Európska únia je dnes ochotná vyplácať Turecku miliardy eur len za to, aby zastavila nápor migrantov z blízkej Ázie. Keď sa pozrieme do minulosti, nejde o ojedinelú situáciu. Skôr si potvrdíme, že história sa opakuje.

Mocná a bohatá Byzantská ríša povestná v stredoveku vybrúsenou diplomaciou neváhala uprednostňovať pred vojenským stretom so silným protivníkom doliehajúcim na svoje hranice vynútené vyplácanie platieb, dnešnými slovami akéhosi výpalného. Silnejúcej Osmanskej ríši však neskôr aj tak neodolala a prienik Turkov na Balkán na konci stredoveku ju zničil.

Osmanská ríša potom prenikla z Balkánu do strednej Európy a zastavila sa až pred bránami Viedne. Vytvorenie nákladného hraničného obranného valu prechádzajúcim aj dnešným južným Slovenskom potom zabránilo ďalšiemu prieniku Turkov do bohatej strednej a západnej Európy. Celé to trvalo vyše 150 rokov, až kým na konci 17. storočia nevytlačili kresťanské vojská Turkov na Balkán. Nedotknutá západná Európa si mohla vydýchnuť, no na strednej Európe zanechali vojenské udalosti tohto obdobia hlboké stopy.

Maďari proti Turkom, potom s nimi

História Maďarov sa v roku 1526 po prehranej bitke s Turkami pri Moháči zlomila. Po päťsto rokoch prestali byť pánmi vo svojej domovine. Diví bojovníci dokázali v 10. storočí v Karpatskej kotline vytvoriť kresťanské kráľovstvo. Schopní Arpádovci ho postupne rozširovali. Potom prišiel v 13. storočí tatársky úder, z ktorého sa museli dlho spamätávať, ale dokázali to. Poťažkali si na ostatnú Európu, že im proti nebezpečným Mongolom nepomohla.

Po vymretí Arpádovcov im kraľovali cudzí panovníci. Anjouovec Ľudovít Veľký, vychovaný v Uhorsku a hlásiaci sa k nemu ako k domovine, v 14. storočí načas nevídane rozšíril ríšu – na severe do Poľska, na východe k Čiernemu moru, na Balkáne ďaleko za Dunaj a na juhu až do Neapola. Nenávidený Žigmund o storočie neskôr spojil Uhorsko s Českom.

Po ňom Matej Korvín vdýchol ríši dušu, kultivoval kráľovstvo a po ekonomicky zdatnom Žigmundovi chcel Uhorsko vyrovnať západu i duchovne. Napokon takýto pád. A Európa sa pri Moháči zas na Maďarov vykašlala, nechala Uhorsko podobne ako pred tristo rokmi pri útoku Mongolov vykrvácať. Zahľadená do seba obetovala nárazníkový štát a vystavila ho takmer na dvesto rokov napospas drancovaniu.

Za 15 rokov po osudovej bitke pri Moháči, ktorá sa odohrala v roku 1526, vrazili osmanskí Turci do Uhorska z juhu ostrý klin. Do konca 16. storočia sa dostali až na Slovensko a obsadili rozsiahle územia dnešného Maďarska, Chorvátska a Rumunska. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011)

Realita však bola trochu iná. Južná časť Uhorska nepadla do rúk Turkom po nejakom hlbokom vzdore. Vývoj bol kľukatý, hranica medzi spoluprácou a súperením bola často veľmi krehká. A záujem západnej Európy na zastavení postupu Turkov určite existoval, otázka bola, ako sa zužitkoval priamo na mieste.

Napríklad v roku 1514, ešte pred Moháčom, vyhlásil proti Osmanskej ríši pápež križiacku výpravu. V centrálnom Uhorsku sa zhromaždilo 40-tisíc križiakov, hlavne z roľníctva a nižšej šľachty. Na prvý pohľad úctyhodné vojsko, no nemalo schopného veliteľa. Obrátilo sa proti organizátorom križiackej výpravy a do dejín vošlo ako povstanie Juraja Dóžu.

A tak namiesto vojny proti Turkom na Balkáne bola občianska vojna v Uhorsku. Dóža bol porazený a popravený a roľníci upadli tvrdou legislatívou do ťažkého nevoľníctva. To bola ďalšia rana nízko výkonnej uhorskej ekonomike, trpiacej dôsledkami celoeurópskej krízy a poklesom hodnoty meny vyvolanom dovozom lacného amerického zlata.

O desaťročie neskôr v bitke pri Moháči spolu s výkvetom uhorského národa padol priamo aj kráľ Ľudovít II. Na uvoľnený trón boli dvaja záujemcovia – uhorský šľachtic Ján Zápoľský a Habsburgovec Ferdinand. Ján Zápoľský bol strojcom nedávnej porážky vzbúrených križiakov pod vedením Dóžu a v súperení o trón sa neváhal spojiť s Turkami. Sokovia si Uhorsko podelili, no spory medzi silnejúcimi Habsburgovcami a uhorskou šľachtou pretrvávali počas celého obdobia tureckého panstva na strednom Dunaji.

Najvýznamnejším prejavom týchto sporov bola existencia samostatného Sedmohradska, akejsi druhej vlasti Maďarov. Toto kniežatstvo pretrvávalo len vďaka kolaborovaniu s Osmanskou ríšou. A z tohto kniežatstva vyšli takmer všetky povstania uhorských stavov v 17. a 18. storočí proti Habsburgovcom, pričom na pomoc si brali Turkov.

Slovenské bane by sa boli zišli aj Turkom, preto je logické, že práve v južnej časti stredného Slovenska bola koncentrácia vojenských posádok z oboch strán najvyššia.  Zdieľať

Príkladom je povstanie Imricha Tökölyho, ktorý sa v druhej polovici 17. storočia postavil na čelo kurucov, teda účastníkov predchádzajúcich povstaní, ktorí pomaly tvorili pravidelnú armádu. Tí už vtedy ovládali takmer celé Slovensko. Bojoval v súčinnosti s tureckým sultánom vrátane legendárneho obliehania Viedne v roku 1683. Vtedy postavila Osmanská ríša všetko na jednu kartu.

Obrovské 200-tisícové vojsko obliehalo metropolu neúspešne dva mesiace, ale cisárske vojská sa ubránili a získali prevahu. Nechýbalo veľa – ak by padla Viedeň, Turci by s pomocou Tökölyho nehatene postupovali do západnej Európy. Misky váh sa však preklopili a neúspech pri Viedni predznamenal neskoršie vytlačenie Turkov z celého Uhorska.

Po získaní prevahy cisárskych vojsk nad Turkami bledla aj hviezda Tökölyho. Jeho druhov masovo popravili v roku 1687 v Prešove, preto tento akt nesie názov prešovské jatky. Tököly bojoval ďalej po boku Turkov a načas si dokonca vybojoval titul sedmohradského kniežaťa. Zomrel v exile v Osmanskej ríši.

Protiturecký val na južnom Slovensku

Súčasné územie Slovenska malo v tých časoch osobitné postavenie. Bolo jadrom kráľovského Uhorska, teda tej časti krajiny, ktorú Turci nedokázali ovládnuť. V Bratislave mala od roku 1531 sídlo Uhorská komora, na východe na Spišskom hrade a neskôr v Košiciach Spišská komora. Hranica bola na línii Zvolen – Liptov. Západné Slovensko bolo spojené s maďarskými stolicami západného Maďarska v územnej správe Bratislavskej komory, známe ako Dolné Uhorsko a východné Slovensko sa spojilo s maďarskými stolicami potiského regiónu v územnej správe Spišskej komory, známe ako Horné Uhorsko.

Po dobytí Ostrihomu sa v roku 1543 Ostrihomské arcibiskupstvo presťahovalo do Trnavy. Podobnú funkciu plnili Košice v prípade biskupstiev z Päťkostolia (maď. Pécs) a Veľkého Varadína (maď. Nagyvárad). Slovensko sa tak popri umiestnení centrálnych úradov na svojom území stalo strediskom náboženského života. Nielen rímskokatolíckeho.

Na území sa začal rýchlo ujímať protestantizmus, hlavne na východe a severe krajiny. V Trnave potom vzniklo centrum šírenia katolíckej reštaurácie. Všetci králi habsburského Uhorska boli korunovaní v Bratislave a táto tradícia sa uchovala až do moderných čias. V Bratislave sídlil uhorský snem, no schádzal sa aj v iných mestách na Slovensku, napríklad v Trnave, Banskej Bystrici, Krupine.

Stavovské povstania v 17. a 18. storočí chápu Maďari ako hrdú etapu svojej histórie. Odboj proti habsburským panovníkom, ktorí siahali na ich slobody. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011)

Turci sa postupne dostali niekoľko desiatok kilometrov na sever od súčasnej slovensko-maďarskej hranice, a to v úseku Komárno – Fiľakovo. Ich najvýznamnejším ziskom na Slovensku boli Nové Zámky, Nitra a Levice, ale tu sa situácia často menila v prospech jednej alebo druhej strany.

Najväčší prielom sa udial v poslednej etape tureckej okupácie. Vplyv Turkov však siahal až za obsadené hranice – tam sa vyberali od obyvateľov poplatky alebo podnikali lúpežné prepady. Významný počin pri obrane južných hraníc predstavovalo vybudovanie obranných pevností v závere 16. storočia. V pohraničí sa udržiavali stále posádky. Napríklad v roku 1607 strážilo hranicu 20-tisíc vojakov, čo stálo štátnu pokladnicu ročne 1,8 milióna zlatých.

Peniaze z neobsadeného Uhorska by na takéto vojenské výdavky neboli stačili. Výber daní pokrýval len časť rozpočtu, ani nie polovicu. Preto sa rozpočet dopĺňal z iných zdrojov. Už od roku 1530 schvaľoval nemecký ríšsky snem takzvanú tureckú pomoc pre Uhorsko. Ďalším zdrojom bolo presmerúvanie peňazí z iných častí habsburskej ríše.

Vnútorné rakúske provincie dofinancúvali obranné výdavky na slavónskej vojenskej hranici, teda v oblasti zhruba od Blatenského jazera po Jadranské more. České kraje dotovali obranu slovenskej hranice. Najviac výdavkov smerovalo do oblasti v okolí Komárna. Obranná línia na východnom Slovensku dostávala podporné prostriedky zo Sliezska.

Tento systém financovania vojnových výdavkov bol nevyhnutný, pretože inak by Turci obrannú líniu poľahky prelomili. Slovensku sa pritrafilo, že sa Habsburgovci rozhodli nepustiť Turkov ďalej na sever. Nerobili to však z lásky k jeho obyvateľom. V skutočnosti si nemohli dovoliť ponechať nepriateľovi napospas najvyspelejšiu časť Uhorska vrátane vzácnych baní produkujúcich popri drahých kovoch strategický vojenský materiál – meď.

Slovenské bane by sa boli zišli aj Turkom, preto je logické, že práve v južnej časti stredného Slovenska bola koncentrácia vojenských posádok z oboch strán najvyššia. Keď Turci v roku 1663 urobili výrazný prielom a získali najvýznamnejšiu pevnosť Nové Zámky, a potom obsadili Nitru a Levice, cisár Leopold I. sa tak vyľakal, že nechal urýchlene vybudovať novú rozsiahlu pevnosť v Leopoldove (meno dostala po cisárovi). Tu už išlo o obranu Považia a potom aj bohatej Moravy a Sliezska. Našťastie túto pevnosť už nebolo treba použiť, lebo situácia sa začala postupne obracať.

Samouvedomovanie Slovákov a Maďarov

Na základe predchádzajúcich faktov by sa mohlo zdať, že Slováci mali vlastne šťastie, že ich územie Habsburgovci účelovo chránili pred Turkami. Nie je to celkom pravda z dvoch dôvodov. Nárazníkové pásmo na juhu žilo vo vojnovom stave, ktorý prinášal obyvateľom utrpenie. V hraničnej zóne neraz zdierali z obyvateľov dane obe znepriatelené strany.

Do horských a podhorských oblastí Slovenska zároveň utekali pred Turkami Maďari z obsadenej dolnej zeme a stávali sa podporovateľmi stavovských povstaní, ktoré rovnako prinášali obyvateľom utrpenie.

V 16. storočí Maďari nazývali slovenskú oblasť Tótországh a Turci Tot Vivalet. Titul tót király, teda slovenský kráľ, sa ušiel Imrichovi Tökölymu, ktorý v čase obliehania Viedne Turkami v roku 1683 ovládal dnešné Slovensko.  Zdieľať

Scenár pri stavovských povstaniach bol zhruba vždy rovnaký. Začínali sa v Sedmohradsku, potom prechádzali oblúkom z Košíc a Prešova cez územie terajšieho Slovenska smerom na západ, končili sa na západnom Slovensku obliehaním Trnavy či Bratislavy, ktoré urputne bránili cisárske vojská. Až posledné povstanie Františka II. Rákociho na začiatku 18. storočia, nesúceho neskôr podľa Maďarov vznešený názov oslobodzovacia vojna, prišlo z Poľska. V ňom umrelo na Slovensku 80-tisíc ľudí, teda asi desatina celej populácie. Hospodárstvo bolo po vojnách rozvrátené, roľníci zbedačení, ľudia demoralizovaní. Krajinu sužovali bandy zbehnutých vojakov a zbojníkov. Práve v tomto čase pôsobil na Slovensku zbojník Juraj Jánošík.

Povstanie Františka II. Rákociho bolo osobitné nielen svojím pôvodom vzniku a mohutnosťou, ale aj tým, že na rozdiel od predchádzajúcich ho viedol katolík. Dovtedajší vodcovia boli protestanti a boj proti tvrdošijne katolíckym Hasburgovcom pre nich niesol pečať náboženskej vojny.

Napríklad povstanie sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena zapadlo do širšieho európskeho konfliktu, ktorým bola tridsaťročná vojna. Sedmohradsko sa vtedy stalo možno až protestantskou alternatívou pre celé Uhorsko. Po vzbure českých stavov v roku 1618 vtiahol Bethlen smerom na Slovensko, usilujúc sa spojiť s českými protestantmi. Dostal sa až k Viedni, ktorú neúspešne obliehal. Po bitke na Bielej hore v roku 1620, ktorá zmenila situáciu, uzavrel s cisárom Ferdinandom II. mier.

Od roku 2006 stojí v Košiciach socha Františka II. Rákociho. Mesto ju dostalo darom od maďarskej vlády. František II. Rákoci bol najvýznamnejšou postavou stavovských povstaní proti Habsburgovcom. (Foto – wikimedia.org)

V čase stavovských povstaní sa na Slovensku vzmáhal protestantizmus. Jeho rozširovanie prinieslo najskôr vo vlastnom záujme a neskôr i v záujme spoločnosti nový nevídaný prvok – presadzovanie náboženskej tolerancie. Preto sa často stávalo, že odbojní uhorskí šľachtici vystupovali pod vlajkou protestantizmu a po Sedemohradsku aj na Slovensku nachádzali mnoho priaznivcov. K myšlienke náboženskej tolerancie sa neskôr utiekal aj katolík František II. Rákoci, lebo si uvedomoval, že bez podpory uhorských protestantov nedosiahne vytýčené ciele.

Obyvatelia kráľovského Uhorska sa vtedy delili hlavne podľa spoločenského postavenia a vyznávaného náboženstva a až potom podľa používaného jazyka. Preto nie div, že na strane povstalcov a priaznivcov cisára bojovali rozličné národnosti. Nebolo by pravdou tvrdiť, že stavovské povstania boli celomaďarským vzdorom proti nemeckým Habsurgovcom, pretože na strane cisára bojovali také významné rody ako Esterháziovci či Pálffyovci. Rovnako to platí o Slovákoch, ktorí sa zapájali na jednej i druhej strane.

Napriek tomu už v tomto období cítiť, že národný rozmer bol dôležitý. Jána Zápoľského nazývali jeho odporcovia slovenským či slovanským kráľom (po maďarsky tót király), lebo na našom území uprednostňoval Slovákov pred Nemcami. Pritom sám Zápoľský bol slovanského pôvodu, spomínajú sa jeho poľské alebo slovenské korene.

V 16. storočí Maďari nazývali slovenskú oblasť Tótországh a Turci Tot Vivalet. Titul tót király, teda slovenský kráľ, sa ušiel Imrichovi Tökölymu, ktorý v čase obliehania Viedne Turkami v roku 1683 ovládal dnešné Slovensko. František II. Rákoci vyhlásil v roku 1704, krátko po začatí svojho povstania, tót impérium (slovenské alebo slovanské impérium).

Vyhraňovanie Slovenska a vlastného jazyka

Z uvedených príkladov vidíme, že potreba vymedzenia územia medzi poľskou hranicou na severe a tureckým táborom na juhu a medzi moravskou hranicou na západe a ohybom karpatského oblúka na východe podnietila stanoviť jeho názov. Išlo zhruba o územie súčasného Slovenska, možno zväčšené o oblasti na juh a východ od dnešného východného Slovenska. Nemuseli na ňom bývať len Slováci, mohli to byť aj Česi a Chorváti na západe či Rusíni na východe, lebo pojmom tót v starších obdobiach Maďari označovali Slovákov a iných Slovanov.

Ak sa pozrieme na stavovské povstania z tohto pohľadu, boli pre Slovákov výhodné – konečne im načrtli obrysy nimi obývaného územia. Podporili ich identitu, ktorá sa vymedzovala hlavne v kontraste s Maďarmi. Nebol to však pohyb proti Maďarom, skôr v spolupráci, ba v novom spojenectve s nimi.

Keď sa pozrieme na dôsledky tureckej invázie do Uhorska v 16. a 17. storočí, nachádzame po nej stopy. Maďari, Slováci, Chorváti a ďalší si po strate samostatného Uhorska viac všímali vlastnú svojskosť, hoci proti Nemcom postupovali často spoločne. Na druhej strane práve tu sa začali medzi nimi prvé náznaky budúcich priekov. Zdieľať

Útekom mnohých Maďarov z juhu pred Turkami a ich príchodom na Slovensko získavali slovenskí mešťania nového silného spojenca. Mestá zväčša ovládali ich zakladatelia Nemci. Tí nemohli spoločnému postupu Slovákov a Maďarov odolať, a tak ústupom z pozícií sa mestá odnemčovali, pomaďarčovali a ešte viac poslovenčovali.

Typickým príkladom je Trnava, nové sídlo arcibiskupa, kde museli už v polovici 16. storočia Nemci ustúpiť z privilegovaných pozícií a prepustiť rovnaký podiel na moci Slovákom a Maďarom. Koordinovaný postup Slovákov a Maďarov v mestách bol vskutku unikátny, možno ho nájsť aj v spoločných vystúpeniach v stavovských povstaniach. Budúcnosť potom už postavila Slovákov a Maďarov len proti sebe – ak nepočítame za spoločný postup spoluprácu tých Slovákov, ktorí sa prihlásili k maďarskej národnosti.

Na obdobie tureckej okupácie južnej časti Uhorska a stavovských povstaní v jeho severnej časti sa tak môžeme pozrieť ako na časy potvrdzovania územia niekdajšieho Nitrianska a formovanie novovekého Slovenska. Paradoxne sa tak dialo počas zahusťovania územia utečencami z juhu, hlavne Maďarmi.

Vtedy sa u Maďarov vytvoril taký silný vzťah k tomuto územiu, že ho ešte v 20. storočí považovali za ucelenú súčasť jadra maďarského územia. Slováci spolu s Maďarmi preberali vplyv v pôvodne nemeckých mestách a po svojich slovanských predkoch začali opätovne presadzovať na území dnešného Slovenska vlastné názory.

No práve v tomto období nastal na Slovensku aj opačný pohyb, a nespôsobili ho Maďari, ale nemeckí Habsburgovci. Cisár rozdelil kráľovské Uhorsko na dve časti, pričom hranica prechádzala naprieč Slovenskom. Vtedy sa oddelil vývoj západného a stredného Slovenska na jednej strane a východného Slovenska na druhej strane.

Opäť to bolo cítiť po celé stáročia – východ zaostával. Národné prebudenie v 19. storočí sa ho dotklo len málo, ľahšie podliehal maďarizácii, jeho postoj k vzniku Československa v roku 1918 bol váhavý. Pritom ešte v stredoveku nachádzame na východe, napríklad v Spiši, Šariši, rovnaké známky aktivít Slovákov ako v západnejších častiach.

Peter Pázmaň, mimochodom pôvodne kalvín, bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov rekatolizácie v Európe. V prvej polovici 17. storočia spustil z Trnavy reštauráciu katolíckeho náboženstva v Uhorsku a za krátky čas dokázal presvedčiť väčšinu šľachtických rodín na Slovensku na návrat od protestantizmu. V rímskokatolíckej cirkvi presadzoval používanie národných jazykov vrátane slovenčiny.(Foto – wikipedia.sk)

Paradoxná situácia vznikla v používaní jazyka. Práve v 17. storočí v období katolíckej reformácie (rekatolizácie) sa začalo hojnejšie oficiálne rozširovanie slovenčiny. Rekatolizácia niesla často násilné znaky, no menej sa už hovorí o tom, že prinášala do kostolov domáci jazyk.

Arcibiskup Péter Pázmány, jeden z najvýznamnejších európskych predstaviteľov protireformácie, hoci bol Maďar, sám podporoval rozširovanie slovenčiny v rímskokatolíckej cirkvi, pretože si chcel získať naspäť Slovákov. Vznikla tak zaujímavá situácia – katolícki kňazi rozširovali slovenčinu a protestantskí češtinu, lebo tá bola ich oficiálnym jazykom. Tento slovanský dualizmus v slovenských podmienkach v nasledujúcich storočiach len silnel a zmizol až na začiatku 20. storočia, dávno po prijatí slovenského spisovného literárneho jazyka.

Historické ponaučenie

Keď sa pozrieme na dôsledky tureckej invázie do Uhorska v 16. a 17. storočí, nachádzame po nej stopy. Maďari, Slováci, Chorváti a ďalší si po strate samostatného Uhorska viac všímali vlastnú svojskosť, hoci proti Nemcom postupovali často spoločne. Na druhej strane práve tu sa začali medzi nimi prvé náznaky budúcich priekov. Slovákom sa podarilo identifikovať svoje územie. V Maďaroch zas po vytlačení Turkov z Uhorska ostala v srdciach trpkosť, že pánov z Istanbulu vystriedali noví, nie lepší z Viedne.

Tureckú expanziu do západnej Európy sa podarilo zastaviť, a to hlavne vďaka tvrdošijnosti Habsburgovcov. Okrem toho, že sami sa považovali za bariéru invázie národov z Ázie, dokázali primäť iných európskych panovníkov, aby najskôr priamo alebo finančnými dotáciami prispievali k udržiavaniu obranného valu a potom podnikli protiútok. Na rozdiel od Byzantíncov, ktorí svojich nepriateľov uplácali a potom zanikli, si Habsburgovci udržali Európu v nezávislom postavení, hlavne jej časť zastrešenú Svätou rímskou ríšou.

V strednej Európe však tento prístup vyvolal tanec Maďarov na ostrí noža a ich neskoršiu frustráciu. Kto neberie do úvahy historické súvislosti, ťažko pochopí, prečo sa v dnešných časoch práve Maďari najvýdatnejšie stavajú proti masívnemu prílevu utečencov z juhovýchodu a hovoria o zachovaní národných a európskych hodnôt.

Môže im to pripomínať časy spred poltisícročia, keď sa ocitli medzi dvoma kameňmi. Mohli si vybrať – podvolenie sa nemeckej dominancii alebo kolaborovovanie s ázijským dobyvateľom. Rovnako ako vtedy, i dnes volajú po ochrane vonkajšej hranice európskej civilizácie, lebo si možno uvedomujú, že budú ako nárazníková oblasť opäť vystavení osudovým rozhodnutiam.

Slováci v tomto prípade ťahajú s nimi za jeden koniec, tak ako pred päťsto rokmi. No zdanlivo koordinovaný postup môže priniesť historické repete. Z jednotného postoja môžu vyrásť nové vzájomné rozpory.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo