Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
31. október 2021

Zápisky z trolejbusu

Francovka alebo aj moja živá voda

Poviedky na pokračovanie z pera šoféra bratislavskej MHD, v ktorom sa objavila túžba tvoriť. Táto je o živote aj zomieraní. 

Francovka alebo aj moja živá voda

Foto: TASR/AP Photo/Alvaro Barrientos

Koncom októbra sa v okolí cintorínov pohybuje čoraz viac ľudí. Skrášľujú rodinné nehnuteľnosti, spomínajú na zosnulých a kriticky posudzujú susedné hroby.

Večerná tmavá a sychravá konečná pred ružinovským cintorínom zíva prázdnotou. Prší, fúka a brána cintorína sa už čochvíľa zatvorí. Ale predsa len sa v nej objaví statný vysoký starý pán a vyrazí priamo k môjmu trolejbusu.

Ťuk, ťuk. „Môžem počkať na odchod dnu?“

„Jasné, nech sa páči.“

Cililing – buch, dvere sa zatvoria a chlapisko sa usalaší na zubárskom kresle – to je to prvé vyvýšené sedadlo, z ktorého je pekný výhľad na cestu.

„Viete,“ začne svižne rozprávať, „musím si dávať pozor, aby som neprechladol.“

Chvíľu čosi hľadá v taške. „Aaa, tu je to,“ vytiahne neveľkú tmavú fľaštičku a obradne sa z nej napije. Potom si zhlboka vydýchne: „To je medicína! Viete, čo to je?“

Obzerám si nápis na fľaške, ktorý mi nič nehovorí a okrem toho je spoly zošúchaný. Vôňa mi je povedomá, ale nie a nie ju v danej chvíli priradiť.

„Vzdávam sa, neviem. Čo to je?“

„To je môj celoživotný liek. Francovka.“

„Vy pijete francovku?“

„Áno, ja nechodím po lekároch, pretože pijem francovku. Mám osemdesiatpäť a ešte tu budem dlho.“

„Zaujímavé.“

„Viete, bol som pozdraviť manželku na cintoríne. Bola odo mňa mladšia a zomrela už pred desiatimi rokmi.“

Inzercia

„Hm, to mi je ľúto. Prečo zomrela?“

„Nechcela piť francovku.“

 

Život tu na zemi sa končí smrťou. Skôr či neskôr. Čo je dôležitejšie – dĺžka života alebo jeho kvalita?

Neviem.

Sú veci, zvyky, spôsoby, ktoré život skvalitňujú, sú veci, zvyky, spôsoby, ktoré život skracujú. Sú zdraví, silní, vitálni, ktorí náhle zomierajú, sú slabí, chorí, smutní, ktorí žijú dlho. Sú veci, ktoré viem ovplyvniť, sú danosti, ktoré neviem ovplyvniť.

Kto sa v tom má vyznať?

No ak nájdem „to“, čo mi dáva chuť a nádej na život, ktoré neubližuje, tak prečo nie? Niekto pije svoju medicínu, ďalší nepije vôbec a zasa iný v tichej pokore popíja živú vodu.

Ako ho spoznám?

V blízkosti takého človeka je mi tak zvláštne dobre, ako keby z neho vyvierala živá voda, mňa a iných obohacovala, upokojovala a dávala iný život.

Poznáte to?

 

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.