Ukrajinci na ceste domov Bojím sa, ale srdce mi prikazuje ísť bojovať

Sergej a Alexander čakajú na brnianskej stanici na autobus, ktorý ich odvezie domov. Je neskoro večer, na nástupištiach stojí iba niekoľko ľudí a pri čísle 24, kde zvyknú stáť autobusy mieriace smerom na východ, sú iba traja. Jedna žena a dvaja muži.

V čase, keď do rôznych českých miest prichádzajú stovky utečencov z Ukrajiny, sa rozhodli ísť opačným smerom a vrátiť sa. Treba ísť brániť vlasť, hovoria.

Na svetelnej tabuli svietia informácie hneď o štyroch autobusoch mieriacich na Ukrajinu. Medzi destináciami nechýba Kyjev či dokonca Charkov. Nie všetky však aj reálne prídu. Tie do Ľvova či Rachivu ešte jazdia a práve na jeden z nich plánuje nasadnúť aj Sergej s Alexandrom.

Obaja prišli do Brna iba nedávno, pred necelým mesiacom. Tak ako množstvo ďalších, aj oni prišli za prácou. Keď vypukla vojna, povedali si, že treba ísť späť. Obaja už majú s vojnou skúsenosť, bojovali na Donbase, no mysleli si, že boje už majú za sebou. Sergej priznáva, že má strach, ale „srdce mi prikazuje ísť na Ukrajinu a bojovať“, hovorí.

Pochádzajú z východoukrajinského mesta Sumy, kde stále sú aj ich ženy a deti. Nepošlú z krajiny preč aspoň ich?

„Mesto je už obkľúčené Rusmi,“ vysvetľuje zhovorčivejší Sergej. Jeho rodina sa väčšinou skrýva v pivnici a čaká, čo príde.

Sergej (vľavo) a Alexander čakajú na brnianskej stanici na autobus, ktorý ich odvezie na Ukrajinu. FOTO Postoj/Kristína Votrubová

„Nejdeme nikoho dobývať, ideme iba ochraňovať našu krajinu. Nechceme nič viac, iba naše územie,“ hovorí zúfalo Sergej. Ich plán je jednoduchý: dostať sa do Ľvova, tam narukovať a odtiaľ ísť na miesta konfliktu aj peši, ak sa inak nebude dať. Rátajú s tým, že doprava nebude fungovať.

Podobne ako Sergej s Alexandrom sa pre odchod do vlasti rozhodli mnohí Ukrajinci roztrúsení po Európe. Podľa agentúry AP už s úmyslom bojovať prekročilo poľsko-ukrajinské hranice asi 20-tisíc Ukrajincov. Celkové číslo bude zrejme omnoho vyššie.

Poloprázdny autobus s budúcimi vojakmi

V Česku žije aktuálne okolo 200-tisíc Ukrajincov a asi jedna tretina z nich je v Prahe. V celom Juhomoravskom kraji, do ktorého patrí aj Brno, ich je podľa oficiálnych údajov necelých deväťtisíc, no v skutočnosti je ich v druhom najväčšom českom meste výrazne viac.

Podľa českého ekonomického denníka e15 každý štvrtý robotník na českých stavbách pochádza z Ukrajiny a v niektorých firmách tvoria Ukrajinci aj 80 percent zamestnancov.

České firmy sa tak začali obávať toho, že im hromadne odíde pracovná sila. Masový exodus zatiaľ nenastal. Pre všetkých ukrajinských mužov vo veku od 18 do 60 rokov síce platí všeobecný povolávací rozkaz, ale v zahraničí ho nevynucujú.

Dobrovoľne sa na Ukrajinu vybrali aj ďalší dvaja Ukrajinci, ktorých sme stretli v iný večer na brnianskej autobusovej stanici. Na stanicu prišli oddelene a aj ich príbehy sú odlišné. Oboch však sprevádzajú starší kolegovia či známi, s ktorými si krátia čakanie na autobus.

Jeden z nich, volajme ho Ivan, má vyše 30 rokov, v Česku žil štyri roky a pracoval na stavbách ako žeriavnik. Na Ukrajine v Zakarpatskej oblasti má ženu a deti, do zahraničia sa nechystajú, pretože žena jednoducho nechce odísť.

On sám s vojnou nemá veľké skúsenosti, iba to, čo sa naučil na vojenskej službe. Priznáva, že sa bojí toho, čo ho čaká. Ako hovorí, „ten, čo sa nebojí, nepozná svet“. Nie je mu veľmi do reči, v očiach vidno strach a smútok.

Rovnaký pohľad má aj ďalší mladý Ukrajinec, ktorý čaká na rovnaký autobus. Aj on sa volá Sergej, má 30 rokov a v Česku strávil iba mesiac. Prišiel za prácou, keď však Rusko napadlo jeho krajinu, rozhodol sa vrátiť. „Musím ísť brániť vlasť,“ hovorí. Berie to ako samozrejmú vec.

Jeho starší kolega, ktorý ho prišiel odprevadiť, hovorí, že zábery, ktoré vidíme my, sú nič v porovnaní s tým, čo im posielajú ich rodiny a známi a ktoré sa šíria medzi Ukrajincami na facebooku a iných sociálnych sieťach.

Ako vysvetľuje Sergej, bude sa snažiť dostať do mesta Kaluš, odkiaľ pochádza a kde býva aj jeho žena a celá rodina. Potom sa plánuje prihlásiť do armády a ísť do vojny. Rád by bol s jednotkou, s ktorou odslúžil vojenskú službu, ale nevie, či sa mu to podarí.

Autobus mieriaci do Rachiva mešká, ale nakoniec príde. Necestuje ním takmer nikto, Ivan nám ešte naposledy zamáva a aj spolu so Sergejom a ešte dvoma ženami nastúpia. Pri autobuse zastaví dodávka, vystúpia dvaja muži a aj spolu so šoférmi z nej poodnášajú do autobusu množstvo krabíc.

Na Ukrajinu odchádzajú aj muži, ktorí nemajú s bojom a zbraňami žiadne skúsenosti. Potvrdzuje to aj Martin Synovský, ktorý je inštruktorom na brnianskej strelnici CS Solutions. Tá sa na začiatku vojny rozhodla ponúkať Ukrajincom bezplatné kurzy.

Plagát strelnice CS Solutions o bezplatných kurzoch pre Ukrajincov. FOTO Postoj/Kristína Votrubová

Ako vysvetľuje Synovský, videli, že môžu pomôcť svojimi skúsenosťami, priestormi a materiálom, a tak sa týmto spôsobom rozhodli prejaviť solidaritu s Ukrajinou. Záujem o kurzy je veľký, prihlásilo sa už 40 mužov a ďalšie prihlášky prichádzajú.

Inštruujú jednotlivcov, ale mali už aj kurz pre väčšiu skupinku, ktorý organizovali spolu s dobrovoľníkmi z českej armády.

Robotníci aj profesori

„Všetci, čo prišli, už boli pevne rozhodnutí ísť bojovať,“ hovorí Synovský. Ide o mužov približne od 20 do 50 rokov. „Máme tu aj profesora z Ostravy, ktorý sa rozhodol vrátiť do vlasti a pomôcť bojovať, ale aj ľudí z robotníckych profesií,“ hovorí.

„Vo väčšej miere sú to ľudia, ktorí nikdy nestrieľali.“ Na kurze ich tak učia všetko: od toho, ako sa drží a čistí zbraň, až po mierenie a strieľanie na cieľ.

Ľudia môžu kurzy podporiť tým, že pokryjú napríklad náklady na strelivo. To však začína byť problém, pretože nábojov začína byť na celom trhu nedostatok, všetko putuje na Ukrajinu. „Niektorí ľudia, čo k nám chodia pravidelne, nám nosia svoje zásoby nábojov a tak sa snažia pomôcť,“ hovorí.

Inštruktor Martin Synovský dáva na brnianskej strelnici bezplatné kurzy pre Ukrajincov. FOTO Postoj/Kristína Votrubová

Na trhu je takmer nemožné zohnať aj nepriestrelné vesty či prilby. Práve tie sa Ukrajinci často pokúšajú zúfalo získať, pretože nevedia, či po príchode do vlasti dostanú nejaké vybavenie. Niektorí rekreační strelci tak nosia na strelnicu svoje vybavenie, aby sa dostalo k tým, ktorí ho naozaj potrebujú.

Nie je veľmi jasné, čo Ukrajincov prichádzajúcich zo zahraničia na Ukrajine vôbec čaká. V rôznych skupinách na facebooku o tom debatujú a pýtajú sa na informácie. Tie sú rôzne, niektorí tvrdia, že berú iba ľudí, ktorí prešli vojenskou službou. A ľudí bez výcviku vraj nepotrebujú, lebo armáda už nemá k dispozícii zbrane. Informácie sú teda nejasné, aj muži cestujúci z Brna sa všetko dozvedia až na Ukrajine.

Teraz je najdôležitejšie sa tam dostať, a potom uvidia, kam ich pošlú a či ich zaradia do bojov. Idú brániť vlasť, kde žijú ich rodiny, lebo to teraz považujú za najdôležitejšie.