Bývalý výsadkár Aj keď to pripúšťa málokto, vo vojne môžeš robiť takmer všetko

Rozprávali sme sa s Tomášom (meno sme zmenili, pozn. autorky), Slovákom, ktorý dlhé roky slúžil v dánskej armáde ako výsadkár. Prešiel viaceré misie v Kongu, na Mali, v Afganistane či v Iraku a dnes robí ako kontraktor ozbrojené sprievody v oblastiach Afriky a Blízkeho východu.

Rozhovor vznikol celkom spontánne. Pomáha nám pochopiť, čo prežíva muž v prostredí vojny a po návrate domov, kde síce naďalej vystupuje ako tvrdý chlap, no vnútri si musí spracovať strach z vlastnej agresivity i celkového návratu do priestoru, kde na neho čakajú najbližší a kde sa konflikty viac neriešia násilím.

Vojak potrebuje istú dávku agresivity, aby dokázal bojovať, teda zabiť, zneškodniť či zajať iného. Kedy je agresivita dobrá a ako funguje?

Od vojaka sa očakáva, že ju vie zapínať podľa potreby. Musí ju však hlavne vedieť dostať pod kontrolu. Nehovorím, že agresivita je dobrá. V niektorých situáciách vo vojnovom prostredí je však nevyhnutná. Keď ju však už nepotrebuješ, máš ju vedieť v momente vypnúť. To rozhoduje.

Dá sa táto schopnosť získať tréningom či je to najmä povahová črta?

Pri vstupe do armády prebiehajú štandardné vstupné pohovory, ktorých súčasťou sú psychologické testy. Prostredníctvom nich skúmajú tvoj pôvod, schopnosti, zázemie a podobne. Snažia sa ťa rôznymi spôsobmi tiež vyprovokovať s cieľom zistiť, pri ktorom bode začneš byť už agresívny či, naopak, rozcitlivený. Snažia sa odhadnúť tvoju povahu, ktorá býva v rámci výkonu profesie vojaka určujúca.

Minulý rok vyšiel výborný štvordielny dokument The Line (píšeme o ňom tu: Nie sme skauti ani svätí. Robíme špinavú prácu) o prípade amerického vojaka Eddieho Gallaghera, ktorý sa dotýka aj tohto problému. V skratke, šlo o trénovanú jednotku Navy SEALS poverenú oslobodiť Mosul spod Islamského štátu. Jej veliteľ však nezvládol nápor vlastnej agresivity a dopustil sa vojnových zločinov. Po návrate do USA ho za to udala vlastná jednotka. Bol z toho veľký mediálny škandál, do ktorého intervenoval aj vtedajší prezident Donald Trump.

Videl som to. Úprimne, najprv som si myslel, že je to nejaká fikcia, pozeral som na to ako puk, že toto nemôže byť reálne. Oni z toho spravili reality show. Obe strany sa tam doslova „vygrcali“, otvorene, úprimne. Nechápal som, že takýto dokument vôbec vypustili von, do civilného sveta. Na druhej strane ma to strašne zaujímalo. Vidíš tváre tých chalanov, vieš, kde bývajú. To je čo? Budeme teraz z toho všetkého robiť reality show?

Čítajte tiež

V hmle vojny Nie sme skauti ani svätí. Robíme špinavú prácu

Iva Mrvová

Otázka, či vo vojne vojaci znižujú svoje morálne štandardy, je dnes dávno za nami. Alebo?

Ako si vnímal stret týchto dvoch celkom odlišných názorov?

Bol by som schopný niekoho zo svojej jednotky aj postreliť, než by som ho nechal znásilniť miestnu ženu.Zdieľať

Keď som to dopozeral, napriek všetkému som chvíľu rozmýšľal, s ktorou stranou by som súhlasil, s tými chalanmi alebo s ich veliteľom? Naozaj, dodnes mi to normálne občas prejde hlavou. Prirovnávam si to k svojej bývalej jednotke. Vo vojne sa vždy stávajú veci, s ktorými nesúhlasíš. No ja osobne by som ho neudal. Keby som s jeho násilným konaním voči civilistom nesúhlasil, tak by som sa mu rovno tam, v teréne, snažil v tom nejako zabrániť, dohovoriť mu, odtiahnuť ho, spacifikovať. Aj s tým rizikom, že by sa to skončilo nejakým násilným stretom. Osobne by som bol schopný niekoho zo svojej jednotky aj postreliť, než by som ho napríklad nechal znásilniť miestnu ženu ako sa to teraz deje zo strany Rusov na Ukrajine.

Eddie R. Gallagher. Foto: archív E. G.

Nemal by si obavy z veliteľovej tvrdej pomsty?

Keď priznal, že sa mu to zabíjanie zapáčilo až príliš, mal som s tým problém.Zdieľať

Určite áno. Ak by sa naskytla možnosť, požiadal by som radšej o prevelenie do inej jednotky. Ale nešiel by som proti svojmu veliteľovi verejne. Iste, celkom iná situácia by nastala, keby naša jednotka spadla do niečoho nezákonného, napríklad by na misii došlo k násiliu voči civilistom, a všetkých by nás postavili pred vojenský súd.

No keď sa vrátim k prípadu Gallagher, musím uznať, že som fakt ocenil odvahu tých mladých chalanov, že sa svojmu veliteľovi dokázali vzoprieť. Majú za to môj rešpekt. Jasné, si vo vojnovej zóne, všade sa to okolo teba melie, ľudia umierajú, príliš často aj nevinní. No to, čo robil Gallagher, by do toho nemalo patriť. Každý profesionál by mal vo vojne dodržiavať určité pravidlá, či sa mu to páči, alebo nie.

Na druhej strane sa viem do toho veliteľa vcítiť. Keď ilustroval svoj pohľad, to, že niekedy je potrebné ísť tvrdo dopredu a občas aj riskovať či agresívne zatlačiť, aby si dostal tých teroristov a splnil misiu, rozumel som mu. Keď však následne priznal, že sa mu to zabíjanie zapáčilo až príliš, mal som s tým problém. Tu nastáva riziko, že prekračuješ hranice, ktoré by si ako profesionál nikdy nemal prekročiť.

No Gallagher šiel ďalej. Začal strieľať aj po civilistoch. Trafil do brucha starého muža, ktorý na mieste skonal.

Teroristi a civilisti miestami splývali. A teraz rob rozhodnutia, na ktoré máš len niekoľko sekúnd.Zdieľať

Členovia jeho jednotky opakovali, že nie, my starcov nestrieľame. Sme tu, aby sme chránili civilistov pred ISIS. Úplne s nimi súhlasím, aj keď počas bojov o oslobodenie Mosulu spod Islamského štátu to boli aj civilisti, ktorí teroristom dodávali informácie o rozmiestnení koaličných vojsk. A čo je horšie, často to boli aj deti.

Pamätám si, ako v Mosule len pár metrov od nás dopadla raketa. Bolo to tesne vedľa našej pozície. Dozvedeli sme sa, že naše pozície teroristom zadali miestne deti. Osobne by mi nikdy nenapadlo strieľať na dieťa. A toto ISIS vie. Poznajú našu mentalitu, vedia, že do detí strieľať nebudeme. A využívajú to. Teroristi a civilisti v Mosule miestami splývali. A teraz rob rozhodnutia, na ktoré máš len niekoľko sekúnd, ale ktoré ťa následne môžu sprevádzať do konca života.

Masový hrob v Iraku. Foto: TASR / AP

Poďme k scéne, ktorá nás vedie hlbšie do „hmly vojny“. K americkej jednotke v Mosule doviezli mladého raneného člena ISIS. Gallagher si k nemu kľakol a bodol ho nožom do krku.

Opäť dva pohľady. Na jednej strane bol ten chalan členom ISIS. Na druhej strane vieme, že tí Mosulčania mali často inú motiváciu, pre ktorú sa rozhodli vstúpiť do teroristickej organizácie. Neboli to všetci náboženskí extrémisti. Mnohí z nich len hľadali politickú reprezentáciu, ktorú nemali, a roky sa preto cítili ohrození. Tu sa to strašne bije. Výsledok však je, že Gallagher mal chalana ošetriť a odovzdať ho irackým silám.

... ktoré voči členom ISIS často vystupovali ešte brutálnejšie.

Veľmi záležalo na tom, o akú jednotku irackej armády šlo. Líšili sa. Niektorí Iračania odviedli členov ISIS do väzenia a následne pred súd, kde ich čakal proces. Je však pravda, že boli aj takí, ktorí členov ISIS z pomsty mučili. Zhadzovali ich z budov či nechávali za nohy visieť zo stropu, kde im do prekrvenej hlavy kopali. Dialo sa tam všeličo.

Podľa dokumentu dostali aj americké jednotky pomerne veľký priestor slobody.

To mali aspoň v Iraku takmer všetci.

Eddie Gallagher používal rôzne podporné látky. Nevedno, či bol vôbec spôsobilý rozlišovať. Bol rizikom pre okolitých civilistov i pre vlastnú jednotku.

Väčšina civilistov si myslí, že vojakov v tom bežnom živote už nič nerozhodí. Je to presne naopak. Zdieľať

To je pravda. A možno je aj preto dobré, že sa to stalo. A že o tom natočili tento dokument. Ostatní vojaci si už budú dávať oveľa väčší pozor. Aj keď to málokto pripúšťa, vo vojne môžeš robiť takmer všetko. A aj tebe môžu urobiť takmer všetko. Keď ste s nepriateľom v priamom strete, nejde o nič iné, ako toho druhého eliminovať, zneškodniť, odzbrojiť, zabiť. Vojnové pravidlá začínajú platiť až v momente, keď utíchne streľba. Keď sa už leží na zemi, vtedy sa začína pozerať na konvencie. Aspoň teda tie armády, ktoré pochádzajú z civilizovaných krajín.

Vráťme sa k agresivite. Funguje na princípe zapnúť/vypnúť?

To by bol optimálny stav. Ten je však, samozrejme, veľmi ťažké dosiahnuť. Sme ľudia, nie stroje. Aj preto vidieť, akí sú vojaci vracajúci sa z misie traumatizovaní. V hlave majú nastavené, že problém sa často dá vyriešiť len násilím. Pamätám si, keď ma niekto v civile nahneval, jednou z prvých vecí, ktorá mi napadla, bolo, že naň fyzicky zaútočím. Aj keď som to nikdy nespravil.

Väčšina civilistov, s ktorými som sa o tom rozprával, si myslí, že vojakov v tom bežnom živote už nič nerozhodí. Keď však pozorujem svoje okolie, bývalých vojakov, u mnohých je to presný opak. Všetko závisí od hĺbky traumy, ktorú prežili. Mnohí vybuchujú aj pre úplné banality.

Jeden môj známy, bosniansky veterán, je agresívny voči svojej manželke. Manželka mu spraví kávu, ktorá je príliš horúca, a on jej vulgárne vynadá. Pritom ju má rád. Mnohí vojaci často takto agresívne vybuchujú na svojich najbližších. Nechcú to robiť, následne sa za to obviňujú, je to taký začarovaný kruh. Niektorí z nich nevedia po príchode domov s vlastnou agresivitou narábať. A nik ich to nenaučí. A oni sami o tom vôbec nerozprávajú. Existuje mnoho vecí, o ktorých ani nevieš, že ti ublížili. Ukáže sa to až neskôr, s odstupom času.

Človek si prežité traumy musí zrejme najprv priznať.

Áno, najprv sám pred sebou a potom v skupine. No predstav si tých chlapov, všetci sa pokúšame byť veľkí a tvrdí, prebiehala medzi nami akási súťaž, ktorý z nás je väčší a odolnejší. Toto súperenie a pretvárka často vedú k tomu, že sme sa o týchto svojich pocitoch nikdy otvorene nerozprávali.

Rozprávala som sa s viacerými vojakmi, ktorí sa po mesiacoch na misiách tešili na svoje partnerky, po príchode však s nimi nejaký čas neboli schopní fungovať intímne.

Je to tak, traumy z vojny spôsobujú často problémy aj v intímnej oblasti. Nik o tom nechce hovoriť nahlas, no deje sa to často. Tešíš sa na svoju partnerku, no po príchode nastane sklamanie. Nedá sa to. Nie si toho schopný. A teraz to niekomu priznaj. Je to hrozne trápne. Cítiš nervozitu, strach.

Pamätám si, ako som sa vrátil z Afganistanu domov, do Dánska, no nešiel som hneď za svojou polovičkou. Povedal som si, že za ňou pôjdem až na druhý deň. Potom že až na tretí, neustále som to odďaľoval. Vymýšľal som si sám pre seba všelijaké činnosti, aby som ten okamih odsunul. S odstupom času som si uvedomil, že som sa toho stretnutia bál. Hoci mi celý ten čas veľmi chýbala a veľmi som sa na ňu už tešil.

Armádu si už opustil a dnes pôsobíš ako kontraktor, sprevádzajúci klientov v oblastiach Afriky či Blízkeho východu. Je tento pocit prepínania dvoch rôznych svetov u teba stále prítomný?

Áno. Hoci už ako výsadkár nefungujem a v zahraničí trávim kratší čas, návrat domov mi ešte stále chvíľu trvá. Je to proces. Idem si krátko zabehať, dám si sprchu, kávu, vybavím ešte zopár mailov a telefonátov. Domov k svojej rodine prichádzam obvykle až večer. Je to akási obava z očakávaní, ktoré zvyknem mať.

Strach z vlastných očakávaní alebo z očakávaní svojich najbližších?

Strach, že prijatie zo strany rodiny bude odlišné, ako si to človek predstavoval.

Manželka ťa už potrebuje v tom domácom prostredí a ty ešte vlastne celkom nevieš, kde si.

Tvoj svet ich nezaujíma a teba nezaujíma ich svet, minimálne prvé dni po návrate z misie.Zdieľať

Áno. Keď máš deti, tak musíš fungovať okamžite. Tam nie je o čom. Iste, ty vždy vidíš, že manželka i deti sa tešia, že ťa vidia, tešia sa, že si v poriadku a že už si doma. A život ide ďalej. Deti, úlohy, krúžky, si naspäť v tom kolobehu a tam nie je čas na nejaké vlastné ticho, priestor spracovať a uložiť to, čo sa stalo. Človeka vtiahne kolotoč rodinného života. Nie je čas na usadenie toho, čo si prežil, videl, odkiaľ sa vraciaš. A úprimne, ani to celkom nevieš či nechceš zdieľať s ostatnými. Tvoj svet ich nezaujíma a teba nezaujíma ich svet, minimálne prvé dni po návrate. Zaujíma ich, že už si doma, že sa zaradíš späť do rodiny a budeš napĺňať rolu manžela a otca, ktorá bola istý čas prázdna.

Iste, ja rozumiem aj svojej manželke, respektíve všetkým ženám, ktoré sú doma, zatiaľ čo ich muži behajú po misiách. Partnerky prežívajú doma zase svoj boj, bez teba. Najmä, ak sú vo vzťahu už deti. Je to pre ne veľmi náročné. Ony ti nikdy nepovedia, „mňa nezaujíma, čo si tam robil“. No v princípe je to tak, že ťa potrebujú tu, doma, v bezpečí. Pri rodine. To je pre ne najdôležitejšie a je to pochopiteľné. Preto ženy nechcú mať za manžela vojaka. Ak vojak, tak radšej bývalý. To je pozorovanie z môjho okolia.

Partnerky však cítia, že sa niečo stalo, keď sa muž vráti tichší, nervóznejší, možno agresívnejší, neschopný prežívať s nimi intimitu.

Pamätám si, keď som sa vrátil z Konga. Mal som vtedy frajerku. Šiel som za ňou. A nič. Nedalo sa. Keď som sa jej ospravedlnil, spýtala sa ma, či to takto bude teraz stále. Bolo to veľmi frustrujúce. Plus tie výčitky svedomia, že nie si doma, že nevieš byť pre svoju ženu plne mužom, ani fyzicky, ani sexuálne. A to na teba sadá, ver mi. Tváriš sa ako odolný chlap, a vlastne to nedávaš. S chalanmi sme sa o tom veľmi nebavili. Nie je to vec, čo niekomu vešiaš na nos. Riešil som si to najmä sám. Treba na to čas.

Mal si niekedy problém po návrate domov pracovať s vlastnou agresivitou?

To nie. Vlastnú agresivitu viem ovládať, nikdy som ju nepoužil voči najbližším doma, v rodine ani  voči civilom. Aj keď tá myšlienka ti niekedy napadne. Ak by chcel dnes niekto do mňa vyrývať a biť sa, snažil by som sa zrejme radšej utiecť.

Zrejme by si však ušiel sám pred sebou. Ak by si chcel, toho človeka hravo zrazíš na zem.

Vôbec nie. Úprimne, ja s tou agresiou, s tým násilím tu, v tomto svete neviem veľmi zaobchádzať.

V tomto svete?

Sú to dva oddelené svety. Ten cudzí, do ktorého chodím pracovať, a ten náš, kde mám rodinu a svoj civilný život.Zdieľať

Mám na mysli v civilnom. Tu násilie vypínam. Keď som v zahraničí a niekoho strážim, občas chcem, aby sa niečo stalo. Kurník, keby bola teraz prestrelka. Priznávam, je to veľmi hlúpe, no niekedy po tom reálne túžim. Keď niekoho sprevádzam v Afrike či na Blízkom východe, rozmýšľam úplne inak. Ak by niekto chcel napadnúť môjho klienta, idem okamžite tvrdo proti nemu. Musí ležať na zemi skôr ako môj klient alebo ja, to je moja zodpovednosť. Ten, kto prvý trafí, vyhráva.

Avšak teraz, keď som s tebou alebo keby som bol s manželkou a deťmi, niekto by prišiel a dovoľoval si, ja by som v prvom momente reálne nevedel, čo mám robiť. To násilie mi vôbec nepasuje do sveta, v ktorom žijem s rodinou či blízkymi. Sú to pre mňa dva oddelené svety. Ten cudzí, do ktorého chodím pracovať, a ten náš, kde mám rodinu a svoj civilný život. Je to veľmi zvláštne a sám sa tomu čudujem. Ak by po mne niekto vyštartoval tu, doma, najskôr by som mu povedal, že vieš čo, prepáč, nechajme to tak, ja sa ťa bojím a nechcem mať problémy.

Bojíš sa jeho či seba a vlastnej schopnosti byť násilný?

Mám strach z toho stretu. Najhorší sú opilci. Poznám mnohých ľudí, ktorí sú dobrí ľudia, no keď si vypijú, menia sa na démonov. Čo s nimi? Neviem si predstaviť, že by som udrel človeka, ktorý je opitý a správa sa ako magor len preto, lebo má doma nejaké svoje problémy. Nie je to terorista, nechce nikoho napadnúť, je to skrátka človek, ktorý si to takto kompenzuje. V takých momentoch sa stiahnem. Iste, ak by mi niekto zaútočil na rodinu či blízkych, tam nie je o čom. Vtedy zapínam a idem.

Zažil si moment, keď by niekomu z tvojej jednotky pod tlakom vyslovene „preskočilo“?

Boli tam nálady, ktoré mohli rôzne vyeskalovať.

Mávali ste po návrate z misie k dispozícii psychologickú podporu?

Potrebuješ si priznať vlastnú zraniteľnosť a strach. To nám vojakom často veľmi nejde.Zdieľať

Áno, fungovali povinné skupinové sedenia spolu s vojenským psychológom a tiež s veteránom, ktorý zažil podobné misie v minulosti. Sedenia sa obvykle začali krátko po návrate a trvali dva dni. S odstupom času si myslím, že to bolo príliš skoro. Keď sme sa vrátili z Afganistanu, nevedeli sme, čo im máme povedať. Bolo dobre? Zle? Mali sme príliš krátky čas na spracovanie traumatizujúcich skúseností a myšlienok.

Dokázali ste byť na týchto spoločných sedeniach otvorení?

Boli sme ticho. Sami sme nevedeli, ako sa cítime. Ty proste necítiš nič a v tom nič sa zároveň cítiš dobre. Akoby si na chvíľu nemal žiadne emócie. Po tom všetkom je to skvelý pocit, otupenosť vie byť príjemná. Niektorí kamaráti z toho však ochoreli. Jeden môj dobrý kamarát umrel. Odišiel od výsadkárov, doma dostal epileptický záchvat a srdce mu nevydržalo. Písal som jeho sestre. Keď sme spolu potom telefonovali, vraví mi, Tomi, vy máte všetci problémy. To ste si ešte z Afganistanu priniesli.

Je ešte niečo, čo ti pomáha pri návrate do civilného sveta?

Čas. A to, že si priznáš veci, vlastnú zraniteľnosť a strach. To nám vojakom často veľmi nejde.

Čo si si musel priznať?

Svoje obavy. To, akí sme zraniteľní, že možno tých konfliktov po všetkých tých rokoch už skrátka stačilo. Potiaľto sme prišli, toto sme spravili a prežili, no už stačilo. Už sme si niečo dokázali. Aj toto je inak zaujímavé. Vieš, dokázali sme si niečo? Celkom stačilo, aby raketa dopadla o pár metrov ďalej. A to už nie je len otázkou odvahy, sily či odolnosti, ale čistého šťastia.

Človek však dokáže vojne aj prepadnúť. Videla som to na cestách po Blízkom východe, na vojakoch, ale i novinároch. Vojnový priestor je plný adrenalínu, ktorý ti potom zrazu chýba. Niekto to rieši alkoholom, sexom, drogami, iný sa zase opakovane vracia do čoraz horších vojnových oblastí a situácií. Až sa raz nevráti.

Áno, je to podobné. Novinári však majú oveľa väčšiu slobodu. Môžete prísť, kedy chcete, aj odísť odtiaľ, kedy chcete. Vojaci to nemajú. My musíme vo vojnovom prostredí zostať, aj keď už viac nechceme. Na to by sme mali byť pripravení a trénovaní. Podobne i na to, aby sme sa dokázali po tom všetkom vrátiť domov, do civilného sveta mimo priestoru násilia. Vždy sa to napokon končí bojom samého so sebou, so svojím strachom, zraniteľnosťou, s túžbou riešiť konflikt násilím. To je ten najsilnejší boj, ktorý každý z nás vedie.