Čo sledujeme Dokument o Bratislave s názvom Čiary je filmovým zážitkom. Nielen obrazovým

V novej rubrike Čo sledujeme vám každý mesiac prinesieme vo forme ankety výber toho najzaujímavejšieho, čo stojí za to sledovať na televíznych obrazovkách či online streamovacích platformách.

Kristína Leidenfrostová, dokumentaristka

Čiary, kino

Keď sa hovorí, že najťažšie je natočiť film o vlastnej rodine, tak druhou najťažšou úlohou by určite bolo natočiť film o Bratislave. Hovorím to ako rodená Bratislavčanka, ktorá počas niekoľkých rokov občas započula čosi o tom, ako rovesníčka Barbora Sliepková pracuje na svojej filmovej eseji. Nevedela som si predstaviť, z akého uhla pohľadu by sa na toto architektonicky rozorvané mesto mohlo dať s odstupom a kreativitou nazrieť.

Čiary sú filmovým zážitkom. Nielen obrazovým, ale aj hudobným, čo sa v slovenských dokumentoch tak často nestáva. Postavy, ktorých pohyb a myšlienky sledujeme, nám nemusia byť hneď sympatické, ale je možné, že neskôr budú. Napríklad päťdesiatnička, ktorá sa po sklamaniach vo vzťahoch uzatvára do svojho betónového petržalského bytu, alebo tragikomický, no autentický pokus stať sa mestským starostom. Potom je tu hudobný skladateľ, ktorého dokonalý sluch vyrušujú nové rytmy mesta. A mnoho menších, otvorených príbehov.

Film priamo nevyzýva zamyslieť sa nad tým, čo nám sám predostiera, a skôr nás necháva divácky listovať v ňom ako v knihe. A v tom je jeho sila. Listujeme detaily každodennosti, ktoré pre našu nevšímavosť prehliadame a ktoré by sme v Bratislave ani nehľadali, lebo jej šeď nám už vrástla do kože. Až tak, že nás, prinajmenšom mňa, zarazí asi už len to, že z niektorej ulice po desaťročí zmizol ilegálny citylight a odhalil zrazu nový zorný uhol, hoci len na frekventovanú križovatku.

Odkedy som vyšla z kina, snažím sa Bratislave načúvať oveľa viac. A keď náhodou stretnem na ceste čiarorobičov, zoširoka sa na nich usmejem.  

Iva Mrvová, reportérka

The Fall (2013 – 2016), Netflix

Dej seriálu sa odohráva na pozadí írskeho Belfastu, kde treba cez deň stiahnuť rolety pred silným dažďom. A v noci zamknúť bránu pred sériovým vrahom.

Paul Spector (Jamie Dornan) je človek v dvoch verziách: tam vonku je psychológ, dobrý manžel a starostlivý otec. Tam vnútri vrah, ktorý si svoje obete starostlivo vyberá. Najprv ich pozoruje, potom navštívi. A napokon si ich berie. Všetko je to hra, a ako sa postupne dozvedáme, začal ju hrať oveľa, oveľa skôr. No postupne, lebo tu na scénu prichádza druhá postava a celý dej balansuje.

Hlavná vyšetrovateľka Stela Gibson (Gillian Anderson, Akty X) prichádza z Londýna, aby sa chopila prípadu smrti mladej ženy, ku ktorej medzitým pribúda ďalšia. Ako prvá ich vraždy spája, prezerá si miesto činu, vyberá svoj tím a mladších mužov, s ktorými trávi noci. Je tichá, elegantná a hrozivo bystrá, je to typ ženy, ktorá mení atmosféru v miestnosti. Stela do priestoru nevchádza, Stela si ho podmaňuje.

„Spector je monštrum,“ otočí sa k nej policajný šéf s večne vydesenou tvárou a vráskou uprostred čela, „nie je to človek. Nemôže to byť človek...“

Je to jedna z mojich obľúbených scén, v rôznych variáciách sa tá myšlienka totiž opakuje večne, akási snaha naše ľudské zlo vytesniť, morálne sa od neho oddeliť, nakresliť kriedou na zem veľkú čiaru a odskočiť od nej, aby sme dali okoliu najavo, že my predsa stojíme na tej správnej strane barikády...

Stela na neho ticho pozrie. „Vnímaj svet, ako chceš. Ako potrebuješ,“ hľadí na kolegu zelenomodrými očami a v hlase má pokoj, „no mne to dáva zmysel – ľudia ako Spector sú až príliš ľudskí. Príliš zrozumiteľní.“ Spector sa ako masový vrah nenarodil. Stvorili sme ho my.

Vrah mladých žien sa hýbe na pomedzí hlbokej lásky k dcére a nenávisti k ženám – a Stela sa hýbe spolu s ním. Začína lov... Nie je to lov, je to tanec: na jednej strane muž s nadštandardným intelektom a ťaživou minulosťou, z ktorej sa postupne, pomaly odhaľujú jednotlivé časti. Na druhej strane žena, ktorá si cestu mužským policajným svetom rozráža ostrým umom a má jediný cieľ: chytiť Spectora.

Obaja, ona aj Spector, nachádzajú uspokojenie v dokonale odvedenej práci, obaja sú predátori, ktorí oproti sebe chodia v kruhu a jeden z druhého nespúšťa zrak. Je tam všetko, je tam chémia, inteligencia, príťažlivosť i brutálne násilie. Je to sexy triler, ktorý pohlcuje.

The Fall je tmavý a sivý, s občas otravnou hudbou a so scénami navyše, no kompenzovaný dialógmi ostrými ako britva. Je to morda, kto však vie aj v morde rozpoznávať odtiene človeka, ten si ju užije.

Katarína Šedivá (Mikulová), publicistka

Mladý Sheldon, HBO

Prednedávnom sme si doma zaobstarali Netflix a HBO. Bola to reakcia na akútny nedostatok pozerateľných filmov a seriálov na bežných staniciach. Rada by som povedala, že sledujeme samé sofistikované veci, ale nie je to tak. TV zapíname, keď chceme mentálne vypnúť.

Ráno si s mužom zvykneme pustiť Mladého Sheldona. Je to rýchle, vtipné, rodinné a väčšinou pritom len trávime raňajky.

V pracovnom týždni víťazí večer Lupin z Netflixu. Sledujeme v ňom boj černošského džentlmena so skorumpovaným oligarchom a je pekné na chvíľku žiť vo svete, kde spravodlivosť víťazí. Manžel má rozpozeraný dokument o tyranoch (How to become a tyran) na Netflixe, ten takisto pozitívne prekvapil. V jednej z častí bola zobrazená dokonca mučenícka smrť katolíckeho arcibiskupa a to, ako pomohla zvrhnúť otrasný diktátorský režim v Ugande.

Keď je toho cez deň až príliš veľa, večer neodmietame ani Agathu Christie. Hercul Poirot je legenda, jeho intelekt, hodnoty a videnie sveta sú veľmi príjemné.

Erik Potocký, redaktor

Volanie netvora: Príbeh života, Prima Max

Televízia Prima Max nedávno uviedla takmer fantasy film Volanie netvora: Príbeh života. Takmer fantasy preto, že nejde o klasický typ príbehu, ktorý sa s týmto žánrom spája. Trinásťročného Conora trápia nočné mory. Uprostred cintorína sa roztvorí zem a jeho matka, ktorú z posledných síl drží za končeky prstov, mizne v priepasti. V tej chvíli sa Conor vždy prebudí. V realite jeho matka trpí nevyliečiteľnou formou rakoviny. Pomaly umiera a Conor to vie, hoci navonok zdieľa matkin optimizmus, že nová liečba konečne zaberie.

Navyše v škole ho spolužiaci šikanujú, jeho otec v novom vzťahu žije na druhej strane planéty a s babičkou, ku ktorej by sa mal presťahovať, nemá práve najlepší vzťah. Popritom vždy o 12.06 vo dne či v noci sa s Conorom stretáva Netvor, postava, ktorá sa skrýva v podobe starého stromu uprostred cintorína hneď vedľa ich domu. Netvor Conorovi rozpráva príbehy, tri príbehy, ktoré sa stali pod jeho korunou za stáročia života. Hrdinovia príbehov sú takpovediac dobrí aj zlí. Napríklad princ, ktorý sa stal obľúbeným kráľom a vybudoval prosperujúcu krajinu, sa na trón dostal ohavným zločinom.

Na revanš Netvor žiada Conora, aby mu povedal svoj príbeh. Jedinou podmienkou je pravda. Nebudem prezrádzať rozuzlenie deja. No ak naše svedomie ťaží čokoľvek, pravda ho vždy oslobodí.

Christian Heitmann, redaktor 

Lupin, Netflix

Nie nadarmo sa o Francúzoch hovorí, že točia najlepšie filmy v Európe. Nový netflixový seriál úspešne dokázal to, o čo sa mnohé filmy či seriály márne pokúšajú – autenticky preniesť klasickú kriminálku do 21. storočia.

Mimo frankofónneho sveta je len málokomu známe, že dobré detektívky nepísali len Angličania. Žáner, ktorý stelesňuje Doylov Sherlock Holmes alebo Poirot Agathy Christieovej, je v skutočnosti omnoho pestrejší. Autori ako Francúz Émile Gaboriau alebo Belgičan Georges Simenon vytvorili diela, ktoré sú prinajmenšom rovnako dobré ako tie za prielivom.

Arsène Lupin však nie je len bežnou detektívkou. Spisovateľ Maurice Leblanc vytvoril prototyp antihrdinu, ktorý sám stojí na nesprávnej strane zákona, no bojuje proti silám, ktoré sú horšie a mocnejšie než on sám. Úplatní policajti, médiá, politici, korupcia aj vraždy občas pripomínajú najhoršie časy slovenskej politiky. Čerešničkou na torte je, že hlavným antagonistom sa ukáže byť človek, ktorý má náhodou rovnaké meno ako nie celkom neznámy slovenský politik.

