Spoločnosť História 17. september 2021

História Porážka Attilu Huna – alebo ako sme asi prišli o more

Andrej Žiarovský
Andrej Žiarovský

V septembri roku 454 bol rukou samotného cisára Valentiniana III. zavraždený Flavius Aetius, posledný veľký rímsky vojvodca, ktorý dokázal poraziť aj nemilosrdných Hunov.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Andrej Žiarovský

Porážka Attilu Huna – alebo ako sme asi prišli o more
Štítová hradba rímskej pechoty v bitke na Katalaunských poliach, zdroj: wordpress.com

V septembri roku 454 bol rukou samotného cisára Valentiniana III. zavraždený Flavius Aetius, posledný veľký rímsky vojvodca, ktorý dokázal poraziť aj nemilosrdných Hunov.

Po reformách, ktoré na prelome tretieho a štvrtého storočia zaviedli cisári Dioklecián a Konštantín I. Veľký, sa Rímska ríša administratívne rozdelila na východnú a západnú časť.

Obe časti mali svojich cisárov a boli spravované autonómne. Formálne však stále tvorili jeden štát a v myslení elít aj prostého ľudu naďalej prežívalo vedomie vzájomnej spolupatričnosti. A to aj po roku 395, keď umrel Theodosius I., ktorý bol posledným cisárom vládnucim v oboch častiach ríše.

Na začiatku piateho storočia Západorímska ríša rozhodne nebola v najlepšej kondícii. Jej hlavným mestom už nebol Rím, kde sa cisári necítili dostatočne bezpečne, ale Ravenna. Otrokárstvo, ktoré bolo hnacím motorom antickej ekonomiky, bolo na ústupe.

Jednak bolo ideologicky nekompatibilné s kresťanstvom, ktoré sa po Milánskom edikte cisárov Konštantína I. a Licinia (r. 313) zrovnoprávňujúcom kresťanstvo s ostatnými náboženstvami v priebehu troch generácií stalo štátnym náboženstvom (Solúnsky edikt už spomínaného Theodosia I. z roku 380), a tiež v dôsledku toho, že obranné vojny nezabezpečovali dostatočný prísun zajatcov, z ktorých sa stávali otroci.

Výpadok príjmov z obchodu s otrokmi riešili cisári zvyšovaním daní. Tie však menší vlastníci pôdy často neboli schopní platiť. Zadlžovali sa a nezriedka o svoju pôdu pre dlhy prichádzali. Potom im zostávali už len dve možnosti. Mohli sa pridať k niektorej zo vzbúreneckých enkláv, ktoré nezávisle od štátnej moci v záverečnom období existencie Západorímskej ríše existovali na jej perifériách, alebo sa uchýliť pod ochranu niektorého z veľkých vlastníkov pôdy.

Tí nedostatok pracovnej sily riešili tak, že povoľovali takýmto ľuďom usídliť sa aj s rodinami na ich pôde a nájomné si odpracovať. Takto postupne a nenápadne vznikal poddanský systém typický pre obdobie feudalizmu.

Tomuto obdobiu sa hovorí tiež doba tieňových cisárov, pretože skutočnú moc v ríši mali velitelia cisárskej armády regrutujúci sa takmer výhradne z radov barbarských šľachticov v rímskych službách.

Ostatne aj Flavius Aetius, historikmi neskôr nazývaný „posledný Riman“, ním bol len po matke pochádzajúcej z prominentnej rímskej rodiny. Jeho otcom bol Gaudentius, barbarský vojvodca v rímskych službách, ktorý to dotiahol až na hodnosť veliteľa rímskeho jazdectva (magister equitum).

Dobový reliéf pravdepodobne zobrazujúci Flavia Aetia, zdroj: wikimedia.org

Rímsky svet v tom čase čelil na svojich hraniciach obrovskému tlaku. Jeho pôvodcom boli bojovné kočovné kmene, ktoré sa tlačili do Európy z ázijských stepí a spôsobili tak to, čomu sa hovorí veľké sťahovanie národov. Najagresívnejšími z nájazdníkov boli Huni. Na konci štvrtého storočia vytvorili hunskí králi Uldin a jeho syn Rua (nazývaný tiež Rugila) medzi Rýnom a Donom obrovskú ríšu. Treba však povedať, že viac než o klasický štát šlo o konglomerát rôznych kmeňov a národov, ktorých náčelníci sa dobrovoľne alebo nasilu rozhodli prijať dominanciu hunského kráľa.

Ekonomika (ak sa to tak dá nazvať) hunskej ríše bola postavená na lúpežnom plienení území nepodrobených národov. Tie, keď už nemali kam pred Hunmi ustúpiť, hľadali útočisko na území niektorej z oboch rímskych ríš, ktoré tak čelili tomu, čo sa dnes nazýva migračná kríza. V Konštantínopole aj v Ravenne si preto často vykupovali mier na svojich hraniciach platením tribútu.

Krehké mierové dohody sa poisťovali vzájomnou výmenou rukojemníkov, ktorými bývali mladí príslušníci prominentných rodov. Aetius, ktorý sa narodil okolo roku 391 v meste Durostorum v provincii Moesia na dolnom Dunaji (dnes Silistra v Bulharsku), bol vyslaný ako rukojemník práve k Hunom.

Strávil u nich niekoľko rokov. Na kráľa Ruu urobil vynikajúci dojem a stal sa jeho poradcom a členom jeho družiny. Zároveň sa ukázal byť veľmi schopným diplomatom a vyjednávačom. Využil svoj vplyv na kráľa a nájazdy Hunov aj jeho pričinením smerovali viac na európske dŕžavy Východorímskej ríše než na západ.

Po smrti západorímskeho cisára Honoria v roku 423 o následníctvo zvádzali boj Honoriova sestra Aelia Galla Placida, ktorá chcela získať trón pre svojho štvorročného syna Placida Valentiniana, a veliteľ armády (magister militum) Castinus, ktorý na trón dosadil bývalého vysokého cisárskeho úradníka Joannesa. Aetius sa postavil na stranu Joannesa a vypravil sa do Ravenny s armádou zloženou z naverbovaných Hunov. Lenže kým tam dorazil, stúpenci Gally Placidy podporovaní východorímskym cisárom Theodosiom II. Joannesa zvrhli a na trón posadili jej syna, ktorého história pozná ako Valentiniana III.

Galla Placida nemala k dispozícii dosť vojska, aby s Aetiom bojovala, preto si ho aj s jeho armádou radšej kúpila. Aetius získal hodnosť magister militum a dostal do správy provinciu Galia, ktorá sa na nasledujúce desaťročia stala jeho mocenskou základňou.

Aetius však nebol v Galii sám. V oblasti dnešného francúzskeho regiónu Occitanie žili Vizigóti, ktorí krátko predtým získali štatút rímskych spojencov (foederati) a právo usídliť sa na území Západorímskej ríše po tom, čo ich na konci štvrtého storočia z pôvodných území vytlačili práve Huni. Cisár za to od nich požadoval vojenskú pomoc proti dotierajúcim kočovníkom. Pre všeobecnú nechuť k vojenskej službe cisárski vojvodcovia totiž už neboli schopní postaviť armádu zloženú z rodených Rimanov a museli vďačne prijať barbarských vojakov.

Aetius túto rovnicu však otočil úplne naopak. Nato, aby rozšíril svoju vládu v Galii a potlačil ambície Vizigótov, používal námezdné hunské vojsko. V rokoch 426 až 430 viedol niekoľko úspešných vojen nielen proti nim, ale aj proti Burgunďanom na juhu Galie a Frankom na severe. V krátkom čase si získal povesť jedného z najschopenejších rímskych vojvodcov tých čias.

Súčasne sa snažil posilniť aj svoju pozíciu na cisárskom dvore. Mal zosnovať vraždu úradujúceho vrchného veliteľa rímskej armády Felixa a chcel zaujať jeho miesto. Galla Placida sa však s pomocou veliteľa africkej armády Bonifatia Aetiovým ambíciám postavila. V bitke pri Rimini bol síce Aetiov pochod na Ravennu odrazený, ale Bonifatius krátko po bitke podľahol utŕženým zraneniam.

To umožnilo Aetiovi získať čas, zverbovať ďalšie hunské vojsko a v priebehu pár mesiacov sa opäť v plnej sile zjaviť pred Ravennou. Galle Placide nezostalo nič iné, než mu požadovaný titul vrchného veliteľa západorímskeho vojska (comes et magister utriusque militae) udeliť. Aetius sa stal najvplyvnejším mužom v ríši. Bolo verejným tajomstvom, že vysokí úradníci podávali svoje hlásenia Aetiovi skôr než samotnému cisárovi a podobne to bolo s prijímaním zahraničných vyslancov.

Attila, bič Boží

V tom istom čase zomrel hunský kráľ Rua. Jeho nástupcami sa stali synovia Bleda a Attila. Najbližšie roky ešte všetko prebiehalo podľa stabilného vzorca. Aetius vďaka svojmu hunskému vojsku definitívne porazil germánsky kmeň Burgunďanov, čím pod svoju vládu získal ďalšie územie a porazených Burgunďanov začlenil do svojho vojska. Hunská armáda oboch bratov zase z času na čas vydrancovala európske územia Východoeurópskej ríše.

Po tom, čo Huni v rokoch 441 a 442 vyplienili takmer celý Balkán a hlavné mesto Konštantínopol od dobytia zachránili len jeho mocné hradby, sa panovník východnej ríše Theodosius II. radšej zaviazal platiť ročný tribút v obrovskej výške 6000 libier zlata ročne.

V roku 445 došlo medzi bratmi k roztržke, pri ktorej Attila Bledu zabil a stal sa jediným vládcom obrovskej ríše. Krátko nato Konštantínopol postihlo silné zemetrasenie, ktoré poškodilo jeho hradby. Attila sa rozhodol využiť príležitosť a opäť zaútočil. Tentokrát však korisť zaostávala za očakávaniami. Navyše epidémia moru zdecimovala jeho vojsko, ktoré sa k hradbám Konštantínopola vôbec nedostalo.

Po smrti Theodosia II. nový cisár Marcianus odmietol ďalej Hunom vyplácať tribút. To bolo veľmi nepríjemné, lebo Atilla udržiaval kontrolu nad hunskými a ostatnými podriadenými kočovnými kmeňmi vyplácaním podielu z koristi ich náčelníkom. Bez neustáleho prísunu zlata si nemohol byť istý ich lojalitou.

Európa v čase vrcholu moci hunskej ríše, zdroj: wikimedia.org

Po skúsenosti z posledného ťaženia vedel, že európske územie Východorímskej ríše je totálne zdevastované a tam už viac koristi nezíska. Okrem toho mohutné hradby Konštantínopola boli opravené a pre Hunov, ktorí síce boli vynikajúcimi jazdcami, ale obliehanie nebolo ich najsilnejšou stránkou, boli v podstate nedobytné. Attila sa preto rozhodol obrátiť sa proti svojmu doterajšiemu faktickému spojencovi – Západorímskej ríši.

Že sa vo vzťahu s Hunmi niečo deje, Aetius pochopil vo chvíli, keď Attila zakázal najímať hunských vojakov do západorímskej armády. Tým prakticky zo dňa na deň prišiel o jadro svojho vojska.

Atilla tentokrát zamýšľal viac než len koristnícky nájazd. Chcel Galiu dobyť, odtrhnúť od ríše a osídliť Hunmi. Oficiálnu zámienku na inváziu Attilovi poskytla Valentinianova sestra Justa Honoria. Cisár nechal popraviť jej milenca a chcel ju vydať za jedného z bohatých rímskych senátorov. Justa Honoria sa mala obrátiť na Attilu s prosbou o ochranu a dokonca mu vraj poslala svoj pečatný prsteň ako symbol zasnúbenia spolu s prísľubom polovice západnej ríše ako venom.

Na jar roku 451 Attila zhromaždil 30-tisícovú armádu a prekročil Rýn. V Ravenne aj v Galii zavládlo zdesenie. Všetci vedeli, že Huni sú úplne iní než germánske a galské kmene, ktoré veľmi ochotne prijímali rímsku kultúru a životný štýl.

Huni boli v Attilovej armáde len jedným z mnohých etník. Veľkú časť jeho armády tvorili Ostrogóti (tzv. východní Góti) – príbuzní Vizigótov, spolu s ktorými ešte v roku 378 v bitke pri Adrianopole na hlavu porazili vojsko východorímskeho cisára Valensa. Ten v krvavej bitke zahynul a ríša sa následne musela vzdať veľkej časti provincie Panónia (dnešné Maďarsko). Aby predišiel podobnému debaklu, o tridsať rokov neskôr západorímsky cisár preto radšej súhlasil s usídlením časti gótskeho etnika, ktoré časom získalo názov Vizigóti (západní Góti), na svojom území.

Okrem Ostrogótov tvoril nezanedbateľnú časť Attilovej armády aj národ Gepidov, ktorých vodca Ardaric bol Attilovým blízkym priateľom a radcom. V jeho vojsku mali byť aj Slovania, ktorých prvé kmene sa v tom čase už objavili na dolnom Dunaji.

Attilova armáda postupovala nezadržateľne na západ, dobýjajúc jedno mesto za druhým. Povesť krutých dobyvateľov Hunov predchádzala a mnohé, najmä menšie mestá sa preto radšej podvolili bez odporu, dúfajúc v miernejšie zaobchádzanie.

Cirkevné dejiny z tohto obdobia poznajú niekoľko legiend o mučeníckej smrti biskupov z dobytých miest, ako napríklad príbeh o umučení biskupa Nicasia a jeho sestry Eutropie z mesta Reims. Vo Francúzsku je tiež veľmi známa legenda o svätej Geneviéve, ktorá svojou rozhodnosťou mala od vyplienenia zachrániť Paríž.

Iným prípadom je príbeh svätého Lupusa, biskupa z mesta Tricassium (dnešné Troyes). Keď sa k mestu priblížila hunská armáda, biskup vyšiel dobyvateľom v ústrety vyjednávať. Na otázku: „Kto si?“ mal Attila odpovedať vetou, ktorá vošla do dejín: „Ego sum Attila, flagellum Dei!“ (Som Attila, bič Boží!). Biskup Lupus mal odvážne zareagovať, že ako Boží nástroj sa teda určite nebude protiviť plniť Božiu vôľu. Biskup mal na Attilu urobiť taký dojem, že ten sa rozhodol Tricassium ušetriť.

Príbehy o záchrane Paríža, Tricassia, ale aj niektorých iných miest majú však aj pragmatickejšie vysvetlenie. Nakŕmiť obrovskú armádu na pochode nebolo jednoduché. Attilovo vojsko žilo zo zdrojov krajiny, ktorou prechádzalo. Preto jeho armáda nepochodovala po jednej trase, ale jej časti postupovali oddelene rôznymi cestami, aby mohli využívať (drancovať) zdroje čo najväčšieho územia.

Obliehanie dobre opevneného mesta mohlo preto pre Attilu predstavovať problém. Znamenalo by to sústrediť večne hladné vojsko na jedno miesto, a ak by mesto odolávalo, tak aj na dlhší čas. Okrem toho nechať sa zatiahnuť do dlhého obliehania so stále neporazenou rímskou armádou za chrbtom mohlo byť príliš riskantné. Preto aj taký nemilosrdný dobyvateľ ako Attila, pokiaľ to bolo výhodné, sa nevyhýbal vyjednávaniu. Mesto sa vyhlo útoku, keď hunskej armáde poskytlo potraviny a krmivo pre kone. Niekedy dokonca, ako v prípade mesta Sens, ktorého mohutné hradby z rímskych čias stoja dodnes, Huni od dobývania radšej úplne upustili.

S biskupom Lupusom sa Attilovi podarilo uzavrieť veľkorysú dohodu, že Tricassium bude poskytovať jeho vojsku zásoby dlhodobo. Dohoda bola taká výhodná pre Hunov, že keď bolo po všetkom, biskup Lupus čelil obvineniu z kolaborácie s nepriateľom a z mesta bol vypovedaný.

Aetius sa ocitol v nezávideniahodnej situácii. Obrátil sa proti nemu jeho nedávny kľúčový spojenec a zdroje, ktorými disponovala ríša, boli viac než obmedzené. Z pôvodnej dvadsaťpäťtisícovej rímskej armády, ktorá ešte pred polstoročím tvorila posádku provincie Galia, zostalo v roku 451 už len torzo.

Cisár poskytol Aetiovi niekoľko kvalitne vycvičených pomocných kohort (išlo o ľahkú pechotu, vhodnejšiu pre boj s kočovníckou jazdou než ťažko ozbrojené légie) a do Aetiovho vojska boli opätovne povolané tisícky veteránov, ktorí sa po odslúžení vojenskej služby usídlili v Galii. Stále to však bolo málo. Ak mala západorímska vláda nad Galiou pretrvať, Aetiovi nezostávalo nič iné, než hľadať dohodu so svojím doterajším úhlavným nepriateľom – vizigótskym kráľom Theodorichom I.

Dohode, paradoxne, pomohol sám Attila. Theodorich pred časom vydal svoju dcéru za Hunorica, najstaršieho syna kráľa germánskeho kmeňa Vandalov, oného času obývajúceho územie bývalej rímskej provincie Africa (na území dnešného Tunisu a Alžírska). Lenže Hunoric nebol práve pozorným a milujúcim manželom. Vizigótsku princeznú týral a napokon ju zohavenú poslal späť otcovi. Kráľ Gaiseric sa obával Theodorichovej pomsty. Preto Attilovi ponúkol spojenectvo proti Vizigótom s tým, že mu prepustí celé dobyté vizigótske územie. Pre seba požadoval len potvrdenie nezávislosti od Ravenny.

Čoskoro bolo jasné, že Attilova armáda smeruje k mestu Aurelianum (dnes Orleáns), vtedy jednému z najväčších a najbohatších miest Galie. V okolí mesta žil sarmatský kmeň Alanov, ktorého náčelník Sangiban tajne vyjednával s Attilom, že sa postaví na jeho stranu, keď k mestu dorazí.

Vedomie akútnej a doslova existenčnej hrozby prinútilo Aetia aj Theodoricha prekonať vzájomnú zášť, povzniesť sa nad nedávne krivdy a spojiť sa proti spoločnému nepriateľovi. Uzavretím rímsko-vizigótskeho spojenectva sa strategická situácia dramaticky zmenila. K dvadsaťtisícovej západorímskej armáde postupujúcej k Aurelianu z juhu cez Arles a Lyon sa pridalo od západu z Tolosy (dnešné Toulouse) postupujúce pätnásťtisícové vizigótske vojsko.

Theodorichovi vojaci už zďaleka neboli tými primitívnymi barbarmi, ktorí pred pár desaťročiami prekročili rímske hranice. V priebehu dvoch generácií prijali mnoho z rímskeho spôsobu života a kultúry. Platilo to aj o vojenskom umení a Vizigóti sa výzbrojou aj výcvikom zásadne nelíšili od rímskych vojakov.

Vznik rímsko-vizigótskej aliancie bol pre Attilu veľmi nepríjemným zistením. Namiesto málopočetnej rímskej provinčnej posádky proti nemu zrazu tiahla armáda minimálne taká silná ako jeho vlastná. Historici sa nevedia celkom zhodnúť, či vo chvíli, keď Aetiovo a Theodorichovo vojsko dorazilo na dohľad hradieb Aureliana, mesto už bolo obliehané, alebo sa Attila k nemu ešte len blížil. V každom prípade po tom, čo zistil, že proti nemu stojí spojená rímsko-vizigótska armáda, okamžite zavelil čelom vzad.

Bitka na Katalaunských poliach

Terén v okolí Aureliana (Orleánsu) je zvlnený a v tých časoch bol zalesnený. Údernou silou Attilovej armády boli hunskí jazdní lukostrelci, ktorí preferovali boj na rovnom otvorenom teréne. Attila vedel, že presne takým územím jeho vojsko prechádzalo pred pár týždňami. Išlo o miesto, ktoré vošlo do histórie ako Katalaunské polia (Campi Catalaunici).

Až do druhej polovice 20. storočia historici Katalaunské polia umiestňovali k mestu Chalôns-en-Champagne (antické Catalaunum), ale v súčasnosti sa za pravdepodobnejšie miesto Attilovej osudovej bitky považuje rovina rozprestierajúca sa 17 kilometrov západne od mesta Troyes (Tricassium).

Aby sa tam však Attila dostal, jeho armáda musela uraziť viac než 200 kilometrov zalesneným terénom. Pritom ťažké vozy s ulúpenou korisťou sa nemohli k Tricassiu, ktoré vďaka dohode s biskupom Lupusom fungovalo ako Attilova zásobovacia základňa, presunúť priamo, ale okľukou po spevnenej ceste cez mesto Metlosedum (dnes Le Més sur Seine).

Aetius sa musel pri Aureliane pár dní zdržať. Jeho a Theodorichovo vojsko si po namáhavom pochode cez polovicu Galie muselo oddýchnuť a bolo si treba tiež vyjasniť vzťahy s alanským náčelníkom Sangibanom. Ten pod tlakom okolností zmenil stranu a so svojím päťtisícovým vojskom sa pridal k Aetiovi, ktorý si však o jeho lojalite nerobil žiadne ilúzie.

K rímsko-vizigótskej aliancii sa po úspešnej záchrane Aureliana pridali viacerí germánski náčelníci žijúci na území Galie. Najvýznamnejším bol Merovech, náčelník kmeňa tzv. sálskych Frankov, ktorý sa rozhodol podporiť Aetia napriek tomu, že iní franskí náčelníci sa, naopak, pridali k Attilovi.

Hneď ako to bolo možné, Aetius a Theodorich sa vydali za Attilom. K prvej zrážke medzi predvojom vedeným Theodorichovým synom Thorismundom a zadným vojom Attilovej armády, ktorý tvorili Gepidi, došlo v lesnatej oblasti dnes zvanej Forêt d'Othe, vzdialenej od Tricassia asi jeden deň pochodu.

Hlavné Attilove sily sa utáborili asi 7 kilometrov od mesta po prúde Seiny na mieste, kde dnes leží dedina St. Lyé. Attila síce navonok nepripúšťal neúspech, ale vedel, že Aetiovi sa posledné týždne podarilo strhnúť strategickú iniciatívu na svoju stranu. Napriek tomu, že všetko spelo k tomu, že sa bude bojovať na pláni pri Tricassiu, ktorá plne vyhovovala jeho zámerom, si uvedomoval, že teraz jeho armáda nebude mať početnú prevahu. Tábor preto dal postaviť pri moste cez Seinu, aby v prípade, keby sa veci vyvinuli zle, jeho armáda mohla ustúpiť na druhý breh.

Aetius postavil svoj tábor na križovatke dvoch ciest, na mieste, kde dnes stojí dedina Fontvannes. Ráno 20. júna 451 rímsko-vizigótske vojsko vyrazilo proti Attilovi. Po ceste smerujúcej priamo k mostu, pri ktorom sa nachádzal Attilov tábor, postupovala rímska kolóna vedená samotným Aetiom. Jej súčasťou boli Sangiban, Merovech a ostatní germánski spojenci.

Theodorich so svojím vojskom postupoval po druhej ceste vedúcej priamo k Tricassiu. Keď však dosiahol výšiny dnes nazývané Montgueux, radšej z cesty zišiel a pokračoval po ich severnom úpätí. Cesta by ho síce priviedla Attilovi rovno do boku, ale Theodorich nechcel riskovať, že výšiny s pomerne strmým južným svahom ho na niekoľko hodín oddelia od Aetiovej armády, čo by pohyblivému hunskému jazdectvu umožnilo napadnúť jeho a Aetiovo vojsko po častiach každé zvlášť.

Thorismundovi, ktorý velil vizigótskej jazde, sa vzápätí podarilo z výšin vytlačiť Attilove predsunuté hliadky a hrebeň týčiaci sa nad budúcim bojiskom ovládnuť. Z výšin mal celé budúce bojisko, aj s Attilovým táborom, ako na dlani. Pritom vizigótska jazda zostávala za hrebeňom Attilovým očiam skrytá.

Aetius a Theodorich medzitým vyšli z lesa a začali rozvíňať svoje vojsko. Vľavo zaujala pozície rímska pechota a jazda. Do stredu línie Aetius umiestnil nespoľahlivých Alanov a pravé krídlo obsadila vizigótska pechota. Aetius svoje vojsko rozmiestnil tak, aby neumožnil nebezpečnej hunskej jazde obísť svoje krídla. Pravé krídlo mu kryla výšina Montgueux a jeho ľavé krídlo sa opieralo o les dnes nazývaný Les Régales.

Aj Attila vyviedol svoje vojsko z tábora. Na jeho pravom krídle sa rozmiestnila Ardaricova gepidská pechota a ostatní germánski spojenci. Stred línie zaujala elitná hunská jazda a na ľavom krídle naproti svojim vizigótskym bratrancom sa zoradili Ostrogóti pod velením náčelníka Valamira.

Aetius zaujal výbornú obrannú pozíciu, ale chcel mať istotu, že Attila neustúpi bez boja. Jeho horko-ťažko zlepená koalícia by sa mohla rozpadnúť, keby sa Attila rozhodol boj neprijať. Aby vylákal Attilu do útoku, Aetius vyzývavo vysunul časť svojich šíkov dopredu.

Attilu však nebolo treba do boja nútiť. Lojalita jeho spojencov závisela od rýchleho úspechu ťaženia a po dvestokilometrovom ústupe už viac nemohol skúšať ich trpezlivosť. To, že by sa bez boja stiahol za Seinu, vôbec neprichádzalo do úvahy.

Zabezpečením svojich krídel Aetius v podstate umožnil Attilovi zaútočiť na jediné možné miesto – svoj stred obsadený Alanmi. Presne tam aj hlavné hunské sily okolo poludnia zaútočili.

Huni vyrazili tryskom čelne proti nepriateľskej línii. Prvé šípy vystreľovali za jazdy už zo vzdialenosti 80-90 metrov. Pred nepriateľskou obrannou líniou sa prúd jazdcov rozdelil a za neustáleho vystreľovania šípov pokračoval cvalom paralelne na obe strany. Potom sa hunskí jazdci otočili späť a útok sa po chvíli zopakoval. Vydržať sériu takýchto nájazdov bolo fyzicky aj psychicky veľmi náročné, ale kvalitne vycvičení rímski pešiaci vytvorili štítovú hradbu a pozície držali.

Alani však nemali také pevné nervy a po čase začali ustupovať. Huni vycítili príležitosť a sústredili sa práve na nich. V rímsko-vizigótskej línii sa začala otvárať medzera. Do protiútoku, ktorý mal medzeru uzavrieť, sa odvážne vrhol sám kráľ Theodorich. Vzápätí bol však smrteľne zasiahnutý nepriateľskou strelou a zrútil sa z koňa.

Smrť kráľa mala zvyčajne na morálku bojujúceho vojska fatálny dopad. Aj teraz sa zdalo, že Huni obrannú líniu naozaj prelomia. Ak máme však veriť východorímskemu historikovi Jordanesovi, Vizigóti sa v túžbe pomstiť smrť svojho kráľa, naopak, vrhli do boja s ešte väčšou zúrivosťou.

A v tej chvíli zasiahol do boja Thorismund, ktorý smrť svojho otca videl z výšiny nad bojiskom. Útok vizigótskej jazdy udrel Attilovej armáde do boku a prekvapených Ostrogótov doslova zmietol. Na opačnej strane bojiska vzápätí prešla do útoku aj rímska pechota. Attilovej armáde zrazu hrozilo obkľúčenie.

Nezostávalo mu preto nič iné, než dať zatrúbiť na ústup. Hunskej jazde sa napokon podarilo odpútať od nepriateľa a hľadať útočisko v opevnenom tábore pri Seine, kam pod tlakom Aetiovej pechoty ustupovali aj Gepidi. Keď nastal súmrak, rímsko-vizigótske vojsko bolo nespochybniteľným pánom bojiska a poničená Attilova armáda zaujala obranné postavenia v tábore za vozovou hradou. Attila bol porazený, ale jeho armáda ešte nebola úplne zničená.

Rímsko-vizigótskej armáde zostávalo Attilu uzavretého v tábore už len doraziť. To, čo sa však udialo v nasledujúcich hodinách, je dodnes jednou z najväčších záhad dejín. Časť historických análov tvrdí, že Attila mohol ďakovať za svoju záchranu Aetiovej prefíkanosti a jeho zmyslu pre rovnováhu síl. Rímsky vojvodca si vraj neželal totálnu porážku Hunov, lebo tým by došlo k pre neho neprijateľnému posilneniu Vizigótov. Preto mal Thorismunda, ktorý síce chcel pomstiť smrť svojho otca, ale rovnako túžil byť kráľom, presvedčiť, aby sa vrátil do Tolosy skôr, než ho jeho bratia o kráľovský titul pripravia.

Iná verzia udalostí hovorí, že, naopak, bol to Aetius, kto chcel Attilu definitívne zničiť, ale nedočkavý Thorismund ešte v noci vyrazil na cestu domov, aby si zabezpečil nástupníctvo na vizigótskom tróne. Rovnako Frankovia a Alani, ktorí účasťou na bitke považovali svoju časť spojeneckej dohody za splnenú, mali tiež opustiť bojisko a vyraziť do svojich domovov. A Aetius s oslabenou armádou radšej ďalší útok neriskoval.

Nech to bolo akokoľvek, porazený Attila na druhý deň ráno nikým nevyrušovaný prešiel na východný breh Seiny a odtiahol späť do Panónie. Prehratá bitka však zničila mýtus o neporaziteľnosti Hunov a naštrbila jeho autoritu.

Aby si napravil reputáciu, nasledujúcu jar podnikol výpad cez Alpy na Mediolanum (dnešné Miláno). Koristnícky nájazd však nevyšiel úplne podľa jeho predstáv. Podľa legendy dnešné severné Taliansko zachránila pred vydrancovaním výrečnosť pápeža Leva I., ktorý sa osobne vybral za Attilom. Podľa o niečo skeptickejších historikov Attilov nájazd predčasne ukončila intervencia východorímskeho cisára Marciana, ktorý poslal sesterskej ríši na pomoc svoje vojsko. Okrem toho sa v Attilovej armáde mala rozšíriť epidémia, ktorá ju výrazne oslabila.

Krvavý koniec

O niekoľko mesiacov neskôr bol Attila mŕtvy. Podľa legendy zomrel niekedy na jar roku 453 počas svojej svadobnej noci. Mala ho z pomsty zavraždiť jeho nová manželka Ildikó, ktorej rodičov pred rokmi Huni pobili pri jednom z nájazdov. Existuje aj menej romantické vysvetlenie, že Attila po prehýrenej hostine mohol skonať na mŕtvicu, ktorá mala byť dôsledkom jeho bujarého a nestriedmeho (slušne povedané) životného štýlu.

Vzápätí po Attilovej smrti sa hunská ríša rozpadla. Proti Attilovým synom sa postavili kráľ Gepidov Ardaric a ostrogótsky kráľ Valamir, ktorí ich v bitke pri Nedao v Panónii v lete roku 454 na hlavu porazili. V bitke mal zahynúť aj Attilov najstarší syn Ellek. Porážka to zrejme bola naozaj krutá a nebola zjavne posledná, pretože európske kroniky z konca piateho storočia už o Hunoch nepíšu.

Romantické zobrazenie Attilu od francúzskeho maliara Eugéna Delacroixa, zdroj: wikimedia.org

Aetius nedopadol o nič lepšie. Cisár Valentinianus III. Aetiovi nikdy úplne nedôveroval a bál sa jeho moci. Zbavený hunského nebezpečenstva už najschopnejšieho vojvodcu svojich čias nepotreboval. 21. septembra 454 ho pri audiencii vlastnoručne prebodol dýkou. Jeden odvážny dvoran mal na cisárovu adresu poznamenať: „Pane, práve si si ľavou rukou odťal svoju pravicu.“

Cisár prežil Aetia len o pol roka, keď ho z pomsty zabili Aetiovi hunskí osobní strážcovia Optila a Traustila. To už bol viac než rok po smrti aj Thorismund, ktorého zavraždil jeho brat Theodorich II. Ani on nežil dlho a aj jeho zniesol zo sveta mladší brat.

Západorímska ríša existovala ešte dvadsať rokov. V októbri 475 sa vlády v Ravenne zmocnil Attilov bývalý dvoran a radca Orestes, ktorého cisár Julius Nepos neprozreteľne ustanovil za veliteľa armády. Orestes dosadil na trón svojho pätnásťročného syna Romula Augusta. Lenže 4. septembra nasledujúceho roku dobyl Ravennu Odoaker, ďalší z barbarských veliteľov západorímskeho vojska. Orestes bol popravený a Romulus Augustus zosadený.

Odoaker na znak priateľstva poslal západorímske cisárske insígnie do Konštantínopola cisárovi Zenonovi. Tým fakticky aj formálne ukončil tisícročnú existenciu rímskeho impéria na území západnej Európy, hoci zbytky rímskych území, ktoré stále uznávali za cisára v Dalmácii žijúceho Julia Nepota, ešte niekoľko rokov prežívali v severnej Galii (Syagrisova doména), v Noricu na území dnešného Rakúska a v severnej Afrike (Regnum Aurasium).

Na Apeninskom polostrove Odoaker ustanovil kráľovstvo, ktorému vládol do roku 493, keď bol zvrhnutý Ostrogótmi. Zosadený Romulus Augustus, ktorého Odoaker nepovažoval za nebezpečného a nechal ho v pokoji žiť na statku v Kampánii a dokonca mu udelil rentu, na počudovanie prežil nielen ríšu, ktorej bol posledným panovníkom, ale aj samotného Odoakera. Zomrel pravdepodobne prirodzenou smrťou okolo roku 511.

Prečo teda nemáme to more?

Bitka na Katalaunských poliach mala na ďalší vývoj európskej histórie ďalekosiahle dosahy. Jedným z nich bol mocenský vzostup náčelníka Merovecha. Spolu s Attilom boli na Katalaunských poliach porazení aj viacerí jeho franskí konkurenti. To umožnilo jemu a jeho potomkom v nasledujúcich desaťročiach zjednotiť pod vládou merovejskej dynastie všetky franské kmene. Franská ríša a jej nástupcovia následne na niekoľko storočí mocensky aj kultúrne ovládli západnú polovicu európskeho kontinentu.

Porážka Hunov na Katalaunských poliach mala však tiež dosah aj na naše dejiny. Znamenala totiž začiatok konca veľkého sťahovania národov. Miesto Hunov a časom aj miesto ich premožiteľov v strednej a východnej Európe zaujali v priebehu nasledujúcich desaťročí poväčšine slovanské kmene.

Ak vôbec niekedy mali naši predkovia, putujúci z pravlasti Slovanov karpatskými dolinami na západ, šancu niekedy dôjsť k moru, Attilovou porážkou na Katalaunských poliach o túto možnosť definitívne prišli.

Keďže Aetius Hunov a ich spojencov za Rýn nepustil, viac alebo menej romanizované galské, keltské a germánske kmene, z ktorých sa časom vyvinuli dnešní Francúzi, Nemci a Holanďania, si svoje územia udržali. V západnej Európe tak bolo plno a naši predkovia sa napokon vcelku úspešne udomácnili medzi Dunajom a Tatrami.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň