Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
22. október 2021

História

Svätopluk mal šancu vytvoriť rešpektovanú slovanskú ríšu

Kľúčom bolo pochopenie roly kresťanstva, ktoré sa ujalo v niekdajšom rímskom impériu. Obsadením Panónie sa Veľká Morava dostala do latinského kultúrneho sveta.

Svätopluk mal šancu vytvoriť rešpektovanú slovanskú ríšu

Svätoplukova socha na Bratislavskom hrade. Foto: TASR/ Štefan Puškáš.

V roku 2010 postavili na Bratislavskom hrade jazdeckú sochu Svätopluka, ktorého označili za kráľa starých Slovákov. Tento počin vzbudil kritiku z dvoch dôvodov.

Viacerým historikom nesedelo, že Svätopluk mal byť kráľ a navyše mal byť panovníkom Slovákov. Svätoplukovi tento titul nepatril a o Slovákoch vtedy nebolo ani chyrovať.

Odpor proti vztýčeniu sochy prezentovali mnohí ľudia pre politické zneužitie osoby panovníka Veľkej Moravy. Stalo sa tak na podnet strany Smer, ktorá si týmto spôsobom týždeň pred parlamentnými voľbami na účet štátu umelo dvíhala popularitu.

Spor o Svätopluka pokračuje dodnes, i keď nie tak intenzívne a viditeľne, ako to bolo po vztýčení sochy a v nasledujúcich dvoch rokoch. Môžeme dokonca povedať, že z toho ostala akademická debata, ľudí to príliš nezaujíma.

Kým pred desaťročím dominovali pri polemike mená historikov Matúša Kučeru a Jána Steinhübela, osobitný pohľad na toto obdobie v poslednom čase prináša Martin Homza.

Svätopluk zasiahol do dejín

Osobitnosť Homzovho prístupu tkvie v tom, že v historických udalostiach skorého stredoveku nachádza kľúčové dedičstvo, ktoré v priľahlých končinách zanechala Rímska ríša. Toto mu umožňuje vidieť kontinuitu vývoja na území v Karpatskej kotline nielen smerom od rímskych čias po Veľkú Moravu, ale aj potom ďalej k stredovekému uhorskému kráľovstvu.

Svätopluk bol mužom doby, dokázal sa orientovať v mocenských pomeroch. Najskôr si získal vedúce postavenie v rámci Veľkej Moravy, potom sa postavil dominantnej Franskej ríši. V roku 884 obsadil Panóniu, niekdajšiu rímsku provinciu – z nášho pohľadu územie za Dunajom – a nepýtal si na to povolenie. Bol natoľko mocný, že východofranský kráľ a potom aj rímsky cisár Karol III. sa snažil si ho nakloniť a namiesto potrestania mu ponúkol pozíciu osobného vazala, čím ho vyzdvihol nad vtedajšie kniežatá.

Jeden z prvých slovenských historikov Jonáš Záborský v tretej štvrtine 19. storočia opísal Svätoplukovu silu po vpáde do Panónie, teda zhruba na územie dnešného západného Maďarska, slovami: „Svätopluk zaujal Panóniu, vsypav také množstvo vojska do nej, že priechod jeho pres jedno miesto trval odo svitu do noci.“ Záborský nevaril z vody, citoval Fuldské anály, čo boli oficiálne pramenene Východofranskej ríše a Svätoplukovi neboli vôbec naklonené.

Vzápätí sa Svätopluk ukázal nielen ako mocný bojovník, ale zároveň ako šikovný stratég. Namiesto toho, aby sa Karolovi III. odvďačil ako poslušný služobník, spojil sa s jeho miestnym sokom, svojím švagrom a korutánskym vojvodcom Arnulfom.

Vzdorovať Východofranskej ríši si nedovolil hocikto. Ak sa na takéto niečo podujal Svätopluk, musel mať nielen vojenskú silu, ale aj diplomatické schopnosti. Tu sa ukázalo, aká dôležitá bola preňho Panónia, územie, ktoré pred pár storočiami patrilo Rímskej ríši. Vplyv katolíckej cirkvi, ktorá vzišla práve z tejto ríše, bol určujúci a Svätopluk to pochopil.

Príklon ku kresťanstvu bol kľúčový

Nech nás nemýli, že v časoch Svätopluka bola vo Veľkej Morave v plnom prúde byzantínska misia Konštantína a Metoda. Vzťahy Konštantínopolu s Rímom boli často napäté, ale do definitívneho rozkolu mali ubehnúť takmer ešte dve storočia. Napokon Metod, ústredná postava vtedajších cirkevných pohybov vo Veľkej Morave, ostával verný Rímu, čím potvrdzoval snahy o zachovanie kontinuity latinskej kultúry na území na sever a východ od Jadranského mora.

Homza upozorňuje, že snahy o pokresťančenie obyvateľov na tomto území sa viazali na staré rímske štruktúry. Rím hľadal vhodných reprezentantov, ktorí by naplnili toto poslanie, a našiel ich v Mojmírovcoch a ich najvýznamnejšom predstaviteľovi Svätoplukovi.

Svätopluk tento dopyt vnímal, a preto už v začiatkoch rozmachu Veľkej Moravy dal svoju dŕžavu pod patronát svätého Petra. Inými slovami, uznal pozíciu Ríma a domáhal sa od neho legitimizovania svojej mocenskej pozície.

Toho sa mu podľa Homzu skutočne dostalo, keď mu v roku 885 udelili z vôle vtedajšieho pápeža Štefana V. titul kráľa. To, že Rím našiel vhodného kandidáta na christianizovanie severovýchodných kútov niekdajšej Rímskej ríše a ďalších oblastí, čo boli za ňou, potvrdzuje ustanovenie Metoda v pozícii panónskeho arcibiskupa so sídlom v Sirmiu, významnom rímskom sídle, ktoré dnes leží v Srbsku a nesie názov Sriemska Mitrovica.

Miesto korunovania Svätopluka stotožňuje Homza s neskorším Stoličným Belehradom (po maďarsky Székesfehérvár), kde neskôr udeľovali korunu uhorským kráľom. Nebola to náhoda, opäť išlo o kontinuitu z čias Rímskej ríše. Neďaleko tohto miesta bola Herculia, niekdajšie sídlo šiestej rímskej légie, odkiaľ vzišiel svätý Hadrián, kresťanský legionársky dôstojník.

Črtala sa slovanská ríša

Svätoplukovi potom narástli krídla. Formálne bol stále súčasťou franského priestoru, ale svoju legitímnosť odvodzoval od Ríma, rovnako ako sami Frankovia. Jeho ríša mala vlastnú cirkevnú hierarchiu, potvrdenú v osobe arcibiskupa Metoda, dokonca sa jej dostalo osobitnej slovanskej liturgie.

Svätoplukove mocenské nároky rástli. A tak sa na sklonku svojej vlády, na začiatku 90. rokov 9. stočia, púšťa do konfliktu so švagrom a niekdajším spojencom Arnulfom, vtedy už panovníkom Východofranskej ríše. Zvíťazil nad ním a v roku 894 umiera ako neporazený.

Inzercia

Pád Veľkej Moravy bol potom rýchly, do značnej miery ho spôsobila nesúrodosť rýchlo sa rozpínajúcej ríše a chýbajúci schopný nástupca. Príchod maďarských kmeňov sa ukazuje len ako jedna z príčin.

Svätopluk podľa Homzu vládol kráľovstvu Slovanov (Regnum Sclavorum). Nuž, neboli tam len Slovania, na tomto území žili ostatky nomádov, napríklad Avarov, boli tu niekdajší latinskí obyvatelia, Frankovia. Do tohto prišli ďalší nomádi – predkovia dnešných Maďarov.

Ak niečo toto územie sceľovalo, bola to rímska minulosť. Aj po vytvorení nového kráľovstva na začiatku 11. storočia na čele so Štefanom I. ostal názov rímsky. Do prelomu 11. a 12. storočia boli miestni králi titulovaní ako panónski. Až potom sa z nich stali uhorskí.

Homza to zároveň vníma ako dedičstvo Svätopluka, ktorý pochopil, odkiaľ odvodzovať svoju legitímnosť. Zhmotňoval vtedajšiu myšlienku štvrtej ríše – po Ríme, Galii a Germánii. Mala to byť slovanská dŕžava.

Cisárovi vzdávajú hold štyri rímske provincie – Rím, Galia, Germánia a Slovania (Sclauinia). Foto: Wikomedia

Svätopluk nemusel byť ďaleko od naplnenia tohto cieľa. Kráľovskú legitímnosť od neho prevzali nielen neskorší uhorskí Arpádovci, ktorí nie náhodou vybojúvali svoju moc podobne ako Svätopluk z Nitry, ale napríklad aj českí králi, čo si podľa stredovekých kronikárov priviezli korunu zo svätoplukovskej Moravy.

Pokračujme v stopách Záborského

Uvedenej úvahe o Svätoplukovi ako nevšednom čitateľovi historických pohybov nahráva niekoľko ďalších záznamov. Myšlienka ríše Regnum Sclavorum nemusela byť márna.

Písomných záznamov nie je mnoho, a ak sú, často sú v opozícii k Svätoplukovi. Už som spomínal Fuldské anály, v ktorých sa tento Slovan vykresľuje ako nepriateľská osobnosť, no venuje sa mu toľký priestor, aby sme docenili jeho silu.

Posmrtne sa objavili ďalšie, ktoré naznačujú, že slovanská ríša nebola len blud. Z čias Ota III., rímskeho cisára z prelomu 10. a 11. storočia, teda z obdobia, keď v Panónii nastúpil na trón kráľ Štefan I., sa zachoval obrázok, keď cisárovi vzdávajú hold štyri rímske provincie – Rím, Galia, Germánia a Slovania (Sclauinia). Čo si o tom myslieť? Že Panóniu považovali za slovanskú, ako to bolo sto rokov predtým za Svätopluka?

Alebo iný obrázok, omnoho neskorší, ale o to výrečnejší. V 16. storočí si florentskí Mediciovci, ktorí mimochodom intenzívne predtým podnikali pri ťažbe rúd v Uhorsku už dve storočia, nechali vypracovať mapu tejto časti Európy. V nej vidíme na našom území Schiavoniu, teda ríšu Slovanov.

Po týchto súvislostiach načim pátrať. Bolo by to záslužnejšie, ako od stola robiť zo Svätopluka kráľa starých Slovákov. Pozícia vtedajších Moravanov a hlavne Nitranov by sa mohla ukázať ako veľmi zaujímavá. Nie bez dôvodu prichádzali prví panónski či uhorskí králi z Nitry a územie Nitravy, prekrývajúce sa s dnešným Slovenskom, malo v tomto kráľovstve viac ako sto rokov osobitné privilegované postavenie. A na tomto území žili predkovia Slovákov.

Dôležitá je aj ďalšia vec. Treba si pripomenúť, že pokusy o vlastný pohľad na slovenské dejiny siahajú niekoľko storočí dozadu a načim v tom pokračovať.

Jonáš Záborský sa na to podujal a konal tak v časoch silnej maďarizácie v 19. storočí. Spomeňme si výrok z jeho diela Dejiny kráľovstva uhorského: „... nesmieme sa uspokojiť puhým žehraniem na zlosť a nepriazeň inonárodných dejepiscov: než musíme sami lapiť do ruky pero, a vzdelávať dejiny Uhorska z nášho stanoviska, v našej reči. Zanedbáme-li to, sme neschopní života ničemy.“

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.