Obéznych detí je čoraz viac U mnohých je spúšťačom rozvod rodičov. Cez pandémiu priberali ešte rýchlejšie

Počet detí, ktoré sa liečia na obezitu, stúpol na Slovensku počas posledných pandemických mesiacov až o desať percent. Aktuálny stúpajúci trend potvrdzujú správy od zdravotných poisťovní. Tie síce dokážu zachytiť len deti, ktoré už obezitu riešia za pomoci lekárov, ich čísla však ukazujú, že pandémia situáciu ešte zhoršila a počet obéznych detí a mladých narástol.

Najviac pacientov s obezitou eviduje Union vo veku 11 až 20 rokov, ktorých zároveň medziročne najviac pribudlo. Druhú najväčšiu skupinu pacientov s obezitou tvorili deti do desať rokov. Poisťovňa Dôvera eviduje miernejší nárast pacientov s obezitou, opäť jej najväčší výskyt je u detí vo veku 10 až 14 rokov.

Za vlaňajšok eviduje Všeobecná zdravotná poisťovňa 7-tisíc pacientov, ktorí sa liečia na obezitu, čo predstavuje 10-percentný nárast oproti roku 2020. Z toho až tretinu tvoria deti a mladí vo veku 11 až 17 rokov.

Odborný časopis The Lancet informoval, že v roku 2022 prvýkrát počet detí s nadváhou predbehne počet detí s podvýživou. Svetová populácia obéznych detí a dospievajúcich vo veku 5 až 19 rokov v najbližších rokoch rapídne vzrastie. Kým v roku 2020 bolo vo svete 158 miliónov obéznych detí, podľa prognóz ich v roku 2030 bude 254 miliónov. Vyše 133-tisíc z nich bude zo Slovenska. 

Na Slovensku evidujeme približne 9,5 percenta obéznych chlapcov a takmer deväť percent obéznych dievčat. Dokopy ich je približne 70-tisíc. 

Skôr sa dedí kuchárska kniha

Odborníci sa zhodujú, že za nárastom obezity detí je viacero faktorov. Dnes sa hovorí o obezitogénnom prostredí, ktoré našim deťom nepraje, na školách zase chýba koncepcia zdravej výživy i viac pohybu. V prvom rade sme však za seba zodpovední my sami. A za deti ich rodičia.

Problém totiž nemajú len tínedžeri, u ktorých čísla zaznamenávajú najväčší nárast. V tomto veku sa ich rodičia niekedy len zobudia a vyhľadajú pomoc odborníkov. Obézni tínedžeri k svojej váhe dospeli postupne. Napríklad v roku 2019 až 25 percent sedem- až osemročných detí malo nadváhu, z toho takmer osem percent bolo už obéznych. Tieto deti si samy nenakupujú ani nevaria, jedia to, čo im dajú na stôl rodičia.

Platí, že často má obézne dieťa obéznych rodičov. Tí akoby sa snažili zbaviť sa viny a argumentujú, že to majú v génoch. Obezitologička Adela Penesová, ktorá sa venuje obezite v Biomedicínskom centre SAV, takéto argumenty odmieta. „To, že sa obezita vyskytuje v rodine, neznamená, že je za to zodpovedná genetika,“ povedala pre Postoj.

Upozornila na štúdiu z roku 2017 od Daniely Staníkovej, ktorá hľadala príčiny obezity detí v ich genetike. Z 565 detí, u ktorých bolo podozrenie na monogénovú obezitu, našla len dve. Vyplýva z toho, že len 0,7 percenta obéznych detí má svoju nadmernú váhu vďaka genetike.

Genetika nemôže hrať primárnu úlohu aj preto, že sa nemení tak rýchlo, určite nie v desiatkach rokov, pričom počet obéznych detí v posledných desaťročiach neustále rastie.

Odborníčka je presvedčená, že najvýznamnejšiu úlohu zohrávajú vzorce správania, ktoré deti od rodičov odpozorujú. Keď rodičia obľubujú tučnú a sladkú stravu a voľný čas trávia oddychom na gauči pred televízorom, len ťažko možno očakávať, že životný štýl ich detí bude iný.

Foto: Flickr/malias

Ak je primárnym faktorom obezity detí preberanie vzorcov správania od rodičov, môžu mať štíhli rodičia obézne dieťa? Adela Penesová pozná zo svojej praxe aj také prípady.

„Buď príde dieťa s rodičmi, u ktorých je jasné, že keby priniesli psa, aj ten by sa gúľal, ale sú aj také extrémy, keď je dieťa obézne, pričom príde s mamou štíhlou ako modelka,“ hovorí. To sú podľa nej prípady, keď si rodičia nevedia nastaviť mantinely a chcú dieťaťu dopriať.

„Alebo sa im nechce dať si tú námahu a pripraviť doma varené a vyvážené jedlo. Je jednoduchšie dať dieťaťu peniaze, nech si niečo kúpi na desiatu či obed,“ myslí si. „Dieťa s tou ‚slobodou‘ výberu si urobí po svojom a vyberie si, čo chce a nie čo je pre neho dobré, napríklad pizzu, fornetti, fastfood, a zapije to sladeným alebo energetickým nápojom,“ varuje obezitologička.

Po desiatom roku môže byť neskoro

Obezitologička pozoruje, že dnešní rodičia nedávajú deťom žiadne limity. Neurčujú pravidlá, a keď niečo zavedú, netrvajú na ich dodržiavaní. „Netvrdím, že deťom máme zakázať sladké, ale má to byť skôr výnimočné. Nejaké pravidlá deti musia mať,“ tvrdí.

„To sú mantinely, pri ktorých sa dieťa naučí, že si nemôže dať čohokoľvek, koľko chce. Dieťa na prvom stupni predsa nemôže zjesť na desiatu balík čipsov a zapiť to pollitrom koly. Aj také prípady sú a som z nich zhrozená,“ dodáva.

Niektorí rodičia však problém nechcú vidieť a pomoc vyhľadajú, keď je už stav vážny. Adela Penesová hovorí, že z niektorých prípadov vo svojej ambulancii jej je do plaču.

„Stretla som sa s dievčatami, ktoré vo svojich 10 až 12 rokoch majú 80 až 95 kíl. Bolo mi do plaču, pretože dieťa je vo veku, keď sa mu tukové bunky zmnožujú, ono sa ich už v živote nezbaví. Keď priberie niekto v dospelosti alebo žena po pôrode, bunky sa vtedy zväčšujú a môžu sa zase zmenšiť. Ale u dieťaťa sa vo vývine bunky rozmnožujú a to je konečná,“ hovorí.

To sú prípady, keď má na rodičov ťažké srdce. „Niekedy z nich ostávam bez slov. Keď sa napríklad matka vyhovára, že dcéra vážiaca 95 kilogramov pribrala zrazu za posledný rok dvadsať kíl. Nikdy nemôže nikto pribrať za rok dvadsať kíl. Problém sa tu určite začal oveľa skôr,“ zdôrazňuje s tým, že keby to nenechali rodičia zájsť tak ďaleko, s dieťaťom sa dalo ešte niečo robiť. Vo svojej ambulancii sa napríklad stretla aj s trinásťročným chlapcom, ktorý váži 140 kíl. „Veľmi záleží na tom, v akom štádiu sa dieťa zachytí,“ dodáva.

Adela Penesová upozorňuje, že tieto deti pochádzajú aj z prostredia s nízkym socioekonomickým zázemím. Okrem toho však s obezitou detí majú problém aj v rodinách, v ktorých si rodičia prechádzajú alebo prešli rozvodom.

„Veľa týchto detí je z rodín, v ktorých bol rozvod kľúčový spúšťač prejedania a obezity. Tam bolo dieťa na tretej koľaji, rodičia si medzi sebou riešili vzťahy, nároky a právne záležitosti, dieťa odstavili mimo svojich záujmov a ono problém zajedalo,“ hovorí o skúsenostiach z praxe. Práve pre takéto prípady, keď si dieťa jedlom niečo kompenzuje alebo si vytvorí závislosť od jedla, spolupracuje so psychológmi.

Ako tvrdí, tých dôvodov a psychologických spúšťačov je, samozrejme, viac. Môže to byť napríklad šikanovanie v škole alebo posmievanie sa medzi rovesníkmi.

Boj Dávida s Goliášom

Nebolo by však spravodlivé, keby sme vinili len rodičov. Český obezitológ z Fakultnej nemocnice Motol v Prahe Zlatko Marinov zdôrazňuje, že výrazný podiel má aj naša spoločnosť s obezitogénnym prostredím, ktoré je voči deťom veľmi nevraživé.

„Všetci hovoria, vyžeňte deti von, nech sa konečne hýbu. Koho tam stretnú? Cestou ich ohrozujú autá, ak ich nezrazia a dôjdu na ihrisko, pichnú sa tam injekčnou striekačkou. Dieťa musí rodič do školy priviezť, vyzdvihnúť, odviezť domov. Kto sa odváži pustiť dieťa samo do toho zmätku, ktorý je za oknami?“ povedal v rozhovore pre Český rozhlas.

Čo sa týka spoločnosti, tam sú veľké rezervy aj podľa Adely Penesovej. „Tí, ktorí sa snažíme presadzovať zdravší životný štýl, ťaháme za kratší koniec,“ tvrdí. Poukazuje pritom na masívny marketing nadnárodných korporácií a predajcov potravín, ktorí sa zameriavajú na sladené nápoje, ultraspracované potraviny, ktoré sú chuťovo atraktívne, ale okrem prázdnych kalórií neobsahujú nič výživné. „Je to neskutočný boj Dávida s Goliášom,“ dodáva.

Foto: Flickr/Columbus

Odborníčka upozorňuje, že sa robili mnohé štúdie, ktoré skúmali, aké faktory prispievajú k obezite detí. „Jedným z nich bola reklama na jedlo a sladené nápoje,“ dodáva Adela Penesová. „Tieto údaje máme k dispozícii už roky a nič sa s nimi nerobí. Pokojne sa vysielajú uprostred detských programov.“

Kde sa stratil denný režim?

Digitálny svet zmenil naše návyky. Zmenil nám pracovný život i spôsob trávenia voľného času. Ako povedal obezitológ Marinov, v minulosti sa najskôr robilo a potom sa trochu jedlo. Teraz najskôr jeme a potom možno trochu fyzicky robíme. Mnohí si zarábame hlavou, sediac za obrazovkami.

To isté sa stalo našim deťom, čo sa v čase pandémie ešte zhoršilo, keď sme na dlhý čas zatvorili školy a deti sa učili online. Obezitologička Penesová upozorňuje, že u detí čas strávený za obrazovkami, či už počítača, televízora, alebo s mobilom v rukách, ďaleko prevyšuje čas strávený na čerstvom vzduchu, v rozhovore s priateľmi či obyčajnými prechádzkami.

„Je to katastrofa, z našich detí sú dnes ‚ležiaky‘, ešte aj do postele idú s mobilmi. Spia menej, lebo sú za obrazovkami. Pritom aj nedostatok spánku, v prípade školákov, ak je ho menej ako deväť hodín, je jeden z rizikových faktorov, ktoré môžu mať vplyv na vznik obezity,“ dodáva.

Odborníčka upozorňuje, že je veľmi nesprávne, ak pred obrazovkami aj jeme. Je dokázané, že vtedy klesá naša pozornosť a omnoho neskôr si uvedomíme fakt, že sme sýti. Zjeme tak o 20 až 30 percent viac.

„Ak sa to stane zvykom, tak sa sledovanie televízie alebo obrazovky počítača kognitívne prepojí, stane sa z toho nezdravý spôsob správania. Mali by sme sa vrátiť k tradičnému jedeniu obedov či večerí v rodinách spolu za stolom,“ dodáva Adela Penesová.

Psychohygiena a štrukturovaný režim dňa sú pre zdravý životný štýl detí nevyhnutné. „To, žiaľ, nemáme ani my dospelí,“ dodáva.

Bude raz na školách viac pohybu?

Ani prostredie na školách nie je deťom prajné. Neexistuje ucelená koncepcia zdravej výživy, ak aj prebehne nejaká kampaň za zdravú desiatu či nápoje, ide skôr o individuálne snahy riaditeľov škôl.

Aj keď deti trávia značnú časť dňa v škole, priestoru na pohyb a športové aktivity veľa nie je. Odborníci opakovane zdôrazňujú, že kvalita i kvantita telesnej výchovy by sa mali zvýšiť. Napriek tomu stále mnohým školám chýbajú telocvične a nie je žiadna rarita, keď deti cvičia na chodbách. Nielenže sú to absolútne nevhodné podmienky, ale hlukom na chodbe znižujú kvalitu vyučovania v triedach.

„Ja by som bola všetkými desiatimi za to, aby na základných školách bola jedna hodina telocviku každý deň. Tých hodín je málo a realita je taká, že akurát deti, ktoré pohyb najviac potrebujú, najčastejšie nosia ospravedlnenky, že cvičiť nemôžu,“ hovorí Adela Penesová.

Riešenie vidí v zavedení projektu liečebnej telesnej výchovy. Ak by malo dieťa nejaký zdravotný problém, cvičenie by sa prispôsobilo jeho možnostiam. Minimálne na veľkých školách je podľa nej takýto projekt reálny.

Problém je aj to, ako súčasné hodiny telocviku vyzerajú. Sú príliš zamerané na výkon, ktorý sa hodnotí. Nejaká radosť z voľného pohybu detí na týchto hodinách zúfalo chýba.

„Chápem, že na jednej strane potrebujeme z detí vytiahnuť talenty a posunúť ich ďalej. Ale mal by sa urobiť priestor, aby sa telesná výchova prispôsobila aj tomu, čo deti rady robia. Keď si dievčatá rady zacvičia zumbu, nech si ju cvičia, keď si chcú chalani zahrať futbal, nech si ho zahrajú. Musíme ich podporiť v tom, čo ich baví. Keď chceme, aby sa deti hýbali, musí ich to baviť,“ zdôrazňuje Adela Penesová.

Keď chudne dieťa, chudne celá rodina

Aké možnosti majú deti, ktoré trpia nadváhou či bojujú s obezitou? Dá sa nad týmto stavom vyhrať? Obezitologička odporúča k problému pristúpiť opatrne a tiež ju citlivo s dieťaťom odkomunikovať.

„U detí sa veľmi ľahko môžu veci zvrtnúť do porúch príjmu potravy a anorexie či bulímie. Najmä v období puberty to veľmi citlivo vnímajú, stačí jedna hlúpa poznámka a dieťa ide do extrémov, začne hladovať, vynechávať jedlo,“ hovorí Penesová.

Keď už má dieťa nadváhu, je dobré zvýšiť pohyb, ale ten sám osebe nedokáže vykompenzovať zmenu stravy. „Či ide o dospelého, alebo o dieťa, stále platí, že zmena stravy sú tri štvrtiny úspechu,“ zdôrazňuje obezitologička.

Foto: Pixabay.com

Lekár pri liečbe zapája celú rodinu, rodičov učí, ako upraviť jedálny lístok, aké jedlá vyberať a ktorým sa vyhýbať. Podľa skúseností odborníčky pri nadváhe niekedy stačia malé úpravy, napríklad odnaučiť sa piť sladené nápoje. Ďalej sa musí do jedálnička zaradiť zelenina a ovocie na dennej báze.

„Celá rodina musí prejsť zmenou. Neexistuje, aby dieťa jedlo varené mäso a ostatní pri ňom mali vyprážaný rezeň s majonézovým šalátom. Všetko je to o pomalých krokoch a zmenách,“ dodáva Adela Penesová.

Rodičia nesmú zabúdať na režim, ráno vstať a raňajkovať, mať malú desiatu, teplý obed, pravidelnosť stravy, neposúvať všetko jedlo do popoludňajších hodín, hýbať sa, obmedziť čas strávený pred obrazovkami a nezabúdať, že kľúčový je aj režim spánku.

A hlavne nezatvárať oči a nenechať dieťa dospieť až do stavu obezity. Obézne deti nad desať rokov si s veľkou pravdepodobnosťou obezitu prenášajú do dospelosti. Spoliehať sa na to, že dieťa zo svojich kíl vyrastie, tiež nie je najlepší nápad.

Totiž keď ide „len“ o nadváhu napríklad u desaťročného chlapca, ktorý váži 65 kíl, ak sa hmotnosť zastabilizuje, a s predpokladom, že ešte porastie, ako 15-ročný môže mať zdravú hmotnosť. Ak má však 15-ročný chlapec 90 kíl pri výške 177 centimetrov, bude veľmi záležať na tom, koľko ešte podrastie, upozorňuje obezitologička.

Obéznym deťom sa v dospelosti veľmi skoro začnú prejavovať dôsledky ich stavu. Bojujú so skorším nástupom cukrovky, vysokým cholesterolom, vysokým krvným tlakom, pomerne skoro môže nastúpiť ateroskleróza či onkologické ochorenia. Nehovoriac o problémoch s kĺbmi a chrbticou.

Na záver jedno zaujímavé pozorovanie českého obezitológa Marinova. Ten zistil, že liečba obéznych detí je úspešnejšia v zdravej a fungujúcej rodine. Rodičom dal preto jednu radu.

„Aktivizujte svoje mobilizačné schopnosti, naučte sa spolu rozprávať, tráviť čas, diskutovať, spoločne sa stravovať, chodiť na prechádzky a spolu vytvárať rodinné prostredie. Treba mať aktívny prístup k rodine. (...) Môže sa to zdať banálne, vyzerať, že to nemôže fungovať, ale čudovali by ste sa, ako to funguje.“