Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
07. október 2021

Ekonóm Tóth o rodičovskom bonuse

Nenapadá mi lepší spôsob, ako odmeniť rodičov za výchovu detí

Rozhovor s Jánom Tóthom, šéfom Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, o logike rodičovského bonusu aj o mínach v dôchodkovom systéme.

Nenapadá mi lepší spôsob, ako odmeniť rodičov za výchovu detí

Je jedným z mála ekonómov, ktorý hovorí, že zavedenie rodičovského bonusu má svoje logické zdôvodnenie. Na druhej strane upozorňuje, že ak to prívrženci bonusu myslia s presadením tohto návrhu úprimne, mali by súčasne navrhnúť aj nepopulárne zmeny v dôchodkovom systéme, ktorý je už teraz neudržateľný.

Ján Tóth je bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska, dnes pôsobí na čele Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá vo svojej 60-stranovej analýze prepočítala, ako by bonus fungoval v praxi a ako by z neho profitovali jednotlivé skupiny dôchodcov.  

Medzi ekonómami prevláda pomerne veľký odpor voči konceptu rodičovského bonusu, teda že pracujúce deti by prispievali na dôchodok svojich rodičov. O vás je v rámci komunity ekonómov známe, že sa na vec pozeráte inak a filozofiu tohto návrhu apriori neodmietate. Skúste vysvetliť prečo.

Rodičovský bonus sa snaží odmeniť tých rodičov, ktorí vychovajú deti, ktoré budú prispievať zároveň do nášho priebežného systému. Prvý pilier má u nás veľký problém. Dobre funguje len vtedy, ak je demografia priaznivá alebo aspoň neutrálna. Naše demografické trendy sú však nastavené tak, že o 30 rokov sa budeme podobať na súčasné Japonsko: Na čoraz menej pracujúcich bude pripadať čoraz viac seniorov. Zmenila by to len výrazná imigrácia. Inak povedané, trendy sú nastavené tak, že ten Bismarckov model priebežného financovania už nebude celkom fungovať.

Na to sme však reagovali zavedením druhého piliera.

To je jeden z prístupov, ako ten problém zmierniť. Teda že v období veľkých deficitov sa časť dôchodkov nebude vyplácať z priebežného systému, ale z úspor. A zároveň, ak tieto úspory budú investované dobre – čo v súčasnosti nie sú, lebo mnohé z nich sú v takzvaných garantovaných fondoch – a boli by umiestnené vo svetových akciových fondoch, časť našich dôchodkov by bola vyplácaná svetovou ekonomikou, ktorá bude mať menší demografický problém než Slovensko.

My sme síce relatívne mladou spoločnosťou, lenže v najbližších desaťročiach zostarneme prudkým tempom. A práve táto zmena znižuje veľkosť ekonomického koláča na Slovensku.

Demografická štruktúra slovenskej spoločnosti bude čoraz akútnejším problémom. Je to čistá špekulácia, ale viete si predstaviť, že keby sme odteraz zaviedli rodičovský bonus a státisíce pracujúcich by mali pred očami, ako zo svojich príjmov vylepšujú každý mesiac dôchodok svojich rodičov, tak by to v dlhodobom horizonte zmenilo motivácie ľudí a zlepšilo pôrodnosť?

Na to nie sú jasné odpovede. Časť ekonómov síce hovorí, že fakt, že štát sa začal starať o dôchodky, vo veľmi dlhodobom horizonte spôsobil, že ľudia prestali cítiť motiváciu mať viac detí, lebo predtým boli ony ich dôchodkovým poistením do budúcnosti. Ale predpokladám, že je tam aj oveľa viac iných faktorov, ako zmena životného štýlu s nárastom blahobytu.

Samozrejme, teoreticky by rodičovský bonus opäť vo veľmi dlhodobom horizonte mohol zmeniť myslenie ľudí, ale to nevieme dnes posúdiť a na to by som tak nestavil. Zo strednodobého hľadiska nákladovo efektívnejším spôsobom, ako zlepšiť pôrodnosť, by bolo uľahčenie situácie pre matky na pracovnom trhu, teda čiastočné pracovné úväzky, kvalitné a dostupné škôlky a školy – to je určite lacnejší nástroj ako podporiť demografiu.

No ani Vladimír Palko, autor rodičovského bonusu, neargumentuje tým, že tento nový pilier v dôchodkovom systéme by prospel pôrodnosti a demografii. Hlavným argumentom je pre neho spravodlivosť. Teda napraviť znevýhodnenie viacdetných rodičov, ktorí investovali úsilie do detí namiesto do kariéry.

Aj ja vnímam argument v prospech rodičovského bonusu hodnotovo-filozoficky, a nie v rovine najefektívnejšieho riešenia, ako niečo dosiahnuť. Ide vlastne o ďalší typ zásluhovosti, ktorý má odmeňovať prínos a úsilie.

Ako to myslíte?

V systéme už máme zásluhovosť voči príjmu. Tí, ktorí platia väčšie odvody, majú dostať vyššie dôchodky. Iste, aj tu existujú protiargumenty, že to nie je dokonale spravodlivé. Ak sa niekto narodí v rómskej osade na východe, má oveľa menšiu šancu budúcej dobrej kariéry, vyššieho príjmu, a teda aj dôchodku. Ak potom dosiahne príjem porovnateľný s niekým z Bratislavy, je veľká šanca, že sa musel snažiť viac, aj keď dostane rovnakú odmenu vo forme zásluhovosti.

No ako spoločnosť túto nedokonalú spravodlivosť akceptujeme, keďže je to dostatočne dobrá aproximácia. Podobne vnímam aj rodičovský bonus – je to odmena, zásluhovosť za výchovu detí, ktoré ostanú na Slovensku a budú tak podporovať priebežný dôchodkový pilier zo svojich platov. Z hľadiska tohto piliera je totiž veľmi dôležité, aby tu bolo čo najviac detí a odvádzali čo najviac odvodov. A teda vytvárali čo najviac pridanej hodnoty u nás, za ktorú dostanú čo najvyšší plat.

Doteraz mi nenapadá lepší spôsob, ako poskytnúť zásluhovosť za výchovu detí, teda nielen za rodenie. Aj keď sa pýtam ľudí, ktorí s tým principiálne nesúhlasia, nevedia mi povedať argument, aký iný ekonomický nástroj by to zohľadňoval lepšie – ak by v spoločnosti bola požiadavka odmeňovať výchovu dieťaťa. To, či taká požiadavka u nás existuje, je už skôr hodnotová otázka, podobne, ako sa spoločnosť dohodla na čiastočnej zásluhovosti z príjmu. Ekonómovia, ktorí nesúhlasia s rodičovským bonusom, fakticky nesúhlasia s tým, že treba odmeniť rodičov za výchovu detí.

Tým lepším spôsobom by mohla byť silná prorodinná politika, masívnejšie investície do predškolskej starostlivosti, jaslí, škôlok, vyššie rodičovské a podobne.

Áno, ale čisto technicky v tom nie je plne zohľadnený rozmer vynaloženého výchovného úsilia zo strany rodičov, ktorý sa týka oveľa dlhšieho obdobia. Hovorím o všetkej tej energii, ktorú rodič vynakladá, keď s dieťaťom povedzme ide cez celé mesto, aby ho zaviezol do lepšej školy, aj po škole pomáha s domácimi úlohami, behá s ním z krúžka na krúžok.

Ale existuje aproximácia, aj keď len čiastočná, ktorá by bola nákladovo efektívnejšia ako výplata bonusu: ak by sme mali všade okolo nás superkvalitné škôlky a školy, odpadla by rodičom veľká časť energie, a tým by sa prirodzene znížila potreba ju odmeňovať.

Teda hovoríte, že keby sme mali inštitúcie, ktoré by sa vedeli dokonale postarať o deti, mohlo by sa to brať ako spoločenská kompenzácia za výchovu detí?

Čiastočne áno, keby boli všade dostupné kvalitné škôlky a podobne, bola by to citeľná pomoc pre rodičov a odbremenilo by ich to aspoň sčasti v porovnaní so súčasným nedokonalým svetom.

Hovoríte o odmene za výchovu a celú energiu, ktorú rodič venuje dieťaťu, jeho vzdelaniu, a teda aj budúcemu spoločenskému vkladu. U nás sa však len málo hovorí o celkových finančných nákladoch rodičov, ktoré sa viažu na jedno dieťa. Táto debata sa zväčša zužuje len na dočasný problém rodičov, ktorí majú finančný výpadok počas rodičovskej, a žien-matiek, ktoré sú potom diskriminované aj na dôchodku. Súčasne pritom platí, že žena, ktorá bola s dieťaťom či deťmi na rodičovskej, je tým ešte ďalšie dlhé roky na pracovnom trhu poznačená, lebo po výpadku zarába menej než kolegyňa v rovnakom veku, ktorá nemala dieťa. No je tu ešte celkom iná položka: Cena za dieťa, teda koľko stojí rodičov dieťa až do dosiahnutia dospelosti. Na Slovensku to nemáme prepočítané, ale v Nemecku robí pravidelné prepočty Štatistický úrad, podľa ktorého stojí rodičov jedno dieťa do 18 rokov zhruba 150-tisíc eur. Nie je preto rodičovský bonus najmä vec spravodlivej kompenzácie?

Áno, preto hovorím, že dostupnosť lepšieho školstva je len čiastočná kompenzácia. Tá energia, ktorú rodič na dieťa vynakladá, má mnoho rozmerov. Preto rodičovský bonus v konceptuálnej rovine vnímam ako pokus zaviesť ďalší typ zásluhovosti, kde odmena je zosúladená s prínosom do nášho priebežného dôchodkového systému. V reálnom svete je však ešte dôležitejšia otázka, či si ju môžeme dovoliť.

Ale ak na chvíľu odhliadnem od finančných mantinelov a celospoločenský konsenzus na Slovensku by bol zaviesť ďalšiu zásluhovú odmenu, ktorá by čo najvernejšie vyjadrovala prínos detí do priebežného systému, zatiaľ som nepočul konceptuálne lepší spôsob v diskusiách.

Kritici však namietajú, že tento koncept je nespravodlivý voči rodičom, ktorí síce deti vychovali dobre, no tie pracujú v zahraničí alebo pracujú v sektoroch, kde sa zarába menej.

Pre mňa tieto argumenty nie sú dostatočne presvedčivé. Ak akceptujeme čiastočnú zásluhovosť z našich príjmov, tam je rovnaký problém, čo sa týka tých menej zarábajúcich sektorov. Navyše, je ekonomicky správnejšie neodmeňovať výchovu detí pre zahraničie, pretože ony neprispievajú do nášho systému. Ak by bol rodičovský bonus stabilizovaný, plne pochopený a dobre ukotvený celospoločenským konsenzom, mohol by teoreticky prispieť k motivácii ostať na Slovensku, vzdelávať deti s cieľom lepšej kariéry, platiť odvody a tak ďalej.

Jednoducho, všeobecne by posilňoval motivácie, ktoré by z dlhodobého hľadiska pôsobili na dôchodkový systém stabilizujúco. Aj keď tam by som očakávania nemal príliš veľké, skôr to vnímam ako hodnotovú otázku zásluhovosti, respektíve spravodlivej kompenzácie. Pretože z pohľadu nákladov jedno euro minuté pre lepšie školstvo je efektívnejšie ako jedno euro rodičovského bonusu.

Ekonóm Martin Šuster u nás upozornil na zaujímavé riziko: Tým, že prevod bonusu z dieťaťa na rodiča nie je úplne automatický a dieťa môže jeho vyplácanie zastaviť, ak prejaví nesúhlas s prispievaním na dôchodok rodičovi, tento rodičovský bonus, ktorý v niektorých prípadoch môže dosiahnuť aj výšku 200 eur mesačne, má potenciál meniť vzťahy v rodine. V mnohých rodinách nie sú vzťahy vôbec ideálne. Dieťa sa môže začať mstiť rodičovi tým, že mu vyplácanie bonusu zastaví, alebo ho bude, naopak, vydierať a jeho vyplácanie podmieňovať požiadavkami na rodiča. Nebojíte sa tejto hrozby? Je vôbec rozumné dávať dieťaťu možnosť zastaviť posielanie rodičovského bonusu?

Voľba sa mi vo všeobecnosti páči, lebo dieťa spravidla vie zhodnotiť, či sa na jeho príjmoch podieľala aj výchova rodičov alebo mu rodičia skôr kládli polená pod nohy a úspešný bol len kvôli svojim génom a vlastnému úsiliu.

Voľba by zároveň zlacňovala systém a bola by viac súladná s našou ústavou. Ale to je úzky pohľad ekonóma. Na túto otázku by asi lepšie vedeli odpovedať psychológovia. Nechcem to priamo porovnávať, ale aj pred spustením druhého piliera sa objavovali varovania, že deti by sa teoreticky mohli zbavovať svojich rodičov, lebo dôchodkové úspory sa dedia, čo sa nám teraz zdá ako nezmyselná obava. Mne sa na rodičovskom bonuse ako jednoduchému ekonómovi páči zosúladenie odmeny so „záujmom“ nášho priebežného dôchodkového systému.

Kto bude najväčším beneficientom rodičovského bonusu? Nebude významným bonusom najmä pre bohatých rodičov, ktorých budú takto podporovať ich bohaté deti?

Najbohatší rodičia zvyknú mať deti s vysokými príjmami, no tých detí majú málo, čiže tam sa to kompenzuje. Na druhej strane, medzi najchudobnejšími ľuďmi je viac takých, ktorí nemajú žiadne deti.

Štúdia IFP ukázala, že mimo najchudobnejšej skupiny máme relatívne dobrú sociálnu mobilitu, aspoň keď sa porovnávame s USA a Kanadou. Čiže u rodičov, ktorých pracovná kariéra bola slabšia, nie je vylúčené, že deti budú mať dobrú pracovnú kariéru s vyššími príjmami.

Nezvýši rodičovský bonus príjmovú nerovnosť medzi dôchodcami?

Naše dáta nám hovoria, že nie.

Koľko na rodičovskom bonuse zarobia modeloví rodičia priemerne zarábajúceho Slováka?

Dôchodca, ktorý má dve deti a tie zarábajú priemernú mzdu, by podľa návrhu ministerstva práce mal v roku 2023 rodičovský dôchodok vo výške približne 60 eur. Spoločne tak bude dostávať takýto pár seniorov rodičovský dôchodok od svojich detí vo výške 120 eur.

Muži zomierajú skôr. Keď muž zomrie, prechádza suma z jeho rodičovského bonusu na manželku? Lebo keby to tak fungovalo, mohlo by to v starobe kompenzovať znížené mzdy žien, o čom sa dnes často hovorí.

Nie je to tak, v návrhu zákona je určené, že nárok na rodičovský dôchodok zaniká so smrťou jedného z rodičov. Neprechádza na druhého rodiča, ten bude dostávať naďalej len svoju časť. Inak by boli náklady ešte vyššie.

Vyčíslili ste, že strop nákladov zavedenia rodičovského bonusu by bol do 600 miliónov eur. To je tak či tak obrovská suma. Dá sa to v tejto podobe zaviesť a udržať?

Ministerstvo práce a sociálnych vecí navrhuje aj opatrenia, ktoré by priniesli do dôchodkového poistenia nové zdroje, a to najmä v dlhodobom horizonte. Problém je však obrovský časový nesúlad, ako aj garancia, že tieto nové zdroje, ktoré vznikajú opätovným zavedením stabilizujúceho automatu pre dôchodkový vek, nebudú v budúcnosti zrušené.

V akom zmysle?

Rodičovský bonus je nastavený ako okamžitý výdaj, ktorý spolu s ďalšími faktormi spôsobuje, že do roku 2038 by bol efekt všetkých dôchodkových opatrení negatívny. Až potom by sa vďaka vekovému automatu preklopil do pozitívnej fázy.

Ale aj to za predpokladu, že by ďalšie vlády do toho nevstupovali.

Inzercia

Presne tak, preto je to trochu sľubovanie holuba na streche. Keby sme chceli poctivo rozmýšľať, za akých podmienok by tu bol priestor pre takýto dodatočný benefit ako rodičovský bonus, tak by sme sa mali snažiť čo najviac zabezpečiť dlhodobo udržateľné financovanie dôchodkov, vrátane tohto bonusu. Obrovský časový nesúlad by sa dal napríklad riešiť transformáciou doterajších výdavkov v porovnateľnej výške.

Teda že by sa 13. dôchodok pretransformoval na rodičovský bonus?

Napríklad. Transformáciou 13. dôchodku by sa lepšie cielila zásluhovosť za výchovu detí, ak by to bola celospoločenská požiadavka. Teraz tam takéto cielenie chýba a stojí nás ročne 300 miliónov eur.

… to je polovica nákladov na prípadný rodičovský bonus.

Áno, voči súčasnému zneniu. Samotný bonus však môže byť viac v duchu ústavy, namiesto automatického pridelenia by vyžadoval aktívny súhlas detí. Objavujú sa názory, že deti by mohli samy povedať, akým pomerom chcú rozdeliť tento bonus medzi rodičov, nemuselo by to byť rovnaké. V každom prípade, takáto transformácia na rodičovský bonus by určite znamenala jeho udržateľnejšie financovanie v strednodobom horizonte, než je súčasný plán.

Otázka je, či by to bolo politicky priechodné: povedať dôchodcom, rušíme trináste dôchodky s tým, že zhruba 820-tisíc dôchodcov bude profitovať z rodičovského bonusu – mnohí z nich skôr len v symbolickej výške – a asi 240-tisíc dôchodcov, medzi nimi bezdetní alebo takí, ktorých deti pracujú v zahraničí, by nezískalo nič.

Pokiaľ máme poctivé a úprimné úmysly vniesť do súčasného systému aj odmenu za výchovu, nemôžeme ignorovať fakt, že dnešný dôchodkový systém je v súčasnej podobe neudržateľný. Voľne povedané, nemáme pri súčasnom nastavení ani na 12. dôchodok a v systéme máme 13. dôchodok. V takej situácii len pridávať „14.dôchodok“ ako rodičovský bonus je ťažké.

A pritom súčasný stav dôchodkového systému má výrazný podiel na tom, že celá naša dlhodobá udržateľnosť verejných financií je dnes najhoršia v EÚ. Súčasná trajektória nárastu nášho dlhu je neudržateľná.

To sme pri jadre problému: V každom volebnom období vlády s týmto systémom manipulujú a menia jeho nastavenie, preto vlastne ani nikto poriadne neverí, že keď sa teraz prijmú nové zmeny vrátane rodičovského bonusu, vydržia dlhšie a majú šancu meniť mentalitu ľudí želaným smerom. Aká je garancia?

Do roku 2018 sme mali vo všeobecnosti udržateľne nastavený dôchodkový systém. Produkoval síce deficity, ktoré sa časom zväčšovali, ale neakceleroval ich výrazne. Pri danej demografii sa dali vyfinancovať. OECD nás dávala za príklad, ako mať nastavený dôchodkový systém.

… a potom prišli opatrenia ako trinásty dôchodok.

Najväčšia rana pre finančnú stabilitu budúcich dôchodkov prišla v roku 2019, keď bol odstránený vekový automat, ktorým sa odchod do dôchodku viazal na strednú dĺžku dožitia. Potom v roku 2020 zlé nastavenie valorizácie minimálnych dôchodkov a ešte k tomu pridaný extra 13. dôchodok.

To všetko spôsobilo totálnu neudržateľnosť systému, ktorému sme v priebehu dvoch rokov takýmito krokmi zobrali asi tretinu zdrojov. Vláda potom síce čiastočne napravila minimálne dôchodky a skresala trinásty dôchodok na polovicu, ale ani to zďaleka nestačí, takže už nechýba tretina, ale asi štvrtina zdrojov.

Čo to znamená?

Ak nič nespravíme, tak pravdepodobnosť, že o pár desiatkov rokov budeme vyplácať dôchodky tak, ako sme sľúbili, nie je veľmi vysoká.

Teda buď sa znížia dôchodky, alebo sa radikálne zvýšia odvody?

Ak by sme chceli udržať dôchodky na sľúbenej úrovni počas stále sa zväčšujúceho obdobia života na dôchodku, odvody pracujúcich by sa museli zdvojnásobiť.

Vekový automat sa stal obeťou populistov, ktorí hovoria, že nemôžeme pripustiť, aby ľudia museli pracovať do sedemdesiatky. Ale ten argument má aj niečo do seba. Sú totiž profesie napríklad manuálne pracujúcich, ktorí objektívne nemôžu pracovať tak dlho a najmä nemajú ani vyhliadku na dožitie v zdraví ako iné skupiny.

V prvom rade si však treba uvedomiť, že podľa vekového automatu by dôchodkový vek dosiahol 70 rokov až v roku 2080! To je relatívne veľmi ďaleko, Môže sa stať, že manuálne náročné práce už na Slovensku ani nebudú, keďže stúpne robotizácia. Nevieme, či sa nebude skracovať pracovný čas, výrazne sa zlepší kvalita zdravotníctva. Ale nie je problém mať predčasné dôchodky, na ktoré vznikne nárok po odpracovaní 40 rokov.

Do toho obdobia by sa nepočítalo vzdelávanie, čiže robotník by mohol odísť do dôchodku dnes v 58 rokoch. Dôležité je, aby mal férovo vypočítaný dôchodok, podľa toho, čo do systému odviedol, a zohľadňujúc solidaritu. To všetko sa dá nastaviť celospoločenským konsenzom, ktorý by sa premietol do ústavného zákona, kde popri vekovom automate môže byť ukotvený aj nárok na dôchodok po odpracovaní napríklad 40 rokov. Samozrejme, podobne ako v budúcnosti bude pomaly starnúť populácia, tak rovnako pomaly by sa mal tento limit zvyšovať, aby to bolo dlhodobo ufinancovateľné.

Keby sme zaviedli rodičovský bonus bez toho, že by sa zrušili trináste dôchodky, a teda dôchodkový systém by bol nastavený hlboko deficitne, sme to schopní kryť z rozpočtu? Najmä v covidovom čase, ktorý si vyžiadal ďalšie enormné náklady?

Problém súčasných tvorcov politiky je, že zdedili neudržateľný dôchodkový systém. Teda nestačí prijímať len neutrálne opatrenia, my ich musíme zlepšovať. Dôchodkovému systému chýba príliš veľa zdrojov financovania. Z nášho hľadiska by bol ideálny návrat do roku 2018. Súčasný návrh ministerstva práce znamená len polovičný návrat do roku 2018. Ďalším problémom je, že je to obyčajný zákon.

Predpokladám, že rodičovský bonus by zrejme ďalšie vlády nechceli rušiť, keďže by bol pre státisíce prijímateľov výhodný. Naopak, mohol by opätovne vzniknúť populistický tlak na menej populárne opatrenia z tohto balíka, napríklad vekový automat, ktoré však dlhodobo dodávajú do systému dostatok zdrojov, aby sa dôchodky dali vyplácať. Pokiaľ to nebude v ústavnom zákone, môže sa stať, že dodatočné výdavkové prísľuby sa zachovajú, ale nepopulárne opatrenia, ktoré majú zabezpečiť ich financovanie, odpadnú.

Preto je podľa mňa lepším testom zodpovednosti a úprimnosti tých, ktorí navrhujú odmenu za výchovu detí, aby prestavili súčasný systém týmto smerom, napríklad tou spomínanou transformáciou 13. dôchodkov. No ešte je tu jeden moment, na ktorý treba v dlhšom horizonte pamätať.

Aký?

Hospodársky rast. O čo rýchlejšie budeme rásť a o čo rýchlejšie budeme dobiehať bohatšie krajiny, o to výnosovejší bude prvý pilier a o to vyššie budú aj dôchodky. Už v strednodobom horizonte je totiž veľký rozdiel, či mzdy budú rásť o 4 alebo 6 percent ročne.

Lenže nevidieť rozvojové impulzy, ktoré by ekonomiku viac rozhýbali.

Ľudia, ktorí chcú vyššie dôchodky v budúcnosti, by mali zároveň podporovať štrukturálne reformy, ktoré zväčšia ekonomický koláč, z ktorého sa tieto dôchodky vyplácajú. Nedostatok reforiem tu konštatujú medzinárodné inštitúcie už viac ako desať rokov. Žijeme z dávnych reforiem. Bohužiaľ, vidieť to aj na razantnom spomaľovaní nášho dobiehania.

Povedali by ste, že už žijeme z podstaty?

Skôr by som povedal, že sa nachádzame v čomsi, čo ekonómovia nazývajú „pasca stredného príjmu“. Inak povedané, zaostávajúce ekonomiky najskôr rýchlo dobiehajú tie vyspelejšie, pretože na začiatku stačí otvoriť ekonomiku, spraviť zopár reforiem a pritiahnuť investície na nižšie náklady pracovnej sily.

Krajina takto dosiahne niečo ako stredný príjem v medzinárodnom porovnaní. No ďalej už nedobieha, lebo sa nerobia komplikovanejšie reformy a rozdiel medzi takouto krajinou a tými najvyspelejšími sa zabetónuje. Ak máme ambíciu byť na tom niekedy ako Rakúsko a Nemecko, musíme sa tejto pasci vyhnúť.

To by však znamenalo, že dlhodobo musíme hospodársky rast udržiavať na vyššej úrovni než vyspelejšie krajiny aspoň o jedno-dve percentá.

Každé percento navyše je obrovským benefitom do budúcnosti. Musíme byť atraktívnejším miestom pre produkciu než krajiny, ktoré sa snažíme dobiehať.

Vlastne hovoríte, že hoci sme sa dosiaľ bavili o našom dôchodkovom systéme, naším najväčším problémom je celková stagnácia počas uplynulého desaťročia.

Iste, pretože rýchlejšie rastúca ekonomika generuje do budúcnosti aj zdroje pre dôchodkový systém. Čísla dlhodobej udržateľnosti by tak vychádzali lepšie.

Vychádzali by lepšie aj vzhľadom na naše nedobré demografické vyhliadky?

Tie sú už v tých výhľadoch započítané. No aj tu sa dajú veci zlepšiť politickými rozhodnutiami, ako je vytvorenie istého priestoru pre migráciu. Myslím tým vytvorenie prajného prostredia pre návrat Slovákov zo zahraničia, ale aj priťahovanie vzdelaných Ukrajincov či Bielorusov, respektíve iného talentu zo sveta. Ak o imigráciu ako spoločnosť nestojíme vôbec, o to viac sme nútení akceptovať dôchodkový automat – teda automatické zvyšovanie veku odchodu do dôchodku s predlžujúcim sa dožitím.

Ale ak sa pozrieme na celkové vyhliadky, v rámci V4 strácame svoje postavenie. Poľsko a Maďarsko nás pomaly predbiehajú v HDP na obyvateľa a Česko sme už dobiehať prestali. Čím to je?

To je náš hlavný problém. Napriek tomu, že máme euro, Česi priťahujú viac zahraničných investícií. Kvalita vzdelania ide u nás dole, dane máme vyššie, máme väčší problém s kvalitou inštitúcií, verejných služieb a korupciou. Napriek tomu, že verejné výdavky sa v predkrízových rokoch výrazne zvyšovali.

Česi dosiahli pred koronakrízou rozpočtové prebytky a ekonomicky lepšie sa tak pripravili na súčasnú krízu. Ak by neprišla kríza a zmena hospodárskej politiky po voľbách, odhadujeme, že na konci dobrých časov s historicky minimálnou nezamestnanosťou by sme mali deficit 2,5 percenta HDP, čo je len trochu nižší ako maximálne povolený trojpercentný limit.

Vstúpili sme do obdobia zvýšenej inflácie, súčasne tu bude masívny prílev peňazí z fondu obnovy. Môžeme po odznení koronakrízy rátať s rýchlym oživením?

Infláciu vnímam zatiaľ viac ako prechodný fenomén, aj keď nepríjemný. Môže trvať až do roku 2023. No vďaka končiacemu sa programovému obdobiu eurofondov a úplne novému fondu obnovy opäť smerujeme aspoň dočasne do rastových časov. Ale s tým príde zase výzva, ako čo najefektívnejšie zvládnuť prílev týchto peňazí, aby sa maximálne využili pre efektívne investície, ktoré by mohli pomôcť našej ekonomike aj v budúcnosti. Z toho plynúce nadpríjmy potom netreba prejedať, ale spolu s reformou dôchodkov zlepšovať aj rozpočtom zdravie našich verejných financií. Inak z toho opäť nebudeme dlhodobo profitovať.

Foto: Andrej Lojan

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.