Putinova hrozba jadrovými zbraňami Prečo ruský prezident vyťahuje atómového žolíka

Vladimir Putin vydal v nedeľu príkaz uviesť jadrové sily Ruska do stavu zvýšenej bojovej pohotovosti. Odôvodnil to „agresívnymi vyjadreniami“ lídrov krajín NATO.

Ruský prezident už skôr varoval každého, kto by sa postavil do cesty jeho úmyslom na Ukrajine, následkami, „aké ste ešte v dejinách nezažili“. Taktiež výrok, ktorý sa dá sotva interpretovať inak než ako narážka na jadrové zbrane.

Navyše v nedeľu sa v Bielorusku konalo referendum o ústavných zmenách, ktoré umožnia podľa tamojšieho vedenia aj umiestnenie ruských jadrových zbraní na jeho území. Bielorusko priamo susedí s tromi krajinami NATO: Poľskom, Litvou a Lotyšskom.

Pre tieto štáty však hrozba ruských jadrových zbraní priamo u susedov nie je nič nové. Ako dnes Nemcom pripomenul denník Die Welt, Rusi majú jadrové strely dlhodobo umiestnené aj vo svojej exkláve – v Kaliningradskej oblasti, odkiaľ by dokázali zasiahnuť nielen Varšavu, Rigu či Vilnius, ale eventuálne aj Kodaň a Berlín.

Na Slovensku všelikto vyjadroval porozumenie pre obavy Moskvy z postupného rozširovania sa Severoatlantickej aliancie k západným hraniciam Ruska. Na druhej strane málokto si uvedomoval, že ruské jadrové zbrane sú prítomné v bezprostrednom susedstve stredoeurópskych krajín, v Kaliningradskej oblasti, a sotva preto doteraz ktokoľvek bil na poplach.

Niektorí svetoví komentátori a médiá (ako napríklad katarská Al-Džazíra) si dnes kladú otázku, čo vlastne v praxi znamená uvedenie ruských jadrových síl do stavu zvýšenej pohotovosti. Veď Rusi tak či tak majú časť svojich jadrových síl v stave nepretržitej pohotovosti (podobne ako iné jadrové mocnosti) s možnosťou nasadenia do desiatich minút. V skutočnosti ide zrejme o posun z prvého stupňa na druhý stupeň štvorstupňového rebríčka jadrovej pripravenosti.

Za Putinovou hrozbou analytici najčastejšie hľadajú politiku. Kremeľ pravdepodobne očakával na Ukrajine rýchly postup sprevádzaný vlažnou a nejednotnou reakciou Západu. Zatiaľ sme však svedkami silného odporu, ktorý kladú ukrajinské ozbrojené sily ruským jednotkám, a zažívame bezprecedentnú vlnu solidarity s Ukrajinou za hranicami.

A tá solidarita nemá len rozmer humanitárnej pomoci: zbrane na obranu posielajú Ukrajine nielen štáty ako Spojené kráľovstvo, Poľsko alebo Estónsko, ale aj Francúzsko či Nemecko.

Spolková republika dokonca oznámila zvýšenie svojich obranných výdavkov na 2 percentá HDP a okamžité vytvorenie fondu v hodnote 100 miliárd eur na posilnenie roky zanedbávaného a podfinancovaného Bundeswehru. Nemecký obrat je o to prekvapujúcejší, že ho oznámil sociálnodemokratický kancelár, ktorý má v koalícii tradične pacifistických Zelených.

Podobne bezprecedentný je prísľub Európskej únie, že nakúpi a dodá Ukrajine zbrane. Pre tento politicko-ekonomický blok ide o vstup do vôd, kde ešte nikdy nebol.

K dodávkam vojenského materiálu pristupujú aj neutrálne krajiny ako Švédsko a Fínsko. Švajčiarsko je zase pripravené zmraziť ruské aktíva na svojom území.

Z pohľadu Putina to musí vyzerať tak, že Západ (vrátane jeho doterajších blízkych partnerov) sa rozhodol nepokryte podporovať jeho nepriateľa Ukrajinu. A nedeľné vyhlásenie o jadrových zbraniach bolo upozornením adresovaným Západu, že Rusko je ešte stále nukleárna veľmoc.

Z pohľadu Ruska sa počínanie európskych krajín musí javiť ako mimoriadne opovážlivé. No tak ako Rusi majú svoje traumatické historické spomienky v podobe operácie Barbarossa a ťaženia Napoleonovej Grande Armée na Moskvu, ktoré determinujú ich moderné bezpečnostné obavy, majú svoje lekcie z dejín aj Európania. A tie sa týkajú jedného diktátora, ktorému sa sústavne ustupovalo, až z toho bola svetová vojna. Mnohým ľuďom začal Putin s dotyčným diktátorom splývať, keď minulý týždeň z troch strán prepadol Ukrajinu.

Putin čakal, že to bude ako v roku 2014, keď zobral Ukrajine Krym a rozpútal konflikt na jej východnom území. Západ sa vtedy zmohol len na slabú odozvu. No minulotýždňovým napadnutím nášho východného suseda sa zrejme čosi zlomilo aj v hlavách miliónov Európanov a ich vlád. Putin proste zašiel priďaleko. Nie je to len o politikoch, vidieť to aj na masových demonštráciách na podporu Ukrajiny, ktoré sa konajú po celom svete – aj na miestach vzdialených tomuto konfliktu ako Latinská Amerika či východná Ázia.

A tisícky zatknutých demonštrantov protestujúcich proti vojne v samotnom Rusku signalizujú, že ani Rusi tak celkom neveria, že v Kyjeve vládnu „nacisti“, ukrajinský národ vlastne ani neexistuje a že druhá najväčšia krajina v Európe je len akási „non-entita“, za ktorú ju pokladá Putin.

Ešte raz, Ukrajina je 44-miliónová krajina, druhá najväčšia v Európe, väčšia než napríklad Francúzsko. Iste, Rusko je najväčší štát na svete, nukleárna veľmoc, kde žije 144 miliónov ľudí. No ani toto Rusko nesmie diktovať 440-miliónovej Európskej únii, čo smie alebo nesmie.

Ruské upriamenie pozornosti na jeho jadrové zbrane, samozrejme, netreba brať na ľahkú váhu. V uplynulom desaťročí prebiehala istá debata medzi bezpečnostnými expertmi, či Rusko znižuje alebo, naopak, zvyšuje prah pre nasadenie jadrových zbraní.

Pokiaľ sa Rusko dokáže spoliehať na svoje konvenčné sily, nasadenie jadrových zbraní je nepravdepodobné. O nukleárnej opcii Rusi rozmýšľali najmä vtedy, keď boli ich konvenčné sily slabé.

Štáty NATO síce deklarovali podporu obranyschopnosti Ukrajiny vojenskými zásielkami, ale nezaútočili a ani neplánujú zaútočiť priamo na územie Ruskej federácie konvenčne, nieto ešte nukleárne. Preto by ani Rusi nemali mať dôvod na nasadenie jadrových zbraní proti členom Aliancie.

Niektorí experti sa však domnievajú, že by sa Putin, aby odradil Západ od podpory Ukrajiny, mohol uchýliť napríklad k výstražnému odpáleniu taktickej jadrovej bomby nad Baltským alebo Čiernym morom. Tak, aby pri tom nikto nezahynul, no Západu by to vyslalo signál ruskej rozhodnosti.

Jadrová vojna je sama nepriateľom, hoci vždy boli aj takí vojenskí plánovači, ktorí si nahovárali, že „obmedzené“ použitie taktických atómových zbraní na bojisku sa dá kontrolovať, prežiť, ba nad ním dokonca vyhrať. Ak by k takémuto mysleniu začal inklinovať Putin, hrozbe tretej svetovej vojny by asi mohli predísť len prípadné príčetné osoby v jeho okolí, ktoré by ho zastavili.

Hoci prebiehajúce rokovania na bielorusko-ukrajinskej hranici medzi delegáciami Kyjeva a Moskvy dávajú určitú nádej na diplomatické riešenie, množstvo ukrajinskej krvi už bolo preliate, a preto netreba očakávať, že sa ukrajinské vedenie ľahko podrobí nejakému priamočiaremu diktátu Kremľa. Rusi budú musieť ustúpiť zo svojich požiadaviek na úplnú „finlandizáciu“ Ukrajiny...

Minulý týždeň mnohí vyhlasovali, ako ruský útok na Ukrajinu neočakávali a ako zostali napokon prekvapení. Teraz nikto neočakáva svetovú vojnu medzi veľmocami a blokmi – či už vedenú konvenčnými, alebo atómovými zbraňami.

No psychologicky je lepšie, keď sa ľudia i politici hrozby vojny boja, lebo vtedy konajú opatrnejšie, než keď mylne podliehajú ilúzii, že vojna či eskalácia prebiehajúcej vojny nehrozí, čo zvádza k ľahkovážnym rozhodnutiam. Preto neignorujme ani možné pochmúrne scenáre ďalšieho vývoja.