Francúzska spoločnosť je dnes, samozrejme, úplne iná, než keď Leblanc postavu Lupina v roku 1905 vymyslel. Aj demograficky a predstava, že rolu majsterzlodeja bude hrať Omar Sy, preto nepôsobí vôbec nezvyčajne. Práve naopak, herec, ktorého publikum pozná najskôr z filmu Nedotknuteľní, ju vypĺňa, akoby mu bola šitá na mieru. Nechýba napätie ani šarmantný zmysel pre humor a protagonista sa častejšie spolieha na bystrý um než na hrubé násilie.

Seriál bez zbytočného moralizovania ukazuje nedostatky francúzskej spoločnosti a zlodej džentlmen je často priam absurdne viditeľný – ibaže si ho často nikto nevšíma, pretože patrí ku skupine tých, na ktorých „nezáleží“.

Každému, kto čo i len náznakom ovláda francúzštinu alebo sa ju chce naučiť, možno vrelo odporúčať pozrieť si seriál v origináli. Bárs aj s titulkami. Nemecký dabing je tiež spravený solídne, i keď s nedostatkami, anglický žiaľ nie.

Lucia Štasselová, komunálna aktivistka

Muž menom Ove, edisonline.sk

Ako hovorí Jeffrey Somers, z času na čas sa každému z nás stane, že kým všetci vo vesmíre diskutujú o jednej knihe, autorovi či filme, vás táto téma totálne obíde. A tak sa môže stať, že sa ocitnete v čiernej diere, kam nedoletí ani hlások.

Po pozretí filmu Muž menom Ove na streamovacej platforme edisonline.sk som začala hľadať jeho hodnotenia. A tak som sa dozvedela, že najprv vyšla kniha s rovnomenným názvom Muž menom Ove od Fredrika Backmana, ktorá bola takmer rok na zozname bestsellerov a predalo sa jej viac ako tri milióny kópií po celom svete. Spýtala som sa samej seba, prečo som tento film ešte nevidela či prečo som ešte nečítala knihu.

Muž menom Ove je o 59-ročnom vdovcovi, ktorý sa pokúša skoncovať so životom pre svojich susedov, ktorí ignorujú jeho veľmi prísne vnímanie poriadku v živote. Niekoľko mesiacov po tom, ako tragicky zahynula jeho žena, sa rozhodne zabiť sám seba a potrebuje sa na to dôkladne pripraviť. Ale jeho susedia jeho snahu neustále prerušujú – či už ide o toho, ktorý pôsobí ako čudák, alebo či ide o niekoho, kto ho stále niečím obťažuje. Ove tak nechtiac nadviaže priateľstvo s iránskou rodinou žijúcou vedľa neho a pomaly sa začína zaoberať inými vecami ako svojou smrťou.

Je to nádherný príbeh. Hlavný hrdina Ove nie je vôbec atraktívny chlap. Neustále je z niečoho sklamaný, takmer nikoho nemá rád, veľkú časť svojho života trávi kontrolami a sťažnosťami na veci, na ktorých by mu vlastne nemuselo záležať, tak ako by ho nemala trápiť značka áut, na ktorých jazdia jeho susedia. Postupne by ste aj vy mali byť z neho nervózni, ale zrazu sa stane niečo zvláštne: Ove vás očarí. Uvedomíte si, že Ove je viac než len bezmocný mizantrop, ktorý sa jednoducho rád sťažuje. Je to človek, ktorého utváral život plný sklamaní. Bol prenasledovaný a vytrhnutý zo svojho prostredia, a keď jeho manželka, ktorá bola jeho mostom k iným ľuďom, zahynula pri nezmyselnej nehode, rozhodol sa, že už nestojí za to bojovať. Rovnako ako jeho susedia, aj vy začnete cítiť voči starému mužovi menom Ove akúsi neočakávanú náklonnosť.

Film režiséra Hannesa Holma je, samozrejme, švédsky, bol nominovaný na Oscara, ale príbeh o starnúcom človeku, ktorý je zarmútený, lebo jeho život sa vyvíjal inak, ako očakával, je univerzálny. Rovnako ako príbeh Oveho, ktorý pôsobí trochu ako štvorcový kolík v okrúhlom svete, a jeho uvedomenie si, že jeho manželka bola kľúčová pre jeho orientáciu vo svete.

Postupne nachádzate kúsky Oveho sami v sebe alebo si uvedomíme, že máte Oveho vo svojich životoch vedľa seba. Tak ako sme sa pri niektorých vtipných momentoch obaja so synom, ktorý sledoval film s nami, na seba pozreli a chápajúco žmurkli smerom k jeho otcovi. Zrazu začnete zdieľať a chápať ich strach či pocit izolácie.

Keď Ove zistí, že je súčasťou komunity, ktorá ho nehodnotí napriek jeho povahe, je to niečo, čo môžeme všetci pochopiť. Tento vtipne nakrútený ľudský príbeh vo veku úspešných neohrozených hrdinov je viac ako potrebný. Ak ste ešte o filme či knihe nepočuli, vrelo ho odporúčam.