Zomrel najdlhšie ordinujúci lekár na Slovensku Niektorí pacienti sú dnes fanaticky odolní voči zdravému rozumu (z archívu)

Text bol pôvodne publikovaný v decembri 2023. Karol Mika zomrel v nedeľu 10. augusta 2025. Ambulanciu zavrel vlani, keď mal 97 rokov. V praxi strávil 72 rokov.

„Najlepší lekár odborník, ktorého som mal možnosť za život stretnúť, bol profesor Krčméry. Pred jeho dielom klobúk dole,“ hovorí najdlhšie ordinujúci lekár na Slovensku. V rozhovore približuje svoju cestu k medicíne, rozpráva o živote kresťana počas komunizmu i o tom, ako sa zdravotníctvo za roky zmenilo.

„Niektorí pacienti zabudli, že pravda je len jedna,“ dodáva na základe svojich skúseností s pacientmi. Aký je jeho recept na dlhý a zdravý život?

Karol Mika sa narodil v roku 1927 na Starých Horách. Celý život pracuje ako všeobecný lekár v Banskej Bystrici, popri tom sa venoval aj skúmaniu byliniek a ich liečivých účinkov na ľudské telo. Je autorom viacerých odborných publikácií, ale aj beletrie. V Rádiu Lumen má pravidelnú lekársku poradňu.

Ako sa cítite s titulom najstarší ordinujúci lekár na Slovensku?

Nie som rád stredobodom pozornosti. Keď som už dnes taký exot, čo narobím, ale je to len milosť Božia, že som stále tu.

Ordinujete už takmer sedemdesiat rokov. Prečo ste sa rozhodli stať sa lekárom?

Mal som dve veľké lásky – výtvarné umenie a medicínu. Keď som sa už rozhodoval, kam na vysokú školu, povedal som si, že medicínu ako umelec robiť nemôžem, hoci umenie ako lekár áno. No veľmi som sa mýlil, lebo na maľovanie som už potom nemal čas.

Aké to bolo, vyrastať v časoch vojny?

Ťažké. Vojna je bláznivosť ľudstva, rozumné ľudstvo sa nikdy nevyvražďuje, nerozbíja krajiny, aby ich potom muselo prácne znova murovať. A nehanebne nevyváža svojich občanov do koncentrákov. Ale nie preto som sa rozhodol ísť študovať medicínu.

Čo bol teda ten pravý dôvod?

Medicína ma živelne chytila, keď som ťažko ochorel. Išlo o srdcovú chybu – perikartitídu, myokartitídu aj endokartitídu, teda ochorenie, ktoré sa týkalo všetkých častí srdca. Na srdce mi vtedy dávali ľadové obklady, nesmel som sa vôbec hýbať, lekár mi tvrdil, že pri prudkom pohybe môžem zomrieť.

Keď som tam tak nehybne ležal, v modlitbe som Pánu Bohu vyčítal, prečo ma tu nechal hlivieť, keď ja by som chcel toho toľko urobiť. Pán Boh mi vtedy hneď neodpovedal, ale vypočítal som si, že mi to už vrátil tridsaťnásobne. Moja prognóza bola z lekárskeho hľadiska biedna. Mal som sa dožiť len pár rokov. Keď som rozmýšľal, ako bude vyzerať svet v roku 2000, nemal som nádej, že ho ešte zažijem.

Čomu to pripisujete?

Je to zázrak, že som prežil, a milosť Božia, že som neostal nehybný na posteli. Viem, čo by bolo, keby ma Pán Boh takto nezachránil – dnes by som bol asi na pamätnej tabuli ako ten, kto padol za vlasť. Veľmi som chcel lietať, šiel by som k letcom. A tí najlepší už majú len tabule.

Ako v roku 1949 vyzerali prijímacie skúšky na medicínu?

Hoci bolo už po februárovom prevrate, ale ešte to, našťastie, hneď nebolo tak, že by sa hľadelo na to, či mi strana ráči dovoliť, aby som šiel študovať. Ešte neposudzovala, či som správny káder. Prišiel som, ukázal maturitné vysvedčenie a viedol zdvorilostný pohovor. Nebolo to veľké testovanie. Podľa môjho vysvedčenia posúdili, či mám inteligenčne na štúdium medicíny.

Oženili ste sa deň pred tým, ako ste nastúpili na vysokú školu v Bratislave. Počas školy sa vám narodili aj dcéry. Ako ste zvládali štúdium a starostlivosť o rodinu?

Keď sa na to dnes pozerám, bola to ľahkomyseľnosť. Nikomu by som neodporúčal, aby to urobil tak ako ja. Na fakulte som bol vtedy jediný ženatý, ale nemusel som sa ženiť. Prvá dcéra sa nám narodila až dva roky po svadbe. Keďže som nechcel, aby ma manželka živila, popri štúdiu som maľoval kravaty z hodvábu z padákov. Po vojne ich tu bolo neúrekom. A keď padáky došli, tak som odoberal pokazený taft z odevného obchodu.

Z predaja kravát ste dokázali vyžiť?

Poviem vám pravdu: za pol dňa maľovania kravát som mal viac peňazí, ako som ako lekár zarobil za celý týždeň. Ako študent som zarábal viac, ako zarábam dnes, ale my sme nešli za peniazmi, to nebola naša misia. Aj moja manželka chcela, aby som školu dokončil.

Keď sme už mali dosť peňazí, povedzme na dva týždne, povedala „dosť“ a nechala ma ďalej študovať. (Úsmev.) Bol som finančne nepraktický človek a keby som nedal kasu do rúk manželke, tak by som skrachoval už v prvom ročníku. Boli sme tiež šporovliví – v kabáte, v ktorom som školu začínal, som ju aj skončil.

Okrem maľovania kravát ste aj ilustrovali.

Áno, hľadal som aj niečo, čo by ma neodvádzalo od medicíny, tak som pracoval v redakcii Lekárskych listov. Za ilustrovanie Švecovej Farmakodynamiky som dostal 16-tisíc korún. Na tú dobu to boli obrovské peniaze. A keďže sme počúvali Slobodnú Európu, vedeli sme, že sa blíži menová reforma. A tak manželka nakúpila, čo sa dalo, kým mali peniaze ešte hodnotu.

Ako lekárovi kresťanovi vám komunisti nerobili problémy?

Keďže som sa pred komunistami nikdy neskrýval, nikdy „nesúdruhoval“ a vieru nezatajoval, robili nám problémy. Počas Akcie B nás chceli vyhodiť z bytu, posielali nás až do Pukanca, tomu som napokon zabránil. Ale počas celého trvania komunizmu som mal najnižší možný plat. Na dôchodok som odchádzal s nižším platom, než mala moja sestrička.

Karol Mika. Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Komunisti mi nechceli pustiť ani jedno dieťa študovať na vysokú školu, pretože nemali otca so „správnym“ profilom. A to som ich od medicíny odhováral. Ale vaše deti nikdy nebudú robiť to, čo im budete odporúčať vy, budú robiť to, čo máte rád. A dcéry videli, ako som medicínu mal rád, aj keď som chodil za pacientmi vo fujavici a v snehu.

Vaše tri dcéry nakoniec medicínu vyštudovali. Ako sa im to podarilo?

Najstaršia dcéra sa päť rokov nemohla dostať na školu. Nehľadeli na jej výsledky, stačilo sa pozrieť, kto je otec, aby strana povedala, že nemá záujem. Napokon ju zobrali cez známosti na program ministerstva vnútra študovať medicínu do Bukurešti. Strana to vôbec nezbadala, no keď sa to komunisti dozvedeli, šlo ich uchytiť, lebo dostala ešte aj plné štipendium, ktoré tam bolo ako plat robotníka v bani. Keďže som nechcel, aby aj ďalšie dcéry čakali päť rokov, išiel som na to cez známosti. Nebolo to lege artis, išlo to protekčne, ale verím, že s Božou pomocou.

V novembri sme si pripomínali výročie pádu komunizmu. Mnohí ľudia stále cítia nostalgiu za týmto obdobím. Rozumiete im?

Nie a určite som nebol jediný, kto sa modlil za to, aby sa komunizmus skončil. Zrejme sme si museli skúsiť, čo to je, keď človek vezme osud do svojich rúk a zákony Božie sa rušia. Mnohokrát som komunistom, s ktorými som sa rozprával otvorene, vyčítal, prečo, dokelu, do tej sociálnej stránky trepú ateizmus. Predsa ak by sa im podarilo nastoliť ateizmus, spravili by z mnohých ľudí nezodpovedných darebákov bez svedomia. Vďaka Pánu Bohu, že je to už preč.

Vždy ste chceli byť všeobecným lekárom?

Nie, ale strana rozhodla. Veľmi som si obľúbil psychiatriu a neurológiu, dokonca aj na chirurgii ma chceli, ale musel som prijať, čo mi vybrali. Keď som začal robiť všeobecného lekára, cítil som sa potrebný a zistil som, že aj tento odbor je krásny. Teraz mám aj vďaka nemu veľký prehľad. Viete, dnes už div nerozdelíme pravé a ľavé ucho medzi dvoch lekárov.

Niektorí pacienti majú problém ísť k staršiemu lekárovi, obávajú sa, či ešte stále dokáže sledovať nové poznatky o medicíne. Môže to tak byť?

Keď lekár neštuduje dva mesiace, pacient to hneď zistí. Najmä taký, ktorý si všeličo vygoogli. Ja sa snažím stále vzdelávať v tom, čo je nové. Hoci už nie všetko od A po Z, ale resumé nikdy neobídem. Potrebujem to. Časy sa tak zmenili, že každú polhodinu prichádza nová štúdia či medicínsky vynález, poňať všetko by už ľudský mozog nestačil. Však aj preto vymýšľame umelú inteligenciu, nech nám v tom pomôže.

Čo vás dnes v ordinácii najviac zaťažuje?

Administratíva, teda skôr byrokracia. Stále skúšajú nejaké novoty a aktualizácie, ktoré mi prácu nakoniec len spomaľujú. Aj som im povedal, že im za tie novoty zaplatím, len nech mi nechajú starý systém, lebo pri každom vylepšováku je to horšie a trvá to dlhšie. Priveľká byrokracia je jediné, čo by ma z ambulancie mohlo vyhnať.

Koľko pacientov vás denne navštevuje?

Stále okolo dvadsať až tridsať. Ale kedysi som ich mal aj osemdesiat, ešte keď som mal ako lekár na starosti celú Fončordu (sídlisko v Banskej Bystrici, pozn. red.). Vtedy som zostával v ambulancii aj dvanásť hodín. Istý čas som mal najviac pacientov v celej Československej republike. Keď to zistili, hneď sem poslali ďalších lekárov. Aj tak to boli tisícky, kým dnes je to už asi len 800 pacientov.

Ako sa v tomto veku držíte v zdravej kondícii s čistou mysľou? Máte na to nejaký recept?

Hlavne by ľudia so sebou nemali robiť žiadne experimenty a mali by si na seba naložiť len toľko, koľko uvládzu, nepremáhať sa. Fajčil som tiež len dvakrát, prvý- a poslednýkrát. A dá sa žiť aj bez alkoholu. Nevravím, že človek musí byť abstinent, ale frťany veľmi neľúbim. Sú s tým len problémy. Keď som chodil slúžiť na Hrochoť a nechcel som vypiť, tam mi boli ochotní aj za golier naliať. (Smiech.) Lieky proti bolesti neužívam a myseľ si nejako cielene okrem stáleho štúdia neprecvičujem. Neštudujem pre tréning, ale preto, lebo ma to, našťastie, stále baví.

Za šesť rokov medicíny som ani jednu noc neprebdel pre štúdium. No v práci som mal nočných služieb toľko, že som mal sotva deň, keď som sa mohol vyspať. Býval som ako vyžmýkaný citrón, keď som z nočnej na pohotovosti išiel rovno do dennej.

Dnes už na pohotovosti hádam neslúžite.

Už nie, ale na pohotovosti som robil do deväťdesiatky. A robil by som doteraz, keby nezakročil môj brat a nešiel úradom vysvetliť, že už nevládzem a viac do pohotovostnej služby nenastúpim.

Karol Mika. Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Kde čerpáte silu prísť každé ráno o siedmej medzi pacientov?

Rátam s milosťou Božou. Keby som nerátal, tak ma tu už nevidíte, ale Pán Boh to zariadil inak. Okrem modlitby beriem silu aj z poriadneho spánku. Na ten nedám dopustiť, aspoň tých osem hodín treba spať každý deň.

Som veľký spachtoš a ani v tomto veku sa mi veľmi nechce vstávať ráno o šiestej, aj keď po piatich minútach to vždy prejde. (Úsmev.) A predsa keď niečo milujete, nemôže vás to vyčerpať.

Venovali ste sa fytoterapii, o liečivých rastlinách ste aj prednášali. Ktoré bylinky pokladáte za tie najúčinnejšie pre človeka?

Vždy podľa toho, čo potrebujete. Pri škriabaní v hrdle je výborný islandský lišajník, ktorý zabíja nielen baktérie, ale aj vírusy. Je síce trošku horký, ale má aj sympatickú vlastnosť – pôsobí oživujúco na všetky sliznice. Výborný na prechladnutie.

Pri psychosomatických problémoch je dobrá medovka, tú si nakrájajte aj do šalátu, na zlý spánok zas fungujú chmeľové šištice. Dopustiť však nedám na cesnak, ten je antiparazitický, antimikrobiálny, antimykotický a aj antisklerotický.

Bylinky aj zbierate?

Nie, nikdy som ich nestačil zbierať ani pestovať.

Čo antibiotiká? Tým sa v liečbe vyhýbate?

Nie je pravda, že by som obchádzal antibiotiká, ale v žiadnom prípade ich nemôžeme zneužívať. Niektorí ich predpisujú na všetko, preto dnes tri štvrtiny antibiotík nezaberajú. Vždy musíme vedieť počúvať pacienta, čo a kde ho bolí, a podľa toho potom predpísať liek.

Čo predpisujete na covid?

Na covid nedávam nič, lebo na to stále nemáme liek. Keď som počul, že niektorí na to dávajú liek proti parazitom, čo sa dáva koňom a kravám, nečudujem sa, že sa mnohým pohoršilo, veď im to len zaťažilo organizmus.

Zrejme narážate na ivermektín. Vaša fotografia bola podvodne použitá pri internetovej ponuke lieku. Aj preto ste sa zapojili do internetovej kampane Policajného zboru v boji proti hoaxom?

Chcel som poukázať na to, že sa stále musíme riadiť medicínou založenou na dôkazoch. Niektorí tu dnes šíria rôzne dezinformácie, ktorými ľudí zavádzajú a zastrašujú. Tí potom veria neovereným správam, znevažujú prácu odborníkov a nakoniec na to sami doplácajú.

Ste aj stúpencom očkovania, aj toho proti covidu. Napriek tomu ste mali pochopenie pre tých, ktorí covidovú vakcínu z obáv odmietali?

Ale iste, pre to treba mať pochopenie. Ale viete, väčšinu mojich pacientov netvoria mocní zdraví mladí muži, ale seniori o niekoľko rokov mladší odo mňa. Hoci som ich prosil, aby sa dali zaočkovať, márne. Žiaľ, takmer všetci moji pacienti, ktorí sa nedali zaočkovať, na to doplatili životom. 

Ako ste to prežívali?

Neobviňoval som za to ich, ale seba, čo som to za lekára, že som ich nedokázal presvedčiť. Ale oni akoby mali zatemnený rozum. Dokonca som mal aj pacientov, ktorí za to, že som ich poslal dvakrát na očkovanie, ku mne prestali chodiť.

Prečo odborníci a lekári strácajú autoritu?

Ľudia celkovo strácajú dôveru. V minulosti si ešte dali povedať, teraz je to oveľa ťažšie.

V čom sa za tie roky pacienti zmenili?

Niektorí zabudli, že pravda je len jedna a nedá sa ohýbať. Niektorí sú tvrdohlavejší, fanaticky odolní proti zdravému rozumu. Iní si zas myslia, že sú múdrejší ako lekár, lebo si niečo prečítali na Googli. Keď niekedy počujem, čo si tam moji pacienti načítali, tak mi z toho vlasy dupkom vstávajú.

Vyčítate niečo aj dnešným lekárom?

Ak, tak len tým, ktorí sa nedržia medicíny založenej na dôkazoch.

Funguje dnes slovenské zdravotníctvo lepšie ako pred tridsiatimi rokmi?

Žiaľ, myslím si, že nie. Hoci v mnohých veciach nastal pokrok, čakal som, že budeme mať lepšie nemocnice, tie sa však takmer nezmenili. Medicínske bludy už nie sú zakázané, povolená je už aj taká medicína, ktorá ľuďom pomáha na druhý svet.

Kto bol najlepším ministrom zdravotníctva?

Nechcem ohovárať, takže radšej nepoviem, ale najlepší lekár odborník, ktorého som mal možnosť za život stretnúť, bol profesor Krčméry. Pred jeho dielom klobúk dole.

Po páde komunizmu ste dostali ponuku stať sa ministrom zdravotníctva. Neľutujete, že ste ju neprijali?

Neľutujem, ja nie som stavaný na to, aby som druhým rozkazoval a škriepil sa s nimi. Ale doteraz si pamätám, ako za mnou prišli do Bystrice na dvoch šesťstotrinástkach. Mysleli si, že po tom hrabnem obomi rukami, a odchádzali sklamaní. A keby ste vedeli, koľkých nepriateľov som si tým narobil, že som to odmietol.

Prečo?

Pretože každý chcel byť môj poradca. (Smiech.) Všetci sa núkali, aj takí, ktorí mi dovtedy žiadnu radu nedali.

Lekárom ordinujúcim na dôchodku ste už viac ako tridsať rokov. Nikdy ste neuvažovali, že ambulanciu prenecháte niekomu inému?

Keby som chcel, môžem odísť aj dnes, ale túto prácu mám rád, ľudí stále znášam a chcem im ešte slúžiť a pomáhať. (Úsmev.) Kým Pán Boh dá, budem tu pre pacientov.

Akú rolu zohrala vo vašom živote viera v Boha?

Absolútne najvíťaznejšiu.

Je ešte niečo, čo by ste chceli zažiť?

Prial by som si, aby sa stalo to, čo sa modlíme v modlitbe Otče náš: „Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak aj na zemi.“ Keby to tak bolo, nikto tu nikoho nezabíja ani nevraždí.