Polemika Kto môže za ukrajinskú krízu – liberálne ilúzie Západu alebo agresívny Putin?

Do akej miery stojí za anexiou Krymu, rozvratom východu Ukrajiny a súčasnými hrozbami Ruska voči Ukrajine fakt, že v Moskve vládne autokratický režim, ktorý je ovládaný iracionálnymi obavami z USA a NATO? A, naopak, do akej miery nesie na ruskom prístupe podiel západná politika, ktorá zahnala euroázijskú veľmoc do kúta tým, že expandovala do prirodzených záujmových sfér Ruska?

Tieto otázky sú predmetom polemík aj medzi expertmi na medzinárodné vzťahy. Najzaujímavejšiu výmenu názorov mali v posledných týždňoch Stephen Walt, prívrženec takzvanej realistickej politickej školy a Aliaksei Kazharski, výskumník pôsobiaci v Prahe.

Stephen Walt, profesor medzinárodných vzťahov na Harvardovej univerzite, vo svojej rozsiahlej analýze vo Foreign Policy zdôvodňuje, prečo anexiu Krymu a súčasné rinčanie zbraní okolo Ukrajiny vyvolali liberálne ilúzie Západu, najmä zahraničnopolitická agenda USA voči Rusku. Walt tvrdí, že najlepším možným východiskom pre Ukrajinu je status neutrality. S ničím iným sa veľmoc ako Rusko, ktorá má podobne ako USA definované svoje sféry vplyvu, ani nemôže zmieriť. Putinov režim sa nám nemusí nijako páčiť, ale v tomto zmysle sa správa racionálne.

S týmto postojom Walta zásadne nesúhlasí Aliaksei Kazharski, výskumník pôsobiaci v Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov (spadá pod Univerzitu Komenského v Bratislave), ktorý prednáša na Katedre bezpečnostných štúdií Univerzity Karlovej v Prahe. Podľa Kazharskeho vychádza Walt z chybnej premisy, keď pri svojom uvažovaní predpokladá, že sa Putinovo Rusko správa racionálne. Táto ilúzia realistov môže podľa neho viesť k nebezpečnej situácii.

Pozrime sa na argumenty Walta aj Kazharskeho bližšie.

Štáty dobré a štáty zlé

Ako Walt píše, vývoj okolo Ukrajiny vôbec nevyzerá dobre. Rusko od Západu požaduje prísny prísľub, že sa NATO nikdy nerozšíri smerom na východ, a Západ na oplátku plánuje, ako potrestať Rusko v prípade skutočnej invázie. Podľa Walta v súčasnosti hrozí skutočná vojna, ktorá by bola zlom pre všetkých, no obzvlášť pre ukrajinských občanov.

Najsmutnejším faktom na celej situácii je to, že sa jej bolo možné vyhnúť. Realizmus mohol zabrániť eskalácii napätia a dokonca aj ruskému obsadeniu Krymu.

Tento realizmus definuje Walt ako „poznanie, že vojny sa dejú preto, že neexistuje žiadna agentúra alebo centrálna autorita, ktorá môže ochrániť štáty pred sebou navzájom a zabrániť im v boji, pokiaľ sa rozhodnú bojovať“. Medzinárodnú politiku vníma Walt ako priestor, v ktorom štáty neustále bojujú o moc a nemali by si navzájom dôverovať, pretože žiaden štát nevie presne predpovedať, čo nejaký iný štát urobí v budúcnosti.

Podľa Walta vidí svet inak ideológia liberalizmu. Tá namiesto toho, aby vnímala údajný spoločný cieľ krajín, teda „snahu zabezpečiť sa vo svete, kde je vojna stále možná“, za hybnú silu štátnych celkov považuje ich vnútorné vlastnosti a ich vzťahy. Liberalizmus rozdeľuje štáty na „dobré“ a „zlé“, a to podľa toho, či prijímajú liberálne hodnoty.

Ako ďalej píše Walt, konflikty podľa liberálov vznikajú čisto na základe rozmarov diktátorov, autokratov alebo iných neliberálnych lídrov. Riešením je teda logicky to, aby Západ zvrhol diktátorov a rozšíril v čo najväčšej miere demokraciu, voľný trh a „inštitúcie založené na myšlienke, že demokracie spolu nebojujú, obzvlášť nie vtedy, keď sú zviazané dohromady obchodom, investíciami a dohodnutým zoznamom pravidiel“.

Západ sa podľa Walta po konci studenej vojny oddal názoru, že spoločný obchod a pravidlá udržia vzťahy medzi krajinami na pokojnej úrovni. Tento postoj by sa dal zhrnúť napríklad citátom Billa Clintona z roku 1992, keď povedal, že „cynické kalkulácie politiky čistej moci“ nemajú v modernom svete miesto.

Profesor Stephen Walt. Foto – Flickr.com

Ruský nepokoj

Pokiaľ by bola táto vízia pravdivá, rozširovanie americkej zóny vplyvu do oblastí, kde tradične dominovalo Rusko, by nemalo sprevádzať množstvo problémov. Podľa Walta by už v tom čase „akýkoľvek dobrý realista“ povedal, že to nie je pravda.

Hodnoty, ktoré NATO presadzuje, boli podľa zástancov rozširovania smerom na východ také presvedčivé, že Rusko nemalo mať žiadne obavy z toho, ako sa hranice NATO postupne približovali k tým ruským. Walt však upozorňuje na to, že podstatné nie sú skutočné zámery NATO, ale to, aké zámery Severoatlantickej aliancii pripisujú ruskí lídri.

Rusko muselo akceptovať, že sa do NATO pridali štáty ako Poľsko, Maďarsko či Česko, no keď sa organizácia mala rozrastať ďalej, Moskva začala byť znepokojená – víziou USA, že do NATO sa majú dostať Ukrajinci aj Gruzínci.

Na Rusko tiež pôsobila negatívne invázia Iraku alebo porušenie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN z roku 2011, keď Američania pomohli zosadiť líbyjského vodcu Muammara al-Kaddáfího. Moskva teraz bude kvôli podobným udalostiam trvať na čo najväčších zárukách v písomnej podobe.

Smrteľný hriech NATO

Americkí politici by sa podľa Walta mali takisto zamyslieť nad geografiou vlastnej krajiny. To by im malo pomôcť pochopiť, prečo je Rusko rozšírením NATO znepokojené. Počas studenej vojny bola napríklad americká vláda taká znepokojená revolúciou v Nikarague, že zorganizovala zvrhnutie tamojších vládnucich socialistov rebelskou armádou. „Ak Američania mohli mať také veľké starosti pre maličkú krajinu, akou je Nikaragua, prečo je také ťažké pochopiť, že by Rusko mohlo mať vážne pochybnosti o plynulom pohybe najmocnejšej aliancie na svete smerom k jej hraniciam?“ pýta sa Walt a dodáva, že išlo o ohromné zlyhanie empatie.

Zatiaľ čo krajiny NATO môžu do Aliancie pozývať aj iné krajiny (a Walt prízvukuje, že podľa 10. článku Severoatlantickej zmluvy iba „môžu“, pretože pridať sa do NATO nie je automatickým právom akéhokoľvek štátu), ohlasovať zámer rozširovať Alianciu čo najviac na východ bolo podľa neho „bláznivé a zbytočné“ a vyvolalo to ruský strach.

Krok administratívy prezidenta Georga Busha, ktorá sa rozhodla v roku 2008 nominovať počas samitu v Bukurešti Gruzínsko a Ukrajinu na členstvo v NATO, čelil kritike aj doma. Podľa bývalej predstaviteľky Národnej bezpečnostnej rady USA Fiony Hillovej bola americká spravodajská komunita proti takémuto kroku, no prezident Bush námietky z nevysvetlených dôvodov ignoroval.

Načasovanie bolo zvláštne, pretože ani jedna krajina nespĺňala kritériá na členstvo v NATO a ostatné krajiny patriace do Aliancie sa na možnosť prijatia Ukrajiny a Gruzínska nepozerali s nadšením. Keď Aliancia nakoniec vyhlásila, že sa tieto krajiny do NATO raz pridajú, no neurčila, kedy sa to stane, podľa politológa Samuela Charapa to „neposkytlo Ukrajine a Gruzínsku žiadnu zvýšenú bezpečnosť a upevnilo to názor Moskvy, že ich NATO ide implementovať“. Bývalý veľvyslanec USA pri NATO Ivo Daalder tento krok označil za „smrteľný hriech NATO“.

Ústupky a vydieranie

„Na Západe je bežné podporovať expanziu NATO a zároveň považovať Putina za výlučného vinníka krízy na Ukrajine,“ tvrdí Walt. Pripomína, že si ruský líder pre svoju očividne represívnu domácu politiku, korupciu, klamstvá a „vražedné kampane“ nezaslúži žiadne sympatie, no nie je jediným vinníkom súčasnej situácie a „morálne rozhorčenie nad jeho skutkami či povahou nie je stratégiou“.

