História Katastrofa ponorky Kursk

Počas studenej vojny boli hlavným problémom sovietskeho námorníctva úderné zväzy amerických lietadlových lodí. Sovietsky zväz nemal adekvátne hladinové loďstvo, preto na boj s nimi vyvinul špeciálnu kategóriu ponoriek. Išlo o atómové ponorky vyzbrojené veľkými protilodnými riadenými strelami s plochou dráhou letu.

Američania na konci päťdesiatych rokov robili pokusy s protilodnými riadenými strelami Regulus, ktoré boli inštalované na niekoľkých ponorkách (USSs Growler, Grayback a Halibut), ale v ďalšom vývoji tejto kategórie ponoriek nepokračovali. Sovietske námorníctvo jednoducho nemalo dosť veľkých hladinových lodí, proti ktorým by tieto úzko špecializované ponorky mali byť nasadené.

Naopak, v sovietskom námorníctve bolo zavedených do výzbroje viacero typov ponoriek tejto kategórie (projekty 651, 659, 675, 670, 670M a 949). Vrcholom vývojového radu boli ponorky projektu 949A Antej (kód NATO Oscar II). Podmorský raketový krížnik (ako túto kategóriu ponoriek nazývajú Rusi) K-141 Kursk bol predposlednou ponorkou tohto typu zavedenou do výzbroje už ruského námorníctva v novembri 1994.

Aj na svet atómových ponoriek bol Kursk s dĺžkou 154 metrov a výtlakom takmer 24 000 ton obrom. Dva 190 MWe tlakovodné jadrové reaktory umožňovali ponorke pod vodou plávať rýchlosťou 32 uzlov (cca 59 km/h). Ponorka sa mohla ponoriť do hĺbky 520 metrov (medzná hĺbka až 600 m) a mohla zostať na mori bez doplňovania zásob 3 mesiace. Hlavnú výzbroj tvorilo 24 veľkých protilodných rakiet systému P-700 Granit. Okrem nich Kursk niesol tiež 24 torpéd, pre ktoré mal v nosovej časti šesť torpédometov. Dva kalibru 650 mm pre tzv. „tlsté“ torpéda a štyri klasické kalibru 533 mm.

Deväťdesiate roky boli pre postsovietske Rusko a obzvlášť pre jeho ozbrojené sily veľmi ťažkým obdobím. Krajina sa po rozpade ZSSR z postavenia superveľmoci prepadla do chaosu a brutálnej hospodárskej krízy. Kursk bol jednou z mála vojenských lodí, ktoré sa v tomto období podarilo dokončiť.

Stav ruského námorníctva VMF (Vajenno-Marskoj Flot) bol zúfalý. V dôsledku znižovania početných stavov museli tisícky dôstojníkov odísť do civilu. A ani tí, ktorí zostali, nemali isté, že dostanú svoju každomesačnú výplatu. Veliteľstvá útvarov sa nezriedka uchyľovali k tomu, že vojakov z povolania vyplácali v naturáliách, potravinami alebo iným spotrebným tovarom, ktoré získavali rôznymi spôsobmi od spriatelených tovární a miest.

V rámci VMF sa začal praktikovať bizarný systém patronátov, keď mestá alebo dokonca závody prispievali na údržbu lodí a platy posádok. Na oplátku lode bývali pomenovávané podľa svojich sponzorov. Ruské námorníctvo takto malo balistickú raketovú ponorku pomenovanú podľa oceliarní Severstaľ alebo diesel-elektrickú ponorku Alrosa nesúcu meno spoločnosti obchodujúcej s diamantmi.

Atómová ponorka K-141 Kursk pri plavbe na hladine, zdroj: mvestnik.ru

Aj za tejto situácie sa Kursku darilo udržiavať si povesť elitného plavidla. V lete roku 1999 ponorka vykonala bojovú plavbu do oblasti Stredozemného mora, ktorá sa dodnes považuje za jednu z najúspešnejších. Ponorka mala nespozorovaná preniknúť cez Gibraltár, priblížiť sa na dostrel svojich rakiet k americkej flotile operujúcej v Stredomorí a následne sa demonštratívne vynoriť. Pre demoralizované ruské ozbrojené sily to bolo veľké povzbudenie. Veliteľ ponorky, kapitán 1. stupňa (armádny ekvivalent plukovník) Gennadij Ljačin bol navrhnutý na najvyššie vyznamenanie, Zlatú hviezdu Hrdinu Ruskej federácie.

V máji 2000 vystriedal chradnúceho Borisa Jeľcina v kresle ruského prezidenta Vladimír Putin, ktorý pochádzal z tzv. silových štruktúr. Putin sa netajil tým, že ruským ozbrojeným a bezpečnostným silám chce vrátiť ich bývalú silu a prestíž. Na prvú polovicu augusta 2000 bolo ohlásené najväčšie námorné cvičenie od rozpadu ZSSR, ktoré malo celému svetu a najmä USA pripomenúť, že Rusko sa stále považuje za námornú veľmoc.

Na cvičení sa malo zúčastniť deväť veľkých hladinových vojnových lodí vrátane vlajkovej lode Severného loďstva, atómového raketového krížnika Pjotr Velikij (projekt 1144.2), šesť ponoriek (vrátane Kurska), deväť pomocných lodí, 22 lietadiel, 11 vrtuľníkov a 10 útvarov pobrežného delostrelectva a protivzdušnej obrany.

Kursk sa nehlási

Prvé dva dni cvičenia šlo všetko podľa plánu. Ráno 12. augusta Kursk úspešne odpálil na jedinú ruskú lietadlovú loď Admiral Kuznecov cvičnú raketu Granit a dopoludnia mal spolu s ďalšími ponorkami zúčastňujúcimi sa na manévroch podniknúť cvičný torpédový útok. Až do pol dvanástej cvičenie prebiehalo štandardne, akurát jedno z cvičných torpéd sa po odpale nepodarilo nájsť a vyloviť. To však bola maličkosť, ktorá sa z času na čas stávala.

Úlohou Kurska bolo vypustiť cvičné torpédo na samotnú vlajkovú loď. O pol dvanástej senzory krížnika Pjotr Velikij zachytili výrazný akustický impulz, ktorý mohol byť podvodným výbuchom. Vzápätí sa krížnik dokonca zachvel, keď na jeho trup narazila tlaková vlna. Zachytený akustický impulz si však so zachvením lode zatiaľ nikto nespojil. Keď sa na veliteľskom mostíku vlajkovej lode nachádzajúci veliteľ Severného loďstva admirál Vjačeslav Popov spýtal, čo ten záchvev znamenal, dostalo sa mu lakonickej odpovede, že bola zapnutá hlavná radarová anténa. Admirál sa viac nepýtal.

K plánovanému torpédovému útoku však vôbec nedošlo. Keď sa Kursk o 13.30 h (moskovského času), keď mal cvičný útok podľa plánu skončiť, neohlásil, do priestoru jeho predpokladanej polohy bol vyslaný vrtuľník. Ten však nič nezistil. K ďalšiemu plánovanému spojeniu malo dôjsť o 15.00 h. To už na mostíku vlajkovej lode začali byť niektorí dôstojníci znepokojení. Všetky lode nachádzajúce sa v predpokladanom priestore výskytu Kurska dostali rozkaz perimeter opustiť. Navonok si však nikto nepripúšťal obavy a admirál Popov odletel vrtuľníkom na pevninu, aby sa na druhý deň zúčastnil na tlačovej konferencii o práve končiacom sa úspešnom námornom cvičení.

K spojeniu s Kurskom však nedošlo ani o 17.30 h. To už náčelník štábu Severného loďstva admirál Mocak prikázal uviesť do stavu hodinovej pohotovosti (t. j. vyplávať do 60 minút od vydania rozkazu) záchrannú loď Michail Rudnickij a poslal do vzduchu hliadkové lietadlo Il-38. Opäť bezvýsledne. Hľadať Kursk bolo vyslané ďalšie lietadlo, jedna hladinová loď a ponorka, ktorá podobne ako Pjotr Velikij pred šiestimi hodinami svojimi senzormi zaznamenala podhladinový výbuch.

O 22.30 h vyhlásilo velenie Severného loďstva núdzový stav. O hodinu neskôr dostal veliteľ záchrannej lode Michail Rudnickij kapitán Teslenko rozkaz vyplávať na more. Do priestoru predpokladaného výskytu Kurska vplával aj Pjotr Velikij, ktorý sa pokúšal ponorku nájsť svojím výkonným sonarom.

Krátko po polnoci admirál Popov informoval ministra obrany Sergejeva, že námorníctvo stratilo kontakt s jednou ponorkou. Udalosť zatiaľ prezentoval ako nie vážnu a Sergejev presne v tomto duchu informoval prezidenta Putina. Ten sa aj na základe tohto hlásenia rozhodol zatiaľ neprerušovať dovolenku.

V noci telefonoval svojmu ruskému kolegovi americký minister obrany William Cohen. Ruské cvičenie monitorovali dve americké a jedna britská ponorka. Viaceré európske a americké seizmické stanice podmorský výbuch nielen zachytili, ale boli schopné ho presne lokalizovať a určiť jeho silu. Zo zachytených údajov Američania vyvodili, že ruskú ponorku musela postihnúť vážna nehoda. Minister Cohen a jeho britský kolega ponúkli ruskému námorníctvu pomoc. Minister Sergejev sa poďakoval a informoval Cohena, že práve sa rozbieha záchranná operácia, ale zatiaľ pomoc nepotrebujú.

Prezident Putin, admirál Popov a minister Sergejev tri mesiace pred haváriou počas prehliadky ponorky Karelija, zdroj: Wikimédia.org

Krátko pred piatou hodinou rannou 13. augusta echolot krížnika Pjotr Velikij zaznamenal na morskom dne anomáliu, ktorá mohla byť stratenou ponorkou Kursk. O deviatej hodine ráno dorazil na miesto Michail Rudnickij a jeho posádka začala pripravovať na ponorenie záchrannú miniponorku AS-34 (typ Priz). Prípravy zabrali niekoľko hodín. Ponorka bola spustená do mora až o pol šiestej večer.

O hodinu neskôr v hĺbke približne sto metrov doslova narazila na trup ponorky ležiacej na morskom dne. Morský prúd spôsobil, že miniponorka prišla do kontaktu s jednou zo skrutiek a horným stabilizátorom smerového kormidla. Poškodenie nebolo vážne, ale miniponorka sa musela vynoriť. Namiesto AS-34 šla pod vodu sesterská AS-32, ktorá však Kursk v tmavej vode s dohľadnosťou 3 až 5 metrov nedokázala nájsť. Ďalšie zdržanie spôsobilo, že na záchrannej lodi neboli náhradné elektrické akumulátory. Miniponorky preto po každom ponore museli čakať, kým sa ich batérie dobijú.

V priebehu nasledujúcich hodín bolo nezvratne potvrdené, že Pjotr Velikij naozaj zachytil na morskom dne bezvládne ležiaci Kursk. Ponorka sa nachádzala v hĺbke 108 metrov, s nulovým pozdĺžnym sklonom a priečnym náklonom cca 5 stupňov na pravobok.

Hydroakustici viacerých ruských lodí zachytili zvuky, ktoré považovali za SOS vyklepávané posádkou uväznenou v trupe ponorky. Neskôr sa vyjasnilo, že zvuky vydával akustický maják Kurska, ktorý sa mal v havarijnej situácii automaticky spustiť a uľahčiť tak nájdenie ponorky. No jednako sa chybná interpretácia zvukov stala v nasledujúcich hodinách príčinou zmätočného informovania o tom, že s posádkou ponorky je udržiavaný kontakt.

Zmätok, chaos a lži

V nedeľu ráno admirál Popov napriek tomu, že už vedel o havárii Kurska, na tlačovej konferencii novinárom tvrdil, že cvičenie prebehlo štandardne a v poriadku. To sa už námornou základňou Viďjajevo šírila správa, že Kursk leží na morskom dne. K ľuďom informácia unikla od jedného z radistov na vlajkovej lodi. Obyvateľom vojenského mestečka bolo jasné, že muselo dôjsť k havárii, pretože atómové ponorky (na rozdiel od diesel-elektrických) na dno bežne nesadajú. Znepokojení príbuzní sa zhromaždili v dôstojníckom dome, kde sa ich službukonajúci dôstojník márne snažil presvedčiť, že sa nič mimoriadne nedeje.

K prvému priznaniu, že s Kurskom nie je všetko v poriadku, sa ruské autority odhodlali až v pondelok dopoludnia 14. augusta. Oficiálne stanovisko však zatiaľ hovorilo o menších technických problémoch, pre ktoré ponorka sadla na morské dno. Oficiálne stanovisko tvrdilo, že s posádkou sa udržiava spojenie.

Okamžite sa začali rodiť fámy a verzie, čo sa stalo. Vrchný veliteľ VMF admirál Vladimir Kurojedov prišiel promptne s obvinením, že do Kurska narazila cudzia ponorka, ktorá sa pokúšala monitorovať prebiehajúce cvičenie. Vicepremiér Klebanov zase vyslovil názor, že ponorka narazila na mínu z čias 2. svetovej vojny a že posádka je pravdepodobne mŕtva. V spravodajskom éteri vzápätí vypukol chaos, keď jedna správa striedala druhú, aby tá bola vzápätí dementovaná alebo nahradená úplne protikladnou informáciou.

V Barentsovom mori sa medzitým posádka miniponorky AS-34 pokúšala pripojiť k záchrannému prielezu Kurska. Napriek opakovaným pokusom sa k na dne ležiacej ponorke pripojiť nedarilo. Pripojenie k núdzovému prielezu funguje tak, že záchranná miniponorka vybavená valcovou prechodovou komorou sa na mieste vyznačenom výrazným bielym kruhom doslova k trupu ponorky prisaje. Problém bol v tom, že AS-34 nedokázala na stykovacom leme núdzového prielezu vytvoriť dostatočné vákuum, ktoré by umožnilo z prechodovej komory vyčerpať morskú vodu.

Príčinou neúspešných pokusov o pripojenie mali byť deformácie vonkajšieho trupu Kurska, ale objavovali sa tiež tvrdenia, že skutočnou príčinou bola zanedbaná údržba gumených tesnení stykovacieho lemu prechodovej komory.

Záchranné práce začalo komplikovať aj počasie, ktoré sa v priebehu pondelka a utorka zhoršilo. Ruské lode neboli vybavené systémami automatického udržiavania polohy. Záchranné práce pokračovali, ale v obmedzenom režime. Na rozbúrenom mori došlo k ďalšiemu poškodeniu AS-34. Keďže AS-32 nebola vybavená prechodovou komorou, kapitán Teslenko vydal rozkať kanibalizovať z nej náhradné diely, aby AS-34 za každú cenu udržal plavby schopnú.

Briti opakovane ponúkali veleniu ruského námorníctva svoj podvodný aparát LR-5, ktorý dokonca promptne dopravili z Británie do Nórska a tam nalodili na záchrannú loď. Ruské velenie však stále trvalo na tom, že cudziu pomoc nepotrebuje.

V kultúrnom centre Viďjajeva sa medzitým odohrávali srdcervúce scény. Zúfalí príbuzní členov posádky Kurska sa pokúšali od zástupcov námorníctva a vlády získať aspoň nejaké informácie, ale stále narážali na hradbu vytáčok a lží. Do sveta unikli zábery, ako zúfalej matke jedného z námorníkov po tom, čo emotívne obvinila prítomných politikov a admirálov z klamstva a nezáujmu o osud jej syna, násilím vpichli do ruky sedatíva a vyviedli ju zo sály.

Prezident Putin dal vyhlásenie, v ktorom nešťastne zopakoval všetky mylné informácie o tom, ako ruské námorníctvo má všetko potrebné na záchranu posádky, ale záchranným prácam bráni počasie a že s posádkou vnútri ponorky je udržiavané spojenie. Skutočnosť bola taká, že Rusko síce malo vycvičených potápačov, ale nemalo ich ako k ponorke dostať a nemalo ani mobilné dekompresné komory a iné potrebné vybavenie.

Na Putina a celú ruskú vládu sa zniesla tvrdá kritika médií aj verejnosti za to, že napriek evidentnej vlastnej neschopnosti dostať sa do havarovanej ponorky Rusko stále odmieta zahraničnú pomoc. Pod tlakom verejnej mienky ruský prezident päť dní po tragickej havárii napokon pomoc ponúkanú Veľkou Britániou a Nórskom prijal. Nórski potápači sa mali pokúsiť otvoriť kormový núdzový prielez. Ruské velenie však Nórom zakázalo približovať sa k prove Kurska a zároveň si vymienilo, že dovnútra ponorky vstúpia výhradne ruskí potápači. Nórom sa to nepáčilo, ale aby sa zbytočne nestrácal čas, ruské podmienky rešpektovali.

Večer 19. augusta na miesto tragédie dorazila nórska loď Normand Pioneer s potápačmi a britskou miniponorkou LR-5 na palube. Záchranné práce sa začali na druhý deň ráno. Britská miniponorka urobila obhliadku trupu Kurska a zistila devastačné poškodenie jeho prednej časti. Nórski potápači sa krátko nato pokúsili otvoriť kormový núdzový prielez.

Napriek tomu, že ruskí špecialisti tvrdili, že vyrovnávací tlakový ventil treba otvoriť otáčaním proti smeru hodinových ručičiek, Nóri zistili, že sa otvára v smere. Otvorenie ventilu však ukázalo, že v ponorke je rovnaký tlak ako mimo nej, čo s definitívnou platnosťou znamenalo, že vnútri ponorky nikto neprežil. Po otvorení núdzového prielezu bola dovnútra ponorky spustená kamera. Jej objektív objavil už len vo vode sa vznášajúce mŕtve telá ruských námorníkov.

Núdzový prielez bol priúzky na to, aby cezeň prešiel potápač s výstrojom, preto nórski potápači vyrezali do trupu ponorky niekoľko otvorov, ktorými sa ruskí potápači mohli dostať do jej vnútra. Tí v nasledujúcich dňoch vyniesli z vraku 12 tiel a množstvo dokumentov vrátane lodného denníka. Vo vrecku veliteľa siedmeho odseku kapitán-poručíka Dmitrija Kolesnikova sa našiel papier s odkazom rodine a poznámkami zachycujúcimi posledné hodiny jeho života. Z nájdených poznámok vyplývalo, že v poslednom deviatom odseku ponorky žilo 23 mužov ešte niekoľko hodín po výbuchu.

Za tejto situácie sa desať dní po havárii Putin odhodlal k návšteve Viďjajeva a k stretnutiu s príbuznými obetí. Nekompromisné televízne kamery ukázali, v akých hrozných podmienkach v tom čase žili obyvatelia uzavretých vojenských mestečiek. Obraz zdevastovaného Viďjajeva sa príliš nelíšil od vojnou postihnutého čečenského mesta Groznyj. Aj na mnohé zvyknutí ruskí diváci boli zdesení zo záberov zanedbaného panelového domu a ošarpaného schodiska vedúceho k bytu veliteľa ponorky Ljačina.

Prezident Putin čelil výčitkám, že keby bola včas prijatá zahraničná pomoc, muži z deviateho odseku ešte mohli žiť. Situáciu ešte zhoršilo interview, ktoré poskytol známemu americkému novinárovi Larrymu Kingovi. Na otázku, že čo sa vlastne s ponorkou Kursk stalo, Putin s ľahkým úsmevom na perách odpovedal: „Ona utanula.“ (Potopila sa.) Vyznelo to veľmi cynicky a Putinova popularita sa prudko prepadla. Objavili sa špekulácie, že takto sa Putin pri moci dlho neudrží.

Riešenie situácie paradoxne ponúkla energická vdova po jednom z dôstojníkov. Podarilo sa jej dostať sa k admirálovi Kurojedovovi a z mosta doprosta mu povedala: „Môj muž mal pred povýšením, slúžiť v námorníctve mal ešte minimálne desať rokov. Vyplaťte mi jeho desať ročných platov, nech máme z čoho žiť!“ Kurojedov promptne informoval Putina a ten sa návrhu chytil.

V krátkom čase bolo vydané rozhodnutie, že každej rodine bude vyplatených desať priemerných ročných platov zahynuvšieho člena posádky Kurska.

Okrem toho im malo byť zabezpečené bývanie na ľubovoľnom mieste Ruska, kde sa rozhodli žiť, a osirelým deťom bolo garantované úplné vzdelanie na náklady štátu. Suma pomoci pre jednu rodinu predstavovala na ruské pomery astronomických 25- až 30-tisíc eur. Putin čelil kritike médií, že si tým kupuje mlčanie pozostalých, ale zafungovalo to. Verejnosť prijala Putinovo rozhodnutie o finančnej kompenzácii jednoznačne kladne.

Prezident Putin tiež veliteľa ponorky kapitána 1. stupňa Gennadija Ljačina posmrtne vyznamenal Zlatou hviezdou Hrdinu RF a ostatných členov posádky medailou Za statočnosť.

Vyzdvihnutie z hlbín

Druhým kľúčovým momentom, ktorý zachránil Putinovu reputáciu, bolo rozhodnutie vyzdvihnúť havarovanú ponorku z morského dna, aby pozostalí mohli pochovať svojich blízkych. Začiatkom roka 2001 sa rozbehla gigantická operácia. Projekt vyzdvihnutia havarovanej ponorky z dna Barentsovho mora vypracovali ruská konštrukčná kancelária Rubin, ktorá Kursk navrhla, a Námorný výskumný ústav akademika Krylova.

Samotné vyzdvihnutie dvadsaťtisíc ton vážiacej a ešte k tomu poškodenej ponorky bolo však nad možnosti ruského námorníctva. Preto boli k spolupráci prizvané holandské spoločnosti Mommoet Transportation BV a Smit Salvage a americká spoločnosť Halliburton.

Na účely vyzdvihnutia Kurska spoločnosť Mommoet špeciálne upravila pontónovú loď Giant 4, na ktorej bolo nainštalovaných 26 hydraulických zdvihákov vybavených tlmičmi. Tie mali zabezpečiť, že vyzdvihovaný vrak Kurska bude vždy vo vodorovnej polohe. Bol vyvinutý software, vďaka ktorému zdviháky dokázali kompenzovať aj účinky morských vĺn. So zdvihákmi boli spriahnuté špeciálne navijaky, ktoré mali zabezpečiť samotné vyzdvihnutie vraku. Od navijakov bolo vedených 54 zväzkov vysokopevných lán, na koncoch ukotvených k vnútornej konštrukcii ponorky. Dno pontónu bolo upravené tak, aby trup Kurska aj s vyčnievajúcou veliteľskou vežou do neho po vyzdvihnutí presne zapadol.

Pred samotným vyzdvihnutím bolo nevyhnutné vyriešiť dva základné problémy. Tým prvým bola výbuchom poničená predná časť ponorky, ktorá sa počas vyzdvihovania mohla zboriť a odtrhnúť od zbytku trupu. Okrem toho v prednej časti ponorky stále mohli byť poškodené nevybuchnuté torpéda. Preto bolo rozhodnuté predný odsek ponorky tesne pred veliteľskou vežou odrezať.

Spoločnosť Halliburton na tento účel adaptovala zariadenie pôvodne určené na podvodné rezanie potrubí podmorských ropovodov. Odrezanie torpédového odseku trvalo desať dní. Lano, na ktorom boli navlečené rezacie elementy (valce z nástrojovej ocele s povrchom pripomínajúcim plastickú mapu pohoria), sa niekoľkokrát pretrhlo, ale nebezpečná predná časť ponorky bola od zbytku vraku napokon úspešne oddelená. Po vyzdvihnutí trupu Kurska bolo to, čo zostalo na dne mora, ruským námorníctvom dôkladne zničené.

Pontónová loď Giant 4 vybavená zariadením na vyzdvihnutie vraku Kurska, zdroj: labverduyn.nl

Druhým zásadným problémom bolo zabezpečenie plynulého odlepenia vraku od dna. Morské dno je pokryté sedimentmi, ktoré fungujú ako lepidlo. Pokiaľ by pri vyzdvihovaní došlo k náhlemu odtrhnutiu ťažkého trupu od dna, následný ráz by mohol spôsobiť nielen roztrhnutie ťažných lán, ale tiež potopenie Giant 4. Preto bol vypracovaný zvláštny postup. Zdviháky mali najprv laná napnúť silou zodpovedajúcou polovici hmotnosti Kurska a potom sa zaťaženie malo postupne zvyšovať od kormy k prove. Ak by tento postup zlyhal, bol pripravený aj plán B. Pod kormu ponorky bolo položené oceľové lano, ktoré mali dva remorkéry pretiahnuť popod dno zničenej ponorky.

K vyzdvihnutiu došlo 8. októbra 2001. Po 15 hodinách od začiatku operácie bol Kursk pevne zachytený pod dnom Giant 4 a súlodie zamierilo k prístavu Rosljakovo. Okrem menších komplikácií spôsobených jesenným počasím šlo všetko hladko. Pred vplávaním do doku v Rosljakove museli byť k trupu Giant 4 pripevnené dva špeciálne navrhnuté plaváky. Ponor súlodia totiž dosahoval až 20 metrov, ale maximálny prípustný ponor pre dok bol 14 metrov. Dodatočné plaváky súlodie nadvihli a znížili jeho ponor na bezpečnú úroveň.

Po oddelení od Giant 4 a vyčerpaní vody z plávajúceho doku sa trup Kurska prvýkrát po viac než roku objavil nad vodou. Námorní zbrojári však najprv museli odstrániť zo šachiet na bokoch ponorky 24 rakiet Granit, a ako sa vzápätí ukázalo, zvnútra trupu aj veľké množstvo výbušniny z torpéd, ktoré síce nevybuchli, ale ich bojová náplň bola výbuchom rozmetaná po trupe ponorky.

Vyšetrovanie

Rozbehlo sa intenzívne vyšetrovanie. Inšpekčné a vyslobodzovacie tímy sa spočiatku mohli po ponorke pohybovať iba s dýchacími prístrojmi, pretože vnútorné priestory boli naplnené jedovatým oxidom uhoľnatým.

Z trupu ponorky bolo vynesených 103 tiel, ktoré boli postupne identifikované. Spolu s telami, ktoré boli z vraku vynesené ešte na morskom dne, sa podarilo identifikovať telesné pozostatky 115 členov posádky. Telá dvoch členov posádky a jedného civilného inžiniera nachádzajúcich sa v prvom odseku sa nájsť nepodarilo.

Biomedicínska expertíza tiel ukázala, že telá kapitán-poručíka Kolenikova a ďalších dvoch námorníkov z deviateho odseku boli obhorené. U ostatných námorníkov z deviateho odseku našli v pľúcach stopy oxidu uhoľnatého. Telá námorníkov z prvých piatich odsekov ponorky niesli stopy ťažkých polytráum a popálenín spôsobených explóziami.

Na základe vyšetrovania vládnej komisie vedenej vicepremiérom Iľjom Klebanovom a prokurátorom generálnej prokuratúry Vladimirom Ustinovom bola vypracovaná 130-zväzková správa, z ktorej bol však v auguste 2002 do tlače uvoľnený iba štvorstranový extrakt.

Na základe údajov z krížnika Pjotr Velikij a seizmických meraní poskytnutých nórskou vládou bolo konštatované, že na Kursku došlo k dvom explóziám. Prvý výbuch so silou 1,5 Richterovej stupnice nastal o 11.29 h, keď ponorka plávala v periskopovej hĺbke (cca 20 metrov). Výbuch malo spôsobiť 650 mm cvičné (t. j. bez bojovej hlavice) torpédo typu 65-76 PV „Kit“. Ako príčina výbuchu bola uvedená výrobná chyba – netesnosť zvarov nádrže peroxidu vodíka, ktorý tvoril jednu zo zložiek pohonnej zmesi torpéda. Pri kontakte prchavého peroxidu s bronzovými a mosadznými elementmi jeho vnútornej konštrukcie došlo k chemickej reakcii spojenej s intenzívnym vývinom tepla, čo viedlo k výbuchu torpéda v tom čase umiestneného v torpédomete číslo 4.

Po prvom výbuchu mala ponorka klesnúť na morské dno do hĺbky 108 metrov. Následný požiar v torpédovom odseku mal po 2 minútach a 14 sekundách priviesť k výbuchu ďalších 5 až 7, ale tentokrát už bojových torpéd. Druhý výbuch bol 250-krát silnejší a dosiahol hodnotu 4,2 Richtera. Výbuch odtrhol priečku oddeľujúcu odseky 1 (torpédový) a 2 (centrálny veliteľský) a vymrštil ju smerom dovnútra lode, kde došlo k deštrukcii priečok odsekov 3 (systémy podpory velenia) a 4 (ubytovací). Priečka odseku 5 (pomocné mechanizmy) sa vydula, ale výbuch vydržala. Lenže tlaková vlna spolu ohňom do odseku prenikla cez otvorenú ventiláciu a zabila aj jeho posádku.

Výbuch prežilo iba 23 členov posádky z odsekov 6 (reaktorový), 7 (predný turbínový), 8 (zadný turbínový) a 9 (elektromechanický/záchranný). Prežiť výbuch im umožnila mimoriadne odolná konštrukcia šiesteho odseku chrániaca jadrový reaktor. U veliteľa tohto odseku kapitán-poručíka Rašida Arjapova sa našiel druhý zápis vyškriabaný do obálky detektívky, ktorú mal práve rozčítanú. Na rozdiel od zápisu kapitán-poručíka Kolesnikova podlieha Arjapovov zápis dodnes utajeniu a ani to, že autorom zápisu je práve on, nebolo oficiálne potvrdené.

Podľa informácií, ktoré o Arjapovovom zápise unikli, sa jadrový reaktor pri druhom výbuchu odtrhol z amortizátorov, ale napriek tomu sa ho podarilo bezpečne odstaviť. Zápis má byť stále utajený preto, že obsahuje opis príčin zániku Kurska. Arjapov mal tiež písať o požiaroch, ktoré vypukli aj v odsekoch priamo výbuchmi nezasiahnutými. Požiare sa malo podariť dostať pod kontrolu, ale zápis poukazoval na závažné nedostatky v konštrukcii ponorky, ktorá bola opakovane prezentovaná ako vrchol ruského lodného staviteľstva.

Tých nedostatkov, či už v konštrukcii ponorky, alebo vo výcviku posádky, sa postupne objavilo viac. Už samotný fakt používania torpéda hnaného koncentrovaným peroxidom vodíka vzbudil mimo Ruska údiv. Ostatné námorníctva od tohto síce výkonného, ale súčasne pre svoju chemickú nestabilitu veľmi nebezpečného pohonného média ustúpili už na konci päťdesiatych rokov, po výbuchu na britskej ponorke HMS Sidon. Torpédo naložené na Kursk malo byť pritom už po exspiračnej lehote skladovania. Na palube ponorky bol tiež civilný pracovník výrobcu, ktorý bol zhodou okolností národnosťou Čečenec, čo hneď vyvolalo dohady o samovražednom teroristickom čine. Rodina aj kolegovia toto však rozhodne vylúčili.

Pre Kursk bola účasť na augustovom cvičení tak trochu z núdze cnosť. Od konca roku 1999 ponorka ani raz nevyplávala na more. Podľa predpisov VMF pokiaľ vojnová loď nevypláva na more deväť mesiacov, znižuje sa jej stupeň bojovej pripravenosti a posádka musí prejsť opakovaným výcvikom. V auguste 2000 do vypršania termínu zostávalo už len pár týždňov. Vyšetrovanie tiež konštatovalo, že posádka Kurska na cvičení bola v skutočnosti vyskladaná z posádok dvoch ponoriek a takmer tretinu námorníkov tvorili neskúsení nováčikovia.

Bolo zarážajúce, že posádka na svoju záchranu nepoužila žiaden z početných záchranných prostriedkov, ktorými bola ponorka vybavená. Ukázalo sa, že spodný poklop kormového záchranného prielezu sa nachádzal viac než 2 metre nad podlahou. Pred jeho otvorením bolo potrebné pomerne zložitou operáciou pod prielezom postaviť plošinu. To bolo v tme, chlade a v dôsledku stále sa zvyšujúceho tlaku vzduchu v odseku jednoznačne nad sily oslabených námorníkov.

Kapitán-poručík Kolesnikov a jeho muži sa o únik cez záchranný prielez ostatne ani nepokúsili. Prudká dekompresia pri vynorení zo stometrovej hĺbky by pre vyčerpaných a zranených námorníkov, ktorí navyše strávili niekoľko hodín v prostredí so zvýšeným tlakom, bola s najväčšou pravdepodobnosťou smrteľná. Nič by na tom nezmenili ani záchranné obleky, ktoré si posádka disciplinovane pri presune do deviateho odseku priniesla so sebou. Námorníci vedeli, že k havárii došlo doslova pod nohami celého Severného loďstva, predpokladali preto, že pomoc dorazí rýchlo, a rozhodli sa čakať. Kolesnikov vo svojom zápise uviedol, že s ohľadom na stúpajúcu vodu v odseku a počet náplní do núdzových vyvíjačov kyslíka vydržia nažive približne jeden deň.

Podľa výsledkov vyšetrovania však námorníci v deviatom úseku umreli už 12. augusta niekedy medzi 15.15 h (druhý Kolesnikovov zápis) a 19.28 h (závery pitvy). Umreli teda skôr, než sa vôbec začala záchranná operácia. Bezprostrednou príčinou ich smrti bol výbuch a následný požiar, ktorý vyvolala náplň vyvíjača kyslíka. Náplň pri jej vkladaní do vyvíjača v tme a chlade zrejme nedopatrením spadla do vody.

Výsledkom kontaktu náplne z hyperoxidu draselného s vodou bol výbuch, ktorý v odseku spotreboval všetok kyslík a zaplnil ho jedovatým oxidom uhoľnatým. Kapitán-poručík Kolesnikov a dvaja námorníci, ktorí spolu s ním manipulovali s náplňou, boli mŕtvi okamžite. Ostatní námorníci, ktorí pred výbuchom unikli pod vodu, umreli o pár minút neskôr po vdýchnutí jedovatých splodín výbuchu.

Ďalšou závažnou otázkou bolo, prečo sa automaticky neuvoľnila havarijná bója, ktorá vyplávaním na hladinu mala označiť miesto, kde sa nachádza ponorka. Bója je dokonca vybavená zariadením umožňujúcim komunikovať s posádkou. Vyšetrovanie prekvapivo zistilo, že bója bola zámerne zablokovaná. K tomu malo dôjsť ešte v roku 1999 počas plavby v Stredomorí. Stalo sa tak vraj z obavy, aby sa bója náhodne neuvoľnila a tak nechtiac neprezradila Američanom polohu ponorky skryto sa prikrádajúcej za ich flotilou. Po skončení plavby sa na zablokovanú bóju zrejme zabudlo.

Kto je vinný?

Prokurátor Ustinov prekvapivo uzavrel vyšetrovanie bez určenia vinníka s tým, že síce bolo zistených viacero pochybení, ale za haváriu, ktorá mala byť výsledkom súbehu nešťastných okolností, nenesie zodpovednosť nikto konkrétny. Závery vyšetrovacej komisie prakticky okamžite napadol jeden z jej členov, zástupca náčelníka štábu VMF pre vyzbrojovanie, viceadmirál Valerij Rjazancev. Admirál tvrdil, že výhovorkou na netesné zvary ide len o prehodenie zodpovednosti na výrobcu a pokus o odvedenie pozornosti od konštrukčných chýb ponorky a neporiadkov v námorníctve.

Admirál argumentoval, že keby príčinou výbuchu boli netesné zvary nádrže, únik peroxidu by sa prejavil už celé hodiny pred výbuchom a posádka by mala čas zareagovať – jednoducho torpédo urýchlene vystreliť. Nájdený lodný denník obsahoval posledný zápis vykonaný 15 minút pred explóziou a o problémoch s torpédom sa v ňom nepíše, hoci v poslednej rádiovej komunikácii s vlajkovou loďou, keď kapitán Ljačin o 9.40 h hlásil pripravenosť na odpálenie cvičného torpéda, jednou krátkou vetou mal zmieniť „menší problém s torpédom“.

Za príčinu prvého výbuchu admirál označil nedostatočnú vycvičenosť posádky, resp. to, že nebola riadne vycvičená v narábaní s torpédom typu 65-76. Admirál vyhlásil, že záznamy o torpédovom výcviku posádky boli dodatočne upravované a niektoré podpisy boli sfalšované.

Posádka Kurska, ktorá mala predstavovať elitu ruského námorníctva, za posledné tri roky v skutočnosti absolvovala jediné torpédové cvičenie. Pritom v roku 1997 sa cvičilo s úplne iným typom torpéda než s na manipuláciu podstatne náročnejším peroxidovým „tlstým“ torpédom typu 65-76, ktorým sa mal vykonať cvičný útok. Pred plavbou mal preto jeden z členov posádky zavolať svojho známeho torpédistu z inej ponorky, aby námorníkov z Kurska narýchlo vyškolil.

Systémy peroxidového torpéda vyžadovali natlakovanie vzduchom zbaveným nečistôt a zbytkov maziva pochádzajúcich z kompresora. Toto pri doplňovaní tlakového vzduchu večer 11. augusta nemalo byť dodržané. Podľa Rjazanceva malo v dôsledku nedostatočného výcviku pri nabíjaní torpéda dôjsť k poškodeniu kontaktného spínača, ktorý po zasunutí do torpédometu odisťuje pohonný systém torpéda a zabezpečuje spojenie torpéda s ponorkou.

Práve toto poškodenie malo spustiť masívny únik peroxidu a pri následnej reakcii peroxidu s mazivom a medenými komponentmi taký prudký nárast teploty, že obsluha torpédového odseku nedokázala dostatočne rýchlo zareagovať.

Torpédomety Kurska pritom boli konštruované tak, aby pri prípadnej explózii torpéda v nich smerovala energia výbuchu von z lode. Lenže tu výbuch jednoznačne šiel dovnútra lode, čo vedie k domnienke, že poklop torpédometu č. 4 zrejme nebol riadne uzavretý, resp. že posádka s torpédom z nejakého dôvodu po nabití ešte manipulovala.

Ponorky projektu 949A mali byť mimoriadne odolné. Boli navrhnuté tak, aby dokázali odolať priamemu zásahu nepriateľského torpéda. Mali prežiť zatopenie jedného z deviatich vodotesných odsekov a priestor medzi hydrodynamickým a tlakovým (5 cm vysokopevnej ocele) trupom bol konštruovaný tak, aby čo najviac pohltil energiu výbuchu. Na mieste bola preto otázka, ako bolo možné, že Kursk zničilo jedno cvičné torpédo?

Admirál Rjazancev poukázal na prax všeobecne tolerovanú pri torpédových streľbách. Pri výstrele dochádzalo v torpédovom úseku ruských ponoriek k prudkému zvýšeniu tlaku vzduchu, čo bolo pre posádky veľmi nepríjemné až bolestivé. Preto napriek uzavretiu vodotesných priečok medzi prednými odsekmi počas strelieb zostávali otvorené 49 cm široké ventilačné klapky. Tým sa nárast tlaku rozptýlil vo väčšom priestore.

Lenže práve cez tieto klapky tlaková vlna, oheň a výbuchové splodiny prvého výbuchu prenikli do druhého a tretieho odseku. Tam nachádzajúci sa kapitán Ljačin, jeho zástupca a obsluhy riadiacich systémov boli v okamihu mŕtvi alebo v bezvedomí. Preto Kursk nevyslal žiaden núdzový signál a nikým neriadený klesol na dno, kde po 134 sekundách došlo k druhému zničujúcemu výbuchu.

Keď prokurátor Ustinov podával prezidentovi Putinovi hlásenie o výsledkoch vyšetrovania, mal však k oficiálnej správe tiež priložiť správu viceadmirála Rjazanceva. Hoci spojitosť s katastrofou Kurska bola odmietnutá, v nasledujúcich mesiacoch bolo zo svojich postov odvolaných 12 admirálov vrátane veliteľa Severného loďstva admirála Popova a jeho náčelníka štábu Mocaka.

Niekoľko rokov po katastrofe bol urobený prieskum, čo si o katastrofe Kurska myslia obyvatelia Ruska. Tí jednoznačne (67 %) prisúdili vinu cudzej (rozumej NATO) ponorke, ktorá mala do Kurska naraziť, keď sa snažila sledovať ruské námorné cvičenie. Objavili sa dokonca rôzne fámy o poškodenej americkej ponorke v britských dokoch a náleze záchrannej bóje oranžovej farby, akú používajú ponorky NATO (ruské používajú červeno-biele). Nič z toho však nebolo preukázané.

Výsledok prieskumu bol pre ruské vedenie dosť nepríjemný. Ak by to bola pravda, znamenalo by to, že ruské námorníctvo fatálne nedokázalo zabrániť cudzej ponorke preniknúť dovnútra ruskej flotily necelých sto kilometrov od námorných základní. Ruské námorníctvo podľa svojho vlastného vyhlásenia dôkladne prečesalo plochu 5 km² okolo miesta havárie a preskúmalo každý fragment nájdený na dne. Nič z toho, čo bolo nájdené, cudzej ponorke nepatrilo.

V roku 2004 vyšetrujúci prokurátor Vladimir Ustinov, zjavne s požehnaním prezidenta Putina, vydal o havárii Kurska knihu, v ktorej zverejnil množstvo detailov nielen z oficiálneho vyšetrovania, ale aj zo správy viceadmirála Rjazanceva.

Keď v auguste 2005 došlo pri pobreží Kamčatky v hĺbke 190 metrov k uviaznutiu miniponorky AS-28, poučené ruské vedenie neváhalo a bez zdržania požiadalo o zahraničnú pomoc. Britská bezpilotná ponorka Scorpio, ktorú na Kamčatku dopravilo transportné lietadlo amerického vojenského letectva, dokázala miniponorku od sietí, v ktorých uviazla, uvoľniť, a ruských námorníkov na jej palube sa podarilo zachrániť.