Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
18. apríl 2022

Tomáš Alner o zlyhaniach Putinovej agresie

V ruskej armáde vojakom nedôverujú a robia z nich hlupákov

Rozhovor s Tomášom Alnerom, ktorý slúžil v izraelskej armáde, o tom, či Rusi napriek neúspechom ešte môžu dobyť Ukrajinu.

V ruskej armáde vojakom nedôverujú a robia z nich hlupákov
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s Tomášom Alnerom, ktorý slúžil v izraelskej armáde, o tom, či Rusi napriek neúspechom ešte môžu dobyť Ukrajinu.

Bojoval v špeciálnej jednotke na libanonskom území proti Hizballáhu, vďaka tejto skúsenosti a vojenským poznatkom vie pútavo analyzovať vojnu na Ukrajine, príčiny zlyhaní Putinovej armády, prečo sa nedarí ruským tankom a v čom sú dnes, naopak, silní Ukrajinci, ktorí čoraz viac využívajú zbraňové systémy zo západných dodávok.

Tomáš Alner momentálne podniká v oblasti medicíny a strojárskej výroby, v rozhovore pre Postoj hovorí aj o tom, či ruská armáda svojou robustnosťou a ťažkou palebnou silou môžu ešte dosiahnuť pôvodné ciele vrátane dobytia Kyjevu. A vysvetľuje aj to, ako je možné, že ruskí vojaci popravujú ukrajinských civilistov a pri ústupe zanechávajú za sebou mŕtvych a zranených ruských vojakov.

Ako ste sa dostali do izraelskej armády?

Keď som mal 19 rokov, odsťahoval som sa do Izraela a ako občan som musel aj narukovať.

Išli ste teda na dvojročnú či trojročnú základnú vojenskú službu?

Vtedy bola u mužov trojročná. Nie som vojakom z povolania, slúžil som v armáde, kde som mal na výber, a keďže bola zhodou okolností vojna v Libanone, prihlásil som sa tam. Bol som tam v jednotke JAKAL (Jechidat Kišur leLevanon – jednotka pre styk s Libanonom), svoju základňu mala na bývalej Napoleonovej základni v mestečku Mardž Ajún.

A tak ste podstúpili aj špeciálny výcvik?

Áno, získal som tak aj širšiu skúsenosť. Izraelská armáda bola v južnom Libanone preto, že bol odtiaľ ostreľovaný severný Izrael. Vzniklo tam nárazníkové pásmo, pretože vtedy tie rakety mali kratší dolet, strely tak už nedoleteli do Izraela. Bojovali sme proti Hizballáhu, čo je radikálna šiítska organizácia, po boku miestnych jednotiek takzvanej Juholibanonskej armády. Vtiahlo ma to do vojenského sveta z rôznych perspektív.

Aj preto si viem teraz živo predstaviť, ako to prebieha na Ukrajine. Ten, kto bol v Juholibanonskej armáde majetnejší, mal M16, tá stála 200 dolárov, ten, kto bol chudobnejší, mal kalašnikov za 50 dolárov, ten, kto bol naozaj veľký frajer, mal izraelskú optiku, Elbit s laserovým zameriavačom.

Takto nejako si dnes vypomáhajú aj ukrajinskí muži?

Dokonca ukrajinské upratovačky v Česku sa skladajú svojim chlopcom na prístroje nočného videnia, na drahú optiku, ktorú Rusi nemajú.

V izraelskej armáde ste poznali aj veľa Židov, ktorí prišli z Ruska a mali skúsenosť s ruskou armádou. Aký je to vlastne rozdiel slúžiť v ruskej a izraelskej armáde?

Som oboznámený s rôznymi druhmi vedenia vojny aj s rôznymi mentalitami týchto národností. Izrael je z tohto hľadiska také minilaboratórium. Keď som tam prišiel v roku 1996, sťahovali sa tam Židia z bývalých sovietskych republík. Bolo tam veľa ľudí z Kaukazu, z Uzbekistanu, zo Strednej Ázie, z rôznych častí Ruska a Ukrajiny.

Keď to človek sleduje po vojenskej, ale aj po politickej a aj po takej historicko-sociálnopsychologickej stránke, vytvorí mu to taký plastickejší obraz.

A naozaj to bol civilizačný rozdiel, poviem to na príklade. Ako nový odvedenec som prišiel v stredu, ešte si to presne pamätám, na druhý deň sme dostali samopaly, išli sme na strelnicu, zastrieľali sme si, večer sme išli na nočnú streľbu, niečo sme zase nastrieľali.

V piatok nás zoradili, povedali, tu sú náboje, každý si dá do zásobníka 29 nábojov, do nedele máte voľno, zoberiete si domov samopaly, ale nech vám nenapadne nikde strieľať, jedine v sebaobrane. A takto si tí 18-roční zoberú samopaly, sadnú do autobusu a idú domov.

To pôsobí trochu divoko.

Kľúčové je však niečo iné: hneď od prvého dňa cítite, že systém vkladá do vás obrovskú dôveru, že budete používať vlastnú hlavu.

To je teda kľúč k tomu, prečo je izraelská armáda taká silná a efektívna?

Absolútne to súvisí. Ľudia sú všade rovnakí, ale keď im dáte dôveru, tak sa správajú zodpovedne. Mám tri deti a vo výchove platí to isté, keď im všetko presne nalinajkujem, správajú sa ako hlupáci, lebo z nich človek robí hlupákov. To je to, čo sa robí napríklad v ruskej armáde.

V Izraeli som mal spolubojovníkov, ktorí už slúžili v sovietskej armáde alebo ruskej, či ukrajinskej, to boli starší chlapci, ktorí po získaní izraelského občianstva museli ešte narukovať. A tom bol vidieť ten rozdiel svetov, oni spočiatku nechápali nič, čo sa okolo nich deje, pretože ten prístup bol úplne iný. V sovietskej armáde ich bili, šikanovali, tá armáda bola surová.

Izraelčania slovo šikana vôbec nechápali. Východoeurópania sa im to snažili vysvetliť: „No vieš, tí starší, keď tam prídeš, ťa bijú alebo ti hovoria, že máš niečo robiť.“ „A prečo?“ Strašne ťažké bolo vysvetliť im to.

Prečo v izraelskej armáde nepoznajú šikanovanie?

To má širší kultúrny kontext. Je tam taká veľmi rovnostárska spoločnosť, neexistuje vykanie, všetci si tykajú, aj veliteľ s vojakom si tykajú. Možno je to aj tým, že židovská spoločnosť nemala šľachtu, nikdy nebola hierarchia vnútri židovskej komunity. A keď už, tak to bola nejaká meritokracia, čím viac sa niekto učil, tým bol váženejší.

K vojakom sa tam správajú ako dobrá firma k svojim zamestnancom.

Dá sa teda povedať, že izraelský základkár je vďaka systému výcviku na úrovni profesionálov v iných armádach, povedzme tej ruskej?

To neviem presne posúdiť, ale niečo vidieť na výsledkoch. V Izraeli sa robí výcvik na to, že sa naozaj bude bojovať. Ľudia sa učia to, čo potrebujú, vôbec sa napríklad neučia pochodovať, neučia sa leštiť topánky a žehliť uniformy, hoci sa očakáva, že budú v dobrom stave. Učia sa strieľať a bojovať.

Samozrejme, súvisí to s tým, že izraelská armáda musí byť neustále v strehu. Nebojujúcim armádam, naopak, hrozí, že tam ľudia budú robiť všetko ostatné, len nie to, čo potrebujú. A druhá vec je tá dôvera. Keď vám niekto povie, nejako to urob, tak sa snažíte tú dôveru naplniť.

Keď sa k vám správajú ani nie ako k niekomu podradnému, čo sa deje v ruskej armáde, tak ľudia strácajú motiváciu.

Faktom je, že aj Ukrajinci majú o sebe obraz, že sú tiež veľmi egalitárnou spoločnosťou, je tam silný kozácky mýtus a predstava, že sú nezávislí bojovníci v odboji voči štátu, zatiaľ čo Rusi majú imperialistické videnie sveta. Môže aj toto vplývať na výkonnosť ukrajinskej armády alebo tam je tiež tá dedovščina zo sovietskej tradície?

Sledujem tie videá, ktoré sa objavujú na internete. Zo spôsobu boja, ktorý vnímam na ukrajinskej strane, je to niečo, s čím sa viem stotožniť. Ich prístupom je boj v malých skupinách, ktoré nie sú hierarchicky veľmi rozvrstvené. Tak by to malo byť: máte tím profesionálov, každý robí svoju úlohu a šéf ich len koordinuje alebo podporí v tom, čo robia.

Ako si vlastne vysvetľujete doterajší ruský neúspech?

Rusi prišli jednoducho nepripravení. Celé to bolo postavené na tom, že operácia bude trvať krátko a vyvrcholí akýmsi anšlusom. Dnes vieme, že ruskou ambíciou bolo ovládnuť a pohltiť Ukrajinu, lenže na takúto ambíciu nemá Rusko postavenú armádu.

Každý vojenský analytik vie, že Rusko chcelo menšiu, modernejšiu a efektívnejšiu armádu. Podarilo sa pritom len to prvé.

Je to porovnateľné s tým, ako chcel Stalin v roku 1939 ovládnuť Fínsko a pričleniť ho späť, ako to bolo za cárskeho Ruska. Technicky nakoniec zvíťazili, kúsok Fínska si privlastnili, ale reálne mali päťnásobne vyššie straty.

Vtedy, keď sa Červenej armáde nepodarilo rozhodujúcim spôsobom poraziť Fínsko, mala táto armáda 5 miliónov mužov, vo Fínsku ich bojovalo asi 740-tisíc. Dnes ruská armáda poskladala asi 195-tisíc mužov, ktorí tvorili tri štvrtiny všetkého, čo majú k dispozícii. Asi štvrtina zostala na tých najdôležitejších základniach, aby nezostali celkom neobsadené.

A tu si treba uvedomiť, že ani z tých necelých 200-tisíc nebojujú všetci, sú tam logistici, vodiči či kuchári.

Podľa niektorých odhadov z tých 750 až 900 členov práporovej taktickej skupiny BTG len 200 skutočne bojuje.

Nie všetky štatistiky, ktoré platia v iných armádach a vojnách, platia v tomto konflikte. Nemyslím si, že ich je len dvesto. Aj ten, kto páli rakety, bojuje, rovnako aj ten, ktorý páli z granátometov, mínometov, teda nielen tí, ktorí tam behajú s puškami. Čiže je ich oveľa viac než dvesto z osemsto.

Rusi majú napríklad menej ľudí v logistike, čo je ich slabinou.

Sú tu ďalšie rozdiely. Ak v inej vojne pripadá jeden mŕtvy na troch zranených, resp. tri a pol zraneného, tu to neplatí, ten pomer je možno jeden mŕtvy k dva a pol zraneným.

Prečo?

Lebo Rusi často nechajú zraneného zomrieť, nebudú ho nutne ošetrovať, pretože im chýba aj zázemie v podobe zdravotníckeho personálu. To nie je americká armáda, ktorá za každú cenu pošle desať vrtuľníkov, aby odviezla mŕtvych a zranených. Rusi ho nechajú zomrieť tak, ako tam nechali známu ostreľovačku Baghíru. Ona sama povedala: „Nechali ma tam, dúfali, že zomriem.“

Okrem toho, oni tie takzvané práporové taktické skupiny BTG, ktoré vykazujú na papieri, väčšinou ani nesformovali.

Ako to myslíte?

Je to vlastne typická reforma ruskej armády. Povedali si, že moderná armáda potrebuje byť previazaná, vojak v poli musí byť previazaný s veliteľom, na letectvo, delostrelectvo. Ale to je takto len na papieri. Vyhrnuli sa z tých základní, všetko, čo malo kolesá, sa točilo, čo malo nohy, bežalo, a to bez nejakého usporiadania. O tých BTG čítame v novinách, ale to je ilúzia, to sa vo väčšine prípadov nikdy na bojisku nesformovalo.

Teda už od začiatku nemali takú vojenskú silu, aby dobyli Ukrajinu?

Nie, nemajú skadiaľ čerpať, na rozdiel od iných armád nemajú použiteľné aktívne zálohy. Ruské aktívne zálohy sú v podstate teoretické. Preto na tretí-štvrtý deň začali zháňať žoldnierov, Čečenov, Sýrčanov.

Rusi išli pritom do Sýrie, aby pomohli Assádovým vojakom vyhrať vojnu, a z tej nevyhratej vojny teraz Rusi odídu a ešte im aj Sýrčania majú pomáhať? To je absurdné, úplný nezmysel.

Nasadenie Čečenov je tiež nezmysel.

Tých tam vyslal Kadyrov...

Kadyrov je politruk. Nie je náhoda, že sa strápnil, keď sa fotil pred nejakou pumpou, ktorá bola zjavne v Rusku. On je len syn toho veľkého Kadyrova, ktorého zabili pri atentáte. Má okolo seba zberbu, oni však nevytvorili obávanú a dobre organizovanú bojovú silu. To dokázali ich protivníci, ktorí z Čečenska ušli. Tie dva pluky však bojujú na strane Ukrajincov.

Vidíme videá kadyrovovcov, ako majú ostré prestrelky so semaformi a s prázdnymi budovami. Načo tam vôbec sú?

Je to psychologická vojna.

Čiže iba šou a zastrašovanie?

Oni nie sú súčasťou ruskej armády. Ruská armáda nevyžaduje, aby ste pri vstupe do nej boli ruský občan. Reálne to robia Kirgizi a iní Stredoázijci s vidinou slušného platu a ruského občianstva. Ale Čečeni, ktorí sú ruskými občanmi, nie sú v armáde, ale členmi Rosgvardije, milicionári.

Kadyrovovi muži patria k takýmto milíciám, prišli na Ukrajinu s cieľom držať územie. Keď ho armáda dobyje, naženie tam týchto milicionárov a oni to tam budú konsolidovať a mlátiť ľudí po hlave obuškami. Vieme, že sú v Mariupole, natočili sa v železiarňach, ako vykrikujú Allahu akbar.

Aj miestni velitelia z Donbasu hovorili, že nechcú Čečenov, že sa im vôbec neosvedčili.

V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že aj sovietska armáda, aj tieto žoldnierske skupiny ako vagnerovci mali veľký počet Ukrajincov. Sovietska armáda mala nepomerne viac Ukrajincov, než bol ich podiel na populácii Sovietskeho zväzu. Napokon, osem miliónov z tých dvadsať miliónov sovietskych padlých počas druhej svetovej vojny boli Ukrajinci.

Podľa americkej rozviedky je v samotnej dnešnej ruskej armáde polovica dôstojníkov z Ukrajiny.

Tým chcete naznačiť, že aj tento faktor zohráva na Ukrajine rolu v neprospech Ruska?

Áno, jednak platí, že Ukrajinci mali zjavne veľa informácií o ruskej armáde. Dokonca sa hovorí, že Rusi údajne spolupracovali s nejakou skupinou, ktorá mala na Ukrajine uskutočniť prevrat, lenže bola fingovaná ukrajinskou rozviedkou.

Vráťme sa k samotnej ruskej armáde, ktorá zjavne nebola budovaná na operáciu takéhoto rozsahu. Znamená to, že ani samotní ruskí generáli do poslednej chvíle nevedeli, že majú svoju armádu pripravovať na takúto vojnu?

Je to prekvapivé, lebo vždy sme si mysleli, že tá ambícia tam je. Na tom, že ten stav je taký zlý, sa určite podpísala aj obrovská korupcia. Tá malá, štíhla armáda, ktorá efektívne vykoná svoje úlohy, sa nikdy nevytvorila, pretože peniaze sa vo veľkom rozkradli.

Druhá vec je, že keď chcete dobyť a držať územie, potrebujete väčšiu armádu. Iste, tá obrovská ruská presila udusí ukrajinských bojovníkov v Mariupole, ale na celú Ukrajinu nemajú Rusi ľudské zdroje.

Na ruskej strane sa po šiestich týždňoch stal veliteľom celej operácie generál Alexandr Dvornikov, ktorý už predtým velil v Sýrii. Bolo celkom prekvapivé, že nemali jedného veliteľa, ale troch-štyroch. Je možné, že Rusi teraz prekvapia a príde veľký zvrat?

V tom som skeptický. Darmo budú mať nové vedenie, keď nemajú skadiaľ brať nových brancov. Aj keby tých vycvičených nepustili domov a naberú nových brancov, potrvá mesiace, kým sa vycvičia.

Nový generál môže síce zmeniť taktiku, ale nebude mať odrazu k dispozícii armádu, ktorá bude schopná dobyť Ukrajinu. Tak ako majú problém s personálom, majú problém aj s technickým vybavením. Všetko sa rozkradlo. Rusi môžu reálne víťazstvo dosiahnuť po rozsiahlej mobilizácii a je otázkou, či k niečomu takému existuje politická vôľa.

Keď sa napríklad pozriete na tanky a obrnené vozidlá, prečo sa im nedarí?

Bežný ruský tank má základnú, takzvanú pasívnu ochranu, čo sú prakticky dva pláty ocele a medzi tým je guma. Guma má pohltiť náraz tej rakety.

Sú aj tanky s trocha sofistikovanejšou pasívnou ochranou, ktoré tam majú medzi plátmi ocele malú výbušninu, ktorá vybuchne oproti útočnej strele. Ale to sú také primitívne spôsoby ochrany, ktoré sú dnes veľakrát zbytočné. A často ich tam ani nemajú.

Preto prichádzajú v takom počte o tanky?

Áno, je to až zarážajúce. Dnes existujú tandemové strely, tá prvá výbušnina spôsobí malý výbuch, prerazí takúto pasívnu ochranu, tá druhá penetruje ten tank.

Každé vozidlo izraelskej armády, či to je tank, alebo obrnený transportér, je vybavené už dlhší čas systémom Trophy, ktorý skutočne veľmi spoľahlivo zostrelí kinetickou energiou nejakú proti nemu letiacu strelu. Majú to všetky lode rozvinutých krajín.

Naozaj Rusi nič podobné nemajú?

Teoreticky mali Rusi mať nejaký systém Drozd-2 a ešte modernejší systém Arena, ale na tomto bojisku sme žiadnu aktívnu obranu na ruskej vojenskej technike nezaznamenali. Takýto systém by mal dokázať ochrániť tank a ešte zasiahnuť toho, kto po ňom strieľa. Nič takéto ruské tanky na Ukrajine nemajú, pritom vieme, že tieto systémy má americká, britská či izraelská armáda.

Ešte za mojich čias sme chodili s takými ohrádkami, keď si na tank privaríte také 50-centimetrové tyče a na ne dáte mriežku podobnú plotu. Keď doletí raketa, zachytí sa na mriežke a detonuje. Funguje to, keď tam beží nejaký chlapík, kričiac Allahu akbar, a odpáli strelu z RPG alebo podobného jednoduchého granátometu. Ale proti niečomu sofistikovanému to nefunguje.

Aj Rusi si namontovali takéto klietky. Lenže to proti Javelinom alebo strelám NLAW nefunguje, tým, že Rusi nemajú ani poriadnu pasívnu ochranu ani aktívnu ochranu, je ich obrnená technika bezbranná.

Inzercia

Keby vám pred dvoma mesiacmi niekto povedal, že Rusom sa po útoku na Ukrajinu nebude dariť až v takejto miere, prekvapilo by vás to?

Neočakával som to, ale viac ma prekvapilo, že to nevedeli ani západní vojenskí špecialisti, ktorí mali mať oveľa lepší obraz o skutočnom stave ruskej armády.

Áno, títo odborníci v prvých dňoch tvrdili, že Ukrajinci nemajú žiadnu šancu a vojna bude záležitosťou dní. Čo môže v tejto chvíli dosiahnuť generál Dvornikov?

Vojenská teória hovorí, že keď bola nejaká sila porazená, nemôžete ju nahnať hneď do ďalšieho útoku. Musíte tým vojakom nechať čas na rekuperáciu, nejaké zotavenie.

Dvornikov tam teraz sťahuje jednotky zo severu, ktoré reálne už boli porazené. Nielen porazené, ale doslova zdecimované. Tam bol zabitý nie každý desiaty, ale polovica, dve tretiny boli zabité.

Keď vám zomrú dve tretiny vojakov v jednotke, ktorá si nie je istá, prečo vlastne bojuje, morálka je na takom nízkom bode, že takáto jednotka nie je bojaschopná. Minimálne potrebuje mesiace na to, aby sa pozbierala, velenie musí pospájať niekoľko jednotiek do jednej.

Koľko bojaschopných ruských vojakov vlastne zostalo z tých počiatočných dvestotisíc?

Keď odrátate, že môžu mať asi 15-tisíc zabitých, to je k dnešnému dňu asi realistický odhad, a keď si zrátame, že ku každému zabitému sú minimálne dvaja zranení, a potom pridáte dezertérov, ale aj takých, ktorí sa pridali dokonca na druhú stranu...

... tak to vychádza na stratu okolo 50-tisíc vojakov.

Myslím, že to je realistický odhad, Rusi tak prišli o štvrtinu nasadených vojakov.

Američania počas studenej vojny sledovali najmä jomkipurskú vojnu a na základe nej sa pokúšali modelovať svoju doktrínu a vtedy vymysleli AirLand Battle, v ktorej stavili na úzku spoluprácu tankov s BVP, pechotou a so vzdušnou podporou. Na Ukrajine to z ruskej strany takmer vôbec nevidíme. Tanky postupujú samostatne, často ani nie v bojovej formácii, ale len pozdĺž nejakej cesty. Čím to je, že Rusi takto zlyhávajú?

Jednoduchá odpoveď je, že nie je splnená ani jedna z kľúčových podmienok na boj modernej armády. Po prvé, musí byť koho koordinovať a musí byť koordinovateľný. Ako ste spomenuli, tanky nejdú vo formáciách a navyše často postupujú samostatne, bez vzájomnej podpory s pechotou.

Tanky sú bojový prostriedok, ktorý vznikol v prvej svetovej vojne, pretože sa pešiaci nevedeli dostať cez zákopy a ostnaté drôty, preto boli vytvorené ťažké obrnené vozidlá, ktoré mali podobné výzvy prekonať.

Tanky sú vlastne stavané na to, aby išli čelne proti nepriateľovi, ktorým je zase druhý tank. Väčšinou nemá zmysel poslať tank, aby išiel proti niečomu inému, ako je iný tank. Tank nie je delostrelectvo. Tanky nemajú delá, aby ostreľovali ciele, nejakú základňu. Majú delá na to, aby zničili proti sebe idúci tank.

Takže keď vidíme, ako ruské tanky idú do mesta, tak to vlastne ani nemá zmysel?

Oni ich využívajú, lebo ich majú. Ale v meste sa nemôžu roztiahnuť. Je obrovská chyba poslať tanky v zástupe ako husi za sebou, lebo ani delo nemôžu správne využiť. Nie sú na to robené, sú robené na to, aby postupovali v línii.

Navyše tanky sa ani nemôžu príliš roztiahnuť v dôsledku počasia, keďže je tam teraz veľa blata...

Veď práve. Ani tam nemajú koho poraziť, lebo proti nim nestoja na bitevnom poli ukrajinské tanky. A ani na mesto takto nemôžete, nie je to bojová formácia, ktorú by tam boli Rusi schopní rozvinúť.

Najmodernejšími bojovými systémami, ktoré rozhodujú a vyhrávajú boje, sú dnes komunikačné systémy.

Čo si pod tým predstaviť?

Ide o systémy, ktoré zahŕňajú umelú inteligenciu a ktoré veľmi intenzívne a hlboko koordinujú celé bojisko. Mozog toho systému má celý ekosystém, celé bojisko pod kontrolou a zbiera a distribuuje potrebné informácie tam, kam majú ísť.

Posledných niekoľko rokov sa najviac investovalo práve do takýchto systémov. To nie je žiaden jeden zbraňový systém, jedna vysielačka; vy musíte v reálnom čase koordinovať veľmi veľa činností a reagovať na stále sa meniacu situáciu.

Na Ukrajine je vojna vysokej intenzity, kde sa naozaj neustále dynamicky premiestňujú jednotky, kusy techniky. Sledovať to a rýchlo reagovať je obrovská technologická výzva a Rusi nemajú potrebný koordinačný systém.

Rovnako staré ruské drony nie sú to isté ako nové moderné drony. Rusi síce hlásia, že majú akési hypersonické strely, ale to je len slovná hračka, pretože takmer každá balistická strela letí rýchlejšie, než je päťnásobná rýchlosť zvuku. Ide o staré strely Iskander, ktoré sú odpaľované nie zo zeme, ale z lietadiel. Podobne je to s mnohými inými zbraňovými systémami.  

Je to dôvod, prečo sa Rusom okrem Chersona, kde sa musia teraz pre zmenu brániť, nepodarilo dobyť žiadne veľké mesto?

Dobýjanie miest je kapitola sama osebe. Mesto sa dá dobyť ľahko. Hirošima – jedna bomba stačí. Ide o to, čo má byť výsledok toho dobytia. My odchovanci civilizovaných armád si pod dobytím mesta predstavujeme, že jeho obyvatelia prežijú. Ale nie nutne si to takto predstavuje pán Dvornikov.

To sme už videli pri bojoch s ruskou účasťou v Sýrii...

... aj v Groznom sme to videli. V jeho ponímaní dobyté mesto môže byť pokojne aj tou Hirošimou. To je dôvod, pre ktorý si väčšina izraelských stratégov myslela, že sa Rusom podarí takto dobyť Kyjev a Charkov. Keď to budete robiť ako v Aleppe, nemusíte mať všetky tie princípy, ktoré sme sa my učili a trénovali.

Poviem príklad z Izraela: keď v Gaze sedia traja teroristi v nejakom dome, z ktorého odpálili krátko predtým raketu, prv to fungovalo tak, že tam Izraelčania spustili malú bombičku, ktorá na streche vybuchla. Táto procedúra sa volala klopanie na dvere a vy ste len počuli, aha, tento dom sa chystajú vyhodiť do vzduchu, niečo tu podo mnou je, a mohli ste rýchlo utiecť.

Dnes ľuďom v takomto dome pošlú krátko pred útokom esemesky – aspoň konkrétne v Gaze, kde to má rozviedka podchytené. Podotýkam, to sú však miesta, z ktorých sú ostreľované civilné ciele v Izraeli, z Mariupola nikto Moskvu neostreľuje.

To Rusov pri dobýjaní miest asi nebude zaujímať. To sú rozdiely v pohľade na svet a na želateľný výsledok. A takýmto spôsobom môžete dobýjať mestá aj tankami.

Ak dáme dokopy spomínané faktory, robustnosť ruskej armády, bezohľadnosť v taktike a súčasne nečakane vysoké strany, čo sa môže ešte Rusom podariť? Môžu zabrať celý Donbas?

Môžu, v tejto chvíli sa hrá v prvom rade o čas. Iste, Rusi majú nedostatočnú ľudskú silu aj nedostatočnú výzbroj. Lenže táto nedostatočne silná armáda je vyzbrojená zbraňami ťažkého kalibru, delostrelectvom, tankami aj húfnicami, majú plné sklady neriadených striel, Gradov. Brániaca ukrajinská armáda má zas oveľa vyššiu morálku a odhodlanosť, čoraz lepšie zbrane, zároveň má k dispozícii pomerne slušnú ľudskú silu, ale nemajú tú ťažkú palebnú silu.

Takže Rusi potrebujú veľmi rýchle úspechy?

Rusi môžu s mohutnou palebnou silu dosiahnuť úspechy aj za cenu, že tam budú posielať demoralizované a nechránené jednotky, súčasne vedia, že Ukrajincom každým dňom pribúda moderná západná technika. Rusi si preto zrejme uvedomujú, že kým uplynie ďalší mesiac vojny, Ukrajinci budú mať ešte viac húfnic než oni.

Lenže problém je, že mnohé zbrane sa zo Západu na Ukrajinu nedajú len tak preniesť a nasadiť...

Áno, napríklad západná munícia má iný kaliber než vojská bývalej Varšavskej zmluvy. Ukrajinská armáda má húfnice, ktoré majú kaliber 152 mm, taký okrem Srbska nemá v Európe nikto. NATO používa kaliber 155 mm, čo nie je kompatibilné. To je moment, ktorý Ukrajincov oslabuje, ale keď im dodáme celé zbraňové systémy, budú oveľa bojaschopnejší.

Čo by im okrem húfnic najviac pomohlo? Lietadlá, tanky?

Vojna je vlastne taká šachová hra. Francúzi nastúpili do prvej svetovej vojny v červených nohaviciach, ale rýchlo pochopili, že to nebol najlepší nápad. (Smiech.) V priebehu vojny sa každá strana rýchlo poučí a práve v tejto vojne je zaujímavé, že prostriedky, ktoré sa používali v bojoch nízkej intenzity, sa teraz využívajú na vedenie vojny vysokej intenzity.

Ako to myslíte?

Ručné protitankové zbrane a protiletecké strely sa využívali v opotrebovávacej vojne, napríklad keď jeden mudžahedín namieril a odpálil nejakú sovietsku helikoptéru. Ukrajinská armáda bojuje takýmito partizánskymi, hoci kvalitnými spôsobmi vo vojne vysokej intenzity.

Samozrejme, generáli ukrajinskej armády by teraz povedali, že najviac potrebujú tanky, húfnice, lietadlá, teda klasické prostriedky, na ktoré sú generáli naučení. Ale niekedy si jednotky na bojisku pomôžu niečím celkom iným, čo sa ukáže ako veľmi dôležité.

Napríklad?

Systém Javelin nie je len raketa, hoci je to primárne určenie. Jeho veľmi kvalitný systém termovízie dáva skvelý obraz o bojisku na stovky metrov. Na to, aby vojak odpálil raketu, musí všetko dobre vidieť, ale tento systém môže využívať aj bez toho, že by mal čo len jednu raketu.

Teda na to, aby uvidel nepriateľa a zaútočil iným spôsobom?

Napríklad. Vojna je jeden obrovský zmätok, strieľa sa z rôznych smerov, neviete, kto je za ktorým rohom, výborná orientácia na bojisku je preto základ. Povedané obrazne, keď máte vreckový nožík a protivník guľomet, ste na tom lepšie, ak tento protivník nevie, kde práve ste, ale vy viete, kde je on. V takom prípade môžete vyhrať aj s vreckovým nožíkom.

Preto môžeme zažiť ešte ďalšie prekvapivé zvraty?

Presne tak, toto sú celkom nové podmienky, kde je čokoľvek ťažké predpovedať. Američania nevyrobili Javeliny na to, aby ich niekto takto používal, to sa len vojaci vynašli a tento nový spôsob boja sa môže ukázať ako veľmi účinný. Druhá strana musí hľadať protiopatrenie, ale ak ho nenájde dlhé mesiace, môže to stačiť na to, že jej armáda bude zničená.

Alebo si zoberte systém Switchblade, čo je niečo medzi dronom a raketou. Ak má ukrajinská jednotka s počtom piatich mužov zopár Switchbladov alebo iných dronov ako Puma, tak má k dispozícii to, čo nemá ani ten ruský generál. Ten tak nemá prehľad o bojisku a nevie vydávať adekvátne rozkazy, kým skupinka ukrajinských vojakov vidí každý kus jeho techniky a dokáže ho veľmi lacným spôsobom na diaľku zlikvidovať.

V takomto rozsahu to ešte nebolo použité, všetci zvonka fascinovane sledujeme, ako je možné takýto systém dronov veľmi efektívne využiť na bojisku.

Veľkou témou je aj dodanie našej jednej batérie S-300. Je to pre Ukrajinu viac symbolická pomoc alebo aj veľká reálna pomoc?

Aj keby mali Ukrajinci do tejto S-300 muníciu, ktorá zostrelí len štyri lietadlá, aj tak je to veľká vec, lebo protivníka môžete odradiť, aby operoval v určitom vzdušnom priestore. Možno je to kvapka v mori z toho, čo zo Západu prichádza, ale je to ďalší a ďalší problém pre Rusov, teda to má skutočný význam.

Sú dodávky západných zbraní už teraz kľúčovým faktorom, pre ktorý Ukrajinci odolávajú, a môžu byť faktorom, ktorý vojnu zvráti?

Myslím, že áno. Keď Libanon alebo Sýria získali nový systém, povedzme Rusko dodalo S-400, v Izraeli sa vo veľkom riešilo, ako na to odpovedať. Už jeden kus či typ zbraní môže urobiť rozdiel.

Najväčší problém je s muníciou, či sa Ukrajincov podarí dovybaviť zbraňami ťažkého kalibru. V princípe je možné, že onedlho budú proti sebe stáť dve rovnocenné armády. To Dvornikov nemôže pripustiť, preto majú Rusi málo času, to, čo nezískajú teraz, dostanú oveľa ťažšie neskôr. Samozrejme, mohli by ísť aj do dlhej opotrebovávacej vojny, ale za cenu obrovských strát.

Máme predstavu, akou bojaschopnou silou dnes disponujú Ukrajinci?

Vieme, že ich vojaci sú školení, aj teraz sú nejaké tímy, ktoré v USA trénujú použitie dronov Switchblade, tie tam boli ešte pred vojnou. Pravdepodobne prebieha aj nejaký výcvik v Poľsku.

Celkovo sa tá armáda transformuje, stáva sa modernou, každým dňom je silnejšia a kvalitatívne lepšia už len vďaka tréningu, novým zbraniam a školeniu, pokiaľ ide o narábanie so západnými zbraňovými systémami. Osemdesiat dobre vyzbrojených vojakov je silnejších než 150 zle vyzbrojených.

Ale zďaleka nemáme dokonalý obraz, prebehla tam síce mobilizácia, ale iste neprišli všetci. Ukrajina pravdepodobne disponuje silou okolo 250-tisíc vojakov, teraz ide o ich výzbroj a vyškolenie.

Ten pesimistický scenár, s ktorým však Putin môže rátať, znie, že po tom, čo Rusi dobyjú Donbas, si dajú operačnú pauzu, počas ktorej budú predstierať snahu o prímerie, aby zas naplno udreli na Kyjev. Je ešte reálne, aby hlavné mesto dobyli?  

Žiaľ, reálne to je, muselo by to prebehnúť podľa najbrutálnejšieho scenára. Rusi by sa už nemohli spoliehať na pešiakov, nedokázali by napodobniť Američanov, ktorí postupne obsadzovali irackú Falludžu. Ale môžu tam sústrediť obrovskú palebnú silu a budú Kyjev postupne ničiť štvrť po štvrti.

Platí aj opačný scenár, teda že Ukrajinci ich budú postupne vytláčať z dobytých území na východe a juhovýchode Ukrajiny?

Aj to je reálne, veď kto by predtým povedal, že ich budú schopní vytlačiť z okolia Kyjeva – a podarilo sa to. O totálne obkľúčený Mariupol to bol už zúfalý boj, keď je v posledných dňoch zrejmé, že tí brániaci každú chvíľu padnú, možno sa na konci radšej sami zabijú, než by sa vydali do zajatia. Ale neskôr tam môžu byť obkľúčení aj Rusi.

Teraz pôjdu frontálnym útokom na Donbas, buď s tankami a so všetkým v jednej línii, alebo sa pokúsia z dvoch strán obkľúčiť jadro ukrajinskej armády, ktorá sa sústredí v Kramatorsku a Sloviansku.

Ale v tejto chvíli už ani na obkľúčenie takéhoto relatívne malého územia nemajú Rusi jasnú prevahu, keďže aj ich predsunuté jednotky môžu byť obkľúčené. Ani vojenskí odborníci nemajú jednoznačnú odpoveď, ako by to mohlo dopadnúť.

Svetovou verejnosťou otriasli masakre civilistov v Buči a ďalších mestách. Aké je vaše vysvetlenie? Je to znakom úplnej demoralizácie a frustrácie z vývoja vojny alebo to môže byť aj súčasťou plánu zhora?

Bežný ruský vojak je často z najnižších socioekonomických vrstiev obyvateľstva, ale tak to býva aj v iných armádach. Často ide o tých najväčších zúfalcov, ktorí sú zadlžení, a často to nie sú ani etnickí Rusi, ale vojaci z kultúrne iných častí Ruskej federácie. Opäť sa vraciame k téme šikanovania.

S týmito mladými mužmi sa veľmi zle zaobchádzalo, naraz ich poslali niekam, kde na nich strieľajú, medzitým prišli o polovicu kamarátov, musia ustupovať, okolo majú len bezbranných, no nepriateľsky naladených civilistov. A takýto bezvýznamný a bitý človek sa zrazu môže stať malým bohom, má totiž silu zobrať život iného človeka. Keď je to tolerované – a v ruskej armáde to zjavne tolerované je –, tak sa môžu udiať aj takéto masakre.  

Čo sa stane v Izraeli, keď vojak zabije nevinného civilistu?

Pred pár dňami došlo k takejto tragédii, jedna žena bežala proti checkpointu, bola neozbrojená, ale vojak to zle vyhodnotil, bál sa, že má výbušninu, a zastrelil ju. Samozrejme, tento vojak bol postavený pred súd a ten rozhodne aj s prihliadnutím na okolnosti.

Niečo iné je zlé vyhodnotenie chaotickej situácie a niečo iné je sadistické zabíjanie ako v Buči. V každej normálnej armáde by za to boli vojaci súdení a potrestaní, ale je zjavné, že v Rusku sa nič také nestane. Je to len smutný príznak stavu tej spoločnosti.

O čom vypovedajú zanechané telá ruských vojakov? Na začiatku vojny pôsobili tie správy ako ukrajinská propaganda, ale teraz je zjavné, že sa to deje vo veľkom. Niektorí to vysvetľujú tým, že Rusi nechcú priznávať mŕtvych, preto majú pokyn nechávať telá len tak.

To si nemyslím. Na tom, či jednotka, ktorá sa v defenzíve sťahuje a po sebe zanecháva vlastných mŕtvych, vidíte, či ide o organizovaný presun alebo o útek. Keď utekajú, zostáva po nich vojenský materiál, ale aj telá vlastných vojakov alebo dokonca aj ranení.

Pre mňa osobne je to ťažko prijateľná predstava. Izraelský štát svojho času vymenil dvoch svojich mŕtvych vojakov za tisíc zajatcov, až takáto vysoká je preň cena človeka, aj keď je mŕtvy. A teraz sledujeme armádu, ktorá za sebou necháva stovky mŕtvych, ktorých tam kdesi požierajú psy.

Keď sa vžijete do Rusov strednej triedy, ktorí bojujú na ruskojazyčnej Ukrajine, čo vlastne môžu prežívať?

Keď si spomeniem na ľudí, ktorých poznám a s ktorými som v kontakte, mám pred očami dve skupiny. Jedna skupina je posadnutá ruskou propagandou. Keď prijmete ruskú nacionalistickú myšlienku, dá sa už ospravedlniť všetko, lebo účel svätí prostriedky.

Mal som kamaráta z Ukrajiny, Žida, ktorý mi vravel, že oni za druhej svetovej vojny nikam neutekali, nevideli na to dôvod. Nepochodovali proti nim Tatári, ale Goetheho národ, najvzdelanejší, najosvietenejší národ na svete.

Aj na tom vidieť, že je jedno, akí sú tí vojaci vzdelaní a kde stoja socioekonomicky. Tak ako esesáci mohli mať doma vystavené krásne obrazy a počúvať Wagnera, Beethovena, tak aj vzdelaní ľudia tam môžu byť ochotní páchať zverstvá. Ale je aj veľká časť Rusov, ktorí majú s týmto zásadný problém. Aj na mňa sa teraz obracajú Rusi s prosbou o pomoc.

O čo vás žiadajú?

Hovoria, prosím, vybav mi iný pas, chcem akýkoľvek iný, len nie s tou zmutovanou dvojhlavou sliepkou, my sa za tú vojnu strašne hanbíme.

Foto: Andrej Lojan

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.