Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina Rodina
14. november 2021

Exorcista Imrich Degro

Dnes modernú prax uzdravovania rodových koreňov cirkevná tradícia neuznáva

O spornej teórii uzdravovania rodových koreňov s exorcistom Košickej arcidiecézy, kňazom Imrichom Degrom. 

Dnes modernú prax uzdravovania rodových koreňov cirkevná tradícia neuznáva

Foto: archív I. D.

Niektoré spoločenstvá i kňazi propagujú v posledných rokoch teóriu uzdravovania rodových koreňov. V skratke ide o oslobodenie sa od hriechov svojich predkov skrze modlitbu či eucharistiu. 

„​Je to veľmi lákavé. V podstate nemusím vynaložiť žiadnu námahu na zmenu, nemusím zobrať zodpovednosť za svoje konanie. Teda nie som na vine za to, čo sa mi deje, lebo za to môžu moji predkovia a ich hriechy, vysvetľuje v rozhovore exorcista Imrich Degro. „​Ak máme nejaké psychické choroby, tak sa skratkou modlitby uzdravovania koreňov vyhneme liečeniu a naše problémy sa môžu prehlbovať ďalej. Možno by bola potrebná psychologická alebo až psychiatrická liečba. 

Kňaz Imrich Degro radí ísť s opatrnosťou aj na takzvané modlitby oslobodenia. „​Je to dosť rozšírené a považujem to trochu už za akýsi národný šport. Ja to neodporúčam, pokiaľ ľudia nemajú objektívne ťažkosti a problémy. 

Katolícky kňaz Imrich Degro je od roku 2002 poverený košickým arcibiskupom na službu exorcizmu v Košickej arcidiecéze. Zároveň pôsobí ako vysokoškolský pedagóg na Katolíckej univerzite v Ružomberku. K téme napísal aj brožúru Trpíme za hriechy našich predkov?

Na Slovensku je populárna kontroverzná teória uzdravovania rodových koreňov, ktorej autorom je psychiater McAll. Podľa tejto teórie sa vieme pomocou modlitby a slávenia eucharistie oslobodzovať od zlých skutkov svojich predkov. Akú má tradíciu?

Toto presvedčenie nepochádza z katolíckej cirkvi. Ani v Biblii ani v teológii nenájdeme nič o uzdravovaní rodových koreňov. Objavila sa v minulom storočí. Psychiater McAll napísal spomínanú knihu v 80. rokoch a jeho teória sa začala vo veľkom šíriť. On aj jeho rodičia boli anglikánskymi misionármi v Číne a tam sa stretol s veľmi silným čínskym kultom predkov. Videl tam tiež, ako Číňania vyháňajú z ľudí zlých duchov, preto keď sa vrátil, skúšal niečo podobné aj na svojich pacientoch.

Vyberal si pacientov, na ktorých nezaberala žiadna terapia. Skúmal rodokmene týchto pacientov a zistil, že v ich rodokmeňoch sa nachádza nejaký predok, ktorý zomrel záhadnou smrťou alebo sa nenašiel, nemohol byť riadne pochovaný, alebo sa jeho pozostalí nemohli s ním rozlúčiť.

Keďže bol praktizujúcim anglikánom, tak sa začal s týmito ľuďmi modliť, ako terapiu teda zvolil modlitbu. V rozhovoroch totiž zistil, že títo pacienti mali nejaké nevyriešené pripútanie s mŕtvymi ľuďmi vo svojom rode. Nazval to syndrómom okultnej spútanosti. Ako najúčinnejšiu formu odpútania našiel svätú omšu.

V čom je tento pohľad problematický okrem toho, že zrejme nie je vedecký? 

On o svojich pacientoch publikoval aj štúdie, na ktorých je jasné, že sú podložené len príkladmi, ktoré zažil. Nepodložil to žiadnou teóriou či teológiou. Dokonca on sám priznáva, že nie je teológ a že len sa mu zdá, že takto funguje uzdravujúca Božia milosť, ako to on opisuje.

Neskôr túto jeho teóriu prevzal jeden americký klaretián, ktorý ju aplikoval aj na psychicky zdravých ľudí, a stalo sa to populárnou praktikou najmä v charizmatickom hnutí a tak je to aj dnes.

Uzdravovanie rodových koreňov môže pôsobiť aj vedeckým dojmom tým, že sa odvoláva na renomovaného psychiatra Junga, ktorý tiež razí teóriu, že činy našich predkov nás zásadne ovplyvňujú. 

Hoci to má nádych vedeckosti, Jungove teórie sú dnes už prekonané. To, čo Jung hovorí o podvedomí a časovej súbežnosti, sa dnes už neprijíma.

Psychiater McAll však opisuje klinické prípady, keď sa po uzdravovaní rodových koreňov udiali zásadné zmeny v životoch pacientov. Teda že ľudia, na ktorých nezaberala žiadna psychiatrická liečba, sa zrazu cítili oveľa lepšie. Ako si to potom vysvetľujete? 

Môže ísť o fenomén placebo efektu alebo psychické pôsobenie, kde človek naozaj uverí, že týmto rituálom sa zmieri sám so sebou.

Prečo je pre ľudí dôležité veriť, že modlitbou vieme vyriešiť minulosť a ovplyvniť tým svoju súčasnosť? 

Lebo je to veľmi lákavé. V podstate nemusím vynaložiť žiadnu námahu na zmenu, nemusím zobrať zodpovednosť za svoje konanie. Teda nie som vinný za to, čo sa mi deje, lebo za to môžu moji predkovia a ich hriechy. Stačí urobiť nejakú modlitbu a ja už nemusím nič viac robiť. Je to rýchle riešenie a dnešná doba je veľmi instantná, chceme všetko hneď.

Česká i francúzska biskupská konferencia vydali k téme uzdravovania rodových koreňov inštrukciu, ktorá odsudzuje túto prax. Zdá sa teda, že tento fenomén je moderný aj v iných krajinách? 

Prvú inštrukciu k tomu vydala ešte Vietnamská biskupská konferencia ešte pol roka pred Francúzmi, lebo tam prichádzali z Ameriky misionári, ktorí to hlásali. Pred pár rokmi sa k tomu vyjadrili aj poľskí biskupi. Veľmi sa to šíri po celom svete a je potrebné mať v tom jasno. 

Teda učenie katolíckej cirkvi tvrdí, že nedoplácame na hriechy svojich predkov? 

Určite nie. My nededíme hriechy našich predkov a nededíme vinu ani tresty za hriechy našich predkov.

Teória uzdravovania rodových koreňov sa však odvoláva na state z Biblie, v ktorých sa hovorí o trestoch za hriechy otcov až do tretieho či štvrtého pokolenia…

Áno, spomína sa to na viacerých miestach v Starom zákone, kde sa píše o tom, že Boh trestá hriechy až do tretieho a štvrtého pokolenia. Lenže zástancovia uzdravovania rodových koreňov vytrhávajú tieto state z kontextu.

My musíme texty vnímať v rámci celého Zjavenia, teda Biblie. A úmyslom Písma je hovoriť najmä o veľkom Božom milosrdenstve, o ktorom sa píše, že môže trvať až do tisíceho pokolenia, kým trestanie Boha je veľmi malé v porovnaní s jeho milosrdenstvom. Táto prax sa odvoláva len na Starý zákon.

Teda tvrdenia Starého zákona o trestoch na budúce pokolenia neplatia? 

Platia v zmysle, že hriechy otcov sa opakujú ako ovocie príkladu, výchovy autority. Teda keď ja ako dieťa vidím hriechy svojho otca alebo starého otca a vidím aj dôsledky ich konania, a napriek tomu robím aj ja to isté, potom trest za takéto konanie môže byť väčší. V takomto duchu sa to chápe, takto to vysvetľuje aj svätý Tomáš Akvinský.  

V Novom zákone nenájdeme žiadnu zmienku o trestoch za viny našich otcov? 

Ak by v prvokresťanských časoch bol nejaký problém, svätý Pavol by v Novom zákone vo svojich listoch, ktoré písal pre mnohé židovské obce, určite niečo napísal. Vieme predsa, že Židia, ktorí prešli na kresťanstvo, si niesli veľké dedičstvo otcov. Pavol však hovorí o dedičstve Abraháma ako o požehnaní, a nie o trestoch.

V Jánovom evanjeliu (9. kapitola) máme príbeh o slepcovi, ktorý bol chorý od narodenia, Ježiš ho uzdravil a učeníci sa pýtajú Ježiša, prečo sa takýto narodil, či zhrešili jeho predkovia alebo či on sám zhrešil. Ježiš odpovedal, že nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale narodil sa preto, aby sa na ňom ukázala Božia moc, Božia sláva. Týmto Ježiš, naopak, ukazuje, že zdanlivo nešťastné osudy nie sú dedičstvom hriechov. Hriech je vždy osobný, nemôže sa prenášať. 

Dedičný hriech s touto teóriou nemá zrejme nič spoločné...

My dedíme dedičný hriech, nazývame ho Adamov hriech, ale tento hriech nie je naším osobným hriechom. To je stav a takto ho nazýva aj cirkev v katechizme. 

Aktuálne žije bulvár témou samovraždy Dušana Pašeka ml., ktorého otec zomrel rovnakým spôsobom. Ako máme chápať potom takéto opakujúce sa hriechy v rodinách?

Po duchovnej stránke sa nič takéto nededí. To, či tam neboli nejaké genetické predispozície na depresiu, sa už asi nedozvieme. Vnímam to skôr ako vzor, príklad autority, na nič iné sa nemôžeme odvolávať.

Ak sa niečo také v rodinách opakuje, väčšinou sa to tabuizuje, nerozpráva sa o tom, čo nie je správne. Myslím si, že treba o tom otvorene rozprávať, aj s deťmi, že toto spáchal tvoj otec, ale nie je to správne riešenie problémov, treba na to poukázať. 

Ako sa cirkev pozerá dnes na samovraždu?

Vníma ju ako hriech proti piatemu Božiemu prikázaniu, ale už to nie je ako kedysi, keď samovrahov odmietala pochovávať. Cirkev vníma samovraždu ako prejav nelásky voči sebe samému, ako prerušenie vzťahov s druhými a odmietnutie daru života. Ale cirkev uznáva, že človek v takejto chvíli asi nevidel žiadne iné riešenie, mohla tam byť zatemnená myseľ alebo psychická choroba, čím sa závažnosť takéhoto hriechu podstatne zmenšuje.

My nevieme, či to človek v poslednej sekunde aj neoľutoval, to je medzi človekom a Bohom. Preto dnes cirkev pochováva samovrahov. 

Opakované hriechy v rodinách vedú zrejme mnohých k tomu, že vyhľadávajú sporné rituály uzdravovania rodových koreňov. Je potrebné nejako špeciálne pretínať takúto sériu nešťastných udalostí v rodine? 

Nie je potrebné to nejako pretínať. Ja to nededím, nie je tam čo duchovne pretínať. Dôležité je rozprávať, vychovávať, ukazovať správne riešenia problémov. Samovražda môže byť akýmsi útekom od problémov. 

Treba však odlíšiť v tejto téme iný fenomén, a to sú okultizmus a kliatby, ktoré je možné preťať. 

Čo tým myslíte?

Ak človek zotrváva stále v ťažkom hriechu, ak skúšal okultizmus, mohol sa otvoriť pre pôsobenie zlých duchov a vpustiť ich do svojej rodiny, teda otvoriť im akoby dvere. Prax exorcistov hovorí, že títo duchovia sa môžu ukazovať v rôznych formách.

Zvyčajne ich nazývame menom podľa hriechu, na ktorý nás navádzajú, napríklad ako duch samovraždy, a tento môže pokúšať aj potomkov v rodine, ale len pokúšať. Každý má však slobodnú vôľu a môže odmietnuť toto pokušenie. 

Tu už prechádzame do čisto teologickej debaty. Ako zistiť, či rodinu pokúša takýto duch? 

Rozlíšiť, či pôsobí v rodine zlý duch, je zložitý proces, musí sa to dobre preskúmať s kňazom exorcistom. Tu sa dá pomôcť ľuďom modlitbou za oslobodenie alebo exorcizmom, ak je tam skutočná prítomnosť zlých duchov. Ale to už je o inom, je potrebné to odlíšiť od uzdravovania rodových koreňov, ktoré katolícka cirkevná tradícia neuznáva. 

Prekliatie sa nám spája väčšinou s rozprávkami ako O zhavranených bratoch. Cirkev naozaj uznáva efekt prekliatia? 

Áno, nazýva ho zlorečením. Toto zlorečenie môže byť účinné, ak to dovolí Boh, bez Božieho pripustenia to nie je možné. 

Inzercia

Prečo by Boh pripúšťal prekliatie ľudí zo strany človeka? 

Boh to dovoľuje len pre naše duchovné dobro, aby sme sa napríklad zmenili, obrátili, aby sme si napríklad v rodinách odpustili, zmierili sa. Boh vždy sleduje nejaké duchovné dobro. Ak Boh dovolí pôsobenie zlého ducha, nedovolí mu, aby si robil, čo chce. Je obmedzený Božou mocou, môže robiť len toľko, koľko mu Boh dovolí.

Dôležité je však povedať, že kliatba funguje len medzi živými, nie medzi mŕtvymi, neprenáša sa na tých, ktorí sa ešte nenarodili. Teda ak by ma povedzme môj starý otec preklial rodovou kliatbou, tak to platí len na žijúcich potomkov, nededí sa to na ďalšie generácie. Dnes je populárne povedať, niekto ma určite preklial, ale to nie je také jednoduché, to treba podrobne skúmať.

Aké duchovné nebezpečenstvá hrozia, ak sa praktizuje spomínané uzdravovanie rodových koreňov?

Môže nám hroziť zjednodušovanie celej reality, hodenie zodpovednosti za seba na predkov a potom už nehľadáme ďalšie riešenia. Je potrebné ísť hlbšie a skúmať svoj spôsob života.

Často si náročné situácie v živote spôsobíme sami hriešnym životným štýlom a nerobíme nápravu. Ak máme nejaké psychické choroby, tak sa skratkou modlitby uzdravovania koreňov vyhneme liečeniu a naše problémy sa môžu prehlbovať ďalej. Možno by bola potrebná psychologická alebo až psychiatrická liečba.

Nebezpečenstvo je aj to, keď sa sprostredkovateľ uzdravenia koreňov stáva pre nás akýmsi šamanom, guru, na ktorého sa príliš upneme. 

Ďalej sa vďaka tejto teórii môže v nás „rodiť“ istá zloba voči našim predkom, nenávisť, že oni sú zodpovední za niečo, čo aktuálne ja prežívam. Takýto postoj je proti štvrtému Božiemu prikázaniu. Máme si ctiť svojich rodičov.

Vpúšťame si tak do života zbytočný negativizmus a hriech. Prílišné šprtanie sa v minulosti, napríklad v rodokmeňoch až do štrnásteho storočia, nás môže odviezť od reality a od nášho života, za ktorý sme zodpovední my.

Ale pripúšťate, že osobný hriech môže ovplyvniť aj naše okolie?

Hriech má vždy vplyv aj na naše okolie. Zlým príkladom je, aj keď ubližujem iným, tak na nich vplývam, zraňujem ich. Ján Pavol II. hovoril aj o štruktúrach hriechu, teda že hriech vytvára vo svete isté štruktúry. Zoberme si napríklad hriech korupcie.

Poznáme prax, keď sa celé dediny alebo mestá modlia za odpustenie hriechov svojich predkov. Či už za hriechy z obdobia nacizmu, ktorý ovládol v niektorých oblastiach takmer celú generáciu. Takéto kolektívne modlitby majú nejaký význam?

Odprosovanie za hriechy má význam. V Biblii Izraeliti odprosovali za hriechy svojich predkov, ale nie v zmysle za mojich rodičov či starých rodičov, ale za hriechy národa či predstaviteľov národa.

K niečomu podobnému nás vyzýval aj Ján Pavol II., on sám sa modlil za cirkev a odprosoval za hriechy cirkvi, ktoré urobili cirkevní predstavitelia v minulosti. To má zmysel, lebo neodpustenie je veľkou prekážkou pre Božiu milosť, aby mohla pôsobiť v živote človeka.

Preto by sme mali odpúšťať nielen najbližším, ale aj predstaviteľom štátov, tým, ktorí sú možno zodpovední za situáciu, v ktorej sa práve nachádzame.

Aký je rozdiel oproti spornej modlitbe za uzdravovanie koreňov?

Rozdiel je v tom, že táto prax vychádza z predpokladu, že dedíme hriechy či tresty našich predkov, čo je nepravdivé. Plus táto prax vychádza z toho, že my môžeme oslobodiť svojich predkov, že sú akoby v moci diabla a my ich vyslobodzujeme. Ale to nie je možné.

Cirkev hovorí veľmi jasne, v okamihu smrti duša buď zomiera v priateľstve s Bohom a ide do neba či do očistca, alebo je zatratená a ide do pekla. A my už zatratenú dušu nemôžeme oslobodiť. 

Teda odpustky, o ktorých hovoríme teraz počas novembra, patria do inej kategórie.

Tie patria len dušiam v očistci, neplatia pre zatratené duše. My sa modlíme za duše v očistci, aby čím skôr dosiahli nebo, stretnutie s Ježišom. 

Modlitba uzdravovania koreňov nás vedie k tomu, že my nie sme zameraní na Boha a na duše v očistci, ale na seba samých. Ja chcem pre seba získať nejakú úľavu, aby sa mi zmiernili ťažkosti, a ako vedľajší efekt sa pokúšam zachrániť predkov.

V dejinách katolicizmu nepoznáme, že by cirkev slúžila omše za uzdravovanie rodových koreňov. Cirkev slúži omše za živých, za ich celistvé uzdravenie, a ak sa slúži omša za mŕtvych, tak za ich spásu. 

Ak teda uzdravovanie rodových koreňov nie je v súlade s praxou cirkvi, ako môže veriaci človek uzdraviť zranenia z minulosti v súlade s učením cirkvi? 

Máme sa modliť za svojich zosnulých bez ohľadu na to, že nevieme, či sú v pekle, očistci alebo v nebi. Ale modlíme sa za nich. Ak sú náhodou v pekle, tak Boh si tieto modlitby použije pre niekoho iného. Ak sú už v nebi, tak ich tiež už nepotrebujú, ale Boh si ich opäť použije pre inú dušu, ktorá ich potrebuje.

Veríme tiež, že duše sa modlia za nás. Cirkev hovorí o výmene duchovných darov, platí tiež, že čím viac sa my modlíme za nich, tým sú ich modlitby účinnejšie za nás. 

Môžeme sa modliť tiež odprosujúce modlitby. V nich odprosujeme Boha za hriechy svojich predkov a všetkých ľudí, ktorí zhrešili. Príkladom môže byť aj modlitba na prvý piatok v mesiaci.

Ak prechovávame hnev voči svojim predkom, je potrebné im odpustiť a toto odpustenie musí byť konkrétne. Musíme jasne pomenovať, komu odpúšťam a čo odpúšťam. Moja modlitba by mohla vyzerať asi takto: „Pane Ježišu, v tejto chvíli odpúšťam svojmu otcovi, že ma opustil, že spáchal samovraždu. Prosím, daj mu večnú spásu.“

Vy tvrdíte, že takzvané uzdravovanie rodových koreňov nás navádza myslieť si, že duše našich predkov ešte blúdia medzi nami a majú na nás nejaký vplyv...

Áno, táto mylná prax hovorí o blúdiacich dušiach, ktoré potrebujú naše oslobodenie. Ale to nie je pravda, cirkev nás učí, že hneď po smrti sa duša postaví pred Boha a tam nastáva odmena alebo trest. Je pravdou, že niektorí exorcisti hovoria a majú také skúsenosti z exorcizmov, že sa im niekedy zlý duch predstaví ako duša zosnulého z rodiny toho človeka. Ale je to klamstvo.

Starý rituál exorcizmu upozorňuje exorcistov v jednom bode, že nesmú uveriť diablovi, ak sa predstavuje ako duša zosnulého. Aj Tomáš Akvinský, najväčší učiteľ cirkvi, hovorí veľmi jasne vo svojej teologickej sume, že duša nemôže pôsobiť na iné telo, len na vlastné telo. Teda po smrti, ak je duša oddelená od vlastného tela, nemôže pôsobiť na iného človeka. Duše nie sú blúdiace, sú buď v nebi, alebo v pekle, alebo v očistci. 

Rímsky exorcista Matteo La Grua tvrdil, že je možné, že niektoré duše si odpykávajú svoj očistec na mieste, kde žili, aby videli pôsobenie svojho konania na svoju rodinu. Ale to je jeho názor, nie je to oficiálne učenie cirkvi.

Modlitba za oslobodenie, ktorú uznáva katolícka cirkev, môže byť riešením pri istých problémoch v živote ľudí? 

V Katolíckej cirkvi rozlišujeme exorcizmus a modlitbu za oslobodenie. Podstatou exorcizmu je priamy príkaz v Ježišovom mene diablovi, aby odišiel z danej osoby, miesta alebo veci. Modlitba za oslobodenie znamená, že neprikazujeme priamo diablovi, ale len prosíme Ježiša, aby prišiel a on oslobodil osobu od zlého ducha. 

V rámci exorcizmov poznáme menšie exorcizmy, veľký exorcizmus a predkrstné exorcizmy. Ten veľký sa modlí za posadnuté osoby a môže sa ho modliť len exorcista. Tie menšie sú modlitbami za oslobodenie a používajú sa počas prípravy dospelých na prijatie do cirkvi. Tieto sa môže modliť každý kňaz a dokonca aj laik, ak má povolenie svojho biskupa.

Tieto modlitby za oslobodenie sa môžu modliť aj pri evanjelizačných stretnutiach. A potom nie každý vie, ale pred krstom detí sa tiež deje „predkrstný“ exorcizmus formou modlitby za oslobodenie od dedičného hriechu a od pôsobenia diabla.

Dnes je veľmi moderné používať dosť masovo tieto modlitby za oslobodenie. Je to v poriadku? 

Je to dosť rozšírené a považujem to trochu už za akýsi národný šport. Ja to neodporúčam, pokiaľ ľudia nemajú objektívne ťažkosti a problémy.

Prečo to neodporúčate? Môže to mať nejaký negatívny dosah?

Ľudia sa totiž potom viac sústreďujú na diabla ako na Boha a toto nie je Božou vôľou. Naša životná úloha nie je bojovať proti diablovi, ale žiť s Bohom. Keď príde diabol do môjho života, mám sa mu vzoprieť, to môžem modlitbou, dobrým skutkom, čítaním Písma. Ak sa často modlíme tieto modlitby, stáva sa, že potom už všade vidíme diabla, aj tam, kde nie je. 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva