Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
12. január 2022

Nedá si pokoj

Ministerka Kolíková chce naďalej trestať „nepravdivé informácie“

Slovensko, naopak, potrebuje hnutie, ktoré bude tlačiť na dekriminalizáciu prejavu.

Ministerka Kolíková chce naďalej trestať „nepravdivé informácie“

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Foto TASR/Pavol Zachar

Ani ostrý nesúhlas naprieč politickým spektrom a zo strany časti občianskej verejnosti nepresvedčili ministerku spravodlivosti Máriu Kolíkovú, aby sa vzdala svojho cieľa trestať v rámci novely Trestného zákona výrobu a rozširovanie takzvaných nepravdivých informácií. Včera o tom informoval denník SME.

Zaujímavosťou je, že zásadné výhrady voči návrhu predložili aj všetky tri rezorty vedené nominantmi strany SaS, ktorá vzala odídencov zo strany Za ľudí pod svoje politické krídla. Vláda sa tak Kolíkovej návrhom bude zaoberať na jar.

Vágnosť a možné zneužívanie

Myšlienka zavedenia nového trestného činu „šírenia nepravdivej informácie“ vyvolala na začiatku decembra intenzívnu verejnú debatu. Spisuje sa proti nej dokonca petícia. Ministerstvo spravodlivosti chce takto bojovať proti hoaxom a dezinformáciám, ktoré najmä v súvislosti s prebiehajúcou pandémiou môžu mať dosah aj na zdravie a životy občanov.

Kritici však vyčítajú zneniu skutkovej podstaty vágnosť a možnosť rozsiahleho zneužívania. Pri formuláciách ako „vyvolanie nebezpečenstva vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva“ si človek nevdojak spomenie na výrok amerického sudcu Najvyššieho súdu Olivera Wendella Holmesa, že „každá myšlienka je podnecovaním“. Inak povedané, skoro hocičo, čo zaznieva vo verejnej diskusii, je spôsobilé podnietiť v niekom znepokojenie, dotknutie alebo iné citové pohnutie. Takto by sa dala potlačiť prostredníctvom trestného práva asi akákoľvek debata o nejakej spoločenskej téme.

Navyše polícia, prokuratúra a súdy sú tlačené do pozície arbitra, ktorý by mal stanovovať, čo je alebo nie je pravda v rámci verejnej debaty a politického života. No medzi preukázateľne nepravdivými výrokmi (Zem je plochá, na rakovinu pomáha pitie Sava…) a tými pravdivými (typu Pytagorova veta alebo Archimedov zákon) sa nachádza rozsiahly šedý priestor.

Mínové pole

Verejná debata často pripomína pojednávanie súdu, na ktorom právnici oboch strán horlivo vyzdvihujú informácie, ktoré sa im hodia, a bagatelizujú či opomínajú tie nehodiace sa. A nie je to len zlou vôľou. Väčšinou proste ľudia nemajú dokonalú informáciu o nejakom jave. Do verejného priestoru vstupujú s neúplnou predstavou o tom, ako sa veci majú. A tieto predstavy sú ovplyvnené všetkými možnými kognitívnymi skresleniami. Komplexná pravda sa často odhaľuje až v ostrom strete dvoch čiastkových predstáv o pravde – za iskrenia argumentov a protiargumentov.

No aby takáto spoločenská debata vôbec mohla prebiehať, pomyselné ihrisko nesmie byť mínovým polom, kde účastníkovi na každom kroku hrozí trestné stíhanie za „šírenie nepravdivej informácie“ a odňatie slobody na 1 až 5 či dokonca na 4 až 10 rokov. Pandémia môže trvať ešte rok alebo dva, no nový trestný čin by s nami zostal aj naďalej. Ak by sme však zavádzali takýto trestný čin len pre pandémiu, stále by mohol viesť k lavíne šikanóznych trestných oznámení napríklad aj na všeobecne uznávaných odborníkov, čo v nejakej fáze vyslovili názor, ktorý sa neskôr ukázal ako mylný alebo predčasný (napríklad „vakcína je sloboda“). Prípadne by bolo možné podávať trestné oznámenia na politikov, ktorí v nejakom bode pandémie sľubovali verejnosti čosi, čo sa nedalo splniť.

Práve pandémia nového koronavírusu je ukážkovou udalosťou, do ktorej sme vstúpili s neúplným poznaním a množstvo názorov o pôvode a podstate vírusu či možnej liečbe sa vyvíjalo za pochodu podľa toho, ako sa naše poznatky dopĺňali a ako sa menil aj samotný vírus. Vôbec veda ako taká funguje len vďaka testovaniu hypotéz a otvorenosti voči spresňovaniu a vyvracaniu doterajšieho poznania.

Zlá skúsenosť s náhubkom

Na základe čoho varujeme, že nový trestný čin môže spustiť vlnu šikanóznych trestných oznámení na odborníkov, ktorí sa k pandémii vyjadrujú? Lebo úmysel zákonodarcu je jedna vec a druhá vec je, ako si právne normy niekedy žijú vlastným životom po schválení a nadobudnutí účinnosti.

Ani predchádzajúce vedenie ministerstva spravodlivosti (Mária Kolíková bola vtedy štátnou tajomníčkou) zrejme nepredpokladalo, že takzvaná protiextrémistická novela z roku 2016 povedie k šikanóznym trestným oznámeniam na publicistov ako Michal Havran či Arpád Soltész.

Aj keď trestné stíhania na základe takýchto trestných oznámení prokuratúra rýchlo zastavuje, už samotné podstúpenie trestného stíhania je stresujúca záležitosť. Trestné právo je krajným prostriedkom (ultima ratio), no politici k nemu s obľubou siahajú ako k prvému nástroju poruke, keď majú riešiť nejaký spoločenský problém. Verejnosť by to nemala len tak tolerovať.

Inzercia

Veľký odpor voči súčasnému návrhu ministerstva spravodlivosti zrejme vyplýva aj zo skúseností s „náhubkovým zákonom“ z roku 2016. Každú chvíľu riešime nejaký exces orgánov činných v trestnom konaní v rámci „boja proti extrémizmu“.

V januári to bolo trestné stíhanie obecných poslancov z Varína, lebo nehlasovali za premenovanie ulice. V novembri chcel generálny prokurátor preverovať Petra Tkačenka a Rada Ondřejíčka za výroky o Sime Magušinovej. Obe iniciatívy stopol našťastie šéf špeciálnej prokuratúry Daniel Lipšic. Pár týždňov predtým zaznievali zase názory, že poslanec Taraba by mal byť stíhaný za dvojzmyselnú ironickú narážku o dcére prezidentky cez nový trestný čin proti online šikanovaniu, zavedený minulý rok…

Návrat k slobode prejavu

Excesy pri stíhaní verbálnych politických prejavov nie sú chybami systému, ale jeho nevyhnutnou súčasťou. Posledných pár rokov sa priestor na prejav na Slovensku sústavne zužoval. Bolo to dané zrejme aj tým, že ľudia, ktorí chcú zavádzať stále nové obmedzenia prejavu, sú pomerne cieľavedomí, no verejnosť je, naopak, dezorganizovaná a až počas aplikačnej praxe si s hrôzou uvedomuje, čo sa vlastne prijalo.

Samozrejme, vždy v mene nejakého vzletného cieľa, ako je boj proti extrémizmu, hoaxom či ruskej hybridnej propagande. Lenže keď raz prijmeme logiku sústavného obmedzovania slobody prejavu v mene akéhosi vyššieho dobra, krátka je cesta od stavu, keď je len pár vecí povedať zakázaných, k stavu, keď je len pár vecí povedať dovolených.

Ministerstvo spravodlivosti si môže dovoliť prichádzať so stále novými návrhmi verbálnych trestných činov, lebo necíti žiadny politický protitlak. To by sa malo zmeniť.

Tak ako existuje hnutie za dekriminalizáciu marihuany, potrebujeme hnutie za dekriminalizáciu prejavu, ktoré by tlačilo na znižovanie sadzieb pri verbálnych trestných činoch či na vypustenie celých skutkových podstát z Trestného zákona. Teda priblíženie sa k chápaniu slobody prejavu – ktoré sa niekedy mylne označuje ako „americké“ – len s pár výnimkami, ako je poplašná správa, prezradenie vojenského tajomstva, vyzývanie na bezprostredné násilie a podobne.

Takáto iniciatíva by mohla vzísť od OĽaNO či Sme rodina, no očakávať by sa dala aj od SaS Richarda Sulíka či od KDH Milana Majerského. Od SaS preto, že si hovoria liberáli a na slobode prejavu by im teda malo záležať. Od KDH zase preto, že tento étos tam zasial ešte Daniel Lipšic, a takisto preto, lebo tieto trestné činy sa v Európe čoraz viac používajú aj ako kyjak proti tradičným kresťanom.

Slovensko potrebuje hnutie, ktoré bude brániť a rozširovať priestor pre slobodu prejavu. Nech sa ministerstvo spravodlivosti pre zmenu zapotí s obhajobou existujúcich verbálnych trestných činov namiesto odôvodňovania nových.

Diskusia Sloboda prejavu v čase hoaxov z decembra 2021 s účasťou ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej, šéfa špeciálnej prokuratúry Daniela Lipšica, šéfredaktora Postoja Martina Hanusa a redaktora Denníka N Vladimíra Šnídla. Moderuje: Michal Kovačič.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.