Macron vyrazil do akcie Ale pre Ukrajincov to zase až taká dobrá správa nie je

Určite platí, že rokovať je vždy lepšie ako rinčať zbraňami. Ak by sa francúzskemu prezidentovi Emmanuelovi Macronovi podarilo dosiahnuť v rusko-ukrajinskom konflikte pozitívny diplomatický zvrat, všetci by sme si určite vydýchli.

Z vyjadrení, ktoré Macron počas svojej diplomatickej ofenzívy povedal médiám, však veľa dôvodov na optimizmus nevyplýva. Skôr otvárajú otázku, či mu nejde viac o seba ako o reálnu diplomaciu. Presnejšie o kampaň pred jarnými prezidentskými voľbami, ktorej by imidž Macrona ako silného diplomatického hráča dodal patričný lesk.

Dôvodom na túto skepsu je najmä dôraz, ktorý francúzsky prezident počas svojich rokovaní v Moskve a v Kyjeve kladie na minské dohody ako na nástroj urovnania rusko-ukrajinského konfliktu. „Spoločné odhodlanie implementovať dohody z Minska je jedinou cestou, ktorá nám umožňuje vybudovať mier a životaschopné politické riešenie,“ vyhlásil napríklad francúzsky prezident.

Po stretnutí s ukrajinským prezidentom Zelenským Macron dokonca povedal, že „minské dohody sú najlepšou ochranou pre Ukrajinu“.

Toto sú značne problematické tvrdenia. Už len preto, že takzvané minské dohody si každá zo strán interpretuje po svojom. Okrem iného aj preto, že takýto rozdielny výklad umožňujú.

Minské dohody si každá zo strán interpretuje po svojom.Zdieľať

Keďže sa týmito dohodami začína dnes čoraz viac operovať, pripomeňme si, o čo vlastne ide.

Minské dohody boli uzavreté v rokoch 2014 a 2015 medzi Ruskom, Ukrajinou, zástupcami separatistov z Donecka a Luhanska a OBSE pod dohľadom vtedajšieho francúzskeho prezidenta Hollanda a nemeckej kancelárky Merkelovej.

Dohody predpokladali viacero krokov. Zastavenie bojov a stiahnutie ťažkej vojenskej techniky z frontu, miestne voľby v Donbase a ústavné zmeny, ktoré by upravili status tohto regiónu, ako aj plnú kontrolu Ukrajiny nad hranicou s Ruskom v oblastiach, ktoré ovládajú separatisti.

Problém bol, že Rusko, ako aj Ukrajina majú odlišný pohľad na to, v akej postupnosti sa tieto kroky majú udiať, a takisto na to, akým spôsobom by malo po novom postavenie Donbasu vyzerať. Rusi trvali na tom, že v Donbase majú najskôr prebehnúť voľby, hneď potom má región získať autonómny štatút a až následne sa Ukrajine vráti kontrola nad jej hranicou.

Takýto postup bol však pre Ukrajinu neprijateľný, ale aj vnútropoliticky nepriechodný. V Kyjeve existuje veľký politický odpor voči tomu, aby sa Ukrajina vzdala unitárneho charakteru štátu a formálne rezignovala na plnú kontrolu nad Donbasom.

Dôkazom toho je, že keď bol v ukrajinskom parlamente vo vypätej atmosfére schválený zákon o zvláštnom statuse Donbasu, spokojný nebol nikto. Kritizovalo ho nielen Rusko a donbaskí separatisti, ale aj ukrajinskí nacionalisti.

Minské dohody sú dnes v podstate mŕtvym projektom, pričom obidvaja hlavní aktéri sa navzájom obviňujú z ich nedodržiavania. Rusi Ukrajincom vyčítajú, že odmietajú separatistickým oblastiam priznať istú mieru autonómie. Ukrajinci zase poukazujú na to, že separatisti sa stále neodzbrojili, z oblasti neodišli všetci zahraniční bojovníci a Kyjevu sa nevrátila kontrola nad hranicou.

Pre Ukrajinu znamená implementácia minských dohôd, tak ako si ju predstavuje Rusko, vážny problém. Z pohľadu Kyjeva by išlo o prvý krok k naplneniu ruského scenára, ktorým je federalizácia Ukrajiny. Separatisti by takto získali veľký vplyv na politiku v Kyjeve a mohli by ovplyvňovať aj zahraničnopolitické rozhodnutia. Keďže by išlo o ľudí lojálnych k Moskve, Rusko by získalo účinnú páku na zasahovanie do politických procesov na Ukrajine, čo bolo vždy jeho strategickým cieľom.

Väčšina ukrajinských politikov považuje niečo také jednoducho za odovzdanie časti suverenity do rúk Putina. Ukrajinský pohľad na minské dohody preto asi najvýstižnejšie charakterizuje výrok šéfa Rady národnej bezpečnosti a obrany Oleksija Danilova: „Keď ich ukrajinskí reprezentanti podpísali pod namierenou ruskou zbraňou a Nemecko a Francúzsko sa pozerali, bolo všetkým rozumným ľuďom jasné, že je nemožné tieto dohody splniť.“

Emmanuel Macron nie je naivný politik. Ak dnes vnáša do hry minské dohody ako pôdorys pre urovnanie rusko-ukrajinského konfliktu, musia mu byť jasné dve veci.

Ak by mali byť tieto dohody uskutočnené tak, aby bola Moskva spokojná, išlo by de facto o realizáciu ruského scenára na posilnenie kontroly nad Ukrajinou. Čo je pre Kyjev neprijateľné.

Ak by k tomu boli Ukrajinci pod západným tlakom donútení, prinieslo by to veľké riziko politickej destabilizácie krajiny. To by bolo takisto v súlade s ruskými záujmami.

Skrátka, keď dnes európska diplomacia oprašuje zlyhané minské dohody a prezentuje ich ako kľúč k riešeniu rusko-ukrajinského konfliktu, je to z jej strany skôr demonštrácia bezradnosti, ako prejav realizmu a akcieschopnosti.

Nehovoriac o tom, že z takéhoto kurzu majú určite väčšiu radosť v Moskve ako v Kyjeve.