Môžeme prekvasiť svet

Môžeme prekvasiť svet

Foto - TASR/Martin Turanovič

Bývalý šéfredaktor portálu Postoy Matúš Demko urobil jeden z posledných rozhovorov s Antonom Srholcom. Rozhovor vyšiel 1. septembra 2015 v českom Katolíckom týdeníku.

Za komunizmu ste museli pracovať manuálne, vás ale viac lákalo duchovno.

Prežil som svoju mladosť v dobe, keď sa u nás budoval socializmus, a ten hodnotil človeka iba podľa práce. Baník bol vzorom ľudského naplnenia života a manuálna práca bola hodnotou dôstojnosti človeka. Pohŕdali intelektuálmi alebo umelcami a predovšetkým duchovnými ľuďmi.

Tak som bol zamotaný do kolotoča manuálnej práce, vsotený do nej – a z básnika sa stal baník. Desať rokov som manuálne pracoval v cementárni v Ostrave pri vysokých peciach. Dnes sa väčšina ľudí už živí prácou svojho umu, rozumu alebo šikovnosti a schopnosti organizovať. Žiaľ, je málo ľudí, ktorí by svoj život zasvätili tomu, o čom som ja v detstve sníval – byť generátorom duchovných hodnôt. Byť človekom, ktorý premýšľa a dáva ľuďom myšlienky, ktoré obohacujú.

Stíhali ste popri manuálnej práci aj študovať?

Som jeden z kňazov, ktorý študoval teológiu skoro 25 rokov – než som sa stal kňazom. Takže som nedobrý žiak. Študoval som dostupnú literatúru, v bani som sa stretával s múdrymi ľuďmi alebo po práci som rád komunikoval s teologicky vzdelanými ľuďmi.

Slovensko malo ponúknuť kresťanské riešenie problémov, ale nestalo sa. Slovensko nie je také katolícke, ako sa to javilo. Zdieľať

Kňazom som sa stal, až keď som mal štyridsať rokov – z úplne zázračných, necirkevných, svetských dôvodov. Prišla Pražská jar, Dubčekova éra a vtedy otvorili hranice. Prvý raz som mal možnosť opustiť Československo a išiel som do Turína, kde som dva semestre študoval teológiu na veľmi vysokej úrovni. V Turíne je dodnes jedna z popredných teologických škôl. Potom ma pápež Pavol VI. vysvätil za kňaza.

Prežili ste systémy dvadsiateho storočia, ktoré sľubovali ľuďom raj – a ľudia uverili. Je možné predchádzať tomuto podľahnutiu falošným ilúziám?

Jednoznačný a jediný recept na to neexistuje. Život nám vždy ponúka výzvy a – Ježišovou rečou povedané – je to ľahká, pohodlná, široká cesta. Po nej ako kresťania nesmieme nikdy kráčať. Predovšetkým musíme ponúkať svetu model života, ktorý je normálny, pekný, ľudský, bohatý.

Má Slovensko čo ponúknuť pre dušu Európy?

Slovensko malo ponúknuť kresťanské riešenie problémov, ale nestalo sa. Slovensko nie je také katolícke, ako sa to javilo. Katolícka viera na Slovensku je postihnutá dosť tvrdým protireformačným bojom a rekatolizáciou, ale predovšetkým hlbokou ranou, ktorú sme dostali počas štyridsaťročného prenasledovania.

Celej generácii mladých ľudí vymyli mozgy. Mnohí veriaci sú infikovaní vedeckým svetovým názorom, ktorý ponúkal marxizmus ako náhradu náboženstva. A po páde komunizmu sú ľudia už liberálnejší, ich väzba s katolíckou cirkvou už nie je taká pevná, sú vzdelaní, úplne sa zmenila štruktúra obyvateľstva.

Agrárne roľnícke Slovensko sa premenilo najprv na priemyselné, dnes je veľa intelektuálov. Pred päťdesiatimi rokmi boli ľudia na Slovensku ochotní obetovať sa za kňaza, za cirkev, klásť svoje životy, ešte pred viac ako dvadsiatimi rokmi existoval katolícky disent, ľudia sa stretali v krúžkoch. Dnes sa to roztápa ako ľad v lete.

Máme sa s tým len uspokojiť?

Cirkev nikdy nebola a ani by nemala byť politickou inštitúciou, ani sa nemá prikláňať k nejakému politickému riešeniu a smeru. Má byť kvasom, uprostred by mal byť silný blok veriacich ľudí, ktorí veria, čo je spravodlivé na základe evanjelia, riešia problémy na základe Ježišovej pravdy.

Naša kresťanská viera potrebuje novú reč a nové symboly. Nakoniec ani Pán Ježiš nebol v parlamente, ale žil na okraji a svoje svedectvo vydával ako okrajový veriaci židovský človek a jeho ľudia takisto, ale na tom okraji by mal rezonovať jasne a jednoznačne náš hlas.

Váš hlas zaznel pri odvolaní trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka, ktorého ste ako jeden z mála kňazov pred tromi rokmi podporili otvorene.

Moja podpora bola skôr manifestačná. Som bezmocný na okraji cirkvi, tiež podobne ako on. Bojím sa o neho, aby neskončil ako ja. Je múdry a čestný človek. Uživil by sa ako farár na ktorejkoľvek poslednej dedine, mne ide o princíp. V Katolíckej cirkvi mi chýba dialóg, aby sme pokojne rozprávali, aj keď má niekto iný názor. Monológ alebo koncentrovaná moc len v rukách hierarchie je nebezpečenstvom, že do nášho katolíckeho myslenia nevnikajú nové myšlienky, ktoré obohacujú.

Ježiš mi dáva silu. Nežil na výslní veľrady, ale v jednoduchých pomeroch obyčajných ľudí. Zdieľať

Bezákovi nikto nič nevysvetlil a to bol spôsob, ako komunisti likvidovali ľudí, jednoducho vás odvolali, zobrali vám súhlas a potrestaný mal len mlčať. Bezák sa priblížil k ľuďom, rozprával sa s nimi a stal sa synonymom tých, ktorí aj v cirkvi žijú na okraji. Podľa mňa ľudia majú právo vedieť, prečo ho odvolali.

Myslíte si to?

Každý má svoju dôstojnosť. Právo na informácie je bežné aj v cirkvi, ale na Slovensku je to zanedbané. Veriaci sú vedení starým spôsobom, tým pastierskym, ako poslušné ovečky. Naši veriaci už nechcú byť len pasívni, ale chcú vedieť, chcú mať prehľad, chcú mať svojho pastiera na akciách, ktoré oni robia. Bezák bol prototypom biskupa, ktorý išiel so svojimi ovečkami tam, kde boli, kde ho pozvali, neodmietol nič a bol takým priateľom ľudí a osobitne budúcej generácie, takže to pokladám za veľmi nesprávny a škodlivý krok, ktorý sa pri ňom stal. Je to ochudobnenie cirkvi na Slovensku.

Zažívate priateľstvo s Bohom?

Ježiš je pre mňa najdôležitejší. Založil civilizáciu a to, čo sme z nej spravili, za to nesieme zodpovednosť. Je možné prekvasiť svet v duchu lásky, dobroty a sebaobetovania sa. Ježiš mi dáva silu. Nežil na výslní veľrady, ale v jednoduchých pomeroch obyčajných ľudí.

Máte nejaký vzor, koho by ste odporučili pre túto dobu?

Vkročil som do svojho dospelého veku s krásnou ikonou dona Bosca. Don Bosco pred dvesto rokmi zápasil o cirkev v novom svete, tak ten mi je stále príkladom, nemôžeme ho tiež konzervovať len do devätnásteho storočia, ale pýtať sa, čo by asi robil on v dnešnej dobe. Zápasil by o ľudí tam, kde sú.

A potom z mojich trošku starších súčasníkov je mi veľkým príkladom Josef Zvěřina, ktorý je stále nedocenený a ktorý nám povedal peknú syntézu kresťanstva, v ktorej žil ako kňaz vo väzení v drastických podmienkach, prenasledovaný, ponížený. Nevzdal sa, študoval, diskutoval, debatoval. Mal som šťastie sedávať pri jeho nohách, bol misionár, za komunistov chodil na Slovensko a robil kurzy, kam ma vždy pozvali.

Človek sa nemá nechať zlomiť ani najdrastickejšími pomermi, v ktorých sme žili. A má mať svoju víziu o cirkvi, ktorá bude slobodná. O cirkvi, ktorá bude pre dobro ľudí, ktorá bude pre všetkých ľudí, ktorí majú dobrú vôľu a chcú niečo urobiť preto, aby sa náš svet stal lepším.

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo