Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
09. január 2022

Martin Luterán

Riadime sa tým, čo cítime, a rozum sme dali na vedľajšiu koľaj

Rektor Kolégia Antona Neuwirtha hovorí o dnešnej krehkej generácii, o absencii klasického vzdelávania i o postoji ku kultúrnym vojnám.

Riadime sa tým, čo cítime, a rozum sme dali na vedľajšiu koľaj
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rektor Kolégia Antona Neuwirtha hovorí o dnešnej krehkej generácii, o absencii klasického vzdelávania i o postoji ku kultúrnym vojnám.

Pred vyše dvanástimi rokmi po oxfordských štúdiách založil Kolégium Antona Neuwirtha, ktoré dodnes vedie.

Jednou z jeho srdcových tém je klasické vzdelávanie, no keďže je okrem manažérskych povinností stále v osobnom kontakte so študentmi, hovorili sme aj o výzvach dnešnej mladej generácie i o tom, aký postoj má dnešný kresťan zaujať ku kultúrnym vojnám.

Martin Luterán v rozhovore pre Postoj hovorí o dnešnej krehkej generácii, ktorá sa musí naučiť žiť naozaj slobodne vo svete, v ktorom dominuje rozhodovanie na základe emócií. Ako vníma posun v slovenskej diskusii o vzdelávaní a čo mu v nej chýba rovnako ako pred desaťročím?

Ako rektor Kolégia Antona Neuwirtha stíhate viesť aj niektoré semináre, tutoriály a individuálne mentoringy. Máte tak možnosť vidieť do duše súčasným mladým kresťanom, ktorí prechádzajú vašou formáciou. Akí sú dnešní mladí?

V niečom sú mladí ľudia stále rovnakí. Dnes, ako aj pred desiatimi rokmi platí to, že hľadajú svoje miesto v tomto živote. Skúmajú, kto sú a ako by mohli svoj život čo najlepšie naplniť. Práve preto aj prichádzajú do Kolégia, kde im ponúkame priestor a čas na chvíľu sa zastaviť a hľadať odpovede na tieto otázky.

To, čím sa súčasní mladí líšia od starších ročníkov, opísali už viacerí sociológovia a trochu to asi vnímam aj ja, aj keď skupina mladých, s ktorou tu pracujeme, je pomerne malá. Navyše, každý z nich je originálny, unikátny a iný. Dokonca každý ročník je iný. Všetky tieto zovšeobecnenia treba preto brať s rezervou.

Zdá sa mi však, že prichádza generácia mladých, ktorá to má v živote trochu ťažšie. Paradoxom je, že nezažili nedostatok materiálneho typu, ale zažívajú nedostatok iného druhu – duchovného, psychického, vzťahového. Niekedy sú poznačení rozpadmi rodín. Často majú psychické problémy, aj keď pozitívom je, že sa o nich neboja rozprávať, nehanbia sa, riešia to a hľadajú cesty.

Ak teda už musím urobiť nejaké zovšeobecnenie o dnešných mladých, povedal by som, že to je krehkejšia generácia. Majú tendenciu byť menej zodpovední, a keď narazia na ťažkosť, majú problém sa s ňou vyrovnať. Navyše im tento svet ponúka milión možností a zorientovať sa v ňom je náročné.

Každá generácia stojí pred nejakou veľkou výzvou. Anton Neuwirth, ktorého meno nesie aj Kolégium, patril k mladým ľuďom, ktorí vo vojnovom čase museli zaujať postoj k totalitným ideológiám. Vy zas patríte ku generácii, ktorá na začiatku produktívneho veku začala budovať postkomunistický, slobodný svet. Viete pomenovať veľkú výzvu generácie, ktorá u vás prechádza formáciou?

Myslím, že výzvou dnešnej generácie je nájsť spôsob, ako v dnešnom slobodnom svete žiť naozaj slobodne. Mnohé vychodené cestičky dnešnej doby, ktorými sa mladí ľudia vedú, nesmerujú k životu, ktorý sa dá žiť naozaj naplno.

Jedna z dominantných charakteristík tejto doby spočíva v tom, že nás ovládajú emócie. Majú privysoké miesto v rebríčku hodnôt.

To, čo má určovať moje konanie, je to, čo cítim...

Presne tak. Moje rozhodovanie závisí od toho, čo cítim. To je to moje pravé ja. Toto je však istý typ ideológie a problém každej ideológie spočíva v tom, že je v nej len časť pravdy. Je to redukcia reality.

Možno je to reakcia na nejaký extrém, ktorý bol predtým, na čistú racionalizáciu. Toto je však druhý extrém a my potrebujeme dosiahnuť stred, v ktorom je aj skutočná sloboda. Máme sa nechať viesť rozumom, podriadiť mu aj emócie, ale zároveň ich rešpektovať, počúvať a vnímať. Nepotláčať ich, ale nenechať ich ovládať náš súkromný či spoločenský život.

Dnes je emócia nadradená vo všetkom. V médiách, v politike či v kultúre vládne to, ako sa ľudia cítia. Rozum sme dali na vedľajšiu koľaj. Toto je podľa mňa aj problém mladých ľudí, ktorí sem prichádzajú, keďže všetci sme obeťami kultúry a doby, v ktorej žijeme. Rozhodne na dnešných mladých vnímam, že uvažujú v štýle: To, čo cítim, je posvätné. Je v tom síce aj kus pravdy, ale nie je to celá pravda.

Naozajstná sloboda, po ktorej túžime, je usporiadaná sloboda. Zdieľať

Čo je podstata problému pri tomto spôsobe myslenia?

Takto sa nedá žiť slobodný život, lebo pri takomto uvažovaní sa stávam otrokom. Byť naozaj slobodný znamená robiť to, čo naozaj v hĺbke chcem. A to, čo naozaj v hĺbke chcem, nie je vždy to, čo sa mi na prvý pohľad zdá, že chcem. Naozaj zistiť, kto som a prečo som poslaný na tento svet, chce kus náročnej práce.

Mladým ľuďom ponúkame, aby sa prišli do Kolégia na rok zastaviť, lebo na to už nikdy v živote nebudú mať toľko času. Svet vonku však na nich kričí, aj keď tu sedia a čítajú Aristotela. Vonku sú spolužiaci, brigády, aktivity, stretká a zrazu je rok, v ktorom sa mali zastaviť, náročný a ťažký.

Koronové lockdowny ste teda skôr uvítali.

V tomto bola korona veľkým požehnaním. Byť tu niekoľko mesiacov zavretí síce malo svoje výzvy, ale zároveň to bola pre tých mladých obrovská príležitosť ísť do hĺbky vo vzťahoch k Bohu, k sebe samému, vo vzťahoch v komunite. Za normálnych okolností sa to dá len veľmi ťažko dosiahnuť, preto nám „vypnutie“ vonkajšieho sveta nesmierne pomohlo.

Ak je však hlavnou výzvou tejto generácie naučiť sa žiť vo vnútornej slobode, je to v niečom veľmi podobná výzva, akú mala generácia Silvestra Krčméryho, Tomislava Kolakoviča či Antona Neuwirtha, nie?

V tých časoch však mali problém s vonkajšou slobodou. Rozdiel medzi ich a súčasnou generáciou je veľký. Keď čítame denník 24-ročného Antona Neuwirtha, je to pre súčasných mladých čítanie akoby z iného vesmíru. Už len to, aký denný režim sa snažil dodržiavať, je pre mnohých súčasných mladých úplne iný svet. Sebadisciplína bola základ. Už v internáte Svoradov, kde bývali mnohé z osobností spomínanej generácie, mali zavedený istý režim, Neuwirth mal ešte k tomu aj svoj vlastný.

To dnešná generácia veľmi nemá. Myslím si, že aj preto sú také obľúbené programy ako Exodus, ktorý ľuďom na obmedzené obdobie poskytne nejaký režim. Ukazuje to tiež, že mladí po niečom takom túžia, hoci sa voči tomu zároveň búria. Exodus si ľudia slobodne vyberú, ale keby im niekto nadiktoval režim „zhora“, hneď by to bol problém.

Mladí ľudia paradoxne po poriadku túžia a potrebujú ho. Naozajstná sloboda, po ktorej túžime, je usporiadaná sloboda. Je to sloboda, ktorá vedie k tomu, že robím to, čo mám robiť, to, k čomu som poslaný, k tomu, čo je rozumné a dobré. Potrebujem vonkajší poriadok a tiež poriadok vnútorný.

Dotknime sa ešte jednou otázkou toho, aká vlastne je dnešná generácia mladých, presnejšie mladých kresťanov. Každý človek túži byť šťastný. Čo si dnešní mladí predstavujú pod šťastným životom?

Keď preberáme koncept šťastia v klasickej filozofii Aristotela alebo Tomáša Akvinského, tak prvá asociácia dnešných mladých a aj celkovo ľudí dnešnej doby k pojmu šťastie je pocit. Kedy si šťastný? Keď sa dobre cítim.

Pre tých klasikov to však nebol pocit, ale skutok, konanie, stav cnostného života. Život v cnosti, v tom je šťastie. Nie primárne v dobrom pocite.

Môžem sa teda cítiť úplne zle a zároveň žiť šťastný život?

Klasici riešili aj túto otázku, teda do akej miery potrebujem externé dobrá na to, aby som bol šťastný. Keď naozaj konám cnostne, sprevádza to aj hlboká radosť. Nie je to esencia šťastia, ale jeho sprievodný jav. Hlboká radosť je však kompatibilná aj s dočasným smútkom, aj s veľmi ťažkými a náročnými obdobiami v živote, lebo pramení z toho, že žijem dobre, žijem cnostne.

To znamená, že človek, ktorý žil cnostným životom, mohol cítiť hlbokú radosť aj v komunistickom väzení?

Presne tak.

A človek, ktorý surfuje na vlne vnímania šťastia ako pocitu, by hlbokú radosť vo väzení nikdy nedosiahol?

Samozrejme. A necíti ju ani v normálnom živote, lebo keď založíme svoje vnímanie šťastia na tom, že sa dobre cítime, budeme si stále „naháňať vlastný chvost“. Naozaj dobre sa budeme cítiť vtedy, keď budeme dobre konať. To je prvoradé, to je esencia. Keď zabudnem na esenciu a hľadám len jej dôsledok, tak ani ten dôsledok nikdy nedosiahnem. Naháňame sa za dobrými pocitmi, ale mali by sme sa naháňať za dobrým konaním.

Keď s touto generačnou výzvou, spôsobenou aj súčasným dýchaním západného sveta, prichádzajú títo mladí ľudia do Kolégia, čo s nimi viete robiť? Aký je liek na „naháňanie sa za dobrými pocitmi“?

Podľa mňa je odpoveďou na túto výzvu to, čo vždy bolo a bude odpoveďou na akúkoľvek výzvu: ísť do hĺbky, stíšiť sa, nasmerovať svoju vôľu, rozum a emócie na to, čo je podstatné, a nájsť kompas, prostredníctvom ktorého sa v živote môžem orientovať.

U nás v Kolégiu nemôžeme naprogramovať človeka. Žiadny dobrý vzdelávací a formačný program, ktorý je k človeku poctivý, nemení ľudí sám osebe. Ľudia sa menia sami, mení ich Boh. Jediné, čo môže urobiť akýkoľvek dobrý vzdelávateľ, je nastaviť stimuly, ktoré ponúkajú človeku príležitosť na rozvoj, ktoré ho motivujú zamyslieť sa a reflektovať svoje myslenie, cítenie a konanie.

Presne toto robí Kolégium. Mladý človek, ktorý sem príde na jeden alebo na dva roky, sa tu stretne so stimulmi. Tie sú pre neho výzvou vo všetkých oblastiach života – v tom, ako rozmýšľa, ako cíti, ako sa správa k ostatným, aký má vzťah k Bohu. Ideálnym dôsledkom, ktorý na študentoch veľmi často vidím, je to, že sa vďaka spomínaným impulzom zásadne prehĺbia, zorientujú, upriamia svoju pozornosť na veci, ktoré predtým veľmi nevnímali, a rozšíria sa im obzory. Získajú nástroj na vnímania seba aj iných, ktorý predtým nemali. Stanú sa vnímavejšími na realitu.

Toto všetko sa však deje slobodnému človeku, ktorý s tým môže urobiť, čo chce. Odchodom z Kolégia sa príbeh nekončí. Neodchádzajú od nás naformátovaní ľudia, do ktorých sme vložili softvér a navždy budú podľa neho fungovať.

Život v cnosti, v tom je šťastie. Nie primárne v dobrom pocite. Zdieľať

Ako presne vytvárate pre študentov stimuly, ktoré im umožnia vytvoriť si vnútorný kompas na orientáciu k naplnenému životu?

Robíme to tromi spôsobmi. Po prvé, sprostredkujeme im cestu ponorenia sa do diskusie s veľkými autormi západnej civilizácie, teda s najväčšími mysliteľmi, ktorí myšlienkovo tvorili náš svet. V dnešnej dobe je to paradoxne veľmi ľahké, pretože tie myšlienky sú od nás vzdialené len niekoľko kliknutí. No zároveň je to nesmierne ťažké, pretože dnešný mladý človek často nemá ani len schopnosť dostatočne dlho sa sústrediť na to, aby si prečítal dlhší text, keďže ho vyrušuje mobil, tablet, počítačové hry, seriály. Hĺbka je zároveň blízko aj ďaleko.

Som šokovaný z toho, ako málo vzdelávacích inštitúcií na Slovensku robí to, čo my v Kolégiu. Myslím tým rozhodnutie dôverovať mladým ľuďom, že majú šancu ponoriť sa do konverzácie s veľkými mysliteľmi. Vytvoriť im priestor na to, aby kládli veľké životné otázky a skúmali, ako na ne odpovedali velikáni pred nimi.

Toto je prvý veľký stimul, ktorý mladým poskytujeme. Ak si niekto myslí, že toto je akademická, teoretická aktivita, nie je to pravda. Položiť si základnú otázku, úprimne na ňu hľadať odpoveď pre môj osobný život a byť pritom sprevádzaný niekým, kto prešiel tú cestu predo mnou a jeho myšlienky sú to najlepšie, čo vyprodukovala táto civilizácia, je tá najpraktickejšia vec na svete.

Provokatívna otázka: nestačí kresťanovi skúmať slová, názory a správanie Ježiša Krista, ktorý je najdokonalejší ideál dobrého života? A keď to celkom zjednoduším: nestačí kresťanom, hľadajúcim odpovede na základné životné otázky, čítať len Sväté písmo?

Pre kresťanov by malo byť zaujímavé to, že to nestačilo svätému Augustínovi, Tomášovi Akvinskému, Bazilovi Veľkému, Jánovi Pavlovi II. a mnohým ďalším. Samozrejme, nie každý má rovnakú životnú cestu, ale keď sa rozprávame o mladých ľuďoch, ktorí sú na vysokých školách, teda o mladých kresťanoch, ktorí majú dar abstraktnejšieho zmýšľania, tak podľa mňa ani nemáme diskutovať o tom, či by mali poznať svoju vieru na hlbšej úrovni.

Mali by si klásť veľké otázky a hľadať na ne odpovede nielen tým, že si pozrú na YouTube video, kde im niekto dvadsiatykrát „prežuje“ nejakú myšlienku. Potrebujú sa dostať do kontaktu s veľkými autormi a dielami a až tam sa deje to skutočné myslenie.

Je to, akoby si niekto, kto sa chce naučiť hrať tenis, pozrel inštruktážne video v kontraste so situáciou, keď sa rozhodne ísť za trénerom, ktorý pri ňom stojí a učí ho hrať. Keď čítam Tomáša Akvinského, tak sa v tej chvíli učím myslieť od jedného z najlepších mysliteľov.

Nesmieme sa vzdať ambície viesť mladých ľudí k čítaniu a k dialógu s veľkými dielami. Nemám pritom na mysli len texty, ale aj hudbu a iné druhy umenia. Je to základný predpoklad k tomu, aby sme boli vnímaví a učili sa myslieť a v tom sa trénujeme vtedy, keď sa ponárame do veľkých príbehov a veľkých diskusií.

Spomenuli ste prvý z troch veľkých podnetov, ktoré študenti v Kolégiu dostávajú. Aké sú tie ďalšie?

Druhým je život v komunite. Je to veľmi silná vec, ktorú mnohí ľudia nikdy nezažijú. Núti nás to každý deň sa zamýšľať nad tým, s kým sa mi darí vychádzať, s kým nie a prečo, riešime konflikty...

Ako však tento podnet odpovedá na výzvu súčasnej mladej generácie?

Vedie nás to k cnostnejšiemu životu, pretože cnosť sa tvorí aj tým, že robím chyby, reflektujem ich, snažím sa ich napraviť a dostávam spätnú väzbu od ľudí, s ktorými žijem. Život v komunite pomáha k tomu, aby som sa stal plnším a slobodnejším človekom. Z každej strany mám nastavené zrkadlo.

Zároveň to vie byť príjemné a povzbudzujúce, akási oáza, z ktorej čerpám. Keď sa od iných ľudí dozvedám, aká je pre nich moja existencia obohacujúcim darom, je to niečo, k čomu sa môžem vracať celý život. Zostáva vo mne vedomie, že som zažil niečo krásne a dobré, že aj ja dokážem byť krásny, pozitívny a dobrý a viem tomuto svetu niečo priniesť.

Tretím podstatným podnetom vo vašom spôsobe vzdelávania je ponuka rozvoja vzťahu s Bohom. Ako to konkrétne vyzerá?

V kaštieli máme kaplnku a žijeme teda pod jednou strechou s eucharistickým Kristom, blízko máme aj kňazov jezuitov a viesť duchovné obnovy prichádzajú aj ďalší kňazi, najmä benediktíni. Študenti majú rôzne spirituality, aj keď je evidentné, že charizmatická spiritualita životu dnešných mladých dominuje. Možnosť modliť sa spolu a hľadať svoju vlastnú cestu je však skutočne silný stimul.

Výzvy vzdelávania na Slovensku

Kolégium vzniklo ako reakcia na potrebu kvalitného vzdelávania v našej krajine. V istom momente svojho života ste sa rozhodli, že nebudete čakať, kedy príde zlepšenie vzdelávacieho procesu zo strany štátu a radšej vytvoríte vlastný, súkromný vzdelávací program.

Odvtedy však už prešlo 12 rokov, nejakým spôsobom sa vyvinulo štátne vzdelávanie a vzniklo tiež viacero súkromných inštitúcií s ambíciou ponúknuť špičkové vzdelanie. Vnímate nejaký výraznejší posun vpred vo vzdelávaní na Slovensku?

Určite sa výrazne pohla téma vzdelávania a uvedomenie si jej dôležitosti, obzvlášť v treťom sektore. Iniciatív „zdola“ je veľmi veľa a chápem to pozitívne. Je to prejav toho, že stále viac ľudí vníma vzdelávanie ako dôležitú a vážnu vec.

Zároveň vnímam to, že väčšina vzdelávacích iniciatív by sa asi zhodla v mnohých praktických záveroch, ale ak by sme išli viac do hĺbky a pýtali sa na filozofické korene týchto záverov, zrejme by sme našli rozličné odpovede.

Myslím si, že vo verejnej debate o vzdelávaní na Slovensku chýba hlas, ktorý by obhajoval kresťanskú antropológiu alebo klasické vzdelávanie, teda vzdelávanie, ktorého tradícia, história a filozofia siaha až do stredoveku a aj ďalej do antiky.

Prečo hovoríte o potrebe kresťanského vnímania človeka? Nemalo by byť vzdelávanie o tom, že študent dostane vo vzdelávacej inštitúcii čo najkvalitnejšie vedomosti, skúsenosti a tréning myslenia k tomu, aby mohol špičkovo vykonávať svoje povolanie? Veď v tom na Slovensku dlhodobo zlyhávame a všetci sa na to sťažujú...

Áno, zlyhávame v tom, ale toto je príklad nesprávneho chápania poznania. Poznanie je dobro samo osebe a my potrebujeme viesť ľudí k tomu, aby poznanie vnímali takto.

Inzercia

Študenti, ktorí k nám prichádzajú, sú často šokovaní z toho, že vzdelávanie môže byť aj o niečom inom, ako o získaní informácií, zručností a titulu. Vzdelanie je niečo hlbšie. Túžim poznať pravdu o sebe a o svete okolo, a keď sa k nej priblížim, tak ma to ako človeka napĺňa. Keď niekto redukuje vzdelávanie na prípravu do praxe, tak robí zásadnú chybu a ubližuje deťom a mladým ľuďom.

Nerobia však toto aj tie ambiciózne nové vzdelávacie projekty, ktoré vznikli z mimoštátnej iniciatívy? Nie je ich cieľom dať človeku nástroje, aby dokázal v tomto svete fungovať na špičkovej úrovni?

Do dnešnej verejnej diskusie o vzdelávaní prichádzajú mnohí hráči. Chýba v nej však hlas, ktorý by reprezentoval klasické vzdelávanie, teda vzdelávanie, ktoré vníma poznanie ako dobro samo osebe, ktoré je postavené na pravdivom vnímaní človeka a jeho rôznych vývojových fáz, od dieťaťa po vysokoškoláka, čomu majú zodpovedať aj rôzne vzdelávacie prístupy.

Klasické vzdelávanie, ktoré napríklad v Spojených štátoch zažíva boom už desaťročia a teraz ešte silnie, je podľa mňa niečo, čo sme na Slovensku stratili a čo potrebujeme ako soľ. Čriepky z neho nájdeme aj teraz, napríklad naše gymnáziá majú prvky slobodného vzdelávania, liberal arts, len sa to pokrivilo a aj z gymnázií zmizol vnútorný duch klasického vzdelávania. Musíme ho obnoviť.

Z niektorých moderných a inovatívnych metód vzdelávania mám pocit, že by najradšej dali deťom v škôlke do ruky iPad a myslia si, že to z nich urobí plnohodnotných ľudí pripravených do praxe. To je cesta do pekla. Preto si myslím, že Kolégium je stále len „kvapkou v mori“ a bolo by skvelé, keby sme dokázali zapáliť ešte viac ľudí, aby o vzdelávaní uvažovali inak, ako sa bežne uvažuje.

Nesmieme sa vzdať ambície viesť mladých ľudí k čítaniu a k dialógu s veľkými dielami. Zdieľať

Ešte raz sa vrátim k tejto téme na objasnenie toho, čo chcete svojimi slovami o klasickom vzdelávaní povedať. Na Slovensku predsa máme množstvo cirkevných škôl a dokonca aj katolícku univerzitu, ktoré môžu nadviazať na stáročnú tradíciu klasického vzdelávania a určite by vo svojom základnom pohľade na študentov mali vychádzať z kresťanskej antropológie...

... možno je najvyšší čas, aby sme  vo verejnej diskusii počuli o nejakom zaujímavom pohľade na vzdelávanie z dielne týchto inštitúcií.

Zdá sa mi skôr, akoby panovala všeobecná zhoda na tom, že aj cirkevné školy či univerzity majú kvalitne pripraviť študentov na špičkový výkon ich povolania.

Ale to nie je klasické vzdelávanie.

Ako by teda mala podľa vás vyzerať ideálna univerzita?

Svätý John Henry Newman vo svojom diele Idea univerzity tvrdí, že cieľom univerzity je naučiť študenta myslieť. Pod toto tvrdenie sa dnes podpíšu všetci, keďže všade počúvame o potrebe kritického myslenia. Cieľ naučiť človeka myslieť je však v protiklade s cieľom pripraviť ho do praxe. Príprava do praxe je zmysluplná činnosť, ale učiť sa myslieť je niečo iné, ako naučiť sa remeslo.

Newman pod myslením v zásade myslel filozofické myslenie. Lebo skutočné poznanie, ktoré je dobrom samo osebe, získavame do takej miery, do akej ideme do hĺbky. Keď sa učíme, ako vyrobiť stôl alebo ako niečo naprogramovať, máme nejaké poznanie, ale nie je to poznanie v tom najhlbšom zmysle slova.

Skutočne hlboké poznanie je filozofické, teda to, ktoré ide k prvotným príčinám. A to by mala robiť univerzita. Mala by mladého človeka učiť tým, že ho vystaví slobodným umeniam, tým, že ho postaví pred základné životné otázky, na ktoré bude slobodne hľadať odpoveď. Tým sa naučí myslieť a získa aj návyk mysle, ktorý potom použije, keď sa bude učiť nejaké remeslo, a vlastne po celý zvyšok svojho života ako občan, rodič, profesionál.

Tvrdíte, že na každej dobrej vysokej škole na Slovensku by mali byť mladí ľudia programovo vedení k zamýšľaniu sa nad tým, prečo sú na svete, čo je to dobrý život a podobne? Mal by aj IT-čkár čítať Aristotela?

Presne tak. Minimálne na bakalárskom programe. Presnejšie, toto je v niečom idea za gymnáziami, ktoré to buď nerobia vôbec, alebo to robia veľmi zle. Aj v školách s klasickým vzdelávaním v Spojených štátoch to funguje tak, že na bakalárskom stupni študujú liberal arts a až potom sa špecializujú.

Ak chcú potom študenti byť právnikmi, medikmi, IT-čkármi, je to fajn a potrebujeme ich, ale aby sa z nich nestali „fachidioti“, ľudia, ktorí vnímajú celú realitu sveta len cez okuliare svojho odboru, potrebujú sa najskôr naučiť myslieť všeobecne, mať filozofické myslenie, o ktorom hovorí Newman. A to sa dá získať dialógom s veľkými autormi, kladením základných otázok a hľadaním odpovedí, diskusiami so spolužiakmi. A to u nás nemáme.

Aké to má podľa vás praktické následky?

Mnohé spoločenské problémy podľa mňa pramenia z toho, že nám chýba spoločný základ. Aj intelektuálnej elite chýbajú spoločne prečítané knihy, spoločné referenčné rámce. Ľudia si dnes už nerozumejú, dokonca aj slová používajú inak.

Spor medzi liberálmi a konzervatívcami je podľa mňa sčasti aj dôsledkom vzdelávacieho procesu, v ktorom sme nezískali spoločný jazyk. Neprešli sme spoločnou cestou. Tvárime sa, že sme prešli rovnakými školami, ale na stredných školách sme tie knihy často reálne nečítali, neponárali sa do nich. Naučili sme sa, čo napísal Tolstoj alebo Dostojevskij, ale koľkí z nás ich diela reálne prečítali a diskutovali o nich?

Niekto nad tým mávne rukou, že keď sme tie knihy neprečítali a neprediskutovali, tak sa nič nedeje, však to je len voľnočasová aktivita. Ale to vôbec nie je pravda. To je skutočné vzdelávanie. To je učenie sa kriticky myslieť. Kým toto nepochopíme, tak sa nepohneme vpred.

Vrátim sa k začiatku nášho rozhovoru o vzdelávaní. Keď už 12 rokov hovoríte o tomto ponímaní vzdelávania a dokonca to praktizujete v Kolégiu, zmenilo sa podľa vás niečo na trhu vzdelávania? Mali tieto idey nejaký reálny dosah?

Podľa mňa takéto chápanie vzdelávania vo verejnom priestore rozhodne nedominuje. Myslím si, že do istej miery sa nám darí toto chápanie vzdelávania komunikovať ľuďom, ktorí prejdú cez naše programy.

Dnes to už nie je len tých 28 vysokoškolákov v každom ročníku Kolégia, ale dokopy asi tisíc ľudí ročne, ktorí do rôznej miery – podľa rôznosti programov, ktoré máme – zažívajú tento typ vzdelávania.

Máme na to nesmierne pozitívnu spätnú väzbu – od stredoškolských študentov a učiteľov v Akadémii veľkých diel, od malých detí v Citadele, ktoré sa od prvého ročníka ponárajú do príbehu Západnej civilizácie cez jej históriu, až po vysokoškolákov a účastníkov našich online kurzov.

Ľudia, ktorí sa dostanú do kontaktu s týmto typom vzdelávania, si ho chvália, pretože im to ponúka presne to, čo potrebujú a čo im dáva zmysel. Samozrejme, že aj v štátnom vzdelávaní sú čriepky a záblesky klasického vzdelávania, ale jeho ucelený koncept sa nám na Slovensku trochu stratil. Našou túžbou  je priniesť ho aj do verejného života, ale na takýto verejný lobing zatiaľ nemáme kapacity.

Kolégium však funguje už viac ako 12 rokov a vaša aktivita sa rozšírila aj do ďalších programov, ktoré ste spomenuli. Dokážete vidieť reálne výsledky týchto snáh? Mení to ľudí?

V našom stredoškolskom ročnom programe sú študenti vystavení veľkým dielam zo štyroch rozličných žánrov a skoro každý týždeň o nich diskutujú v skupinke pod vedením trénovaného učiteľa. Na úvod aj na záver programu sú testovaní – ich čítanie s porozumením, ich kritické myslenie a zároveň ich prosíme o spätnú väzbu. V tomto programe teda najviac meriame vplyv tohto typu vzdelávania. Má to viditeľne pozitívne výsledky v porovnaní s ich rovesníkmi, ktorí v tom programe nie sú. Vieme to ukázať na číslach.

Čo sa však nedá merať, je zmena v srdciach, v prístupe k realite, k sebe samému. Vnímame to v spätných väzbách, kde mladí ľudia a aj učitelia hodnotia, čo im to dalo. Niektorí učitelia nám hovoria, že po dlhých rokoch učenia im náš program zmenil pohľad na učenie a aj pohľad na ich študentov. Sú to pre mňa fascinujúce a povzbudivé príbehy, ktoré ma utvrdzujú v tom, že má veľký zmysel v tejto práci pokračovať.

Keď Kolégium vznikalo, promovali ste ho ako „slovenský Oxford“. Sám ste absolvovali prestížnu univerzitu, podobne ako viacero akademikov, ktorí v Kolégiu pôsobili či pôsobia. Od ľudí, ktorí dostali dobré vzdelanie, sa očakáva, že budú elitou národa a že ich bude „cítiť“ aj vo verejnom priestore.

Aj vo vašej vízii máte napísané, že ňou sú „stovky mužov a žien pôsobiacich v rôznych oblastiach verejného života na Slovensku a v Európe, ktorí budú svojím zdravým rozumom a cnostným životom vydávať svedectvo Pravde, Dobru a Kráse“. Od vzniku Kolégia prešlo vyše 12 rokov. Funguje vaša vízia?

Áno. Stále viac si uvedomujem, že jedným z cieľov Kolégia je byť „ohnivkom v reťazi“ odovzdávania tradície. Mať na Slovensku miesto, akokoľvek bude malé a spoločensky nesignifikantné, kde mladý človek môže prísť a kde sa dostane do kontaktu s veľkou tradíciou. Stane sa jej nositeľom a jeho úlohou bude posunúť ju ďalej svojim deťom.

Samozrejme, ľudia majú aj očakávania smerom k verejnému pôsobeniu našich absolventov. Máme ich 209 a už dnes je táto stále malá skupina ľudí prítomná v rôznych sférach verejného života. V politike alebo v štátnej správe je 26 našich absolventov, ktorí prispievajú k tomu, aby náš štát fungoval lepšie. Mnohí z našich absolventov pokračujú v štúdiách a robia si vyššie akademické štúdiá, publikujú a niektorí sú až svetovo akademicky uznávaní. Niektorí rozbehli zaujímavé projekty v neziskovom sektore – cez Katechézy Dobrého pastiera, DEKK Inštitút až po Step-in v irackom Erbile. Pozitívnych príbehov našich absolventov, v ktorých si aj navzájom pomáhajú, je veľmi veľa.

Vráťme sa však do čias, keď Kolégium vznikalo a vy ste mali sám v sebe očakávania, aký bude mať tento projekt po nejakom čase vplyv na slovenskú spoločnosť. Naplnili sa po 12 rokoch tieto vaše osobné vnútorné očakávania?

Keď som zakladal Kolégium, mal som už skúsenosť so založením a niekoľkoročným fungovaním Spoločenstva Ladislava Hanusa. Mal som teda už realistickejšie očakávania a aj hlbšie poznanie o tom, kto je človek a čo s ním môže a čo nemôže urobiť vzdelávanie.

Kolégium už má vplyv na slovenskú spoločnosť, ale zaujíma ma hlavne to, ako sa to bude hodnotiť o päťdesiat až sto rokov. Keď sa teraz pozrieme na spoločenstvo Rodina, ktoré na začiatku, v 40. rokoch 20. storočia, tvorila hŕstka ľudí, vidíme veľa príbehov, ktoré boli hviezdne, ale určite nie všetky.

Ja sa toho už nedožijem, ale ak sa niekto o päťdesiat rokov pozrie späť a ak Pán Boh dá a bude chcieť, tak za mnohými dobrými vecami v tejto krajine bude vidieť stopu Kolégia Antona Neuwirtha. Niekto si môže povedať, že to je naivná viera, ale ja vidím, že mnohé semená sú už zasiate a dokonca vychádzajú na povrch prvé výhonky. Nevidím dôvod, aby z nich nevyrástol hustý les. To však nemôžeme čakať po 13 rokoch.

Ak by však aj Kolégium hneď zajtra zaniklo, tak to malo zmysel v tom, čo to spravilo v životoch tých mladých ľudí, čo však nikto nevie úplne odmerať. Zažil som tu veľa väčších aj menších príbehov hlbokého osobného obrátenia, o ktorých sa mi ťažko hovorí, ale dáva mi to obrovský zmysel.

Dilemy kresťanov vo verejnom živote

Mnohí absolventi Kolégia pôsobia vo verejnom živote. Práve to, akým spôsobom sa má živo veriaci kresťan, pôsobiaci vo verejnom priestore, postaviť k sekulárnemu svetu, je jednou z najväčších otázok diskusie v konzervatívnych kruhoch.

Rozruch narobil napríklad Rod Dreher a jeho knihy Benediktova voľba a Neži v lži, v ktorých tvrdí, že kresťania boj o verejný priestor prehrali a aby sa spamätali, musia vytvárať vlastné inštitucionálne zázemie, komunity, postaviť sa na aktívny odpor. Niektorí ľudia mu oponujú a obviňujú z rezignácie na dialóg so sekulárnym svetom. Čo vy na to?

(Úsmev.) Život v spoločenstve nevymyslel Rod Dreher. Akákoľvek dobrá formácia v každej dobe v sebe zahŕňala poznanie, že súčasťou života kresťana je život v spoločenstve. To vždy bola a aj bude pravda.

Aj v Kolégiu každý rok viac vnímam, že ten rok či dva, ktoré tu človek strávi, môže byť pre neho kľúčový, ale ešte dôležitejšie je to, čo s tým ten študent spraví neskôr. Je úplne možné, že semienko, ktoré do seba zaseje počas štúdia, sa rozhodne udupať a zahodiť. Máme aj také príbehy, ale človek je tajomstvo a ja s veľkou bázňou a rešpektom stojím aj pred príbehmi, ktoré vyzerajú takto.

Každému z nás sa môže stať, že padne, zradí svoje hodnoty či spraví nejakú hlúposť. Rozumný človek by však mal vedieť, že ak chce toto riziko minimalizovať, tak potrebuje spoločenstvo ľudí, ktorí ho podržia aj v ťažkých časoch. Preto sa veľmi teším, že sa u nás stále viac rozvíjajú absolventské komunity, kde si ľudia aj po štúdiách vedia pomôcť, povzbudiť sa a spolupracovať, aby to zasiate dobro v nich nezaniklo. To však platí pre každého, nielen pre našich absolventov.

Ak chce niekto viesť kultúrne vojny a je kresťan, mal by si uvedomiť, že ich musí viesť inými zbraňami ako druhá strana. Zdieľať

Skúsim svoju otázku skonkretizovať. Mladí kresťania, aj absolventi Kolégia, ktorí sú šikovní a vedia sa presadiť vo svete, čelia rôznym nástrahám. Jedna skupina chce so sekulárnym svetom vychádzať čo najlepšie a vydávať tiché svedectvo svojimi skutkami – týmto však hrozí úplné splynutie so „svetom“ a strata vlastnej identity.

Druhá skupina sa v túžbe plne si zachovať kresťanskú identitu rozhodne, že vstúpi do otvoreného konfliktu so sekulárnym svetom, ktorý niektoré aspekty autentického kresťanského života vníma nepriateľsky. Aký postoj by mal podľa vás živo veriaci kresťan zaujať vo verejnom priestore voči sekulárnemu svetu?

Existuje ešte viacero ďalších možností a na túto otázku neexistuje jediná správna odpoveď. Viem si predstaviť konkrétnych ľudí, ktorí tomu opisu v otázke vyhovujú, a myslím si, že v niektorých situáciách a kontextoch by bolo správne, aby reagovali tak a v iných situáciách zas inak.

My máme evanjelizovať hlavne svojím životom, nie tým, že máme na čele napísané „kresťan“. Niekedy to môže znamenať to, že prvou témou, s ktorou budem spájaný vo verejnom priestore, nebude nič silno kresťanské. Iní to môžu mať úplne inak.

Myslím si, že to nemá byť tak, že všetci absolventi Kolégia majú vstúpiť do verejného priestoru a zakričať, že toto a toto je témou číslo jeden a idem za to bojovať. Preto opakujem, že na otázku prístupu kresťana vo verejnom priestore k sekulárnemu svetu neexistuje jediná odpoveď, lebo by znamenala len zúženie pestrosti toho, ako cez nás Boh pôsobí v tomto svete.

Možno viete jednoznačne odpovedať skôr na otázku, aký postoj by kresťan k sekulárnemu svetu nemal zaujať.

Treba priznať, že je veľmi tenká hranica medzi zlyhaním, rezignáciou na zaujatie jasného postoja a medzi rozumným, strategickým rozhodnutím bojovať v danej chvíli na inom fronte, za nejaké iné dobro.

Súhlasíte s tvrdením, že verejný priestor je pre súčasného kresťana stále nepriateľskejšie prostredie?

Určite je pravdou, že dnešný spôsob vedenia diskusie je veľmi iracionálny, neslušný a arogantný, čo niektorí vyhodnocujú tak, že medzi konzervatívcami a liberálmi sa dialóg viesť nedá, lebo na dialóg treba dvoch. Úplne tomu rozumiem a je dosť možné, že v nejakých kontextoch sa ten dialóg naozaj viesť ani nedá.

Nemali by sme však nikdy zabúdať, že na druhej strane je vždy človek. Kresťan má milovať svojho nepriateľa a milovať znamená to, že mu prajem dobro. Riziko tej „bojovnej strany“ je v tom, že zredukuje ľudí len na ich „choré, nepravdivé myšlienky“ a vníma ich len ako problém, ktorý treba eliminovať. Ale na tej druhej strane sú ľudia.

Aké má toto uvažovanie praktické dôsledky?

Mám pocit, že my kresťania nemáme veľmi na výber, a aj keď ťaháme za kratší koniec, vždy musíme vyjsť tým druhým v ústrety. Aj vtedy, keď sa zdá, že dialóg nikam nevedie. Nás by totiž mal zaujímať ten človek, jeho spása, šťastie a naplnenie. Prejav lásky k človeku môže byť aj v tom, že mu poviem, že sa mýli. Určite však nie je prejavom lásky, keď človeka onálepkujem, ponížim, vysmejem a zhejtujem.

Ak chce niekto viesť kultúrne vojny a je kresťan, mal by si uvedomiť, že ich musí viesť inými zbraňami ako druhá strana. Možno to znamená, že budeme na prvý pohľad v nevýhode. Stále sa mi však zdá, že presne toto od nás Kristus chce.

A láska predsa nie je nevýhoda...

Anton Neuwirth hovoril, že zlo sa dá liečiť jedine láskou. Nehovoril to len on a nebolo to len o slovách. On a mnohí jeho spolupútnici to prakticky žili. Dokázali odpustiť ľuďom, ktorí ich zavreli na dlhé roky do väzenia, mučili ich a zničili im život.

Ľahko sa dá prikloniť k extrémom. Či už k tomu, že rezignujem na verejný priestor, nikdy sa neozvem a budem sa tváriť, že sa ma to netýka. Alebo zas k extrému, v ktorom sa rozhodnem bojovať, budem mučeníkom a je mi jedno, čo si všetci ostatní myslia – bez lásky k blížnemu. Mali by sme sa vyhnúť extrémom a držať sa v strede. To je to najťažšie.

Autor rozhovoru je absolventom Kolégia Antona Neuwirtha.

Foto Postoj – Andrej Lojan.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva