V roku 1932, pätnásť rokov po boľševickej revolúcii, ktorá mala priniesť ľuďom slobodu, prijali v Sovietskom zväze nečakané opatrenie. Obyvatelia dostali vnútorné pasy, čo nebolo nič iné ako vystavenie zákazu svojvoľne sa pohybovať na území boľševického štátu. Bol to vlastne návrat do 17. storočia, keď cár pripútal roľníkov k pôde.

Pohnútky vládnej moci boli v týchto dvoch historických obdobiach rovnaké – vynútiť si od obyvateľov absolútnu poslušnosť, no na rozdiel od hlbšej minulosti malo ísť po novom o šľachetný cieľ. Mala sa vybudovať úplne nová spoločnosť spejúca ku komunistickému raju na zemi pre všetkých.

Na začiatku 30. rokov už moc pevne držal v rukách Josif Stalin. Podujal sa na pokračovanie revolúcie spustenej Vladimirom Leninom. Tú prerušil hospodársky kolaps boľševického štátu na začiatku 20. rokov. Lenin musel uznať, že zachrániť sa dal iba dočasným návratom ku kapitalistickému hospodáreniu. Skryli to pod oficiálny názov nová ekonomická politika. Po oživení ekonomiky a obnovení zdrojov sa Stalin rozhodol so štátnym kapitalizmom skoncovať.

Stalin poznal marxistické poučky obohatené Leninovými manuálmi. Jedna z nich hovorila, že revolučný prechod k beztriednej spoločnosti môže nastoliť len vláda proletariátu vedená komunistickou stranou. Problém bol, že proletariátu, inými slovami robotníkov, bolo v Sovietskom zväze stále málo. A hoci sa postupne darilo presúvať ľudí do miest a fabrík, masovejší nárast hatal nedostatok potravín.

V štáte, kde despoticky vládla boľševická strana, sa Stalinovi riešenie ponúklo samo. Navyše zabil by dve muchy jednou ranou. Roľníkov bolo treba zotročiť, aby povinne dodávali potraviny v žiadaných množstvách, a zároveň zbaviť ich vlastníctva pôdy, aby prestali existovať ako vlastnícka trieda. Veď majetok mal patriť všetkým.

Výsledkom tejto politiky bol v rokoch 1932 a 1933 veľký hladomor, ktorý si vyžiadal milióny obetí. Najviac zasiahol Ukrajinu, lebo tam sa roľníci zdráhali podvoliť Stalinovi najurputnejšie. Nezanedbateľný bol národnostný rozmer. Ukrajinci boli pre Stalina najpočetnejšou skupinou, ktorá sa stavala proti boľševickému panstvu. A to bol ďalší dôvod na tvrdé postupy, Ukrajinci sa mali nadobro podriadiť Moskve.

Ukrajina ako žalár roľníkov

Pripútanie roľníkov k pôde bolo pre boľševikov kľúčové. Majiteľov statkov nazvali kulakmi, nepriateľmi ľudu. Ich osud mal byť jednoduchý – majetok museli odovzdať do štátnych hospodárstiev, kolchozov, ale pracovať na ňom museli ďalej. A vláde museli dodávať stanovené podiely, aby ich mohla distribuovať do miest podľa vlastného zváženia.

V roku 1930 oprášila vládna strana staršie miernejšie uznesenie, podľa ktorého sa malo do roku 1930 dostať pod spoločnú správu 20 percent hospodárstiev na pôde, a nastolila novú métu. Skolektivizovať pôdu sa malo v čo najkratšom čase všetko.

Úplná kolektivizácia sa mala vykonať v troch krokoch: vziať kulakom, teda hospodárom s najväčšou plochou, všetok majetok a vysťahovať ich; odovzdať zhabaný majetok kolchozom a donútiť stredných roľníkov, aby vstúpili do kolchozov. Akcia sa rozbehla rýchlo. V krátkom čase obrali roľníkov o majetok, lepšie povedané odobrali im právo hospodáriť na vymedzenej pôde. Zbavili ich občianskych práv a vysťahovali do neďalekého okolia alebo do odľahlých a nehostinných kútov štátu. Zo štyroch miliónov postihnutých ľudí zahynula polovica.

Začali sa plniť gulagy, koncentračné tábory, kde odporcovia režimu, ale často iba ľudia, ktorí chceli len prežiť, museli pracovať ako otroci. Len do roku do roku 1930 poslali do gulagov 300-tisíc ukrajinských roľníkov. Búrili sa. Na začiatku roka 1930 úrady zaznamenali viac ako šesťtisíc roľníckych protestov, na ktorých sa zúčastnilo 1,8 milióna Ukrajincov. Nepokoje vypukli i v iných častiach štátu, často mali formu ozbrojeného povstania, ale Ukrajina bola jednoznačne zasiahnutá najviac.

Kým boli hranice ako-tak priechodné, desiatky tisíc ľudí z Ukrajiny utiekli do Poľska a Rumunska. Neskôr ich režim napevno zavrel a nielen smerom na západ, rovnako na východ. Ukrajina sa stala obrovským žalárom, odkiaľ nebolo úniku. Ľudia sa nemohli pohnúť z vlastných obydlí. Ak sa tak predsa stalo, išlo iba o vynútené presídlenia organizované štátnym aparátom.

Potravu radšej sviniam ako ľuďom

Výsledky represívnej politiky vlády nedali na seba dlho čakať. Kým v roku 1931 sa podarilo ako-tak dopestovať dostatok obilia, aby dostal štát svoje a ešte aby sa uživili aj roľníci, nasledujúci rok bol pre nich krutý. Vládny predpis určil vydať štátu 45 percent dopestovanej úrody, čo ohrozovalo schopnosť prežitia. Problém sa znásobil tým, že nastúpil násilný a neefektívny model hospodárenia, čo viedlo k nižším výnosom.

Neúroda zasiahla hlavne strednú a južnú časť Ukrajiny. Vláda znížila predpísaný podiel výkupu, ale nepomohlo to. Ku koncu roka dokázali roľníci odovzdať len 60 percent stanoveného objemu. V Moskve to označili ako sabotáž a na dediny vyslali komisie, ktoré habali zvyšné obilie. Násilnosti, mučenia a popravy riadil na Ukrajine Viačeslav Molotov, známy neskôr ako minister zahraničných vecí Sovietskeho zväzu a spolustrojca paktu s Stalina s Hitlerom.

Zdroj: Wikimedia.org

Metódy boli drastické. Uzatvárali celé dediny, odrezali ich od okolitého sveta. Ak sa vzpierali vydať úrodu odloženú na vlastné uživenie, roľníkov odstavili od vody. Studne zatvorili, zapečatili a dali strážiť. Mnohí roľníci prišli o všetko vrátane potravín.

Vypukol nebývalý hladomor. Najskôr zmizli psy a mačky, potom sa hladní ľudia vrhli na zdochliny a napokon sa oddali kanibalizmu. Zdokumentované sú prípady, že potravou pre matky boli ich vlastné deti. V oblasti Kyjeva vymierali celé dediny.

V kontraste s tým si príslušníci represívnych zložiek užívali. Dopriavali si z vynútených dodávok a užívali si z nešťastia ukrajinských roľníkov. Kolektív historikov okolo Andreja Zubova zdokumentoval prípad ukážkovej prasacej farmy zásobujúcej kyjevskú elitu prvotriednym mäsom. Svine kŕmili šošovicou. Ľudia umierajúci od hladu sa prehŕňali v prasacích výkaloch, aby sa dostali k nestráveným zrnkám. Keď na to miestni príslušníci polície prišli, nariadili šošovicu pred kŕmením mlieť.

Výsledkom násilnej politiky bol hladomor, ktorý okrem Ukrajiny zasiahol južné Rusko a Kazachstan. V rokoch 1932 až 1933 zomrelo 6,5 milióna ľudí, z toho 4 milióny na Ukrajine. Tých, čo prežili, nadobro nahnali do kolchozov. Z hrôz ostali poznačení telesne i duševne. Americký historik Timothy Snyder upozorňuje na ďalší neblahý dôsledok – zničil sa tradičný spôsob života na dedine, vážne sa narušila solidarita medzi ľuďmi navzájom i priamo v rodinách. Spoločnosť zdivočela.

Keď nie zabiť, tak zotročiť

Stalinov režim si zo zdevastovania populácie nerobil ťažkú hlavu. Ba naopak, hladomor použil ako cielenú zbraň proti odporcom kolektivizovania pôdy. Najviac ich bolo práve na Ukrajine, preto na ňu dopadol meč najkrutejšie. Hladomorom sa zlomil posledný odpor, ktorý pretrvával proti boľševickému režimu.

Napriek vymieraniu celých oblastí Stalin pokračoval v diktátorskej politike spriemyselňovania štátu. Časť obilia vyvážal ďalej do zahraničia a získaval potrebné peniaze.

V roku 1932 dokončili práve na Ukrajine, na rieke Dneper pri Záporoží, najväčšiu priehradu v Európe s názvom Dneproges, ktorá začala dodávať do siete veľké množstvo elektriny. Na výstavbe priehrady sa podieľali odborníci zo Spojených štátov amerických. Sovieti elektráreň v roku 1941 pred postupujúcimi Nemcami zničili, po vojne ju zas obnovili.

Rovnako v roku 1932 otvorili automobilový závod GAZ v Nižnom Novgorode. Zaujímavosťou je, že automobilku postavil americký Ford a ako tlmočník z angličtiny pre dodávateľov tu pôsobil otec Alexandra Dubčeka Štefan. Jazyk ovládal, lebo predtým žil v Spojených štátoch.

A do tretice ďalší príklad z čias hladomoru. V roku 1932 sa začala výstavba moskovského metra, ktoré sa malo stať pýchou boľševického štátu. Na honosné stanice podzemnej železnice, dedičstvo minulého režimu, sú Moskovčania hrdí dodnes.

Stalin bol majster vo využívaní represívnych nástrojov na viacnásobný účel. Kým pri hladomore zdieral roľníkov o potraviny a neposlušných ľudí likvidoval nedostatkom jedla, ďalších odporcov či kritikov režimu odstavil zo života a použil ich ako otrockú pracovnú silu. Podnetom na zatvorenie mohla byť úplná drobnosť.

Zdroj: Wikimedia.org

V roku 1932 vyšiel zákon o ochrane majetku štátnych podnikov, kolchozov a družstiev. Ľudia pracovali akože na spoločnom majetku, no ak by si dovolili vziať niečo pre seba, hrozili im tvrdé postihy. Za rozkrádanie socialistického vlastníctva sa stanovoval trest smrti, pri poľahčujúcich okolnostiach zmiernený na desať rokov uväznenia.

Ruský spisovateľ Alexander Solženicyn neskôr spomínal prípady konkrétnych ľudí, ktorí takéto rozkrádanie prežili a obišli iba s uväznením. Najsmutnejšie boli príbehy detí. Trestali ich a posielali do táborov za to, že si z kolchozného poľa odstrihli pár klasov obilia, zobrali zopár zemiakov alebo uhoriek.

Už v roku 1930 presiahol počet väzňov 400-tisíc. Do konca desaťročia narástol na takmer 1,7 milióna a ďalších 350-tisíc ľudí sa nachádzalo vo väzniciach. Otroci v gulagu stavali vodné kanály, železnice, ťažili drevo, meď, drahé kovy, uhlie. Pracovali vyhladovaní, zle ošatení a mizerne ubytovaní, zväčša iba s primitívnym náradím. Umierali na hlad, choroby, vyčerpanie, chlad. Kolektív okolo Zubova odhaduje, že v 30. a 40. rokoch zahynulo v gulagu najmenej 500-tisíc ľudí.

Prvá veľká lož 20. storočia

Špecifikom hladomoru na začiatku 30. rokov bolo, že ostal pred svetom do veľkej miery utajený. Kým pri prvom hladomore za Lenina na začiatku 20. rokov správy obleteli celý svet a ten posielal do Ruska humanitárnu pomoc, v prípade Stalinovho sa všetko utajovalo. Moskva zapierala pred svetom, že by sa takéto niečo dialo. Podľa Snydera išlo o prvú veľkú lož 20. storočia. Až potom prišla Hitlerova o celosvetovom židovskom sprisahaní.

Na tomto utajovaní sa nepodieľal len boľševický režim. Záujem šíriť tieto informácie nemali ani západní diplomati pôsobiaci v Sovietskom zväze, lebo v čase svetovej hospodárskej krízy a vysokej nezamestnanosti v domovských štátoch bol pre Západ tento trh nezanedbateľným odbytišťom. Špecifické postavenie malo Poľsko, na ktorého území žili aj Ukrajinci vrátane tých, ktorým sa podarilo utiecť zo Sovietskeho zväzu. V roku 1932 podpísala Varšava s Moskvou dohodu o neútočení, výsledkom čoho bolo, že v Poľsku sa o hladomore v novinách mlčalo.

Jediný západný novinár, ktorý si dovolil písať o hladomore dôveryhodne, pod vlastným menom, bol Walesan Gareth Jones. Jeho príspevky vyšli po osobnej návšteve Ukrajiny v roku 1933 vo viacerých európskych novinách. To bolo málo, téma nezarezonovala. Snyder pripomína, že Sovietskom zväze bolo viacero zahraničných novinárov, ktorí vedeli o skutočných udalostiach, ale radšej o nich mlčali, aby tam mohli ostať a dostať sa s k iným zaujímavým informáciám.

Aj na Slovensku vtedy žili ľudia, ktorí mali skúsenosti z návštev Sovietskeho zväzu. Vladimír Clementis, neskorší minister zahraničných vecí v československej komunistickej vláde, tam vycestoval v roku 1929 a potom v roku 1930. Pri druhom pobyte pri príležitosti kongresu revolučných spisovateľov si Clementis pozrel Moskvu, výstavbu Dneprostroja, charkovského traktorového závodu a Záporožie – všetko symboly Stalinovej gigantománie.

Ako píše slovenský historik Jozef Jambrich, Clementis „v eufórii nad staviteľskými dielami vôbec nepostrehol, že v ZSSR [Zväze sovietskych socialistických republík] sa začala v roku 1930 násilná kolektivizácia roľníckeho stavu a tvrdé prenasledovanie kulakov“.

V roku 1934 sa dostal do Moskvy ďalší komunista Ladislav Novomeský. Moskva v ňom zanechala silný pozitívny dojem. Len ho utvrdila v tom, čo dovtedy propagoval na Slovensku, aby sa aj u nás ujalo Marxovo učenie. Ján Poničan sa o rok spolu s ďalšími slovenskými a českými intelektuálmi dokonca dostal na Sibír a tam si popri priemyselných stavbách mohol pozrieť tábor nútených prác. Nič odsudzujúce tam nenašiel. Kým kapitalistický svet gniavila globálna hospodárska kríza a nezamestnanosť, Sovietsky zväz podľa návštevníkov zo Slovenska v šťastí budoval novú spoločnosť.

Za postojmi vtedajších slovenských komunistov nemožno hľadať len úmysel. Do veľkej miery sadli Stalinovi na lep. Jeho ľudia vodili zahraničných návštevníkov len na miesta, ktoré sa im hodili, či dokonca vytvárali kamuflované objekty, napríklad vzorové fingované väznice prevychovávajúce zločincov na uvedomelých budovateľov komunistickej spoločnosti. Na propagande si dal Stalin záležať.

A tak ostalo dlho v utajení, čo sa dialo v Sovietskom zväze. Historici okolo Zubova spočítali, že v rokoch 1932 až 1933 umrelo na hlad, počas vysídľovania či v koncentračných táboroch 9,1 milióna ukrajinských a ruských roľníkov. Poznamenávajú, že ich bolo viac ako Židov zabitých Hitlerom alebo všetkých obetí na frontoch prvej svetovej vojny.