Západ podľa Walta musí uznať, že geopolitická orientácia Ukrajiny je pre Rusko dôležitým záujmom, ktorý by sa snažilo – aj násilím – ochrániť i v prípade, že by mu šéfoval niekto iný ako Putin.

Putin celý problém ešte zhoršil tým, že sa snažil niektoré „veľké ústupky dosiahnuť so zbraňou v ruke“. Aj pokiaľ by boli jeho požiadavky úplne rozumné, Západ má v prípade „vydierania“ dobrý dôvod nesplniť ich. Realizmus podľa Walta chápe, že vo svete, kde sa každý štát stará iba sám o seba, môže vyhovenie vydieraniu viesť vydierajúceho iba k ďalšiemu vydieraniu.

Vyjednávajúce strany by teda mali ústupky režírovať spôsobom „ty poškrabeš chrbát mne a ja tebe“, teda systémom vzájomných ústupkov. O niečo podobné sa snaží súčasná americká vláda, ktorá navrhuje vzájomne výhodné dohody o rozmiestnení rakiet, no podľa Walta tento prístup neobstojí, pretože Rusko bude chcieť dosiahnuť niečo hmatateľné práve v otázke geopolitickej orientácie Ukrajiny.

Američania podľa Walta musia urobiť ústupky a Ukrajinci musia vyhlásiť, že plánujú fungovať ako neutrálna krajina, ktorá sa nepridá do žiadnej vojenskej aliancie. Pokiaľ by tak Ukrajina učinila sama, Západ by nemohol byť obvinený z toho, že sa poddal ruskému vydieraniu. Byť neutrálnou krajnou v blízkosti Ruska by podľa Walta „nebolo ani zďaleka ideálnou situáciou“, ale bol by to ten „najlepší výsledok“, aký môžu Ukrajinci v súčasnosti očakávať.

Macron vyrazil do akcie Ale pre Ukrajincov to zase až taká dobrá správa nie je

Jozef Majchrák

Diplomatická ofenzíva Emmanuela Macrona vyvoláva skôr obavy ako optimizmus.

Nebezpečná ilúzia ruskej racionality

Aliaksei Kazharski svoju reakciu začína vo Visegrad Insight konštatovaním, že množstvo Waltových argumentov je postavených na „nebezpečnej ilúzii“, že Rusko je „racionálnym hráčom, ktorý je poháňaný hmatateľnými bezpečnostnými obavami“. Podľa Kazharského Rusko takéto obavy iba umelo vytvára, pretože to umožňuje režimu prežiť.

Zatiaľ čo ideológia realizmu vníma medzinárodnú politiku ako pochmúrne miesto, kde každý štát v nehostinnom a nebezpečnom prostredí bojuje o svoju bezpečnosť (a podľa Kazharského môže táto vízia niekedy pôsobiť „presvedčivo“), je potrebné zvážiť to, do akej miery „súčasné správanie Ruska poháňajú skutočné (...) obavy o bezpečnosť a realistické zhodnotenie hrozieb“ a či v skutočnosti nejde len o „vykonštruované nepriateľské obrazy“, ktoré majú „stabilizovať rozkladajúci sa autoritársky režim“ pomocou mobilizačnej propagandy, aby vytvorením vonkajšej hrozby minimalizoval kritiku vládcu krajiny a zvýšil či udržal tak jeho popularitu.

Walt podľa Kazharského takisto podceňuje emocionálnu stránku veci, ktorá môže mať najmä v autokratickom režime, kde chýba štandardný systém bŕzd a protiváh, iracionálne veľkú váhu – aj takú, ktorá preváži „racionálnu analýzu národných záujmov“.

To, že má Rusko „očividné dôvody na strach z rozšírenia NATO“, je podľa Kazharského nepresvedčivým argumentom. Ukrajina sa totiž do NATO pravdepodobne nepridá. Bráni jej v tom 5. článok Severoatlantickej zmluvy, ktorý tvrdí, že útok na jedného člena NATO je útokom na všetkých členov.

Pokiaľ by sa do NATO Ukrajina pridala za súčasných podmienok, teda s ruskými vojakmi prítomnými na svojom území, 5. článok zmluvy by okamžite zafungoval ako rozbuška a celá situácia by sa skončila nebezpečným konfliktom USA a Ruska.

Rusko sa preto rozširovania NATO podľa Kazharského nemusí báť ani preto, že akákoľvek predstava západného útoku na atómovú veľmoc je mimo reality. „Žiadny západný politik by túto otázku nemohol nastoliť u svojich voličov, pretože potenciálne náklady sú príliš strašné na to, aby ich zniesla akákoľvek demokratická spoločnosť. Demokratický systém bŕzd a protiváh na Západe znemožňuje kolektívnu samovraždu,“ tvrdí Kazharski.

O čo vlastne ide Rusku

Pokiaľ Rusko nemá dôvody obávať sa o svoju bezpečnosť, o čo mu vlastne ide? Podľa Kazharského môžeme odpoveď na túto otázku nájsť v textoch predstaviteľov zahraničnej politiky Kremľa. Sergej Karaganov, ruský politológ a bývalý Putinov poradca, sa napríklad obáva toho, že v budúcnosti Západ ovládnu „nové antihumánne ideológie, ktoré popierajú históriu, pohlavie a vlasť a uctievajú LGBT, ultrafeminizmus a iné podobné veci“, čo ho môže viesť k ideologickému súboju s Ruskom.

Ruské štátne médiá už dlhé roky vykresľujú Západ a Ukrajinu ako skazené miesto. Vysielanie ruských televízií je podľa Kazharského niečo ako „hororové filmy, v ktorých sa o Ukrajincoch tvrdí, že zvyknú ukrižovať malé deti“. Údajné bezpečnostné obavy, na ktorých Walt postavil celú svoju argumentáciu, sú len „jednou zložkou v tomto toxickom koktaile“ propagandy. Ruský postoj k Ukrajine nie je vyhodnocovaný na základe posúdenia relevantných bezpečnostných hrozieb, ale na hľadaní hrozby všade, kde sa to dá.

Realisti by najskôr odporovali, že táto propaganda má slúžiť najmä na zmanipulovanie davov obyčajných ľudí, zatiaľ čo elity v Kremli pracujú na základe logických úvah o rovnováhe moci. Kazharski však tvrdí, že dokonca aj postoj samotného Vladimira Putina k Západu je v skutočnosti veľmi emocionálny a „plný odporu a komplexov“. Ruské požiadavky voči NATO a Západu z decembra 2021 sú preto skôr „hysterickým vyžadovaním uznania“ než „racionálnym pokusom o dosiahnutie novej dohody“.

Otázka z Kyjeva Čo myslíte, bude vojna?

Christian Heitmann

Christian Heitmann zisťoval v Kyjeve, ako Ukrajinci vnímajú hrozbu vojny s Ruskom.

Opatrnosť veľkých mocností

Kazharskému sa nepozdáva ani tvrdenie Walta, že by sa Rusko správalo znepokojene aj vtedy, pokiaľ by mu nevládol Putin, pretože „veľké mocnosti zvyknú byť citlivé v otázke bezpečnostnej situácie vo svojom okolí“.

Kazharski upozorňuje, že Európa už v minulosti zažila viacero súbojov veľkých mocností, ktoré sa napokon upokojili a „prekonali bezpečnostnú dilemu“. Ako príklad uvádza vzťah Nemecka a Francúzska alebo Francúzska a Británie. Neexistuje dôvod, pre ktorý by sa Rusko malo správať inak. „Realisti tvrdia, že strategická súťaž veľmocí je daná a nevyhnutná realita, ale história už dávno dokázala, že sa mýlia.“

Putin podľa autora nevyhodnocuje racionálne hrozby, iba sa snaží udržať „rozpadávajúci sa autoritársky režim“ tým, že konštruuje medzinárodné hrozby. Okrem mobilizačného efektu to totiž vytvára aj lukratívne pracovné prostredie pre množstvo ľudí, ako napríklad propagandistov, vymáhateľov práva alebo zamestnancov tajných služieb. Podľa Kazharského ide o „systém udržiavajúci samého seba“, ktorý realisti zvyknú ignorovať.

To, aby sa o tejto téme rozprávalo, je podľa neho dôležité preto, že nejde o čisto teoretickú debatu. Walt na konci svojej analýzy napríklad navrhol konkrétny krok, a to vyhlásenie, že Ukrajina zostane neutrálnou. „Pokiaľ by predpoklady realistov o Rusku boli správne, mohlo by to fungovať. Ony sa však míňajú cieľu a to nás stavia do nebezpečnej pozície,“ tvrdí Kazharski.