Výstava mŕtvych tiel Na tenkej hranici medzi krásou života a morbídnou fascináciou

„Originálna výstava skutočných ľudských tiel!“ lákajú po Bratislave rozmiestnené bilbordy s detailnou fotkou z kože stiahnutého človeka na expozíciu Body Worlds. Podobné výstavy v hlavnom meste sa konali už v rokoch 2012 a 2017, zakaždým vyvolali kontroverzie a kritické reakcie.

V tomto prípade však ide na našom území o prvú výstavu samotného vynálezcu procesu plastinácie – teda nahradenia vody a tuku v tkanivách polymérmi – nemeckého anatóma Gunthera von Hagensa. Autorom výstav, ktoré boli v Bratislave v minulosti pod názvom The Human Body Exhibition, respektíve Body The Exhibition, bol podľa vtedy zverejnených informácií Arnold (Arnie) Geller.

Reakcie na aktuálnu výstavu na seba nenechali dlho čakať. Kresťanská únia ešte dva dni pred otvorením jej brán verejnosti vydala stanovisko, kde výstavu označila za „nekro-pornografickú prezentáciu“ (zrejme citujúc profesora Jozefa Glasu), ktorá je „v zjavnom rozpore nielen s právnym poriadkom SR, ale aj s etickými pravidlami“.

Po pár dňoch sa pridalo aj KDH, podľa ktorého „prevážanie a vystavovanie ľudských tiel ako komerčných výstavných exponátov je znakom dehumanizácie, nie pokroku, a je v úplnom rozpore s ľudskou dôstojnosťou,“ a kritizovalo výstavu aj z hľadiska podozrení o pôvode tiel, ako aj kvôli možnému porušeniu slovenskej legislatívy.

Vstup do priestorov výstavy. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Telá ako exponáty

Ťažko si vytvoriť názor na výstavu bez toho, aby ju jeden videl. Vybral som sa preto v deň otvorenia do obchodného centra Nivy, kde má expozícia svoj vyhradený priestor. Akoby bola akýmsi obchodom, akurát sa tu kontroluje vstupné. V danom čase boli vnútri ešte otec s asi dvanásťročným synom, manželský pár v dôchodkovom veku a ešte možno traja-štyria ľudia.

Výstava je pomerne malá a prejsť ju trvá polhodinu, možno trištvrte, ak človek skúma exponáty dôkladnejšie. Nie je nič príjemné pozerať sa zblízka na telíčko štvormesačného nenarodeného dieťaťa, nervový systém, ktorý vyzerá ako prízrak z nočnej mory, či z kože stiahnuté telá v polohách bežca, gymnastu, „admirála“ (postavy s ďalekohľadom), skokanky či dokonca lekára aj s pacientom na operačnom stole.

Azda najbizarnejším exponátom – samotný fakt, že o ľudskom tele píšeme ako o exponáte, niečo o tejto výstave vypovedá – je skokanka frontálne rozčesnutá s predpaženými rukami. Predná polovica tela vrátane lebky je predklonená, zadná polovica vrátane mozgu zaklonená a v strede sa vznášajú vnútornosti.

Mladá blondína si ich s kamennou tvárou zblízka sníma na mobil. Fotografie tu je možné vyhotovovať, no len na súkromné účely. Prevádzkovatelia výstavy si dali záležať, aby toto upozornenie bolo vyvesené prakticky na každej stene, jeden člen personálu mi to pre istotu hovorí aj osobne. Fotografie zvnútra výstavy teda ostávajú v redakcii Postoja.

Výchovno-vzdelávacia výstava?

Výstava sa prezentuje ako vzdelávacia, respektíve výchovná. Nájdeme tu texty aj názorné ukážky o správnom držaní tela, zdravej strave a životospráve, ako aj o rizikách a neblahých dôsledkoch stresu, vysokého cholesterolu či fajčenia. Návštevníci si tu môžu zmerať tlak na dvoch tlakomeroch.

Hŕstku ľudí, ktorí sem prišli, zjavne prilákala príležitosť vidieť dovnútra ľudského tela, pozrieť sa na svaly, črevá, pľúca či mozog. Tak ako skutočne vyzerajú, hoci istú umelosť nemožno poprieť. O tom je napokon aj proces plastinácie – nie sú to celkom autentické orgány, tie by predsa nevydržali. Sú to upravené časti tela, ktoré pripomínajú voskové figuríny.

Natíska sa otázka, či by teda v dnešnej dobe nestačilo vystavovať iba umelohmotné modely. Tým by však výstava prišla o moment fascinácie a hlavného marketingového ťahúňa. Pointu tejto výstavy, že ide o výstavu skutočných ľudských tiel.

Hneď za vstupom je umiestnená veľká informačná tabuľa, ktorá návštevníkov ubezpečuje, že všetci darcovia „za svojho života vyhlásili, že si želajú, aby boli ich telá natrvalo zachované a po smrti sprístupnené ako pomôcky pri štúdiu lekárov a na populárno-náučné účely“.

Zároveň sa dozvedáme, že „totožnosť, vek a príčina smrti jednotlivých darcov sa v rámci výstavy nezverejňuje, pretože jej cieľom je zobraziť podstatu živej bytosti, nie byť zdrojom informácií o osobných tragédiách“. Komu teda telá patrili, nevieme. No bežných návštevníkov to asi ani veľmi nezaujíma.

Malému synovi, ktorému jeho otec nadšene vysvetľuje, ako funguje ľudské telo, a aj ho z tejto témy skúša, očividne nie je výstava po chuti a radšej by šiel preč. Z jeho úst zaznie, že mu výstava pripadá nechutná. Môžeme iba hádať, ako takáto veľmi naturalistická výstava zapôsobí na psychiku dieťaťa, ktorého sem dovedú rodičia alebo dokonca učiteľ.

Ich vstup sem nie je obmedzený, lístok pre deti vo veku 4 až 14 rokov stojí polovicu toho, čo pre dospelých. Zvýhodnenú cenu mohol využiť aj starší manželský pár, ktorý si so záujmom prezerá exponáty. „Neviem, čo je na tomto neprístojné. Čo sa tí kádeháci pohoršujú,“ nechá sa počuť pán o palici.

Ilustračná foto: TASR/AP

Tenké hranice

Sedemdesiatnik už v živote videl všeličo. Tridsiatnik, ktorý na výstavu šiel z novinárskej povinnosti, po nej nemá práve chuť do jedla, hoci nepatrí k najcitlivejším povahám. Ľudské telo je prirodzené a krásne vo svojej genialite, prečo teda výstava, kde je ukázané, vyvoláva rozpaky a kontroverzie?

V prvom rade, samotné vedomie, že sa pozeráme na mŕtvoly, na telá ľudí, ktorí ktovie ako nedávno boli medzi živými, je určitá záťaž na psychiku. Nie sme zvyknutí pozerať sa na mŕtvych, dnes už nie je bežná ani prax otvorenej rakvy. Nechajme bokom, či je to dobré, alebo zlé, skrátka je to fakt.

Druhá vec je, že pohľad do útrob ľudského tela nie je bežný, ak človek nie je chirurgom, patológom, kriminalistom či inej podobnej profesie. Vnútornosti či kostry v nás vyvolávajú odpor či des. Zrejme je to prirodzené, no to automaticky neznamená, že každé zobrazenie mŕtvoly musí byť nevhodné.

Keď bol v Show Jana Krause hosťom dnes už zosnulý zakladateľ československej detskej onkológie profesor Josef Koutecký, doniesol do vysielania skutočnú vypreparovanú kostričku nedonoseného dieťaťa. „Mám ju v pracovni ako symbol života. Niekomu by sa to mohlo zdať trochu morbídne, ale je to naopak,“ vysvetľoval Krausovi, na ktorom bolo vidieť, že ho kostrička šokovala.

Koutecký, ktorý sa hrdo hlásil k svojej katolíckej viere, povedal, že si kostričku, ktorej hovorí Emánek, ctí. „Celý život mám k nemu úctu a dúfam, že keď ho niekto zdedí, bude k nemu mať tiež úctu,“ hovoril ďalej. „Je pre mňa symbolom života, detstva. Veď si vezmite ten zázrak, vznikli ste z dvoch buniek,“ oduševnene vysvetľoval Krausovi.

Občas si na profesora Kouteckého a jeho Emánka spomeniem, jeho ukážka bola síce drsná, ale hodnotná. Dá sa to isté povedať o plastinovaných telách v polohách gymnastu, admirála či skokanky, v ktorých ich pôvodní vlastníci zrejme nikdy neboli? Je plastinát z kože stiahnutého človeka, ktorý v ruke túto svoju kožu drží ako skafander, ešte ukážkou krásy života či už skôr objektom morbídnej fascinácie?

Pre istotu dodávame, že tento konkrétny exponát v Bratislave nenájdeme, patrí však k veľmi širokému portfóliu von Hagensových diel.

Telá popravených väzňov?

O Guntherovi von Hagensovi napísal v roku 2013 dôležitý článok americký investigatívny novinár Ethan Gutmann, ktorý sme v slovenskom preklade publikovali aj v Postoji. Gutmann sa profesionálne venuje aj téme nedobrovoľnému odoberaniu orgánov v Číne, s čím boli von Hagensove aktivity spájané.

Komu patria tie telá?

Ethan Gutmann

Prinášame obsiahlu investigatívnu esej, ktorá poukazuje na závažné súvislosti výstavy ľudských tiel.

Ako uvádza Gutmann, von Hagens mal v 80. rokoch študenta, Číňana menom Suej Chung-ťin (Sui Hongjin). Ten svojho učiteľa presvedčil, aby sa plastinácii venovali v Číne, kde bude proces lacnejší. Niekedy okolo roku 2001 si Suej tajne založil vlastnú firmu v inom čínskom meste, načo ho von Hagens vyhodil.

Tak uzrela svetlo sveta konkurenčná Suejova výstava Bodies: The Exhibition, ktorá sa už dvakrát konala v Bratislave, hoci s jemne odlišným názvom.

Suejova aj von Hagensova výstava boli v minulosti podozrivé z toho, že telá, ktoré vystavujú, pochádzajú od popravených čínskych väzňov. Suejova výstava sa netají tým, že vystavujú mŕtvoly Číňanov, na ktoré si nikto nenárokuje. Von Hagens však takéto podozrenia odmieta, no škandály sa mu nevyhli. V roku 2002 mu mali dvaja ruskí lekári z Novosibirsku doručiť 56 tiel, medzi ktorými boli trestanci, bezdomovci a duševne chorí ľudia – bez súhlasu ich príbuzných. Von Hagens sa po zistení bránil, že žiadne z týchto tiel nebolo použité na výstave, a obhajuje sa tým, že všetky jeho mŕtvoly zaobstaral patričným legálnym a etickým spôsobom.

Ako však píše Neda Ulaby pre National Public Radio, „neexistuje jasná dokumentačná línia od súhlasiacich donorov k vystavovaným telám. Ľudia, ktorí darujú svoje telá von Hagensovi, pošlú dokumenty o súhlase jeho Inštitútu plastinácie. Zaplatia, aby boli ich telá transportované do plastinačného zariadenia. Tam sa skontrolujú ich darovacie dokumenty a úmrtné listy. Dokumentácia je potom oddelená od tiel, ktoré môžu byť použité na výstavu alebo predané v kusoch lekárskym školám. Nikto nevie s istotou, lebo každá plastinovaná mŕtvola je anonymizovaná kvôli zachovaniu jej súkromia“.

Gutmann vo svojom investigatívnom článku uvádza informácie, ktoré naznačujú, že von Hagensove mŕtvoly skutočne môžu pochádzať od popravených čínskych väzňov, konkrétne od členov hnutia Falun Gong. Ako však uvádza, s istotou to nevieme a potvrdiť alebo vyvrátiť by to mohli testy DNA.

Gunther von Hagens s manželkou a plastinátom jazdca na koni. Foto: Body Worlds

Zákon o pohrebníctve

Bez ohľadu na pôvod mŕtvol je tu s výstavou, ktorá sa koná na Slovensku, ešte jeden problém. Tým je slovenská legislatíva. V roku 2019 bol na návrh vlády novelizovaný zákon o pohrebníctve, ktorý mal takéto výstavy zakázať.

„Na základe negatívnych ohlasov odborníkov z oblasti zdravotnej etiky na výstavy ľudských tiel s poburujúcim obsahom sa dopĺňa ustanovenie, ktoré presne vymedzuje, za akých podmienok je možné ľudské pozostatky vystavovať,“ píše sa v dôvodovej správe. Platné príslušné ustanovenie zákona o pohrebníctve uvádza niekoľko okolností, za ktorých nie je vystavovanie ľudských pozostatkov zakázané.

Patrik Daniška z Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku vydal právnu analýzu Zákonnosť výstavy mŕtvych ľudských tiel Body Worlds, v ktorej argumentuje, prečo je výstava protizákonná. Zakázané je nielen samotné vystavovanie mŕtvol, ale aj ich prepravovanie, pokiaľ nie sú oblečené a uložené v rakve. A tomu tak v tomto prípade zaiste nebolo.

Pokiaľ výstava porušuje zákon o pohrebníctve, príslušný orgán, ktorým je Regionálny úrad verejného zdravotníctva, môže udeliť pokutu od dvadsaťtisíc do päťdesiattisíc eur. Je naivné myslieť si, že by organizátori o tomto riziku nevedeli. Zrejme si spočítali, že sa im to oplatí aj v prípade, keby im úrad vyrubil pokutu v hornom pásme.

Výstava mŕtvych tiel vyvoláva celý rad otázok o kráse života, etike, ľudskej psychike, ale aj o legislatíve. Z tohto hľadiska je prospešné, že sa o týchto veciach rozprávame.

Je to výstava, ktorá vyvoláva reflexívnu reakciu odmietnuť ju. Priznávam sa, že keď som ju zhliadol osobne, nadobudol som pocit, že táto reakcia je miestami prehnaná a zbytočne hysterická. No čím viac som si o výstave a jej pozadí prečítal a zistil, tým viac sa prikláňam k názoru, že kritici majú pravdu. Táto výstava tenkú hranicu medzi krásou života a morbídnou fascináciou prekročila.