Po slovinskom samite Prečo viaceré európske štáty momentálne nechcú, aby sa stal Balkán súčasťou EÚ

Lídri EÚ sa minulý týždeň stretli v Slovinsku, aby rokovali o rozšírení na západný Balkán. V  mestečku Brdo pri Kranju sa zišli aj so zástupcami Európskej komisie a politikmi zo západného Balkánu. Urýchlenie integrácie západného Balkánu malo byť jednou z priorít slovinského predsedníctva, záväzný prísľub regiónu však nedali.

Napriek prísľubu, že členmi Únie sa stanú aj ďalšie štáty na západnom Balkáne, od prístupu Chorvátska v roku 2013 už do Únie nevstúpila žiadna iná krajina. Na vine je nielen trvajúci spor medzi Belehradom alebo Prištinou v otázke nezávislosti Kosova, ktorý obom stranám bráni v členstve. Prekážkou je aj skutočnosť, že Srbsko a Kosovo by ani po vyriešení tejto otázky nespĺňali podmienky, ako ich stanovila Európska únia.

V posledných rokoch sa k cieľu priblížilo skôr Albánsko a Severné Macedónsko, dva štáty, ktoré ukázali omnoho väčšiu ochotu splniť podmienky Európanov a ktoré sú aj zahraničnopoliticky pevne ukotvené v Severoatlantickej aliancii (Albánsko od roku 2009, Severné Macedónsko od roku 2020).

Tieto štáty sa spolu s Čiernou Horou, ktorá sa považuje za najpravdepodobnejšieho kandidáta na budúce rozšírenie EÚ a ktorá aj najďalej postúpila v rokovaniach, môžu nádejať na členstvo v roku 2025. EÚ sa však zatiaľ vyhýba stanoveniu jednoznačných termínov a neprijala ani návrh Slovinska, ktoré chcelo vyhlásiť za oficiálny cieľ prijatie všetkých balkánskych štátov do roku 2030.

To je obzvlášť nešťastné pre Severné Macedónsko, ktoré preukázalo veľkú ochotu v uzatváraní kompromisov so svojimi susedmi. Macedónci obetovali toho veľa, dokonca v roku 2018 premenovali svoju Macedónsku republiku na dnešný názov, aby splnili požiadavku Grécka, ktoré sa obávalo nárokov na svoju provinciu Macedónsko.

Začiatok prístupových rokovaní Severného Macedónska a Albánska s Úniou sa už zdal byť na dosah, lenže ich prijatie zablokovali Francúzsko a Holandsko. Oba štáty to odôvodnili nedostatočným pokrokom v boji proti korupcii, no ich veto bolo podmienené vnútropolitickými dôvodmi. Paríž odhodil svoje zábrany po tom, čo sa upravil prístupový mechanizmus, ale stanovil nebezpečný precedens – možnosť blokovať prístup kandidátov z vnútropolitického kalkulu.

Toho sa chopila aj bulharská vláda, ktorá zas zneužila svoju možnosť vetovať rokovanie so Severným Macedónskom, aby Skopje prinútila k ústupkom v otázke, či Macedónčania sú vlastným národom. Namiesto toho, aby Bulhari otázku prenechali historikom, žiadali, nech Macedónčania vyhlásia, že ich jazyk aj dejiny sú v skutočnosti bulharské. Takáto požiadavka si vyžiadala kritiku v Únii, no Sofia od svojej pozície neupustila, naopak, zopakovala ju aj na súčasnom samite.

Integrácia regiónu do Únie má podporu najmä medzi novšími členmi EÚ, ktoré do nej vstupovali od roku 2004, ako aj v Rakúsku, Nemecku či Grécku. Angela Merkelová ešte v septembri navštívila Srbsko a Albánsko, v Tirane stretla premiérov všetkých štátov západného Balkánu.

Rakúsky kancelár Sebastian Kurz, ktorý krátko po samite v Slovinsku z funkcie odstúpil, nabádal: „Ak ako Európska únia neponúkneme vážnu perspektívu tomuto regiónu, tak si musíme uvedomiť, že iné superveľmoci ako Čína, Rusko alebo aj Turecko tam budú hrať čoraz väčšiu rolu.“

Pred nečinnosťou varuje aj slovinský minister zahraničných vecí Anže Logar: „Ak nevyplníme vákuum na západnom Balkáne, v našom bezprostrednom susedstve, urobí to niekto iný. V tomto zmysle je v našom najlepšom strategickom záujme konať čo najskôr a integrovať tieto krajiny do EÚ.“

Iste, správnou odpoveďou nie je bezpodmienečné prijatie každého ašpiranta na členstvo v EÚ. Ak má však ponuka Únie zostať dôveryhodná, musí splniť svoj sľub voči tým štátom, ktoré sa o členstvo úprimne usilujú a spĺňajú stanovené podmienky. Práve Čierna Hora, Severné Macedónsko a Albánsko by sa preto mali v horizonte niekoľkých rokov dostať do Únie. To by bolo aj jasným signálom štátom, ktoré v reformách zaostávajú alebo ich dokonca schválne blokujú.

Týmto štátom a ich politickým lídrom správanie európskych politikov ponúka pohodlnú výhovorku – veď načo by sa mali reformovať, keď ich Európania aj tak nevezmú? Pritom by boj proti korupcii či ochrana vlastníckych práv mali byť v prvotnom záujme balkánskych štátov a ich občanov, a nie závisieť od tlaku západných pozorovateľov.

Nejde len o peniaze

Jedným z dôvodov, prečo je prijatie nových členov EÚ v západoeurópskych štátoch nepopulárne, sú finančné náklady spojené s prijatím nových, chudobnejších štátov, najmä investície cez Európsky fond regionálneho rozvoja ERDF a kohézne fondy. Koľko by teda Úniu stálo členstvo Severného Macedónska?

V súčasnosti je najchudobnejším štátom v EÚ Bulharsko, ktoré v rokoch 2014 až 2020 získalo 1363 eur na občana. Po započítaní bulharských príspevkov do EÚ krajina v čistom získala necelých 1,7 miliardy alebo 243,9 eura na občana za rok 2019 (Slovensko 280 eur). Nominálne to je menej než štáty V4, Pobaltie či Chorvátsko, tieto štatistiky však nezohľadňujú cenové rozdiely medzi jednotlivými štátmi – za dvesto eur možno v Bulharsku nakúpiť podstatne viac než na Slovensku alebo v západnej Európe.

Rovnaký efekt by platil aj v prípade Severného Macedónska či Albánska, počítať preto možno s transfermi EÚ vo výške okolo dvestopäťdesiat eur na osobu ročne. Severné Macedónsko s necelými 2,1 milióna občanov by EÚ vyšlo na pol miliardy eur ročne, Albánsko s 2,8 milióna obyvateľov na sumu okolo 700 miliónov. V európskom rozpočte je 1,2 miliardy eur kvapkou v mori, len Poľsko samotné získava desaťnásobok tejto sumy.

Z prijatia Severného Macedónska do EÚ by profitovali najmä jeho susedia, Bulharsko a Grécko, ale aj južné Taliansko. To by bolo pozitívnym impulzom pre región, ktorý už dlho trápia ekonomické ťažkosti.

No nejde len o ekonomiku – rozšírenie Únie brzdia aj obavy, že by väčšia Únia ešte väčšmi stratila schopnosť zhodnúť sa na spoločnom postupe, najmä v zahraničnej a bezpečnostnej politike. Tieto obavy nie sú úplne neopodstatnené – najmä Srbsko neustále vzbudzuje pochybnosti, či svoju cestu na Západ myslí vážne. Niet divu, že mnohí európski politici sa cítia pri myšlienke na Belehrad, ktorý by blokoval európsku politiku voči Moskve, Minsku či Pekingu, značne nesvoji. Aj z toho dôvodu by sa viaceré západoeurópske štáty zmierili s hlbšou integráciou Balkánu až v prípade reformy EÚ, ktorou by sa zaviedlo rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou aj v zahraničnej a bezpečnostnej politike.