Ľudovít Makó a Boris Beňa sú kľúčovými svedkami v korupčnom prípade bývalého šéfa tajnej služby Vladimíra Pčolinského, ktorý údajne zobral úplatok od sivej eminencie slovenskej justície Zoroslava Kollára.
Tomu totiž prekážalo, že ho SIS monitoruje a odpočúva jeho telefón. Kollár preto požiadal Makóa, aby zariadil, že služba si ho už nebude všímať. Pčolinskému údajne odovzdal peniaze jeho námestník Beňa.
Makó bol v tomto prípade len „poštárom“, keďže právomoc zhodiť Kollárov telefón a stiahnuť techniku/ľudí z terénu mala tajná služba. S Pčolinským však udržiaval priateľský vzťah, podobne ako Beňa.
Napriek tomu boli obaja obvinení pre krivé obvinenie a krivú výpoveď. Makóa s Beňom dokonca zadržala – na pokyn Martina Kováča z Krajskej prokuratúry v Bratislave – polícia, momentálne sa rozhoduje o ich väzbe.

Prípad sa údajne týka skutku, za ktorý sú obvinení exšéf SIS Vladimír Pčolinský a Zoroslav Kollár.
Spomínaný postup orgánov činných v trestnom konaní je prinajmenšom sporný – ak nechceme rovno hovoriť o účelovosti a nadpráci podriadených Maroša Žilinku. Pochybné sú tiež dôvody, pre ktoré žiadajú väzbu.
A to tak v prípade útekovej, ako aj kolúznej. Makó aj Beňa už mali iks príležitostí odísť preč, no napriek tomu to neurobili, naopak. Od začiatku spolupracujú s políciou, čo môže byť výhoda aj nevýhoda zároveň.
Výhoda v tom, že na konci dňa môžu vyviaznuť s nižším trestom, podmienkou či dokonca bez trestu. A nevýhoda v tom, že na rozdiel od úteku za hranice nemajú nič isté – plus doma čelia atakom aj vyhrážkam.
Otázniky vyvolávajú i obavy z kolúzie, ktorá bola zdôvodnená nepodstatnými rozpormi v ich výpovediach, čo je však skôr argument v ich prospech – že neboli dohodnutí, len si už všetko presne nepamätali.
Ako „dôkaz“ o údajne postranných úmysloch Makóa s Beňom, ktorí vraj chceli lživo obviniť Pčolinského, neobstojí ani správa SIS, ktorá mala spätne preveriť okolnosti prevzatia úplatku jej bývalým šéfom.
Táto správa nie je ani trochu objektívna, keďže ju vypracovali na základe svedectiev bývalých podriadených Pčolinského. V spolupráci s jeho nástupcom, ktorý je nominantom tej istej strany – hnutia Sme rodina.
O tajnej službe pod vedením Michala Aláča navyše vieme svoje najneskôr od momentu, keď vyfabrikovala legendy o výrobe svedkov na objednávku, ktorých cieľom je vraj očierňovať pohlavárov Smeru, Hlasu a Sme rodina.
Aj vďaka takýmto nepodloženým domnienkam sa vytvoril v časti verejnosti falošný obraz, že tu funguje organizovaná skupina vyšetrovateľov NAKA, ktorá sa neriadi zákonom, ale krvavými očami.
Výsledkom je, že boli nezákonne stíhaní. Na návrh tej istej Krajskej prokuratúry v Bratislave. O väzbe Makóa a Beňu mal dokonca pôvodne rozhodovať rovnaký sudca, ktorý poslal za mreže vyšetrovateľov NAKA.
Obaja boli navyše obvinení skôr, ako mohol o prípadnej vine/nevine Pčolinského rozhodnúť súd. Podriadení Maroša Žilinku, ktorí mu už raz pomohli cez paragraf 363, sa tak zrejme chystajú urobiť aj druhýkrát.

Exšéf SIS Vladimír Pčolinský. Foto – TASR/Martin Baumann
Naznačuje to aj naliehavosť, s akou urgovalo vedenie Generálnej prokuratúry na špeciálnej prokuratúre vydanie vyšetrovacieho spisu, aby mohlo rozhodnúť o podnete Pčolinského advokátov podľa paragrafu 363.
Makó ani Beňa nie sú anjeli, roky boli súčasťou systému náš človek. Ich stíhanie v kauze Pčolinský však hraničí so zastrašovaním, aby sa už nikto neodvážil rozkrývať kšefty s politickým alebo oligarchickým pozadím.
Ak chce Žilinka (nominant Sme rodina), respektíve jeho podriadení rozptýliť pochybnosti, že Makó s Beňom sú odveta za bývalého šéfa SIS – s cieľom vysekať ho z problémov –, mali by upustiť od aktívnych opatrení.
Vzhľadom na mimoriadne vágnu dôkaznú situáciu je totiž vysoko pravdepodobné, že odvolací súd zhodí ich „argumenty“ vo veci krivej výpovede – aj dôvody pre väzobné stíhanie Makóa s Beňom – zo stola.
Podobne už v minulosti postupoval aj vo veci spomínaných vyšetrovateľov NAKA, ktorých účelovo stíhala inšpekcia ministerstva vnútra. Policajti totiž jej ľudí podozrievali z korupcie, a tak na nich nasadili odposluchy.
Skôr než stihli niekoho obviniť, ich zastavili Žilinkovi ľudia. Ako inak, cez paragraf 363. Ak ho opäť zneužijú na ochranu Pčolinského, treba otvoriť diskusiu o disciplinárnom konaní a výmene na čele prokuratúry.
Vecne by sa dalo pochopiť – a zrejme aj obhájiť – ak by našla polícia s prokuratúrou na Makóa s Beňom nejaký nový prípad, o ktorom sa doteraz nevedelo. Ďalšiu korupciu, ekonomickú alebo násilnú trestnú činnosť.
Ak by mali presvedčivé dôkazy, bol by to dôvod aj na ich prípadné väzobné stíhanie. Aktuálna kauza údajne krivej výpovede voči Pčolinskému sa však nedá ani pri najlepšej vôli vnímať inak ako pomsta.
Dnes už vieme, čo všetko urobil bývalý šéf tajných, aby od seba odklonil pozornosť orgánov činných v trestnom konaní. A zdiskreditoval vyšetrovateľov NAKA, ktorí vzápätí skončili protiprávne vo väzbe.
V tzv. vojne policajtov sa prekryli záujmy Pčolinského SIS a hnutia Borisa Kollára, ktorým sekunduje Maroš Žilinka. Ak ich koalícia ani teraz nezastaví, môže to mať vplyv aj na vyšetrovanie iných toxických káuz.
Najmä Makó je svedkom, na ktorom stojí výsledok prípadov ako Očistec, kde obvinili bývalé vedenie polície aj špeciálneho prokurátora. Dušan Kováčik bol v inom prípade aj vďaka Makoóvi neprávoplatne odsúdený.
Išlo o úplatok a spoluprácu s mafiánskou skupinou takáčovcov, kde vymeral Kováčikovi prvostupňový súd 14 rokov väzenia. Robertovi Ficovi, ktorý to sledoval na vlastné oči, by ste sa vtedy krvi nedorezali.
Nielen on, ale aj iní opoziční politici si totiž veľmi uvedomujú, že tzv. kajúcnici môžu nadobro zničiť ich kariéru – a teoreticky „kradmou rukou“ siahnuť aj na ich slobodu. Plus na nedotknuteľnosť bosov ako Bödör.
Aj preto môže byť postup štátu v Pčolinského kauze precedens, ktorý bude viesť k demotivácii ľudí ako Makó, Beňa či Slobodník ďalej spolupracovať. A dotiahnuť do konca sľubne rozbehnuté kauzy.