Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
15. december 2021

Autorka spoločenskej hry

So seniormi by sme sa mali v rozhovore viac sústrediť na hodnoty než na názory

Rozhovor o medzigeneračnom dialógu so Žanetou Morovskou, autorkou hry Hlbina.

So seniormi by sme sa mali v rozhovore viac sústrediť na hodnoty než na názory

Foto: osobný archív respondentky

Zo zahraničia im bol známy koncept kartovej spoločenskej hry s otázkami. Pomocou nich majú hráči zatiahnuť v medziľudských vzťahoch viac do hĺbky. Najnovšia verzia hry s názvom Hlbina starých rodičov má za cieľ zlepšiť medzigeneračný dialóg a pomôcť tak mladej generácii odhaliť poklady, ktoré sú ukryté v životných skúsenostiach seniorov.

Žaneta Morovská je umelkyňa, spisovateľka, copywriterka a pôsobí aj vo sfére marketingovej komunikácie. Spolu s priateľom Andrejom Petrusom rozbehli projekt Hlbina. Počas pandémie si totiž všimli, ako trávili svoj spoločný čas. „Bola to kvantita na úkor kvality,“ spomína Žaneta Morovská. „Začali sme si vzájomne klásť hlboké otázky a z toho vznikla Hlbina,“ približuje začiatky ich projektu Žaneta.

Potrebujeme dnes spoločenskú hru na to, aby sme spolu dokázali zmysluplne konverzovať?

Tú zručnosť sme určite nestratili, len sme viac zleniveli. Páry si zväčša samy uvedomia, že dospeli do bodu, keď spoločne hovoria len o veciach, ako sú varenie či nákupy. Samej mi bolo trápne povedať priateľovi, že sa s ním chcem porozprávať. V spoločnosti panuje okolo vážnych rozhovorov istá hanba či strach a to je škoda.

Čím to je?

Cítime sa nekomfortne, keď máme pred druhými prejaviť svoje city či hovoriť o svojich snoch a potrebách. A to aj v dlhoročnom manželstve. Našu hru nepotrebujú páry, ktoré sa dokážu spolu úprimne a otvorene zhovárať celé hodiny. Skôr chceme pomôcť tým, ktorí nevedia, ako podobnú konverzáciu rozbehnúť, a upadajú stále do toho istého stereotypu. Majú však chuť na tom pracovať.

Čo nám dnes najviac bráni v tom, aby sme viedli sústredený rozhovor?

Je to veľmi individuálne. Pozornosť nám určite kradnú najmä sociálne siete a neustále zapnuté notifikácie. Tie sú najväčším nepriateľom akejkoľvek sústredenej činnosti. Ak v rozhovore chceme preniknúť viac do hĺbky a nezostať len na povrchu, potrebujeme zapnúť plné vnímanie. A to dnes vďaka sociálnym sieťam strácame. Naši rodičia ešte dokážu byť len tak spolu a mlčať. Nemajú tendenciu vypĺňať každú chvíľku ticha pohľadom do mobilu.

Sú za tým len sociálne siete?

Problém vidím aj v tom, že sme sa ako ľudia veľmi uzavreli a izolovali. Nechceme druhým ukázať vlastnú zraniteľnosť. Ak sa s niekým rozprávame do hĺbky, tak si nevymieňame názory, ale hodnoty. Hovoríme druhému o tom, čomu veríme a prečo žijeme taký život, aký žijeme. Vtedy sa ukazujeme vo svojej vnútornej nahote a to nás robí zraniteľnými.

Ak druhému o sebe poviem niečo, o čom nevie, prirodzene, mám strach, ako to prijme a či to nepoužije proti mne. Bojíme sa, že budeme odsúdení za to, akí sme, a preto sa rozprávame len povrchne. To vedie k tomu, že aj naše vzťahy sú len povrchné.

Podstatou vašej hry Hlbina sú otázky, ktoré majú ľuďom pomôcť viesť hlbšie a zmysluplnejšie konverzácie. Ako ste postupovali pri ich zostavovaní?

Vždy ma fascinovala psychológia a posledné dva roky som sa ako laik venovala pozitívnej psychológii. Tá sa zameriava na prevenciu a pomocou určitých techník pomáha človeku žiť šťastnejší život. Moja obľúbená technika je vďačnosť. Pochádzam z katolíckej rodiny a k vďačnosti som vždy bola vedená. Človek vďaka vďačnosti omnoho ľahšie prekonáva všetky životné ťažkosti.

Otázky v hre som tvorila tak, aby človeka priviedli k uvedomeniu si toho, ako žije svoj život. Či je s tým spokojný a či by v ňom chcel niečo zmeniť. Samotný proces tvorby bol dosť intuitívny a okrem otázok sme do hry zahrnuli aj rôzne aktivity a výzvy. Niekedy totiž nestačí veci len pomenovať, ale je potrebné urobiť aj krok vpred. Tieto aktivity vychádzali z našich skúseností a z toho, čo sa nám osobne v živote osvedčilo.

Nedávno ste vytvorili verziu hry špeciálne pre starých rodičov. Čo vás k tomu viedlo?

Mali sme túžbu vytvoriť niečo, čo by prepojilo aj odlišné generácie. U mňa bolo zrejme motiváciou to, že som nemala blízky vzťah so starými rodičmi. V čase, keď som bola v puberte, mali už vysoký vek a o ich životné príbehy som vtedy nemala záujem. Dnes to veľmi ľutujem. Priateľ má, naopak, so starými rodičmi krásny vzťah a často ich navštevuje. Vďaka hre sa chcel o nich dozvedieť ešte viac.

Čo nám starí rodičia môžu odovzdať formou hry?

Starí ľudia si toho počas života prežili mnoho. Ja už síce starých rodičov nemám, ale mnoho ľudí ich ešte má a neuvedomuje si, aké poklady sa v nich ukrývajú. Vieme, že starkí majú tendenciu opakovať veci a často sa zacyklia v určitej myšlienke či spomienke. To môže byť pre mladého človeka otravné či nudné. Otázky v našej hre sú koncipované práve tak, aby im pomohli rozrozprávať sa. Sme presvedčení, že starí ľudia sú v spoločnosti dôležití a nemali by byť opomínaní. Keď môžu hovoriť o tom, čím žijú, vracia im to do očí iskru.

Inzercia

Ako ste tvorili otázky pre túto vekovú kategóriu?  

Snažila som sa v otázkach upriamiť na ich šťastné spomienky. Pýtam sa napríklad na dom, v ktorom vyrastali, ako sa ako deti hrávali alebo ako trávili v mladosti svoje víkendy. Jedna séria otázok sa týka detstva a mladosti, ale pýtam sa ich aj na to, podľa čoho si vyberali životného partnera a či sa sobášili z lásky. Ide o citlivé témy, ktoré by mohli vyvolať aj mnohé ťažké či smutné spomienky. To, či danú otázku hráči položia alebo nie, je len na nich. Pokojne ju môžu preskočiť a pokračovať ďalej.

Dnes žijeme v čase pandémie. Stretávanie je už nejaký čas obmedzené a seniori sú označovaní ako najohrozenejšia a najrizikovejšia skupina. Konverzácie s nimi sa často skončia pri téme očkovania, opatrení alebo aj politiky. Mladí zvyknú argumentovať viac dátami, vedeckými štúdiami a faktmi a majú pocit, že narážajú na stenu nepochopenia. Vieme so staršou generáciou komunikovať?

Pri človeku, ktorý má odlišný názor ako my, potrebujeme veľkú vôľu porozumieť tomu, ako k nemu dospel. A nemusí to byť preto, že čítal nejaký dezinformačný článok. Možno bol už dávno k niečomu vedený a inklinuje k istému typu presvedčenia. Našou úlohou nie je vstúpiť s ním do rozhovoru tak, že ho idem naprávať alebo poúčať. Naopak, máme sa čo najviac usilovať pochopiť jeho príbeh.

Je za tým jeho osobná cesta, ktorá ho priviedla k danému názoru. Jediné, čo nám ako ľuďom ostáva, je naučiť sa mlčať, počúvať a na základe vyzvania povedať slušne svoj názor. Vieme, že starší ľudia ťažšie menia svoje presvedčenia. Je nutné naučiť sa ich akceptovať a hľadať v nich aspoň niečo, čo nás spája. Je to o komunikácii, v ktorej by sme sa mali viac sústrediť na hodnoty než na názory.

Čo s našou prirodzenou tendenciou hodnotiť a posudzovať?

Veľa ľudí vstupuje do rozhovoru nie s cieľom počúvať, ale prezentovať seba. Všetci sa chceme cítiť vypočutí, prijatí a dôležití. Veľakrát pritom nepustíme druhého človeka ani k slovu. V takomto type rozhovoru trpia najmä introverti. Pravdou je, že radi hovoríme o sebe, ale nie príliš do hĺbky.

Keď s niekým začnem rozhovor, pripomeniem si, že aj tento človek ma môže niečo dôležité naučiť. Môžeme druhého vnímať ako knihu, ktorá nám takýmto spôsobom už nikdy nebude sprístupnená, a preto sa z jej stránok chceme dozvedieť čo najviac. Naučila som sa byť v rozhovore trpezlivá a neprezentovať samu seba, pokiaľ na to nie som vyzvaná. Ak by sa každý naučil viac počúvať a menej rozprávať, bolo by v spoločnosti menej odsúdenia a viac pochopenia.

Opatrenia súvisiace s pandémiou presunuli väčšinu rozhovorov do online priestoru. Čo to urobilo s našou komunikáciou?

Myslím, že v nás ľuďoch je geneticky aj evolučne zakódovaná potreba komunikovať. Ak sme aj na chvíľku zleniveli alebo na to zabudli, verím, že sa k tomu určite vrátime. Tak ako potrebujeme vyživovať svoje telo, potrebuje výživu aj naša duša. Niekto to dokáže aj v samote vo vzťahu s Bohom, ale väčšina ľudí na to potrebuje kultivovať vzťahy s inými ľuďmi. To robíme vďaka slovám, gestám či dotykom.

Verím, že ich momentálna absencia len podčiarkne túto našu potrebu. Ľudia, ktorí neboli zvyknutí pestovať vzťahy a nevnímali ich ako nevyhnutnú životnú potrebu, ostanú podľa môjho názoru po pandémii ešte vyprázdnenejší.

Existujú ľudia, ktorí sú zo svojej povahy utiahnutejší a nevyhľadávajú aktívne kontakt s druhými. V čase izolácie sa tak môžu cítiť ešte opustenejší. Môže im pomôcť práve vaša hra?

My často nevidíme, čo sa v druhom človeku odohráva a aký je jeho vnútorný svet. V Hlbine sú otázky, kde sa pýtame, čo je dobré na tvojom živote. Myslím si, že stojí za to upriamiť svoju pozornosť na tie pozitívne veci a na to, čo máme na sebe a svojom živote radi. Je dobré písať si napríklad denník vďačnosti.

Práve vďaka hlbokej konverzácii s druhým človekom môžem niekedy prísť na to, že sa nemám až tak zle a že iní ľudia môžu prežívať aj horšie obdobie. Práve teraz, v čase blížiacich sa sviatkov, by som si želala, aby aj ľudia, ktorí sú sami alebo žijú v domovoch dôchodcov, pocítili blízkosť skrze hlboké a zmysluplné rozhovory.

Foto: osobný archív respondentky

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva