlčal. „Ó, ja chcem, aby ste boli šťastní,“ začal znovu túžobne a úprimne. „Tak veľmi chcem, aby ste boli šťastní! Prosím, prosím, buďte šťastní a...“

O dve minúty neskôr hlas a výpary somy dosiahli svoj účinok. Delty sa v slzách navzájom bozkávali a objímali – pol tucta dvojčiat naraz v silnom objatí. Ešte aj Helmholtz a Divoch takmer plakali. Do kancelárie zástupcu pokladníka doviezli čerstvú zásobu škatuliek s pilulkami, narýchlo sa začala nová distribúcia a za zvuku precítených barytónových slov na rozlúčku sa dvojčatá rozchádzali, bľabotali, akoby sa im mali zlomiť srdcia. „Zbohom, moji najdrahší, najdrahší priatelia, nech vás Ford opatruje. Zbohom, moji najdrahší, najdrahší priatelia, nech vás Ford opatruje. Zbohom, moji najdrahší, najdrahší...“

Keď odišli posledné Delty, policajt vypol prúd. Anjelský hlas stíchol.

„Pôjdete pokojne, alebo vás budeme musieť uspať?“ spýtal sa seržant. Hrozivo ukázal na vodnú pištoľ.

„Ach, pôjdeme pokojne,“ odvetil Divoch, a dotýkal sa podchvíľou rozťatej pery, poškrabaného krku a pohryzenej ľavej ruky.

Helmholtz, ktorý si ešte stále držal vreckovku pri krvácajúcom nose, súhlasne prikývol.

Bernard už bol pri vedomí a vrátila sa mu schopnosť používať nohy, a vybral si túto chvíľu, aby sa čo najnenápadnejšie dostal ku dverám.

„Hej, vy tam,“ zvolal seržant a maskovaní policajti, podobní sviniam, dobehli na druhý koniec miestnosti a položili mladému mužovi na plece ruku.

Bernard sa obrátil s výrazom rozhorčenej nevinnosti. Uniknúť? O ničom takom ani nesníval. „Hoci si naozaj neviem predstaviť, čo do frasa odo mňa chcete?“ povedal seržantovi.

„Ste priateľ väzňa, či nie?“

„Nuž...“ začal Bernard a zaváhal. Nie, naozaj to nemohol poprieť. „Prečo by som nemal byť?“ spýtal sa.

„Tak teda poďte,“ rozhodol Seržant a viedol ho ku dverám a k čakajúcemu policajnému autu.

Úryvok vyšiel ako 15. kapitola románu. Prekrásny nový svet práve vychádza v slovenskom preklade Mariána Gazdíka vo Vydavateľstve spolku slovenských spisovateľov. Vychádza so súhlasom vydavateľa.

Foto: flicr.com, vsss.sk