Zaseknutá reforma Kolíková je čierny pasažier

To, že Kolíkovej neprešli kľúčové zákony (nová súdna mapa), nie je nijaká nehoda ani absurdný stav. A nie je to ani dôvod na pohoršenie – z poslancov Borisa Kollára alebo zo Šeligu a Žitňanskej. Naopak, výsledok hlasovania je celkom prirodzený. Prirodzenejší ako ranný východ slnka.

Všetko je presne tak, ako má byť. Ak tomu niekto nerozumie a potrebuje organizovať hon na vinníkov, mal by si zopakovať politickú násobilku.

Mária Kolíková nie je nijaký prototyp reformátorky. A už vôbec nie je „najlepšia ministerka“, ako sa nás pokúša presvesdčiť progresívna tlač. Patrí medzi najslabších členov vlády. Aj odborne, aj politicky.

A nielen to. Ministerka Kolíková je učebnicová ukážka toho, ako sa nesmie robiť politika. Vo vláde aj v koalícii má pozíciu čierneho pasažiera. 

Politické premety

Najskôr si rýchlo a úspešne zničila vzťahy vo vlastnej strane. Začalo sa to pred rokom, keď sa s masívnou podporou médií – no bez podpory v strane – pokúšala o prevrat vo vedení Za ľudí. Nevyšlo jej to. Po polroku intríg zo strany odišla.

Súbežne s tým Kolíková pracovala na zosadení predsedu vlády Matoviča. Nie v spojení s vlastnou stranou. V spojení so Sulíkovou SaS a s Prezidentským palácom. V tomto bola úspešnejšia. Matovičova vláda padla (iste, zaslúžene, absolvent fakulty manažmentu nezvládal riadenie). Ministerka však musela rátať s následkami – s krachom svojich vzťahov s najsilnejšou vládou stranou.

Ďalšou stranou, s ktorou mala ministerka principiálny problém a rada by ju videla mimo koalície, je Kollárova Sme rodina. Odpor k OĽaNO aj k Sme rodina ukazovala už krátko po voľbách.

Napriek tomu si Kolíková podržala pozíciu ministerky. Mala silných spojencov „vonku“: v médiách, v tíme prezidentky Čaputovej. A nakoniec v Sulíkovej SaS. So Sulíkom sa dohodla, že sa prezlečie do dresu SaS.

Nešlo pritom o prirodzené politické spojenectvo. V SaS mali s jej draftom problém. Kolíkovej a „jej“ poslancom predsa okrem Matoviča, Kollára a Remišovej smrdela aj Sulíkova strana. Išlo len o účelové spojenectvo. A o osobné dohody na linke Sulík – Kolíková.

Od leta Kolíková vo vláde zastupuje (formálne) SaS.

Matovič – ešte stále líder najväčšej vládnej strany – namietal, že takéto politické premety si vyžadujú zmenu koaličnej dohody, ktorá autorizuje nové pomery síl. A mal pravdu. Post ministerky spravodlivosti patrí strane Za ľudí. Podľa koaličnej dohody aj podľa výsledku volieb. Nie strane SaS. Tá len úspešne anektovala Kolíkovú a zopár poslancov, ktorí s ňou odišli zo strany.

V zákopoch

Problém s ministerkou mali aj Kollár, Remišová so Šeligom a Žitňanskou a veľká skupina koaličných poslancov. Zákonite. Ak si Kolíková rozvrátila vzťahy s vlastnou stranou aj s partnermi, nemohla čakať, že bude mať v koalícii silnú podporu.

Samozrejme, Kolíková mala plné právo hneď po voľbách deklarovať, že jej nesedí ani Matovič s OĽaNO, ani Boris Kollár, ani Remišová. Chápeme. Kolíková spájala svoju budúcnosť s Kiskom a jeho najbližšími partnermi z PS-Spolu. Lenže – nevydalo. Kiska pár hodín po voľbách svoju stranu aj svojich voličov podrazil a vytratil sa. Príkladne odštartoval kampaň „som doma“ (mesiac pred pandémiou).

Kolíková a jej progresívna frakcia Za ľudí mali po voľbách dve možnosti. Mohli odmietnuť účinkovanie v koalícii, ktorá im silne zapáchala. Alebo mohli pristúpiť na spoluprácu, dohody a presadzovať v novej vláde svoj program.

Vybrali si tretiu: vnútornú opozíciu vo vláde, konflikty a odpor.

Samozrejme, aj táto tretia možnosť býva občas legitímna. No nie v prípade, že zastupujete najslabšiu parlamentnú stranu s chatrnou verejnou podporou.

Na misii Kolíkovej s novou súdnou mapkou je vlastne prekvapujúca len jediná vec: že neprešla iba o jeden hlas.

Ministerke by mal niekto pripomenúť, že reformy sa nedajú presadiť spoza stola v kancelárii. Ak chce byť niekto reformátor, potrebuje pre svoje plány získať podporu. Odbornú (medzi sudcami), verejnú, politickú medzi partnermi v koalícii. A nakoniec aj ústavnú – vo vláde, v parlamente.

Kolíková nič z toho nezvládla.

Zrejme sa spoliehala len na premiéra Hegera a jeho schopnosť zabrať a postarať sa o politické žetóny. Ani táto cesta však nevyzerala schodne. Premiér Heger zjavne nie je ten, kto má v koalícii rozhodujúce slovo. A pevnú autoritu.

Tresty za slová?

Slovom, nič nenasvedčovalo tomu, že Kolíková presadí svoje priority. Rozhorčenie v jej tíme a v médiách má len bohatý emotívny základ. Nie racionálny.

Čierny pasažier vo vláde politicky pohorel pri prvom väčšom teste.

Politické nedostatky však nie sú jediné slabé miesta ministerky spravodlivosti.

Kolíková – napriek vysokému ratingu z médií – nevyniká ani v odbornej rovine.

Podpísala sa pod niekoľko vysoko sporných rozhodnutí, ktorým chýbal presvedčivý právny základ.

Koncom roka 2020 bleskovo presadila zmenu ústavy. Bez hlbšej diskusie. Ústavný súd sa vyradil z posudzovania ústavných zákonov. Išlo to tak rýchlo, že výhrady sudcov a ústavných právnikov sme sa dozvedeli až po hlasovaní. Okamžite nato sa narýchlo presadil ústavný zákon o bezpečnosti štátu, v ktorom sa elasticky predĺžili lehoty pre núdzový stav. A zaviedli sa rozsiahle obmedzenia práv a slobôd.

Nasledovalo právne sporné pritvrdenie v pandemickej legislatíve. Na zavádzanie kovid pasov a zásahy do práv a slobôd už nebol potrebný núdzový stav. Stačili dekréty hlavného hygienika. Ako správne poznamenal Radoslav Procházka, pandemickým normám chýbalo kvalitné právne (a vecné) zdôvodnenie o ich nevyhnutnosti a primeranosti.

Zavádzali sa rýchlo bez presného zdôvodnenia. A rovnako rýchlo a bez presného zdôvodnenia sa rušia. Zrazu. Na vrchole pandémie. Lebo tak sa rozhodli autority.

Vrchol justičného umenia Kolíková predviedla pri novele Trestného zákona. Navrhla trestne stíhať šírenie a zdieľanie obsahu, ktorý niekto označí ako dezinformáciu. Trestné malo byť dokonca aj zdieľanie „toxického obsahu“ z nedbanlivosti.

A nakoniec, ani jej „justičná reforma“ nebola nijaká justičná reforma. A dokonca nebola ani reformou súdnej moci. Išlo o prekreslenie súdnej mapy a investície do nových budov z fondov EÚ.

Po krachu tejto priority by sa nemali viesť debaty o tom, čo urobiť s koalíciou a s poslancami, ktorí „reformu“ nepodporili.

Problém je oveľa menší. Celkom nám postačí debata o tom, čo urobiť s ministerkou, ktorá sa tu hrá na ikonu práva a spravodlivosti len omylom.