Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
14. september 2021

Koniec automobilizmu

Keď o technológii rozhoduje bruselské politbyro

O rizikách ideologického presadzovania elektrických áut.

Keď o technológii rozhoduje bruselské politbyro

Ilustračné FOTO TASR – Pavol Zachar

Česká automobilka Škoda sa rozhodla, že nezačne vyrábať svoj model Fabie Combi. Táto správa by mimo okruhu vášnivých milovníkov áut za normálnych okolností nebudila žiadnu väčšiu pozornosť. Normálne okolnosti však nemáme a za touto správou sa skrýva niekoľko znepokojivých faktov.

Predstavenie nového modelu bolo naplánované na koniec roka. Samotná škodovka o ňom hovorila ako o budúcom bezkonkurenčnom malom „kombíku“, v tvrdej koncernovej konkurencii si ho presadila aj v centrále Volkswagenu a sľubovala si od neho, že sa v tejto triede automobilov stane trhovou jednotkou. Do jeho vývoja investovala automobilka desiatky miliónov eur.

Má však jednu drobnú „vadu“. Má spaľovací motor a to je v dnešných časoch neodpustiteľné.

Politické plány nakreslené v kanceláriách Európskej komisie totiž hovoria o tom, že spaľovacie motory musia z európskych ciest zmiznúť a po roku 2035 sa už v Únii nesmie vyrobiť ani jedno takéto auto.

Prípad českej Fabie Combi zaiste nebude jediný, no v našom priestore ideálne symbolizuje zvláštnu éru, do ktorej vstupujeme.

Spaľovacie motory sú v niektorých kruhoch terčom priam až živočíšnej nenávisti a elektroautá sa stali prikázanou alternatívou.

Škody centrálneho plánovania

Ak sme si pred troma desaťročiami mysleli, že centrálne plánované hospodárstvo sa definitívne zdiskreditovalo tým, že jednoducho vo svetovej konkurencii skrachovalo, „klimatické“ plány Európskej komisie nám ukazujú veľký návrat tejto idey.

Neustále oživovanie marxistickej koncepcie všetkoriešiaceho ekonomického plánu je v podstate založené na jednoduchej, hoci mylnej predstave, že napriek predchádzajúcim krachom to už tentoraz iste bude fungovať.

To, že plán skrachuje aj tentoraz, je viac ako isté. Kým však k tomuto bodu dospejeme, plány napáchajú veľké škody.

Prvou škodou bude ďalší geopolitický prepad EÚ. Elektroautá totiž rovnako ako spaľovacie motory potrebujú prísun energie. Oproti benzínovým či naftovým autám však navyše potrebujú nielen surovinu, ktorá ich bude poháňať – v tomto prípade elektrinu –, ale aj jej nosič, teda akumulátor.

Geopolitické riziko tohto podniku tkvie v tom, že väčšinu svetovej produkcie suroviny (lítia) na výrobu akumulátorov a ich samotnú výrobu ovláda Čína.

Hoci sú najväčšie ťažené náleziská lítia v Južnej Amerike, surovinu dodávajú do Číny, ktorá ju spracúva. V Číne sa vyrábajú aj akumulátory. Toto spracovanie a výroba si vyžadujú veľké množstvo konvenčne vyrábanej elektriny a čínska ekonomika stojí na uhoľných elektrárňach.

Orientáciou EÚ na elektroautá sa dostávame nielen do priamej závislosti od Ústredného výboru Komunistickej strany Číny, zároveň sa týmto prepojením stráca argument o tom, že elektroautá sú z hľadiska produkcie CO2 takmer čistým spôsobom dopravy.

Direktívnym vyradením spaľovacích motorov sa síce Európa zbaví závislosti od ruskej a blízkovýchodnej ropy, no vbehne priamo do náruče Pekingu. A emisie, ktoré teoreticky ušetríme v Európe, vypustia čínske tepelné elektrárne. Z globálneho hľadiska sa teda nič nezmení.

Viac elektriny, viac emisií

Ďalšia škoda, ktorá bude napáchaná, sa týka práve elektriny. Ak by sme aj teoreticky dokázali v Európe spracúvať lítium a vyrábať akumulátory v cenách konkurujúcich Číne, takisto by sme na to potrebovali veľké množstvo elektriny.

A nejde len o množstvo, ale aj stabilný zdroj. Hoci už máme k dispozícii technológie, ktoré dokážu efektívne využívať vietor či slnečné žiarenie, problémom zostane stabilita dodávok. To je totiž základná podmienka fungovania priemyslu.

Stabilnú výrobu elektriny dnes dokážu zabezpečiť len konvenčné zdroje. Či už tepelné, jadrové alebo vodné elektrárne. Tie však narážajú na ideológiu nulových emisií, riziko úniku radiácie či likvidáciu veľkých území pre výstavbu vodných nádrží.

Výsledkom je, že z hľadiska deklarovaného záujmu znižovania emisií CO2 sa cez využívanie elektroáut nikam nedostaneme.

Iste, môže nás uspokojiť, že v európskych mestách už nebude vzduch zašpinený výlučkami výfukov spaľovacích motorov. A z pohľadu vnútromestskej dopravy môžu elektroautá slúžiť ako vhodná a využiteľná alternatíva. Presadzovať ich však s naratívom toho, že ide o ochranu životného prostredia, znižovania emisií či nebodaj záchrany klímy, je buď zaslepená neznalosť, alebo úmyselná lož.

Elektriny sa týka aj ďalšia škoda, ktorá bude spôsobená centrálnym plánom rozšírenia elektroáut. Zvýši sa totiž dopyt po elektrine. To opäť vytvára tlak na zabezpečenie stabilnej dodávky, ale aj potrebu rozšírenia kapacít distribučnej siete.

Inzercia

Len pre bohatých

Ďalšia rovina je už sociálneho charakteru. Tým, že štátne rozpočty prídu o výnosy zo spotrebnej dane z benzínu a nafty, ťažko predpokladať, že by sa v novom modeli nezamerali práve na elektrinu. Keďže tá bude využívaná aj ako „palivo“ pre dopravu, pre štáty bude jednoduchým riešením uvaliť na elektrinu spotrebnú daň.

To nepredraží len dopravu, ale aj bežnú spotrebu elektriny v domácnostiach. Ak si totiž auto budete môcť nabiť aj doma v garáži, daňový úrad si nebude robiť starosti, či ste elektrinu spotrebovali na svietenie alebo nabíjanie auta.

V neposlednom rade sa zákazom spaľovacích motorov a povinnou preferenciou elektrického pohonu stane auto omnoho menej dostupným a bežným majetkom.

Ceny surovín rastú, kontroluje ich čínsky totalitný režim a doprava bude vyžadovať omnoho viac elektriny, ako je jej v sieti dnes. To všetko sa premietne do koncovej ceny pre zákazníka. Aj pri širokých programoch dotácií, ktoré sú obľúbeným hitom bruselskej administratívy, účet nakoniec tak či tak budú platiť spotrebitelia. Či už priamo v cene vozidla, alebo cez dane.

Mať auto sa stane luxusom. Naivné predstavy poniektorých aktivistov o tom, že auto je dnes akousi voľnočasovou aktivitou, ktorá slúži len na znečisťovanie ovzdušia, sú vyslovene smiešne.

Bežná domácnosť má dnes auto preto, lebo je k dispozícii ako relatívne bezpečný a spoľahlivý dopravný prostriedok. A to nielen na cestu do práce. Ale napríklad aj k lekárovi – pre rodinu s malým dieťaťom či pre starých imobilných ľudí je presun verejnou dopravou utrpením samým osebe.

Nehovoriac o drobných podnikateľoch a živnostníkoch, remeselníkoch, pre ktorých je možnosť dôjsť autom aj s potrebným „vercajgom“ priamo na miesto práce základom ich živobytia. Alebo chceme vidieť murárov s fúrikmi v električkách?

V mene budovania lepšieho sveta ideológia ublíži tým, ktorí sú najzraniteľnejší. Izolovaní zostanú starí, chudobní a tí, ktorí sa živia prácou, ktorú nemožno robiť z pohodlia kancelárie v centre, kam dôjdete pešo či na elektrickom bicykli.

Presun na dlhšie vzdialenosti, napríklad za rodinou, ktorá žije zopár stovák kilometrov ďaleko, sa stane cestou na niekoľko dní. A to aj v prípade, že budete patriť medzi tých pár šťastlivcov, ktorí si budú môcť dovoliť elektrického tátoša. Obmedzený dojazd elektroáut bude vyžadovať vynútené niekoľkohodinové prestávky na dobitie. Rýchlonabíjačky budú len za extra príplatok.

Diaľnice, ktoré boli vybudované za obrovské peniaze, stratia svoj význam, keďže už sa uvažuje o tom, aby sa maximálna rýchlosť elektroáut obmedzila na úroveň, ktorá je dnes dovolená na okresných cestách. Navyše, veľké energetické spoločnosti sa netaja tým, že chcú mať právo obmedzovať majiteľov elektroáut pri nabíjaní.

Politický diktát a kontrola

Prečo sa automobilky tak rýchlo prispôsobili novému politickému diktátu a rušia výrobu modelov, ktoré by ešte dobrých desať rokov mali dovolené jazdiť po cestách? Potichu môžeme špekulovať o korupcii, zjavné však je, že automobilový priemysel čelí hrozbe likvidačných pokút, ak jeho výrobky nebudú spĺňať emisné limity, ktoré nie sú určované podľa aktuálnych technologických možností, ale na základe politických cieľov.

V súlade s politickým diktátom sa automobilky predháňajú v aktivistických deklaráciách o napĺňaní cieľov uhlíkovej neutrality. Napríklad slovenský Zväz automobilového priemyslu, ktorý združuje tu pôsobiace automobilky, na jednej strane kritizuje slabú infraštruktúru nabíjacích staníc, na druhej strane považuje za samozrejmé, že elektrina v nich bude len z obnoviteľných zdrojov.

Aby nedošlo k omylu, elektroautá nie sú žiadne nepoužiteľné „šroty“. Sú to proste autá s iným druhom pohonu, niektoré lepšie a kvalitnejšie, iné menej. Presne ako pri tých štandardných. Problém nie je samotný iný druh pohonu. Problém je práve politický tlak, ktorý ho sprevádza.

Akoby iná alternatíva ani neexistovala. Pritom jednou z nich, ľahko dostupných a už aj technologicky dostatočne rozvinutých, je vodíkový pohon. A ako vieme, vodík je najrozšírenejší prvok vo vesmíre. Nebola by teda núdza ani o zdroj suroviny, bez toho, aby sme sa museli vŕtať v zemi a celosvetový monopol prenechať jednej krajine.

Vodík je zároveň aj možnosťou, ako udržať súčasnú možnosť rýchleho tankovania s dobrou dostupnosťou čerpacích staníc bez záťaže na elektrickú sieť.

Európska komisia svojou politikou v oblasti automobilizmu vytvára budúcnosť, ktorá je určená len pre bohatých. Zakladá budúce ohniská sociálnych nepokojov, ktoré môžu EÚ roztrhať na kusy. A tí bohatí a privilegovaní si zachovajú tiež právo a možnosť používať aj „staré dobré“ spaľovacie motory. O pokrytectve „zelených“ politikov svedčí aj prípad nemeckej ministerky z Brandenburska Ursuly Nonnemacherovej, ktorá síce podporuje a preferuje elektrinou poháňané autá, no na služobnú cestu si kvôli dojazdu požičala spoľahlivý benziňák svojho podriadeného.

Iste, nie je ľudským právom vlastniť auto. Ale je ním sloboda pohybu, ktorú nám dáva práve individuálna doprava. Organizovaná verejná doprava bez reálnej (finančnej) možnosti vlastniť auto je zároveň vhodným nástrojom na kontrolu pohybu alebo jeho obmedzenia.

Ak si napríklad auto nebudú môcť dovoliť ľudia z odľahlých dedín, kam chodí autobus dvakrát denne, rozmýšľajú vôbec rôzni aktivisti, ako sa títo ľudia dostanú do práce či k lekárovi? Odsťahujú sa? Vyľudnia sa posledné dediny? Všetci budú v mestách, pod kontrolou, kde môžete chodiť buď pešo, alebo vôbec?

Je to do veľkej miery hyperbola, no centrálne plánovanie nikdy nevedie k väčšej slobode. Predpokladom plnenia plánu napriek realite je vždy nárast kontroly. Nad spoločnosťou aj nad jednotlivcom.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva