Keď si nevážime sväté, ťažko si môžeme vážiť ľudské

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Keď si nevážime sväté, ťažko si môžeme vážiť ľudské

S niekoľkými svojimi študentmi som čítal úžasnú knižku od Romana Guardiniho Škola cností, ktoré vedú k Bohu. Vrelo ju odporúčam. Na každej stránke v nej možno nájsť bezhraničnú múdrosť. Rád by som spomenul len jeden príklad, ktorý sa týka sa cnosti „úcty.”

Úcta, hovorí otec Guardini, je „tušenie veľkosti a svätosti, túžba mať na nich účasť a zároveň vedomie, že ich nie som hoden.” Pri úcte „sa človek zdržiava toho, čo obvykle rád robieva, že si niečo privlastní a použije to na svoje vlastné ciele. Miesto toho ustupuje a drží si odstup. Tak sa vytvára duchovný priestor, kde úctyhodné môže stáť dôstojne, samostatne a slobodne v celej svojej nádhere.“

Asi ste uhádli, že otec Guardini tu hovorí v prvom rade o úcte, ktorá patrí posvätnu, tvrdí však, že úcta má aj svoju „každodennú formu”, a tou je rešpekt. „Rešpekt je najzákladnejšou vecou, ktorú je potrebné cítiť, ak sa ľudia majú spolu združovať ako ľudia.“ Treba ho prejaviť bez ohľadu na to, kto má aké dary či úspechy, jednoducho preto, že ten druhý je človekom.

Ako sa prejavuje rešpekt? Rešpekt „znamená brať vážne názor druhého. Môžem proti nemu aj vystupovať, ak si myslím, že sa mýli, lebo mám právo, a za určitých okolností i povinnosť, brániť pravdu, ako ju vidím ja.“ Musím to však robiť s rešpektom, „uvedomovať si, že nemám dočinenia s abstraktnou vetou v nejakej knihe, ale s človekom”, s ktorým „sa môžem prieť, keď vidím, že sa mýli.“ Nesmiem mu však znásilňovať svedomie ani sa ho snažiť prefíkane dobehnúť.

Prejavuje naša spoločnosť takýto rešpekt voči presvedčeniu iných?

Otec Guardini ďalej tvrdí, že by sme mali mať „rešpekt voči súkromiu.” Miesto toho ale „všade vidíme tlak smerom k publicite: šialenú túžbu vidieť práve to, čo si ľudia vyhradzujú pre seba, nenásytnosť po senzáciách, ktorá nachádza odporné potešenie v odhaľovaní, obnažovaní, zahanbovaní a spôsobovaní zmätku.“ Aký rešpekt prejavujú napríklad tí, čo nedoprajú súkromie manželke, ktorá plače nad smrťou vlastného manžela či dieťaťa, a miesto toho sa silou-mocou snažia uverejniť fotografie tejto chvíle, ktorá by mala zostať súkromná, len aby ich videl celý svet a ukojil tak svoje zvrhlé chúťky?

Kostoly alebo spoločenské sály

„Všetka úcta vrcholí v úcte voči posvätnu. Cítime ju, keď vstupujeme do kostola. Ak sa to nestane, nevstupujeme vlastne do kostola, ale len do spoločenskej sály.” Zdieľať

V konečnom dôsledku však podľa otca Guardiniho „všetka úcta vrcholí v úcte voči posvätnu. Cítime ju, keď vstupujeme do kostola.“

Tu vidíme, ako veľmi je Guardini predstaviteľom nielen inej generácie (zomrel v roku 1968), ale i jasnejšieho chápania poriadku vecí. „Kostoly sa stavajú takýmto vznešeným a pôsobivým štýlom,” tvrdí, „aby nás ich priestor zasiahol, len čo doň vstúpime. Ak sa to nestane, nevstupujeme vlastne do kostola, ale len do spoločenskej sály.”

Dá sa s tým nesúhlasiť? Presne s týmto sa neustále stretávame: nemáme kostoly, ale spoločenské sály.

Veľkú časť viny na tomto odsvätení kostolných stavieb možno pripísať nešťastnému vplyvu knihy Prostredie a umenie v katolíckej liturgii z roku 1978 a jej ideologickej predchodkyni Architektúra v liturgii od Edwarda Sövika volajúcej po „návrate k ne-kostolu“: spoločenskej sále, ktorá sa dá použiť na akýkoľvek účel. Prostredie a umenie v katolíckej liturgii bolo známe tým, že opakovane kládlo dôraz na „činnosť zhromaždenia“ a kostol chápalo len ako „vonkajší plášť“ okolo neho. Väčšina z ustanovení tohto dokumentu sa zameriavala na službu pocitom, zážitkom a potrebám zhromaždenia.

Naozaj sa však stalo, že tieto predpísané zmeny slúžia týmto potrebám? Nepriniesla strata úcty voči svätému aj stratu rešpektu voči ľudskému? Priniesla zmena kostolov na spoločenské sály väčší rešpekt a väčšie ohľady voči ostatným ľuďom? Alebo priniesla strata úcty voči Bohu aj stratu rešpektu voči ľuďom, o ktorých sa hovorí, že sú stvorení „na Boží obraz“?


Romano Guardini: Škola cností, ktoré vedú k Bohu.

Pohodlie alebo úcta k božskému poriadku

Keď sme stratili posvätné priestory, kde „sa človek zdržiava toho, čo obvykle rád robieva, že si niečo privlastní a použije to na svoje vlastné ciele,” nestratili sme aj rešpekt voči dôstojnosti ostatných ľudí v ich vnútornej podstate – nevážime si ich len pre ich využitie, miesto toho, že sú tým, čím ich stvoril Boh?

Je z dlhodobého hľadiska naozaj lepší kostol, ktorý má uspokojiť modernú potrebu cítiť sa pohodlne – čiže „bezpečný priestor“ – ako ten, ktorý má vyvolať úctu voči poriadku reality presahujúcemu naše obmedzené chápanie našich potrieb, božskému poriadku, ktorý nemôžeme ovládať a sme povolaní usporiadať si život v súlade s ním – čiže „posvätný priestor”?

„Každá pravá kultúra sa začína tým, že človek odstúpi. Že sa nenatíska a neuzurpuje si, ale ponechá priestor, kde sa dá jasne vidieť osoba vo svojej dôstojnosti, dielo vo svojej kráse a príroda vo svojom symbolickom význame." Zdieľať

V starovekom Grécku bola údajne bohyňou zhromaždenia Themis, bohyňa božského poriadku. Bola to práve Themis, ktorá v gréckom sochárstve držala váhy spravodlivosti. Gréci chápali to, čo sme my už asi zabudli, že „zhromaždenie“ nikdy nemôže hľadieť len do svojho stredu. Vždy musí hľadieť hore a všímať si poriadok reality presahujúci bezprostredné vášne a momentálne potreby. Len hore dokážeme spoznať pravú Spravodlivosť a až keď sa staneme živým uskutočnením tejto Spravodlivosti, staneme sa naplno ľuďmi.

„Každá pravá kultúra,“ hovorí otec Guardini, „sa začína tým, že človek odstúpi. Že sa nenatíska a neuzurpuje si, ale ponechá priestor, kde sa dá jasne vidieť osoba vo svojej dôstojnosti, dielo vo svojej kráse a príroda vo svojom symbolickom význame."

V momente keď stratíme úctu voči Bohu, onedlho príde na rad príroda a osoby s takou nevyhnutnosťou, ako keď po dni prichádza noc.

Randall Smith
Autor je profesorom teológie na Univerzite sv. Tomáša v texaskom Houstone.

Pôvodný text: Reverence and Respectmedzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (CC BY 2.0).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo