Návrat do normálu Ale do akého?

Prečo Alexander Romanovsky, jeden z najznámejších mladých svetových klaviristov, hral Chopina pred onkologickým ústavom v Miláne alebo v átriu väznice v Brescii? Pretože je to normálne.

Narodil sa na Ukrajine, no od svojich 13 rokov študoval v Taliansku, kde napokon zostal aj žiť. Keďže bezpečnostné predpisy mu nedovoľovali vystupovať v koncertných sálach, vymyslel si plán B: precestovať celé Taliansko (v júli a auguste minulého roka) v dodávke s klavírom a s malým pódiom a odohrať 42 bezplatných a bezpečných koncertov pod holým nebom.

Alexander získal od miestnych úradov na hodinu kúsok pôdy, ktorá sa stala skutočne „verejným priestorom“ (krása totižto robí z vecí verejných, ktoré nepatria „nikomu“, vlastníctvo nás „všetkých“), a hral pod letnými hviezdami, neúnavne, na veľmi rôznorodých miestach okrem už spomínaných: z antického divadla v Segeste, na rybárskom móle v Monterosso, zo Spasima v Palerme, na pšeničnom poli vo Vallaspra, z nádvoria v Turíne, na námestí v Neapole…

Tento projekt nazval práve preto Piano B (v taliančine to znamená plán, ale aj piano), čo bola vskutku inovatívna a veľkorysá odpoveď na nemožnosť hrať v koncertných sálach a divadlách, a ak, tak len pre niekoľkých.

Viem si živo predstaviť, že to „B“ je tu aj ako skrátené označenie Krásy (tal. Bellezza), tej, ktorá „spasí svet“, ale len vtedy, ak pochopíme, že knieža Miškin, hrdina Dostojevského románu Idiot, vyslovením týchto slov, ktoré sú tak veľmi zneužívané ako zároveň aj nepochopené, má na mysli krásu dobra: bezodplatný čin, ktorý sa vo víre každodennosti starostlivo skláňa k zranenému životu, aby ho liečil tak, ako to robí sám Kristus, ktorého je knieža dojímavým obrazom.

Alexander sa teda nevzdal, ale odvážil sa urobiť zo svojho klavíra „pojazdnú ambulanciu“. Zdieľať

V máji minulého roka som počas jednej večere zbadal v očiach Alexandra a jeho sestry Tatiany, ktorá mu pomáhala tým, že čas svojich letných prázdnin venovala jeho sprevádzaniu, odvahu tých ľudí, ktorí nečakajú na „návrat do normálu“, ale „vytvárajú normál“: dejiny sa nikdy nevracajú späť, len nám ponúkajú nové príležitosti ako neprebádaný potenciál, ako tvorivé výzvy.

Sapiens sa dokázal presadiť nad neandertálcom vďaka tomu, že sa tvárou v tvár neznámemu osmelil a vykročil to prebádať: tak sa pre neho začal ten „normálny“ život.

Alexander sa teda nevzdal, ale odvážil sa urobiť zo svojho klavíra „pojazdnú ambulanciu“. Piano B je výsledkom spolupráce medzi osobným talentom, štedrými podporovateľmi a miestnymi úradmi verejnej správy.

V tejto „spoločenskej reťazi“, ako by povedal Leopardi, sa zračí kreatívny formát obrany proti nešťastným udalostiam a zároveň to predstavuje skutočnú politickú činnosť, tak často prehliadanú vládcami, ktorí viac hľadia na moc ako na podstatné meno, ako na vec, ktorú chcú len vlastniť, pričom zabúdajú na to, že mať moc je privilégiom (slovesom) služby.

Klavirista oslovil starostov, riaditeľov nemocníc, väzníc a združení a niektorí na túto výzvu odpovedali tak, že ponúkli svojim komunitám blahodarné, spásonosné gesto, prídavné meno, ktoré má rovnaký koreň ako slovo spása: krása nám dáva zdravie a spásu, pretože len vtedy, keď zakúsime na vlastnej koži, že nám bolo čosi darované bez nášho pričinenia, teda grátis, náš duch (ktorý v nás dychtí po tom, aby sme sa každý deň narodili o čosi viac) sa stáva schopnejším lásky a konania.

Alexander mi pripomenul politickú úlohu (pre polis: teda pre celú komunitu občanov) krásy v našej krajine, ktorá má na ňu toľké predpoklady, ale namiesto hľadania inovatívnych riešení sa rozhodne na celé mesiace zatvoriť školy a divadlá, investuje do pojazdných lavíc namiesto toho, aby zamestnala viac učiteľov a znížila preplnenosť tried.

Alexander sa totiž podobá jednej postave z majstrovského diela Luisa-Ferdinanda Célina Cesta do hlbín noci, ktorý v roku 1932 s grotesknou a škandalóznou priehľadnosťou demaskoval peklo, ktoré vytvoril vysoko vyvinutý moderný človek: vojnu, kolonializmus, priemyselné otroctvo, zbedačené predmestia, domáce násilie…

Toto je normalita, ku ktorej sa chcem vrátiť, normalita, ktorú tvoria muži a ženy, ktorí v mieri alebo vo vojne pokračujú v budovaní človečenstva.Zdieľať

V symbolickej noci ľudského srdca, ktorá dolieha na všetky rozprávané udalosti, svieti – hoci len pri svetle sviečok – jedna výnimka: Alcide.

Fernand, hlavný hrdina románu, je ohromený týmto mladým mužom, ktorý všetky svoje sily vloží do tej najťažšej práce, len aby mohol platiť štúdium svojej malej neterke, ktorá náhle osirela: „Alcide vykonával každú pracovnú činnosť so vznešenosťou a zároveň nenápadne, ako keby sa pohyboval vo svojom vlastnom teritóriu, ako keby bol doma, takpovediac familiárne, tento chlapec volal anjelov po mene, pričom vyzeral, akoby si z toho nič nerobil. Ponúkol tomu vzdialenému dievčatku toľko nehy, že tá by dokázala skrášliť celý svet, no nevyhadzoval to nikomu na oči. Pri svetle sviečky náhle zaspal. Vstal som, aby som si vo svetle tej sviečky dobre prezrel jeho črty. Spal ako všetci ostatní. Vyzeral celkom normálne.“

Neha, ktorá je krásou vytvorenou rukami, zachráni svet.

Alexander sa postavil proti byrokracii, ktorá dnes potláča osobnú iniciatívu, a svojimi rukami sa dotkol strún klavíra a strún sŕdc: milovníkov hudby, okoloidúcich, chorých, väzňov… všetkých bez rozdielu.

Ak ho náhodou stretnete, Alexander, rovnako ako Alcide, „vyzerá úplne normálne“, prídavné meno, ktoré pochádza od slova „norma“: čo je štvorcový nástroj, ktorý používajú robotníci na stavbu rovného múru.

Toto je normalita, ku ktorej sa chcem vrátiť, normalita, ktorú tvoria muži a ženy, ktorí v mieri alebo vo vojne pokračujú v budovaní človečenstva a znásobujú život okolo seba tam, kde žijú: svojou dobre vykonanou prácou – to je tá „bezpečnostná norma“, ktorej sa držia.

Vďaka tejto vernosti svojmu povolaniu spájajú sily mnohých a dávajú ich do služby všetkým.