Keď sa skončí vojna Tri otázky, ktoré budú zaujímať historikov

Jednou z prvých lekcií, s ktorou sa stretne študent histórie, je poznanie, že história nie je minulosť. To je možno proti našej intuícii, keďže oba pojmy sa často používajú ako synonymá.

Čím teda história je? V skratke, je naratívom o minulosti, ktorý rozprávame zo súčasnej perspektívy. A aj keď je minulosť nemenná, história sa stále mení, pretože z pohľadu súčasnosti sa mení význam minulých udalostí. Ruská invázia Ukrajiny teda nemení iba súčasnosť a budúcnosť – mení aj náš pohľad na minulosť.

1. Bolo možné vojne zabrániť?

Tradične najkontroverznejšou otázkou vo vojne je, kto za ňu nesie vinu a či sa jej bolo možné vyhnúť.

V prípade prvej svetovej vojny je táto otázka dodnes ostro diskutovaná a zoznam potenciálnych vinníkov je dlhý. Srbsko kvôli agresívnemu expanzionizmu na Balkáne a podpore hnutia Mladá Bosna (podľa perspektívy odbojárov alebo teroristov), Rakúsko-Uhorsko kvôli maximalistickým požiadavkám v ultimáte Belehradu po zavraždení, Nemecko kvôli slepej podpore rakúskeho spojenca „bianko šekom“ cisára Wilhelma, Rusko kvôli rovnakému bianko šeku Srbom a podpore ich odmietnutia rakúskych požiadaviek aj Francúzsko, ktoré celé desaťročia budovalo alianciu, aby presadilo svoje iredentistické požiadavky.

Debata, kto je vo vojne na vine, je slovami historika Christophera Clarka rovnako stará ako vojna samotná. Pred druhou svetovou vojnou bola takzvaná Kriegsschuldfrage, teda otázka viny za vojnu, ktorú víťazi jednoznačne zodpovedali v neprospech porazených, nielen predmetom debát univerzít a salónov, ale najmä politických diskusií a propagandy.

Najmä vo Veľkej Británii sa ukázalo ponaučenie, ktoré si politici vzali z prvej svetovej vojny, toxickým. Naivná, ale úprimná snaha Nevilla Chamberlaina vyhnúť sa vojne bola napokon neúspešná a vojnu bolo možné iba odsunúť – v neprospech spojencov, ktorí sa dlho iba nečinne prizerali, ako nacistické Nemecko silnie, až ich napokon takmer premohlo.

V prípade súčasného útoku na Ukrajinu je, podobne ako v roku 1939, vinník omnoho jednoznačnejší než v roku 1914. Diskusiu, kto je vojne na vine, však nahradí otázka, či jej mohol dokázať Západ zabrániť.

Na druhej strane, informácie z prostredia amerických tajných služieb tvrdia, že hoci sa ruská armáda na vojnu pripravovala už dlhšie, Putin sa pre inváziu rozhodol až v poslednej minúte. Bolo teda možné vojne zabrániť?

V závislosti od odpovede na túto otázku budú historici súdiť aj úradovanie amerického prezidenta Bidena a jeho európskych kolegov. Zlyhali v odstrašení Putina alebo boli tieto pokusy odsúdené na neúspech, aj takto znejú otázky.

2. Čo má s vojnou spoločné Navaľnyj?

Neúspešný pokus o vraždu ruského opozičného politika Alexeja Navaľného v auguste 2020 šokoval svetovú verejnosť. Opozičník vtedy počas letu z Tomska do Moskvy náhle začal kričať v bolesti, zachránilo ho len núdzové pristátie v Omsku a pohotová reakcia záchranárov, ktorí spoznali, že javí príznaky otravy a podali mu atropín.

Podľa novinárky a analytičky Kadri Liik z ECFR mohol byť pokus o jeho odstránenie súčasťou prípravy na vojnu: „Otrávenie Navaľného mi teraz prvýkrát dáva zmysel: ak Putin plánoval vojnu už vtedy, malo, samozrejme, zmysel eliminovať jedinú osobu, ktorá mohla zmobilizovať významný domáci protest,“ nazdáva sa Liik.

Navaľnyj zďaleka nie je jedinou obeťou Putinovho systému a aj koniec najstaršej ruskej mimovládky Memorial, ktorú ruský Najvyšší súd zakázal v decembri, možno čítať ako súčasť konsolidácie vnútropolitickej moci pred chystaným útokom.

Čoraz represívnejší štátny aparát v Rusku potláča už aj najmenšie známky nespokojnosti, v Moskve bola v priebehu sekúnd (!) zadržaná mladá žena, ktorá do kamery ukázala ceduľku s nápisom „Dve slová“ (reakcia na cenzúru protivojnového sloganu Нет войне). Tým sa však absurdita ruských reálií nekončí, režim sa bojí akéhokoľvek vyjadrenia verejnej mienky natoľko, že polícia odviedla dokonca aj ženu, ktorá chcela vyjadriť svoju podporu invázii Ukrajiny...

3. Ďalej na Východ?

Vojna definitívne pochovala všetky ilúzie, že je možná priateľská koexistencia s Putinovým režimom. Dokonca aj v prípade, keby sa Rusi z Ukrajiny okamžite stiahli, vedomie, že v Kremli vládne človek, ktorý je schopný takéhoto činu, robí návrat do relatívne srdečných vzťahov, ako vládli medzi Západom a Ruskom na začiatku 90. rokov, nemožným.

Putin je však len dočasným fenoménom. Aj keď nádeje na včasný pád Putinovho režimu treba brať s rezervou, dlhodobo je koniec jeho vlády nevyhnutný už len kvôli realite, že 69-ročný mocipán v Kremli zázračne nemladne.

Zatiaľ nevieme, aký režim sa chopí vlády v Kremli po jeho odchode. Bude to vojenská junta, populistický a úplatný pseudodemokrat podľa vzoru Jeľcina alebo protizápadný jastrab z prostredia tajných služieb?

EÚ a NATO si budú musieť zodpovedať otázku, či v budúcnosti budú chcieť prijímať nových členov, nielen Ukrajinu, ale aj Moldavsko, Gruzínsko či Bielorusko. Aj tu sa ponúkajú dve odlišné perspektívy.

Kritici rozširovania tvrdia, že práve prijatím bývalých členov Varšavského paktu Západ posilnil protizápadné a nedemokratické sily v Rusku a zabránil jeho integrácii do „kolektívneho Západu“, ako sa to podarilo s Nemeckom, Talianskom a Japonskom po druhej svetovej vojne.

Zástancovia rozširovania zas poukazujú na to, že NATO nepredstavuje pre Rusko vojenskú hrozbu, ale v skutočnosti Moskve prekáža z iného dôvodu – je totiž efektívnou zábranou projekcie vojenskej sily vo svojom susedstve.

Ako na margo tejto diskusie poznamenal jeden pozorovateľ, že ak by sa Pobaltie a stredná Európa nestali súčasťou NATO, ruské tanky by dnes zrejme nestáli pred Kyjevom, ale pred Varšavou.

Otázka, či rozširovanie NATO bolo chybou, je viac než len predmetom polemík akademikov. Výsledok tejto debaty totiž výrazne ovplyvní, ako bude Západ postupovať v postputinovskom svete.

Bude pokračovať v integrácii východnej Európy alebo pristúpi na ruskú požiadavku práva veta v politickej orientácii svojich susedov? Alebo sa možno podarí utópia o „Európe od Atlantiku po Vladivostok“ a členom Únie a Aliancie sa napokon stane aj samotné – jedného dňa azda demokratické – Rusko?