Otázka z Kyjeva Čo myslíte, bude vojna?

Kto pozná Kyjev v lete, toho zaskočí, o koľko menej ľudí v tomto februári vidieť na uliciach. Iste, nemalý rozdiel robí počasie, na trávnikoch leží sneh, väčšinu dňa sa teplota drží pod nulou.

Kyjevčania rozprávajú, že v posledných týždňoch je aj na uliciach menej áut, aj metro je trochu prázdnejšie, než je zvykom. Chýbajú najmä zahraniční turisti. Ale i Ukrajinci, ktorí môžu pracovať z homeofficu a majú rodinu na západnej Ukrajine alebo daču mimo mesta, Kyjev nateraz opustili.

Aj najväčšia ulica Chreščatyk, ktorá vedie na Majdan, je neobvykle prázdna. Ožíva až po zatmení slnka, keď ju zaplavia páriky držiace sa za ruky, skupinky študentov sediacich na lavičkách a popíjajúcich všelijaké nápoje či ľudia na nákupoch.

Trosky cáristických budov, ktoré zmietla druhá svetová vojna, nahradili pompézne budovy zo Stalinovej éry. Červený granit a bohaté ornamenty zdobia symbol údajnej prosperity Sovietskeho zväzu.

Na konci Chreščatyku sa v budove zo žltých tehál nachádza tržnica, Besarabský rínok. Besarábia je kraj, ktorý za svoje exotické meno nevďačí osmanským dobyvateľom ani iným blízkovýchodným vplyvom, ale valašskej dynastii Besarábov. Valasi v stredoveku osídlili územia na východ od Karpát a založili Moldavské kniežatstvo.

V roku 1812 východnú polovicu kniežatstva dobyli ruské vojská a z územia spravili ruskú guberniu. Po prvej svetovej vojne sa región stal súčasťou Rumunska, no nezostalo to tak dlho.

Už v roku 1940 po sovietskom pakte s nacistickým Nemeckom Sovietsky zväz prinútil Rumunov sporné územie vydať. Dnes je Besarábia rozdelená na dve časti – juh a sever sú súčasťou Černovickej a Odeskej oblasti Ukrajiny, stred tvorí Moldavská republika.

V tržnici návštevníka privítajú stánky s ovocím, so zeleninou, so zaváranými paradajkami, s čili papričkami, so sušenými marhuľami, s mandľami a pistáciami. Predavači majú pred sebou vyložené debničky s korením, je v nich kmín, šafran, tymian, kardamóm aj rozmarín. Mäsiari ponúkajú čerstvú hydinu, ukrajinskú slaninu salo, klobásky, neporciované morky.

Najexotickejšie však pôsobia stánky s tradičnou rusko-ukrajinskou pochúťkou – so sušenými rybami a s kaviárom. Postaršie predavačky v ruštine núkajú ochutnávku svojho tovaru. „Máme čierny aj červený kaviár,“ vysvetľuje jedna z nich. „Ochutnajte, tento je iný ako ten vedľa.“

„Koľko to stojí?“ pýtam sa po ukrajinsky. Predavačka okamžite odpovedá v ukrajinčine. „Malý pohár dvesto hrivien, veľký štyristo. A tento stopäťdesiat,“ ukazuje na pohár vedľa. Dvesto hrivien, to je asi šesť eur. „Červený stojí šesťsto, ten je z Ruska, zo Sachalinu. Čierny je ukrajinský.“ Na rozdiel od ikier, ktoré možno kúpiť za pár eur v západných supermarketoch, je ukrajinský a ruský kaviár väčší, s húževnatejšou textúrou. Ikry môžu byť z lososa či zo šťuky, povestný jeseter by stál prinajmenšom desaťnásobok. Vezmem malý pohár.

„Vy ste tu ako turista?“ pýta sa predavačka. „Nie, som novinár,“ odvetím. „Bol som tu pred dvoma-troma rokmi a chcel som sa pozrieť, ako sa mesto zmenilo.“ „Ekonomicky sa nemáme dobre, to vidíte,“ hovorí. Na chvíľku sa odmlčí. „Čo myslíte, bude vojna?“ pýta sa.

Chvíľu uvažujem nad odpoveďou a ako ju sformulovať po ukrajinsky. „Neviem, ale situácia vyzerá veľmi napäto.“ Pani prikývne. „Dúfame, že vojna nebude,“ hovorí.

Nikto nám nezakazuje hovoriť po rusky

Neďaleko trhoviska okoloidúcemu vypadne peňaženka. S druhým chodcom naňho zavoláme. Vezme peňaženku a potešene nám poďakuje. Z ničoho nič sa objaví policajt v civile a žiada naše doklady. Krátko skontroluje, či chodcovi nič nechýba. „Máte doláre?“ pýta sa. „Nie, iba hrivny a eurá,“ odpovedám. Policajt nám prezrie vrecká a odíde.

S druhým chodcom sa dáme do reči. Keď počuje, že som zo Slovenska, spýta sa: „Vy ste už v Európe, však?“ „Áno.“ „Ja som z Ľvova,“ vysvetľuje šesťdesiatnik, ale v Kyjeve žije už tak dlho, že hovorí po rusky. „Chcel by som, aby aj moje deti vyrastali v civilizácii. V Poľsku sa takisto žije lepšie, však?“ To, že bude vojna, si nemyslí, vysvetľuje, podá mi ruku a každý ide ďalej svojím smerom.

„Veľa som nad tým uvažoval, čo by som spravil, keby bola vojna,“ rozpráva Andrij z Kyjeva. „Rozhodol som sa, že by som neutiekol, a keby ma povolali do armády, išiel by som. Ale predsa len, keby sa niečo stalo, chcel by som, aby moja rodina bola na Západe, v Nemecku alebo Taliansku,“ hovorí.

Otvorenú inváziu Ruska si Andrij nevie celkom predstaviť. „Samozrejme, sme v napätí, ale nebojíme sa,“ opisuje náladu v spoločnosti. Pýtam sa ho na Minské dohody a riešenie konfliktu. „Myslím, že nikdy nefungovali. Asi jediné, čo na začiatku fungovalo, bola výmena vojenských zajatcov, ale to je všetko.“

Kyjev a Moskva sa dodnes sporia, akú ďalekosiahlu autonómiu by mali mať separatistami ovládané regióny na východe Ukrajiny – aj o tom, či sa tam majú voľby uskutočniť predtým alebo až potom, ako sa územie vráti pod ukrajinskú kontrolu. Sporia sa aj o tom, či sa na Donbase nachádzajú ruské jednotky, ktoré by sa podľa dohody mali stiahnuť.

Andrij nemá vysokú mienku ani o autonómii pre Donbas. „Spravíme ústupok a o päť rokov môže byť zase vojna.“ Podobne ako mnohí Ukrajinci, aj on sa obáva salámovej metódy, ktorá sa začne autonómiou a končí sa rozkladom celého štátu. Krym, Južné Osetsko, Abcházsko, Náhorný Karabach – autonómia v postsovietskom priestore takmer nikdy nevyriešila sporné teritoriálne konflikty. Ale pomohlo by možno zavedenie ruštiny ako druhého úradného jazyka?

„Ja si to nemyslím. Sám pochádzam z rodiny, kde hovoríme po rusky, ale ruštinu ako úradný jazyk nepotrebujeme. Nikto nám nezakazuje hovoriť po rusky, ale nevidím dôvod, prečo by mala byť úradným jazykom.“ Spýtam sa, koľko Ukrajincov by zavedenie ruštiny ako druhého úradného jazyka podporilo. „Myslím, že tridsať, možno štyridsať percent. Ale v mojom okolí nula. Myslím, že každý, kto žije na Ukrajine, by mal vedieť po ukrajinsky. Hovorím po rusky, ale necítim sa nijak diskriminovaný, ako to tvrdia ruské médiá,“ vysvetľuje.

Neďaleko stojí Andrijivská cerkva. Krásny chrám navrhol v 18. storočí taliansky architekt Rastrelli, zelené steny a barokové kupoly zdobia pozlátené ornamenty. Na ulici pri kostole stoja stánky s haraburdami pre turistov, s matrioškami, so sovietskymi čapicami, s odznakmi. Hľadám gramofónové platne skupiny Кино.

Pri jednom stánku som zastal pridlho, okamžite sa prihovorí predavač a pokúša sa predať svoj tovar, sovietske pasy, výložky, vyznamenania s červenými hviezdami aj medaily s hákovými krížmi. Vedľa dokumentov s runami SS, s lebkou a so skríženými hnátmi stojí mosadzná busta Felixa Dzeržinského, zakladateľa Čeky. Trefné.

„Niektorí sa ma pýtali, ako to môžem predávať,“ začne rozprávať muž pri stánku. „Ale ja si myslím, že je to súčasťou našej minulosti, aj keď sa nám to nepáči. A minulosť nezmeníme.“ Obzrie si ma. „Ste žid? Nemyslím to v zlom,“ ponáhľa sa doplniť. „Pýtam sa len preto, lebo väčšinou tie veci kupujú židia, aby ich potom mohli predať ďalej,“ vysvetľuje. „Vy ste novinár, však?“ Prekvapene prikývnem. „Podľa vzhľadu,“ ukazuje na moje okuliare a bradu. Zmĺkne, potom sa spýta: „Čo si myslia v zahraničí, bude vojna? Naše médiá píšu, že si nemusíme robiť starosti.“

V duchu sa hnevám, že ešte stále nepoznám odpoveď. „Niektorí si myslia, že je reálna hrozba, iní, že Putin takto vyjednáva,“ odpovedám. „Áno, ale čo si myslíte vy? Bude vojna alebo nebude? V mojom biznise to je dôležité,“ pýta sa predavač znepokojeným hlasom. Dôvod na optimizmus veľmi nevidím, ale to posledné, čo Ukrajincom chýba, sú západniari šíriaci paniku. „Azda nebude,“ odvetím. Spomeniem si na poslednú cestu pred dvoma rokmi. Vtedy sa na vojnu nikto nepýtal.

V Putinovej hlave

„Asi Putin ešte sám nevie, ako sa rozhodne,“ nazdáva sa jeden európsky diplomat. Vojna síce nehrozí bezprostredne v najbližších dňoch, ale je to „fifty-fifty“. Jadrom celého problému je, že ruská politická elita, ktorá pochádza z KGB, je presvedčená, že ukrajinský národ v skutočnosti neexistuje. „To pre nich nie je otázka názoru, je to otázka identity,“ tvrdí diplomat. A to znamená, že vôbec nerozumejú, prečo by Ukrajina mala mať vlastnú zahraničnopolitickú orientáciu.

Moskva sa pokúšala Ukrajinu kontrolovať cez Minské dohody, to však nefungovalo. Jednak ani Rusko nesplnilo všetko, čo prisľúbilo, a na druhej strane má Ukrajina zásadne odlišnú interpretáciu, čo sa vlastne dohodlo. Dohody majú pár strán a sú tak vágne formulované, že každá strana ich môže interpretovať, ako chce.

Vojna nie je nevyhnutná – ale je reálnou možnosťou. „Putin má strategickú iniciatívu,“ hodnotí diplomat. Rusko si môže vybrať čas aj miesto útoku, ak sa preň rozhodne – a dokáže preto lepšie zhromaždiť lokálnu početnú prevahu, ktorú by si vojenská operácia vyžadovala.

Druhý európsky diplomat, ktorý pôsobí v Kyjeve, predpokladá iný scenár. Zelenskyj sa počas prvého roka pokúšal nájsť s Moskvou diplomatické riešenie, no zlyhal na ruskej neoblomnosti. Minské dohody sú fakticky mŕtve a ich implementácia podľa ruskej interpretácie je pre ukrajinskú stranu úplne neprípustná – už len preto, že by to vyvolalo vlnu odporu a revolúciu, ktorá by okamžite položila úradujúcu vládu.

Politické elity, ale aj časť verejnosti v Kyjeve preto otvorene hovoria o tom, že riešením problému v Donbase neposkytne Minsk, ale transformácia v Rusku po Putinovej politickej alebo fyzickej smrti – buď dohodou s novou, slabšou vládou v Moskve, alebo priamo vojenskými prostriedkami.

Putin by preto mohol cítiť potrebu nájsť spôsob, ako konflikt na Donbase vyriešiť pred svojím odchodom. Za pravdepodobnejší scenár než rozsiahlu inváziu považuje diplomat formálne uznanie nezávislosti „ľudových republík“ na Donbase a oficiálne umiestnenie ruských vojsk podobne, ako sa to stalo v Abcházsku či Južnom Osetsku.

Indíciou, že Rusi žiadnu ofenzívu nechystajú, by mohlo byť, že podľa dostupných informácií zatiaľ v pohraničí napriek početnej ťažkej technike chýbajú železničné jednotky. Keďže ruská armádna logistika je od železníc závislá, ustupujúci Ukrajinci by v prípade útoku za sebou vyhodili do vzduchu mosty a železnice, aby týmto spôsobom zbrzdili ruský postup. Ak by teda Moskva skutočne pripravovala vojenský úder, železničné jednotky by nesmeli chýbať.

Podľa diplomata pochopili Američania lepšie než ostatní spojenci v NATO, že nie všetky ruské požiadavky sú úplne od veci. Formálne ukončenie politiky otvorených dverí NATO síce USA nemôžu akceptovať, ale na znak dobrej vôle by mohli zrušiť Bukureštskú deklaráciu, ktorá sľubovala Ukrajine a Gruzínsku členstvo v Aliancii – sľub, ktorý údajne NATO v skutočnosti aj tak nikdy nesplní, ale Ukrajinu vystavuje značnému riziku.

Priestor na kompromis ponúkajú aj námorné základne v Očakive a Berďjansku pri Čiernom a Azovskom mori, ktoré Ukrajine pomáhajú budovať Briti. V Rusku vzbudzujú obavy z vojenskej infraštruktúry na území Ukrajiny a nie sú také absurdné ako Putinove špekulácie o amerických raketách v Charkove. To, že ich budujú Briti a nie – ako spočiatku plánovali – Američania, by mohlo byť už jedným z ústupkov novej americkej administratívy voči Moskve.

Štát namiesto oligarchov

Medzitým mnohí Ukrajinci dúfajú v hospodársky rast. „Keby sme mali o sto eur vyššie dôchodky než na Kryme, hneď by sa k nám vrátili,“ myslí si jeden Ukrajinec. „Reformy sú dva kroky vpred, jeden krok nazad. Niekedy aj dva nazad,“ hodnotí vývoj jeden z diplomatov. Druhý je kritickejší: „To je ten istý neoliberalizmus z 90. rokov, Washingtonský konsenzus... Čo by Ukrajina potrebovala, je posilnenie štátnych inštitúcií, napríklad protimonopolného úradu.“

Posilnenie trhu malo oslabiť oligarchov – ibaže oni sú často jediní, ktorí majú záujem na investíciách na Ukrajine. Geografia nepustí, Ukrajina je ďaleko. „Investorov zaujímajú dlhopisy, pozemky, lacná pracovná sila – ale na Západe.“ Na posilnenie vývozu by mala Ukrajina devalvovať menu, ktorá je podľa odhadov diplomata nadhodnotená: „Ale to by nevyhovovalo západným bankám, pre ktoré je obchodovanie s ukrajinskými dlhopismi lukratívnym biznisom,“ kritizuje.

Na rozdiel od západných centrálnych bánk, ktoré skupovaním štátnych dlhopisov stláčajú úrokové sadzby, ukrajinská centrálna banka podľa nových pravidiel takto konať nesmie. Aj energetický trh je po novom najmenej regulovaný v Európe a pozemková reforma, ktorá mala pomôcť malým a stredným farmárom, v skutočnosti pomohla najmä oligarchom a veľkým investorom. Malí a strední poľnohospodári skúpili len jedno percento predanej pôdy, pretože im chýba kapitál. „V takejto situácii by mal zakročiť štát,“ myslí si diplomat. Úspešné reformy by mali v prvom rade posilniť štátne inštitúcie – a nie ich ďalej oslabovať.