23 rokov samostatnosti. Tri dôvody, prečo sa slovenský experiment vydaril

23 rokov samostatnosti. Tri dôvody, prečo sa slovenský experiment vydaril

Slovensko ako samostatný štát má za sebou už takmer štvrťstoročie existencie. A zatiaľ to s ním vyzerá lepšie, než sa nám pri jeho vzniku zdalo.

Za uplynulých 23 rokov sme pritom zažili tie najbláznivejšie extrémy – povedané dobovými frázami, najprv sme boli čiernou dierou Európy, neskôr reformným tigrom, až sme sa nateraz stali nudným európskym štandardom stredoeurópskeho typu, ktorý nedesí ani neinšpiruje.

Počas celej éry našej štátnej samostatnosti však v nás vrel silný pocit, a to najmä medzi elitou, že my plebejskí Slováci si akosi z genetických dôvodov nevieme vládnuť. Toto sebavnímanie, ktoré sa ukázalo ako oveľa horšie než realita, je už naším definičným znakom aj rétorickou pózou pre nejedno kmeňové publikum.

Ale až keď sa na Slovensko pozrieme s odstupom aj optikou zakladateľských 90. rokov, uvedomíme si ten nesamozrejmý úspech. Rozpad Československa mal pre nás aj nezanedbateľné mínusy, ale už sa môžeme odvážiť povedať, že Slovensku emancipácia prospela. Pred 23 rokmi, keď náš štát založili a ďalších päť rokov viedli bývalí komunisti, čo sa transformovali na nacionalistov, boli pritom vcelku odôvodnené obavy, že budeme žiť na stredoeurópskom ostrove zblúdilcov.

Takto sa to javilo v januári 1993, ešte viac to platilo presne pred 20 rokmi, v januári 1996.

A dnes? Máme veľa dôvodov na nespokojnosť, ale aj jeden silný dôvod na zdravé sebavedomie, vďaka ktorému sa môžeme veselo porovnávať s okolím. Tu sú tri dôvody, prečo sme na tom po štvrťstoročí lepšie, než by sme si prv boli pomysleli.

Prvý dôvod: slovenská politika

Dá sa o našej politike napísať niečo pozitívne?

Áno, dá, stačí vystrčiť hlavu z nášho hrnca a pozrieť sa navôkol.

V prvom rade sa nám v praxi podarilo vyvrátiť Masarykovu tézu, že „štáty sa udržujú tými ideálmi, na ktorých vznikli“. Charakter nového štátu totiž napokon neurčil jeho otec zakladateľ Vladimír Mečiar, ale práve jeho odporcovia, medzi nimi často aj niekdajší odporcovia slovenskej samostatnosti.

Fenomén Mečiar bol prekonaný aj v inom zmysle. V 90. rokoch sa zdalo, že sa stávame krajinou, ktorá bude aj ďalšie desaťročia doslova paralyzovaná nezmieriteľným rozdelením na dva temer civilizačné bloky, na akési dve Slovenská, o ktorých vtedy písali sociológovia. Slovensko osvietených modernizátorov, ktorí budú našu budúcnosť vidieť v EÚ, a Slovensko rurálnych paternalistov, ktorých to bude ťahať po mečiarovsky na východ, smerom k demokracii lukašenkovského alebo ukrajinského typu.

Slovom, Západ verzus Východ.

A hoci i dnes podaktorí hrajú pesničku, že aj v týchto voľbách pôjde o to, či budeme mentálnou súčasťou Západu alebo priľneme k Rusku, sú to už len umelé, zvetrané konštrukcie, ktoré opakujú schému 90. rokov. Ukázalo sa, že 90. roky boli viac nehodou než zrkadlom budúcnosti.

Robert Fico, ktorý dnes zastupuje rovnaký typ voliča ako Mečiar pred 20 rokmi, nie je politickým dedičom Mečiara. Je to nadmieru talentovaný stredoeurópsky populista, akýsi slovenský kríženec Viktora Orbána, Horsta Seehofera a Oskara Lafontaina, ale bez orbánovských ambícií meniť štát na svoj autoritársky obraz. O Ficových skutočných ambíciách nevypovedalo nič viac než to, ako sa túžil dostať zo silného premiérskeho do slabého prezidentského úradu.

Politický obraz strednej Európy dnes vyzerá celkom inak než pred štvrťstoročím: v Poľsku aj Maďarsku zúri medzi vládou a opozíciou studená občianska vojna, bežne padajú obvinenia z vlastizrady, používa sa bojový slovník, akoby tam komunizmus padol len včera a spoločnosť je rozdelená ako u nás za Mečiara.

Oproti tomu predstavujeme spolu s Čechmi konsenzuálny model demokracie, kde sa dá medzi sebou lepšie žiť, dýchať aj diskutovať. Kto by to bol pred 23 rokmi, keď nás zakladatelia štátu tupo rozdelili na „dobrých“ a „zlých“ Slovákov, povedal.

Druhý dôvod: slovenská ekonomika

Vtedy pred štvrťstoročím dosahovala slovenská ekonomika len 60 percent výkonu tej českej, zároveň sme mali o poznanie horšiu jej štruktúru, keďže mnohé fabriky boli za socializmu nadizajnované ako doplnok k českému priemyslu.

A ešte k tomu tu bola „mečiarnomics“, mečiarovská ekonomika, ktorá uprostred krádeží storočia nezvratne smerovala k sebadeštrukcii, sociálnemu rozvratu a masovej nezamestnanosti. Česi tak boli na tom nielen oveľa lepšie, ale ešte sa nám aj ďalej vzďaľovali.

Dnes? Ekonómovia sa na základe interpretácie rôznych štatistických dát môžu už len sporiť, či sme Čechov ekonomicky a životnou úrovňou dobehli už v lete 2014 alebo sa tak stane niekedy v najbližších rokoch. Každopádne, kým Slovensko v posledných 15 rokoch za Čechmi doslova trielilo, Česi sa len približovali k bohatšiemu Západu tempom raka.

Je už len iróniou dejín, že pred 20 rokmi slovenskej ekonomike a jej rýchlemu dobiehaniu Čechov najviac verili insitní národohospodári ako Augustín Marián Húska, kým o desať tried podkutejší mladý ekonóm Ivan Mikloš sa pri ich víziách chytal za hlavu.

Napokon sa onen blúznivý vizionár Húska až tak nemýlil – no len vďaka tomu, že v roku 1998 vypadol Mečiar z hry a nastúpila „miklošnomics“, kombinácia efektu reforiem, príchodu zahraničných investícií a našej integrácie do EÚ.

Samozrejme, jedna vec sú celonárodné štatistiky, iná vec je pociťovaná realita na viacerých miestach našej krajiny – na severovýchode Slovenska bude, žiaľ, asi vždy ťažší život než na strednej Morave (jednom z dvoch najchudobnejších českých regiónov), a to už len kvôli nevýhodnejšej geografii.

Slovenský drajv za úspechom, napriek všetkým zakopnutiam a krízam, je však ďalšou pozoruhodnou kapitolou slovenských krátkych dejín.

Tretí dôvod: slovensko-maďarská otázka

Rozpad Československa so sebou priniesol jeden vážny problém – zrazu na samostatnom Slovensku, ktoré uprostred národných vášní začalo hľadať samo seba, precitla polmiliónová menšina Maďarov. A jej elita, ktorá bola mentálne bližšie Prahe než Bratislave.

Bolo jasné, že slovensko-maďarská otázka bude zdrojom nestability, nebolo len jasné, čo všetko to s nami urobí.

Nacionalisti na oboch brehoch Dunaja sa naozaj činili – tí slovenskí hovorili o bezprostrednej hrozbe maďarskej iredenty, tí maďarskí privolávali ducha Trianonu a rozdávali maďarské cezhraničné občianstvá. Navyše, veľký boj prebiehal aj medzi predstaviteľmi našich Maďarov – jeden z nich bol vytlačený z vedenia SMK v roku 1998 aj s argumentom, že poslal svoje deti do slovenskej školy.

Ak by sa pod tlakom Bratislavy, ale ešte väčšmi Budapešti, maďarská menšina politicky radikalizovala, malo by to vážne následky na celú politickú scénu, ktorá by opäť viac pripomínala 90. roky.

Ale to najlepšie, čo sa mohlo stať, bolo rozhodnutie Bélu Bugára, ktorý po svojej porážke v SMK nerezignoval a založil novú maďarsko-slovenskú stranu Most-Híd. Prevzal týmto csákyovskému SMK mierne viac než polovicu voličov, ocitol sa v ostrom konflikte s Viktorom Orbánom a odvtedy čelí v národnokonzervatívnom prostredí obvineniu, že je zradcom, ktorý urýchľuje asimiláciu Maďarov na Slovensku.

Béla Bugár v skutočnosti zmenil pravidlá hry a urobil pre slovensko-maďarský zmier viac než ktokoľvek iný. Ak by to nevyznelo ako sarkazmus, plne by si zaslúžil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Záverom

Po 23 rokoch máme teda dôvod na základný dobrý pocit. Už sme si napriek nášmu typickému sebazatracovaniu dokázali, že si vieme spravovať krajinu minimálne tak ako okolití susedia.

To však nie je dôvod na uspokojenie, sme predsa len krajinou napínavých výkyvov. A takisto platí, že justícia je dnes na tom vinou Smeru horšie než na okolí a ešte stále porovnateľne s 90. rokmi.

Aj to je jeden z viacerých argumentov, prečo prísť v marci k voľbám a pokúsiť sa narušiť moc jedného nezaslúženého hegemóna.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo