Vypnutie ruského plynu Európa má plán, Slovensko sa však zrazu ocitne na konci reťazca. A to je problém

Európa plánuje skončiť s ruským plynom a na stole je už aj konkrétny plán, ako sa tento zámer v priebehu najbližších rokov uskutoční. Ročne však z východu prichádza do Európy okolo 155 miliárd kubických metrov tejto suroviny a viacero krajín Únie prakticky žije iba z nich.

Európska komisia však už pripravuje plán, podľa ktorého by sa dodávky plynu z východu už tento rok znížili o dve tretiny a do konca roka 2027 by sa mali skončiť úplne.

To, že veľká energetická závislosť od Ruska je nebezpečná, sa ukázalo už viackrát, krízy však zväčša relatívne rýchlo pominuli a s nimi aj načaté debaty o tom, ako sa z tejto závislosti vymaniť.

Teraz je však pre ruskú agresiu na Ukrajine situácia iná a zdá sa, že koniec ruského plynu v Európe sa naozaj blíži. Alternatívy, vďaka ktorým sa má z ruskej závislosti vymaniť, však nefungujú rovnako dobre pre západné a východné krajiny Únie.

To platí obzvlášť pre Slovensko, ktoré je síce na začiatku dodávateľského reťazca smerom z Ruska, ale na úplnom konci v prípade, že sa dodávateľský reťazec otočí. A to môže byť problém. Obmedzenie plynu z východu je vďaka dostupným alternatívam možné, tejto suroviny tak však bude v Európe menej a ťažšie sa teda dostane až na úplný koniec, čiže k nám.

V krátkodobom horizonte sa má európsky odklon od ruského plynu uskutočniť najmä cez zvýšenie dodávok z iných krajín, a to dvomi spôsobmi. Na jednej strane cez už existujúce plynovody a na druhej cez dodávky LNG.

Naši dodávatelia viac plynu nemajú

Tým najlogickejším riešením je zvýšenie dodávok od iných už existujúcich dodávateľov. Európske krajiny totiž okrem Ruska kupujú plyn najmä z Nórska, Alžírska či Azerbajdžanu.

Ten z Nórska putuje logicky najmä do severne položených krajín, Nemecka, ale aj Poľska. Táto krajina okrem toho upozornila, že plynovody už teraz pracujú na maximum a navýšenie dodávok teda nie je možné.

Ďalšou možnosťou je plyn z Afriky, konkrétne z Alžírska. To je aktuálne prepojené s Európou tromi plynovodmi. Do Španielska vedie jeden priamy a druhý cez Maroko, ten je však pre problémy v Maroku od konca vlaňajška vypnutý.

Tretí prepája Alžírsko cez Tunisko s Talianskom. Tým aktuálne prúdi 22 miliárd kubických metrov ročne, mohlo by však až 32 miliárd.

Tento plyn by sa však iba ťažko dostal na Slovensko, keďže výpadok ruského plynu bude musieť riešiť aj Taliansko, ktoré je na začiatku afrického dodávateľského reťazca. Práve Apeninský polostrov je cieľom veľkého množstva ruského plynu prúdiaceho cez Slovensko. Celkovo krajina importuje z východu asi 30 miliárd kubických metrov.

Talianska vláda však už do konca budúceho roka plánuje tieto importy znížiť o dve tretiny. Nahradiť ich chce okrem iného zvýšením dodávok z Alžírska o deväť miliárd. Kapacity navyše, ktoré ponúklo Alžírsko, by teda pohltilo samotné Taliansko.

Ďalšou možnosťou je plyn z Azerbajdžanu, ktorý prúdi najmä do Talianska. Ide však o pomerne malého dodávateľa a vybudované plynovody dovoľujú iba relatívne nízke dodávky. Do Talianska putuje osem miliárd kubických metrov, maximálna kapacita je desať miliárd. No opäť, zostávajúce dve miliardy si už zarezervovalo Taliansko.

Skvapalnený plyn aj zo zámoria

Zásadnú rolu by mal pri obmedzovaní ruského plynu zohrať aj skvapalnený plyn (LNG). Touto cestou by sa do Európy mohla surovina dostať aj z krajín, s ktorými neexistuje plynovodné prepojenie.

Rusko má síce najväčšie zásoby na svete, hneď za ním je však Irán, Nigéria a bohaté zdroje majú aj Spojené štáty. Tie už Európe prisľúbili navýšenie dodávok.

Neruského plynu je teda vo svete dosť, jeho skvapalnenie a následné dodanie k samotným konzumentom však nie je celkom jednoduchá záležitosť. Aj na dodávky tohto typu je totiž potrebná infraštruktúra. Jednak LNG terminály, kde sa z kvapaliny opäť stane plyn, no a následne plynovody, ktoré by už tento plyn dopravili ďalej.

V Európe aktuálne funguje približne 28 terminálov, pričom najväčšia infraštruktúra je aktuálne vybudovaná na Pyrenejskom polostrove. V rámci neho je možné spracovať 4,1 miliardy kubických metrov plynu mesačne, pričom región spotrebuje iba tri miliardy. Zvyšok by mohol teda ísť ďalej do Európy, no problém je v plynovodoch, ktoré majú výrazne nižšiu kapacitu.

Pre nás najbližšie sú terminály v Poľsku a v Chorvátsku, aj tie sú však nedostatočné. Poľská infraštruktúra by po dobudovaní mala mať kapacitu 15 miliárd ročne, samotné Poľsko však ročne spotrebuje okolo 22 miliárd kubíkov ročne a z importov pochádza asi 16 miliárd.

Slovensko si už v minulosti kúpilo LNG, ktoré prišlo loďami do chorvátskych terminálov. V skutočnosti však išlo iba o virtuálne obchody a tento plyn k nám fyzicky pre nedostatočné kapacity nikdy neprišiel a obchod sa uskutočnil cez takzvané swapy.

Ako krajina sme si tento plyn objednali a zaplatili, nechali si ho však Chorváti a my sme si namiesto toho nechali časť z ruského plynu dodávaného cez naše územie do Chorvátska. Slovensko je vnútrozemská krajina, vlastné LNG terminály teda nikdy mať nebude a vždy teda bude na konci reťazca.

Ďalším problémom pri skvapalnenom plyne je aj jeho dostupnosť a cena. Ložísk tohto zdroja energie je síce po svete dosť, infraštruktúra však chýba aj na strane producentov.

Európa plánuje do roku 2030 zabezpečiť 50 miliárd kubíkov LNG navyše. Ako však v komentári pre Eurostat upozorňuje vedúci oddelenia energetiky a geopolitiky v americkom Centre pre strategické a medzinárodné štúdie Nikos Tsafos, to bude veľmi náročné.

Na trhu bolo vlani viac ako 500 miliárd kubíkov skvapalneného plynu, pričom viac ako stovka putovala do Európy a Turecka. Ani ak by Európska únia ponúkla vyššie ceny a vykúpila LNG, ktoré ročne kúpi Pakistan, Thajsko, Bangladéš, Indonézia, Singapur a Malajzia dokopy, nedokázala by pokryť plánovaných 50 miliárd navyše.

Okrem toho, tým, že je o skvapalnený plyn stále väčší záujem, jeho ceny prudko rastú a medzi decembrom 2020 a decembrom 2021 sa na trhoch zdvojnásobili.

Šetrime a znížme teplotu o jeden stupeň

Ďalším bodom európskeho plánu znižovania závislosti od ruského plynu je, samozrejme, zníženie samotnej spotreby, čo je vec, ktorú môže jednoducho dosiahnuť aj Slovensko.

Ako upozornila Medzinárodná energetická agentúra, ak by si Európania znížili teplotu kúrenia iba o jeden stupeň, ušetrilo by sa tak sedem percent z ruských dodávok plynu. Ako podľa Bloombergu povedal luxemburský minister energetiky Claude Turmes, „ak nechcete znižovať teplotu kúrenia kvôli klimatickej zmene, urobte to kvôli Putinovi“.

Ako upozorňuje Bloomberg, podobné stratégie boli používané aj v 70. rokoch, keď platilo arabské ropné embargo, ako aj cez svetové vojny.

Európa však môže šetriť aj zamedzením únikov plynu, rýchlejšou renováciou budov či náhradou plynu inými energetickými zdrojmi.

Zabudnime na plyn, sú aj iné zdroje energie

Ďalšou možnosťou, ako sa Európa môže vyrovnať s obmedzením ruského plynu, je prechod na iné energetické zdroje. Najrýchlejšia cesta je návrat k iným fosílnym palivám. Podľa Medzinárodnej energetickej agentúry by prevádzka existujúcich uhoľných elektrární na maximum a odklad plánovaných odstávok iba v tomto roku pomohli znížiť potrebu importov ruského plynu o 15 percent.

Tento krok by však podľa odhadov Bloombergu zvýšil európske emisie o osem percent. Z krátkodobého hľadiska by to však mohlo pomôcť preklenúť obdobie prechodu na zelené zdroje.

Z dlhodobejšieho hľadiska by mali byť riešením práve ony. Kúrenie plynovými kotlami by malo byť nahradené efektívnejšími tepelnými čerpadlami, pričom elektrina potrebná na ich prevádzku by mala pochádzať z obnoviteľných zdrojov. Na tomto projekte Únia už pracuje, súčasná situácia by však prechod mohla urýchliť.

Okrem toho by sa mohla urýchliť výstavba rôznych solárnych či veterných elektrární. Ak by Európska únia išla na maximum svojich kapacít, v priebehu tohto roka by mohla nová výstavba podľa Medzinárodnej energetickej agentúry znížiť spotrebu plynu o šesť miliárd kubíkov.

Energetický expert Karol Hirman v článku pre Denník N upozornil, že Slovensko by mohlo využiť pri vykurovaní aj potenciál geotermálnej energie. Nachádzame sa síce na konci dodávateľského reťazca v prípade alternatívnych dodávok plynu, máme však aj iné možnosti zdrojov energie. Tie by mal štát zobrať do úvahy pri vytváraní stratégie na obmedzenie používania ruského plynu.

V prvom rade je však podľa Hirmana potrebné, aby sa tejto téme niekto začal na centrálnej úrovni venovať.

Možnosti nám ponúkajú aj nové bloky Mochovskej jadrovej elektrárne. Ako však upozorňuje Hirman, namiesto toho, aby sa spustila komplexná systémová podpora využitia tejto elektriny pri vykurovaní domácností, ale aj v priemysle či službách, „tak najprv otvárame nové prepojenia s Maďarskom na export“.

Európa síce plánuje úplné odpojenie od ruského plynu, je však otázne, či je to naozaj možné. Rôzne európske regióny by totiž tento krok zasiahol v rozdielnej miere a nie všetky majú prístup k alternatívnym zdrojom.

Európska únia celkom áno. No na to, aby na ruský plyn mohli zabudnúť aj východnejšie položené krajiny, medzi nimi aj Slovensko, bude potrebný solidárny mechanizmus, ktorý zaručí, že keď bude plynu menej, čo po odpojení od Ruska bude určite, nezostanú štáty na konci reťazca bez dodávok.

Netreba zabúdať ani na to, že prípadné odpojenie od ruského plynu by malo veľké dôsledky aj pre Ukrajinu. Okrem vlastných zdrojov totiž táto krajina na pokrytie svojej spotreby potrebuje aj importy.

Ukrajina síce od Ruska plyn už niekoľko rokov priamo nenakupuje, predsa ho však používa. Plyn, ktorý krajina potrebuje, totiž nakúpia od Ruska západní dodávatelia a následne ho Ukrajine predajú. Európska únia má už vytvorený plán na to, ako ruský plyn nahradí. Ako ho však nahradí Ukrajina?