Vojenský analytik Visingr Rusom ostávajú tri týždne do úplného zrútenia

Hovorí, že Rusi utrpeli na Ukrajine fiasko a už sa vôbec nezdá, že by mohli dobyť alebo aspoň obkľúčiť Kyjev. To však neznamená, že nemôžu dosiahnuť taktické úspechy.  

Český vojenský a bezpečnostný analytik Lukáš Visingr v rozhovore pre Postoj sumarizuje, čo sa stalo po 24. februári: „Rusi sa dopustili troch fatálnych chýb: ohromne podcenili Ukrajinu, ohromne precenili vlastnú armádu a ohromne podcenili reakciu Západu. Tieto chyby v kombinácii vedú k ich strategickej porážke.“
 

Prednedávnom ste v rozhovore pre české Echo24 nazvali ruskú ofenzívu na Ukrajine fiaskom. Prečo?

Áno, je to fiasko, debakel, nech sa na to pozriete z akéhokoľvek pohľadu. Takticky môžu Rusi dosiahnuť isté úspechy, ale strategicky a politicky nie. Keď si uvedomíme, že vojnu nevedieme pre vojnu, ale s celkovým politickým cieľom, pretože niečo chceme dosiahnuť, tak je toto úplná katastrofa.

Napriek tomu Rusi stoja na ukrajinskom území a nie naopak. Takže sú to oni, ktorí budú môcť od Ukrajincov požadovať ústupky. Aj keď to už asi nebude tá zmena režimu, ktorú si sľubovali.

To je presne ono. Chceli Ukrajinu ovládnuť, aby na Ukrajine vytvorili proruský režim, a to sa im nepodarilo. Je dosť možné, že Ukrajina príde o časť územia. Mnohí ľudia sa zhodujú, že požiadavkou Ruska bude, aby sa Ukrajina vzdala Krymu a Donbasu, čo by bolo z pohľadu Ukrajiny vcelku rozumné, pretože tie územia sú čierne diery na peniaze. Keď sa separatistické územia v roku 2014 odtrhli, Kyjevu sa aj uľavilo, pretože tam museli liať peniaze a teraz ich tam musí liať Putin. Čisto z ekonomického hľadiska by bolo pre Kyjev rozumné vzdať sa Donbasu.

Otázkou je, či by to bolo politicky schodné...

Samozrejme, je otázkou, či to bude politicky a spoločensky prijateľné. Ale keď Rusi chceli „denacifikáciu“ a „demilitarizáciu“, teda inými slovami proruský režim a vojensky bezvýznamnú Ukrajinu, tak ani jedno sa im nepodarilo dosiahnuť.

Navyše, keď si pozrieme vedľajšie dôsledky, likvidačné ekonomické sankcie uvalené na Rusko, Rusi môžu pomaly závidieť aj Severnej Kórei. Ako sa zdvihol Západ, zjednotili sa USA a európske krajiny, Európa teraz začína masívne zbrojiť. Nepredpokladám, že toto Rusi naozaj chceli. (Úsmev.)

Rusi si nárokujú omnoho viac než len tú tretinu Donbasu, ktorá bola pred 24. februárom pod kontrolou separatistov. Nebolo by z vojenského pohľadu problémom, ak by sa Ukrajina vzdala Mariupola a zvyšku Doneckej a Luhanskej oblasti a týmto spôsobom stratila časť svojej strategickej hĺbky?

Ak by sa vzdali celého Donbasu, bol by to problém, ale to bude predmetom vyjednávaní. V hre je aj to, že sa Rusi stiahnu na územie, kde boli do 24. februára, čiže „ľudové republiky“ by zostali na území, ktoré kontrolovali, nie na území celých tých dvoch oblastí. To, že by sa Ukrajina vzdala Mariupola, si neviem predstaviť.

To by dokonca bolo pre Rusov ešte horšie, pretože aj na tých územiach, ktoré sú prevažne ruskojazyčné ako Mariupol a Charkov, nie sú dnes žiadne proruské sympatie. Ak tam aj kedysi boli, tak sú nenávratne preč. Rusi si svojimi krokmi znepriatelili aj tých Ukrajincov, ktorí boli kedysi proruskí. To je ďalšia vec, ktorú môžeme dopísať na zoznam ruských neúspechov. Významná časť ukrajinského obyvateľstva bola viac-menej proruská a to celkom zmizlo.

Kolujú informácie, že v Moskve majú prebiehať čistky v tajných službách, údajne sedia riaditeľ 5. oddelenia FSB aj jeho zástupca v domácom väzení. Toto oddelenie bolo zodpovedné za vedenie politickej vojny na Ukrajine. Časť odborníkov si to vysvetľuje tak, že tajné služby údajne neinformovali Kremeľ pred začiatkom vojny pravdivo. Môžeme to považovať za pravdepodobné?

O tom, čo sa stalo konkrétnym ľuďom, možno len špekulovať, ale v ruskom establišmente je veľké napätie a evidentne tam je negatívny postoj voči spravodajským službám a čiastočne ozbrojeným silám. To je jasné, Putin a jeho okolie sú z vývoja na Ukrajine sklamaní či frustrovaní.

Môžeme si to vysvetliť dvoma scenármi. Pracovne ich nazvime Stalin 1941 a Bush 2003.

Ako to myslíte?

Scenár Stalin 1941 znamená, že rozviedky dodávali správne informácie, ale najvyššie velenie im neverilo, tak ako Stalin dostal iks dokladov, že Hitler sa chystá zaútočiť, ale neveril im. Scenár Bush 2003 znamená, že rozviedka dodávala politickému vedeniu to, o čom si myslela, že vedenie chce počuť. Keď bolo zadanie: potrebujeme obsadiť Ukrajinu, tak dodávali informácie, že Ukrajina je slabá a rozvrátená a nebude sa brániť.

Vo výsledku to je jedno, pretože aj keby bolo pravdou to prvé, že rozviedka dodávala správne informácie a vedenie im neuverilo, netreba pochybovať, že ich politické vedenie potrestá tak či tak.

Odborník na Rusko Mark Galeotti mal tézu, že už v roku 2014 FSB preceňovalo proruský sentiment a nazdávalo sa, že Ukrajinci budú ruské tanky vítať s kvetmi a koláčmi. Galeotti tvrdí, že FSB sa vtedy dokázalo vyhovoriť na zahraničnú tajnú službu SVR, ktorá im údajne dodávala zlé informácie.

Do toho nevidíme, takže o tom môžeme len špekulovať, ale je to možné. Áno, už v roku 2014 to išlo hladko iba na Kryme, v Donbase to už zďaleka tak dobre nevyšlo. Separatisti sa s ruskou pomocou chopili vlády, ale ukrajinská armáda, ktorá Krym v podstate nebránila, sa v lete dala dokopy, začala postupovať a separatisti začali prehrávať. A navyše, v iných mestách, kde došlo k pokusom o inštaláciu proruských vlád, to nevyšlo. Napriek tomu, že to boli ruskojazyčné mestá, typický je ten Charkov, to tam nevyšlo.

Separatisti začali prehrávať, a keby Rusi nevyslali na jeseň 2014 neoznačené jednotky ruskej armády, tak by boli separatistické republiky do zimy porazené. Ruská stratégia „zelených mužíčkov“, ktorá vyšla vynikajúco na Kryme, v Donbase a v iných častiach Ukrajiny zlyhala. To bol neúspech a my naisto nevieme, či rozviedka mala správne informácie a politici im neverili, alebo či dodávala skreslené informácie, prípadne rozviedky oklamali samy seba. To sa pravdepodobne stalo celému kremeľskému vedeniu teraz, jednoducho uverili vlastnej propagande.

Ak by si Putin teraz uvedomil, že mu tajné služby dodávali nesprávne informácie, nemohlo by to zvýšiť šance, že z toho vycúva a vojnu ukončí?

O to sa snaží už teraz. Niežeby to Rusi chceli, ale nemajú kapacity, aby mohli túto vojnu viesť dlhší čas. Budú musieť z tejto vojny vycúvať, či to budú chcieť, alebo nie. Ale otázkou je, čo spravia tie čistky. Sú signály, že tie čistky prebiehajú alebo sa k nim schyľuje, a to by mohlo viesť k veľmi nepredvídateľným udalostiam pre kremeľský establišment. Práve takéto čistky môžu viesť k tomu, že orgány, ktoré majú byť „očistené“, sa postavia na odpor. Mohlo by to viesť k pokusu o prevrat, či už zo strany tajných služieb, alebo ozbrojených síl.

Mnohí analytici tvrdia, že Rusom zostávajú už len dva-tri týždne, kým pre logistické problémy a unavenosť síl budú musieť zastaviť svoje operácie.

Tie tri týždne sú už veľmi optimistické, vidím to skôr na týždeň až dva. Možno tri týždne do úplného zrútenia. Ale týždeň až dva budú schopní udržiavať armádu v organizovanom stave, než sa začne rozpadať na hlúčiky nekontrolovaných nájazdníkov.

Rusi sa snažia posilňovať svoje jednotky ďalšími z Ďalekého východu, Južného Osetska, dokonca používajú aj jednotky svojich satelitov. Južné Osetsko má pritom veľmi malé sily, ktoré nedokážu Rusom veľmi pomôcť, celý región má len 50 000 obyvateľov. Je za vyslaním vojakov politický motív Južného Osetska, alebo je to znakom, že ruská armáda je v beznádejnej situácii?

Ja by som to videl skôr na to druhé. Keď sa pozrieme na čísla z konca minulého týždňa, konzervatívne odhady amerických spravodajských služieb hovorili, že Rusi mali minimálne 5000 padlých. Štandardná vojenská poučka hovorí, že na jedného mŕtveho máme troch ranených, čiže ak máme 5000 mŕtvych, máme 15 000 ranených, to je 20 000 vojakov mimo činnosti. K tomu ešte nejakí zajatci, nejakí nezvestní...

Rusi mali na hraniciach s Ukrajinou 200-tisíc vojakov a všetky sily tam už poslali. Z týchto stratili 20-tisíc, teda v prvých dvoch týždňoch stratili 10 percent živej sily. Upozorňujem, že za dva týždne stratili toľko, koľko Američania stratili v Iraku a Afganistane dohromady. To je pre Rusov hrozné, inak sa to opísať nedá.

To, čo Rusi okolo Ukrajiny zhromaždili, bola polovica manévrových bojových jednotiek ruských pozemných síl. Ruské pozemné sily síce majú okolo 800-tisíc vojakov, ale zhruba polovicu armády tvoria tylové jednotky. A z tých 400-tisíc to bola polovica. A keď si pozrieme výsadkárov, letectvo, Rusi na Ukrajine nasadili zhruba 75 percent svojich reálnych bojových kapacít. To je pre nich opäť hrozné číslo. Keď išli Američania v roku 2003 do Iraku, mali tam menej než tretinu svojich bojových kapacít. Rusi sa vyčerpávajú a krvácajú bezprecedentným spôsobom, ruská armáda bude po tejto operácii zmrzačená.

Mohlo by Rusko poslať viac záloh?

V prvom týždni sa objavovala taká hypotéza, mne to pripadalo psychopatické a úplne fabulatívne, že Rusi vraj poslali do akcie záklaďákov a nejaké druhoradé jednotky, čím vraj ukrajinskú obranu oslabia a potom nasadia do boja elitu. To sa ukazuje, s prepáčením, ako úplná kravina, pretože tam dostávajú obrovský výprask aj elitné ruské jednotky. 1. gardová tanková armáda a 4. gardová tanková divízia, najlepšie tankové jednotky, ktoré Rusko má.

Už nemá žiadnu elitu, ktorú by mohlo ako králika vytiahnuť z klobúka. Môže už len nasadzovať druhoradé jednotky, predovšetkým z Ďalekého východu, ktoré však majú omnoho horšiu pripravenosť a výzbroj, alebo mobilizovaných záložníkov. To sa sčasti už deje, v niektorých regiónoch prebieha skrytá mobilizácia. Ale o kvalite záložníkov si netreba robiť ilúzie. Keď vidíme, v akom stave je ruská technika aktívnych jednotiek, asi si ani netreba robiť ilúzie, že v dobrom stave bude technika, ktorú vytiahnu zo záložných skladov.

Prvého apríla bude ďalšie kolo odvodov, keď branci nastupujú na povinnú vojenskú službu. Očakáva sa, že množstvo ľudí, ktorí sa tomu budú chcieť vyhnúť, bude podstatne vyššie než v predošlých rokoch.

Na internete vidíme veľa videí zničených tankov T-72 a T-80 a omnoho menej T-90. Niektorí preto špekulovali, či Rusi neposielajú staršie tanky, lebo sa obávajú protitankových striel Javelin. Je pravdou, že Rusi nasadzujú menej T-90, než sa očakávalo, alebo ich len proste majú tak málo?

Majú ich omnoho menej. Rusko má vcelku okolo desaťtisíc tankov, ale iba tritisíc má v aktívnej službe. Z toho úplnú väčšinu tvoria T-72, T-90 všetkých variantov je dohromady možno cez tristo. Rusi na Ukrajine už stratili vyše dvesto tankov, tie straty sú už takmer desať percent aktívne slúžiacich počtov. Z ruského pohľadu ide opäť o dosť hrozné čísla.

Na druhej strane vidíme istú informačnú asymetriu, o ruských stratách vieme viac než o ukrajinských. Aj keď ukrajinské straty sú v absolútnych číslach nižšie než tie ruské, nevieme, o aký podiel celkovej bojovej sily ide. Pesimisti tvrdia, že relatívne straty Ukrajincov by mohli byť dokonca vyššie než tie ruské.

To by bolo dosť zvláštne. Všeobecne platí, že vyššie straty má vždy útočník, ukrajinské straty sú nižšie než tie ruské. Ale už v prvom týždni si niektorí odborníci kládli rétorickú otázku: „Kde je ukrajinská armáda?“ To, čo vidíme, je vo väčšine prípadov asymetrický boj. Vidíme vojakov a domobranu, ako bránia mestá, prepadávajú ruské kolóny a konvoje, ale veľké manévrové bitky, do ktorých by išli veľké počty ukrajinských tankov a obrnených vozidiel, takmer nevidíme.

Prečo?

Lebo veľká časť ukrajinskej armády je na donbaseckom fronte, kde je to takmer statické.

Rusom sa darí na juhu, dobyli Cherson, obliehajú Mariupol. Oznámili síce, že Cherson majú pod kontrolou, ale reálne sa tam bojuje. Mariupol sa snažia získať, ale zatiaľ sa im to nepodarilo. Ďalšia na rade by mohla byť Odesa, ak budú mať kapacity na obojživelný výsadok, ale je dosť možné, že tie kapacity nemajú. Na severe sa snažia dosiahnuť Kyjev a na východe Charkov, ale na donbaseckom fronte sa deje málo. Tam je jadro ukrajinskej armády, nachádza sa tam väčšina ich manévrových síl.

Časť analytikov si myslí, že by Rusi mohli tieto jednotky obkľúčiť...

Áno, objavila sa úvaha, že by sa mohli pokúsiť obkľúčiť tieto jednotky, keby postupovali z Mariupola na sever a z Charkova na juh. Ale podľa mňa to je málo pravdepodobné, pretože na to nemajú kapacity. Znamenalo by to preniknúť do veľkej hĺbky ukrajinského územia a museli by tie postupujúce jednotky nejak zásobovať. To Rusi evidentne nedokážu. 100 až 150 kilometrov od železnice ruská armáda kolabuje, sú závislí od železníc ako žiadna iná armáda. Museli by poslať kolóny nákladiakov a tie sa stávajú ľahkým terčom Ukrajincov. Rusi nie sú schopní svoje jednotky zásobovať, preto sa im nemohol podariť žiaden výpad, nieto ešte nejaké obkľúčenie.

V roku 2014 sme videli, že Rusi prímeria často nepoužívajú na ukončenie bojov, ale ako operatívnu pauzu. Aj francúzsky minister zahraničných vecí Jean-Yves Le Drian povedal, že nepovažuje ruské správanie v rokovaniach za autentickú snahu ukončiť ten konflikt. Môže sa stať, že sa obe strany dohodnú na prímerí, Rusi preskupia jednotky, vyriešia logistické problémy a o mesiac-dva spustia novú ofenzívu?

Možné to určite je, vedel by som si dokonca predstaviť, že to je jedným zo zámerov Kremľa. Ale rozdiel medzi rokom 2014 a 2022 je v tom, že vtedy Rusko nebolo pod takým likvidačným ekonomickým tlakom. Ak to takto pôjde ďalej, tak sa ruská ekonomika o pár mesiacov zrúti. Rusi nebudú riešiť Ukrajinu, budú riešiť etnické oblasti a republiky, ktorých má Rusko na Kaukaze a na Sibíri viac než dosť. Mnohí z lokálnych vodcov zostávajú lojálni, pretože z Kremľa tečú peniaze. Keď nebudú tiecť, tak pre lojalitu nezostane veľa dôvodov. To môže úplne realisticky viesť k rozpadu Ruska. Mňa by neprekvapilo, keby takto prebehol Ramzan Kadyrov, koniec koncov by to nebolo prvýkrát v jeho živote, všakže? Raz zradca, navždy zradca.

Kooptácia elít má dlhú tradíciu už z čias cáristického Ruska. Niečo podobné sa očakávalo aj na Ukrajine, špekulovalo sa, že Charkov mohol byť tým mestom, kde by sa dohodli s lokálnymi elitami a už by len s tankmi došli na predmestie a vymenili vlajky. To sa však nestalo. Existoval tento plán, a ak áno, prečo nevyšiel?

Opäť Rusi uverili vlastnej propagande, neuvedomili si, ako sa Ukrajina za posledných osem rokov zmenila. V ich predstavách napadli Ukrajinu z roku 2014. Ten proruský sentiment, ktorý na východe objektívne existoval, odvtedy prakticky zmizol.

Jedna vec je hovoriť po rusky a mať rád ruskú kultúru, ale úplne iná vec je sa pre to podriadiť diktátu Kremľa. Ja viem tiež po rusky, mám rád ruskú kultúru, ale nikdy by som sa nestal podriadeným Vladimira Putina. Podobne to je aj na východe Ukrajiny, kde aj v tých kedysi proruských oblastiach ako Charkov toto vymizlo a na Ukrajine sa nerysuje žiaden Quisling ani Pétain.

Možno Rusi dúfali, že keby im vyšiel ten blitzkrieg na začiatku a Ukrajina by sa zrútila, niekto taký by sa objavil. Niekto by povedal, „áno, v záujme záchrany národa sa s Rusmi musíme dohodnúť“. Ale Rusi žiaden významný úspech nedosiahli a teraz je ukrajinský národ jednotný ako nikdy predtým.

Rusi sa tak dopustili troch fatálnych chýb: ohromne podcenili Ukrajinu, ohromne precenili vlastnú armádu a ohromne podcenili reakciu Západu. Tieto chyby v kombinácii vedú k ich strategickej porážke.

Je nejaká realistická šanca, že Rusi ešte dokážu Kyjev dobyť?

Dobytie Kyjeva by trvalo mesiace a na mesiace bojov Rusi nemajú kapacity ani náhodou. Aj to obkľúčenie považujem za málo pravdepodobné. Nehovorím, že Kyjev je v bezpečí, ale dobytie považujem za prakticky vylúčené. To isté platí pre Charkov.

Americký odborník na boj v meste John Spencer to porovnával s dobytím Šuši v náhornokarabašskej vojne. Podľa neho majú Ukrajinci realistickú šancu Kyjev ubrániť, pretože boj v meste ponúka obrancovi dvoj- až trojnásobnú výhodu oproti bežnému terénu, čo znamená, že útočník musí mať prinajmenšom šesť- až deväťnásobnú prevahu. Na druhej strane je Kyjev taký veľký, že je riziko, že sa podobne ako v Šuši podarí infiltrácia, čiže by mohla vkĺznuť menšia jednotka, zavraždiť Zelenského a dobyť centrum moci. Mohli by to dokázať Rusi, napríklad aj za využitia tých čečenských jednotiek, o ktorých v tomto kontexte počuť?

Oni sa možno už o to pokúsili. Ukrajinci tvrdia, že takéto pokusy boli už jednak zo strany Čečencov, aj zo strany žoldnierov vagnerovcov. Je možné, že sa o to pokúsia znovu, ale nemyslím si, že to bude mať úspech. Ukrajinská spoločnosť nemá takú vertikálu moci, aj keby padol Kyjev, Ukrajinci by pokračovali ďalej v boji. Samozrejme, pád Kyjeva by bol pre Rusov symbolicky veľmi cenný, ale Ukrajinci by to nevzdali ani po prípadnom zabití Zelenského.

Vznikla by exilová vláda, Západ by ju okamžite uznal a dodával ďalej zbrane. Rusko nemá kapacity na to, aby tam zostalo desať rokov ako v Afganistane. Ak nedôjde k nejakému prímeriu, sankcie sa budú stále ďalej zhoršovať. Pre Rusov by to nebolo žiadne víťazstvo.

Čo sa stalo s tým neslávne známym konvojom, ktorý dlho stál pred Kyjevom?

Ten konvoj sa začal rozptyľovať, časť vozidiel sa už rozptýlila a časť tam zostane zrejme stáť navždy. Ale v tej podobe, ako sa o ňom týždeň rozprávalo, prestal byť hrozbou, pokiaľ tou hrozbou vôbec niekedy bol.

Boli odlišné interpretácie, na čo vôbec slúžil. Je to rozptýlenie konvoja súčasťou pokusu izolovať Kyjev?

Nie, to rozptyľovanie je snahou z toho konvoja zachrániť aspoň čosi. Podľa mňa to je súčasťou toho ruského zúfalstva. Nápad vyslať takýto obrovský konvoj, ktorý upchá celú cestu, takže sa nemožno hnúť ani vpred, ani nazad, bola od začiatku kolosálna hlúposť.

Zaujímavé.

Pozrite, to je jednoprúdová cesta, ktorá vedie medzi lesmi a močiarmi, takže uhnúť sa z nej príliš nedá. Keď tam pošlete stovky vozidiel, a tam ich bolo okolo 800, zákonite dostanete poruchy. Dokonca aj keby všetky boli v perfektnom stave, čo ani zďaleka neboli, tak by k nejakým poruchám nutne došlo, takže by začali spomaľovať. Keď po takej ceste vyšlete stovky vozidiel v dvoch prúdoch vedľa seba, nemôže to dopadnúť dobre.

Tá ruská technika nebola v dobrom stave, navyše niekoľko mesiacov jazdili okolo ukrajinských hraníc, takže vozidlá sa veľmi opotrebovali. A tou pomalou jazdou sa konvoj opotreboval ďalej. Došlo im palivo, vybili sa baterky, minulo sa im jedlo a spoliehať sa na tie čínske pneumatiky tiež nebol najlepší nápad Rusov. Mnoho z vozidiel, ktoré ešte na tej ceste stoja, nemá už žiadnu bojovú hodnotu.

Ak by sa Rusom napriek očakávaniam podarilo obkľúčiť Kyjev a Charkov, dokážeme ešte zásobovať tieto mestá? A ako dlho by dokázali odolávať po svojom obkľúčení?

Ako som vravel, stopercentné obkľúčenie vidím ako málo pravdepodobné. Nevieme, aké zásoby Ukrajinci majú, ale týždne by sa udržali určite. Možno dokonca mesiace a Rusko nemá kapacity, aby mohlo niekoho týždne až mesiace obliehať, tým menej dobývať.

Platí to isté aj pre Mariupol? Je možné, že sa bude brániť ešte niekoľko týždňov a nepadne až do konca vojny?

To je iná situácia, tam majú Rusi silnejšie pozície. Dobytie Mariupola by som nevylučoval.

Špekuluje sa aj o vylodení v blízkosti Odesy. Rusi presúvali aj námornú pechotu a Odesa bola považovaná za možný terč už pred vypuknutím vojny. Na druhej strane je ruská námorná pechota taká slabá, že by sama mesto dobyť ani nedokázala...

Otázka je, či vôbec majú kapacity na veľkú obojživelnú operáciu. To je to isté ako veľké pozemné manévrové operácie a veľké letecké operácie, je to niečo, s čím nemajú žiadne skúsenosti. Ďalšia vec je geografia, pobrežie pri Odese rozhodne nie je vhodné pre veľké obojživelné výsadky a možno očakávať, že by sa Ukrajinci bránili. Už len pokus by viedol k obrovským stratám, a či by vôbec bol úspešný, je otázne. Výsadky, či už obojživelné, alebo letecké, sú vždy krajne riskantné. To sme mohli vidieť už v prvý deň na letisku v Hostomeli. Ak to nie je perfektne zaistené, čo Rusom vôbec nevyšlo, tak sa to končí katastrofou.

Je už nevyhnutné, že Rusko z tohto konfliktu vyjde ako porazený?

Sú určite schopní taktických alebo operačných úspechov na zemi, napríklad dobytie Mariupola by znamenalo istý úspech. Ale keď sa na vojnu pozrieme zo širšieho strategického a politického pohľadu, je to úplná katastrofa a to už bolo jasné nejaký tretí-štvrtý deň. Pôvodný plán zlyhal a namiesto blitzkriegu sa dostali do fázy opotrebovávajúcej, vyčerpávajúcej vojny. To bola faktická porážka, pretože na to nie sú pripravení a nemajú na to kapacity.

Všetky operácie posledných rokov boli malé, rýchle alebo oboje. Kazachstan bol veľmi malá a veľmi rýchla operácia. Gruzínsko nebolo úplne malé, ale ohromne rýchle. V Donbase 2014 – 2015 nikdy nebolo viac než desaťtisíc Rusov. V Sýrii nikdy nebolo viac než päťtisíc Rusov. Tá operácia je malá, tiahne sa už niekoľko rokov, ale pre Rusko je dobre zvládnuteľná.

Teraz sa deje niečo, s čím nemajú žiadne skúsenosti, z hľadiska koordinácie jednotiek, zásobovania. Nemali sa to kde naučiť.

Prečo Rusi sa nedokázali po tom, čo zistili, že sú v skutočnej vojne, adaptovať na novú situáciu? Nemôžu to zvládnuť po tej operatívnej pauze?

Nemôžu. Oni príliš ustrnuli v tých malých vojnách, sami seba presvedčili, že toto stačí. To sú tie slávne články generála Gerasimova o význame nekinetických nástrojov, akú obrovskú váhu majú psychologické operácie a diplomacia a kybernetické útoky. Rusi sami seba presvedčili, že tieto nekinetické nástroje v kombinácii s trochou deštrukcie im postačia na to, aby vyhrali vojnu.

A áno, v malých konfliktoch, napríklad v Sýrii, to stačilo. Tam poslali prevažne elitné a špeciálne sily, výsadkárov, ale veľké manévrové sily tam neboli, pretože nebol dôvod ich posielať. Letectvo tam malo pár desiatok lietadiel, ale vo vzduchu ich nikdy nebolo súčasne viac než desať. Nemali dôvod plánovať a cvičiť rozsiahle operácie. Jednak nemali kde a jednak sami seba presvedčili, že to netreba.

Vidíte nebezpečenstvo, že si na Západe z tejto vojny vezmeme nesprávne ponaučenie, podobne ako Nemecko zo Zimnej vojny medzi Sovietskym zväzom a Fínskom, a Rusov masívne podceníme?

Samozrejme. Na jednej strane má ruská armáda veľké systémové nedostatky, teraz je jasné, že sme posledné roky ruskú armádu veľmi preceňovali. Ale nemali by sme zájsť do opačného extrému a úplne ich podceňovať. Čítal som už tvrdenia, že ruská armáda je papierový tiger alebo papierový medveď. To rozhodne nie.

To, že Rusi zjavne veľa vecí nevedia, neznamená, že nevedia nič. A Sýria ukázala, že veľa vecí vedia veľmi efektívne, ibaže nie veľké manévrové operácie a masívne letecké operácie. Ale menšie intervencie rozhodne ovládajú a v tých „hybridných“ nekinetických operáciách sú skutočne veľmi dobrí.

Nesmieme zabudnúť, že ruská armáda z tohto konfliktu tiež vyvodí nejaké ponaučenie, porážka je najlepší učiteľ. To, že Rusi zlyhali teraz na Ukrajine, neznamená, že by zlyhali v podobnej vojne o päť alebo desať rokov rovnako. S tým naozaj nemôžeme počítať.

Tých dvesto-tristo tankov, ktoré Rusi stratili na Ukrajine, by zodpovedalo celému nemeckému bundeswehru.

Samozrejme, pre západoeurópske armády by to bolo likvidačné. Pre poľskú nie, Poľsko smeruje k tomu, že bude mať viac tankov než Nemecko a Francúzsko dohromady. Poliaci vedia prečo, oni budujú vševojskovú armádu pre regulárny konvenčný konflikt, čo je niečo, čo na Západe nebolo pochopené. Posledné roky sa to začalo meniť, ale od začiatku storočia platila na Západe predstava, že veľký vojenský konflikt je takmer vylúčený a v Európe úplne vylúčený.

Donbas znamenal isté prebudenie, nejaký posun tam bol, ale evidentne nedostatočný. Poľská armáda by si bundeswehr dala na raňajky, to je úplne jasné. Ten proces je na začiatku. To, že Nemecko oznámilo masívne investície do zbrojenia a nákup F-35, je pekné, to si zaslúži potlesk, ale musia nasledovať činy. Bol by som veľmi nerád, keby sa táto vojna skončila nejakým kompromisom, celé sa to uzavrelo – a na Západe by všetci začali rozprávať, že Rusko nepredstavuje takú hrozbu, takže nemusíme investovať toľko do zbrojenia, a o päť rokov by sme sa vrátili tam, kde sme boli pred piatimi rokmi.

Čo by bolo najzmysluplnejšie pre tie menšie štáty, ako je Česko a Slovensko?

Aby sme obnovili Česko-Slovensko, zjavne nevyjde, hoci by to bolo v skutočnosti to najlepšie. (Úsmev.) Ale teraz vážne, užšia spolupráca v rámci V4 by rozhodne namieste bola. Nikto nemá k sebe tak blízko ako Česi a Slováci, takže by bolo celkom efektívne, keby sme vybudovali nejaké jednotky spoločne, napríklad dopravné letectvo, delostrelectvo, alebo keby sme vybudovali spoločnú brigádu.

Jedným extrémom je, aby každá krajina robila všetko sama, čo je zlé, ale európska armáda je tiež zlý nápad. Podľa mňa by mali spolupracovať štáty, ktoré k sebe majú historicky a záujmovo blízko, tak to robia napríklad krajiny Beneluxu alebo pobaltské republiky. To je cesta vpred a logicky V4, prinajmenšom však Česko-Slovenska.

Do čoho by sme mali investovať?

Potrebné budú masívne investície. Musia sa modernizovať pozemné sily, oba štáty musia pohnúť s akvizíciou obrnených vozidiel. Slovensko teraz na tretí pokus vybralo to isté vozidlo. Úprimne povedané, zdá sa mi, že na Slovensku každá politická reprezentácia hľadá spôsob, ako odprezentovať, čo je už dávno dohodnuté, ale musí to predstaviť, aby to bol výsledok výberového konania. Vždy z toho vyjde bojové vozidlo Vydra, ale vždy sa k nej dôjde nejakou inou cestou, čo pôsobí divne, ale dobre.

V Česku budeme potrebovať aj nové tanky a stíhačky. Slovensko stíhačky už má, ale tanky tiež bude potrebovať. A ak odovzdá S-300 Ukrajine, bude potrebovať nejaké systémy protivzdušnej obrany. A, samozrejme, drony.

Poliakom radiť nemusím, oni by mohli poučovať celú Európu. Očakávam, že pôjdu cestou vybudovania odstrašujúcich kapacít. To by malo byť predmetom diskusie aj v Česku. V Poľsku to je verejným tajomstvom a predpokladám, že v dohľadnom čase sa z toho stane verejná téma: Poliaci chcú bombu...

Atómovú?

Počítam s tým, že sa teraz pripoja k nukleárnemu zdieľaniu, a je to aj jeden z dôvodov, prečo vybrali lietadlá F-35. Pre Česko by to mala byť legitímna diskusia. Nehovorím, že si máme okamžite zohnať jadrové zbrane, ale nemalo by to byť tabu.

Nebolo by z právneho hľadiska problematické tam umiestňovať jadrové zbrane? V zmluve s Ruskom z roku 1997 sa NATO zaviazalo, že v nových členských štátoch žiadne nukleárne kapacity umiestňovať nebude.

Myslím, že za posledné roky sme videli, načo sú zmluvy, a teraz už žiadne zmluvy s Ruskom nebudú nikoho zaujímať. Medzinárodné zmluvy sú užitočné iba do tej miery, ako veľmoci uznávajú, že sú potrebné. Ak by sme sa rozhodli, mohli by sme od tej zmluvy odstúpiť. Ak by sme dostali požehnanie od Američanov k atómu, tak nás nejaké zmluvy už nemusia veľmi zaujímať.

Zaujímavé je, že nuclear sharing by bol v súlade so zmluvou o nešírení jadrových zbraní, pretože účastníci sa nestávajú ich vlastníkmi. Aspoň to je celkom kreatívny výklad Nemecka...

Áno, sharing nie je v rozpore so zmluvou. Niektorí tvrdia, že je v rozpore s duchom tej zmluvy, ale rozhodne nie je v rozpore s literou. Sharing je v poriadku, vlastné jadrové zbrane by už boli iná káva, to by sa muselo postupovať inak. Ale nezabudnime, že aj Švédsko malo vlastný nukleárny program, dosť pokročilý, a je možné, že sa k nemu vráti. Predpokladám, že sa tam už posledných pár týždňov o tom vedú kuloárne diskusie.

Vo Švédsku a Fínsku sa diskutuje aj o členstve v NATO, prieskumy naznačujú, že by to malo aj väčšinovú podporu. Môžeme počítať s tým, že sa do NATO dostanú?

Je to veľmi pravdepodobné. Už teraz sú kvázičlenovia, pretože veľmi úzko spolupracujú s NATO, a je všeobecné presvedčenie, že v prípade vojny by NATO bránilo Švédsko a Fínsko, nie pre zmluvy, ale pretože je to strategicky nutné. Američania, Briti a Nóri by ich bránili, vstup do NATO by v tomto zmysle bol už len symbolický.

Má Ukrajina ešte šancu na členstvo v NATO?

Neviem si to predstaviť. Zelenskyj priznal, že sa s tým rozlúčili. Nie sme schopní povedať, čo bude o 50 rokov. Ak dôjde k nejakým zásadným zmenám v Rusku, viem si pokojne predstaviť, že o 50 rokov môže byť v NATO aj Rusko.

Ale teraz si to neviem predstaviť, akákoľvek mierová zmluva medzi Ruskom a Ukrajinou bude zrejme obsahovať záväzok neutrality Ukrajiny. Koniec koncov, Ukrajina dlho záväzok neutrality mala.

Je EÚ inou témou? Rusi síce žiadali, že Ukrajina sa nestane členom žiadnych „blokov“, teda ani Únie, ale Ukrajinci sa toho zriecť nechcú.

Súhlasím, vojensky neutrálna Ukrajina mimo NATO, ale v EÚ by pre Rusov bola zvládnuteľná. Určite by silno protestovali, nemali by z toho žiadnu zvláštnu radosť, ale Ukrajina v EÚ by pre nich nebola žiadnou bezpečnostnou hrozbou.