Oľga Feldeková spomína na Milana Lasicu, opisuje ich posledné stretnutie a aj spoločné veselé momenty, ktorých má plné priehrštie.
Oľga Feldeková spomína na Milana Lasicu, opisuje ich posledné stretnutie a aj spoločné veselé momenty, ktorých má plné priehrštie.
Oľga Feldeková sa s Milanom Lasicom poznala takmer päťdesiat rokov. Pri našom stretnutí v centre Bratislavy z nej cítiť, že fakt smrti človeka, ktorého považovala za súčasť svojej rodiny, ešte nedokázala celkom prijať. V rozhovore spomína na ich posledné stretnutie, ktoré sa udialo len niekoľko hodín predtým, ako pán Lasica prijal posledný potlesk. Spomína na spoločné chvíle a napriek momentom smútku a dojatia odpovedá na otázky s úsmevom.
Milanova smrť je pre mňa obrovský šok. Keď sme sa v júni lúčili s televíznou sezónou a zistili sme, že pri natáčaní Sedmičky by sme sa mali stretnúť až v septembri, tak Milan povedal, že sa určite musíme vidieť už skôr. Poveril Eňu Vacvalovú a mňa, aby sme niečo zorganizovali a aby sme sa – my najbližší – stretli. Preto Eňa zorganizovala večeru.
Sedmičku robím už dvadsať rokov, najskôr v Markíze, potom v JOJ-ke a okrem toho sme chodili na zájazdy od Košíc až po Oravu, boli sme aj v Londýne či v Manchestri. Keď ste takto spolu niekoľko dní a okrem toho sa stretávate každý týždeň, tak to už ani nie je priateľstvo, ale rodina.
V sobotu večer, deň pred Milanovou smrťou, sme sa teda stretli ja, Eňa, Marián Leško a Milan Lasica. Ten najužší kruh. Spomínali sme na tých, s ktorými sme začínali, na to, koľko z nich už zomrelo. Stano Radič, Marián Geišberg, Marián Labuda, Stano Dančiak... Keď sme na nich spomínali, hovorili sme aj o tom, či existuje život po živote, či sú aj oni tam niekde...
Bola to uvoľnená diskusia. Predostrela som aj svoje názory na rôzne povery. Spomínala som na nebohého Janka Melkoviča, ktorý ma raz viezol v aute a po priechode pre chodcov nám prešla mníška. Hovorím mu: Janko, zastav! Ja vystúpim, lebo mníška prináša smolu. On na to: Odkiaľ to berieš? Mníška s taškou predsa prináša šťastie a táto mala tašku, tak načo by si vystupovala?! Potom som si uvedomila, že stretnúť mníšku bez tašky je skoro nemožné. Odvtedy sa z toho vždy teším.
Podobne ma zotrel Stano Radič. Išli sme na aute a upozornila som ho, aby nešiel cez okrúhle poklopy kanálov, lebo to nosí smolu. A Stano na to: Ty sa v tom vôbec nevyznáš, to je presne naopak. Smolu nosí štvorcový kanál, okrúhly nosí šťastie! (Úsmev.)
Potom sme sa na tej večeri v úzkom kruhu ešte bavili o tom, či je možné, že niekto dá po smrti o sebe vedieť...
Áno, boli to veselé debaty. Ja som tvrdila, že sa stáva, že po smrti sa niekto ozve. Oni sa smiali, no Milan Lasica hovorí: Oľa, máš pravdu, je to tak.
A potom sa stala tá fatálna vec. Na druhý deň som sa dozvedela, že Milan zomrel, a dozvedela som sa aj o tom, kedy presne sa to stalo.
Roky rokúce nám držala knižnica. A práve v tej hodine, keď Milan zomrel, nám celá tá knižnica spadla. Strašný rachot, všetky knihy sa rozsypali. Nevedeli sme vtedy, že Milan zomrel, a hovorili sme si, že to asi bolo zle priskrutkované. Keď som však dostala správu o smrti a dozvedela som sa, kedy presne sa to stalo, povedala som si: Ten Milan mi dal za pravdu.
Knihy sme doteraz nepozbierali... A to si ešte spomínam, že podobné to bolo, keď zomrel pred devätnástimi rokmi Julo. Vtedy nám presne v tej istej chvíli spadli hodiny.
Môj muž je veľmi racionálny a nepovažuje to za vážne, ale toto ho vzalo. Nič sa na to nedalo povedať, stalo sa to v tú istú hodinu a stalo sa to s niečím, čo nám roky držalo. Manžel uvažoval, že možno v človeku pri smrti ešte zostane nejaká posledná energia. A chodí sa lúčiť.
Ja neplačem, lebo mne to dlhšie dochádza. Stále si spomínam na Milana ako na jedného veselého, úžasného človeka a zostanú mi na neho len tie najmilšie spomienky z tých najveselších chvíľ.
U Ene sme sa bavili o smrti, a keďže som onkologický pacient a mám rôzne starosti, tak som sa Milana, ktorý tam prekvital zdravím, pýtala, či mi príde na pohreb. A Milanko hovorí: Samozrejme, že prídem, prednesiem ti aj reč a dokonca ju už mám napísanú. Opýtala som sa ho: A o čom budeš rečniť? A on: Nechaj sa prekvapiť... (Smiech.)
V tej našej debate vznikalo toľko veselých chvíľ... A správa o smrti bola rana pod pás. To je niečo, čo človek nevie stráviť len tak. A ja tomu stále neverím, aj keď všetko nasvedčuje, že je to naozaj tak.
Všetkých nás to čaká. Nik, kto sa narodil, tu nezostane večne, všetci tam pôjdeme. Keď zomrie niekto vzdialený, povieme si: No, taký je život. Keď zomrie niekto blízky, tak nás to zasiahne a rozmýšľame, že keby sme na sto percent vedeli, že druhý svet existuje, tak by sme neplakali a tešili sa, že nás tam čaká a že sa tam nasmejeme. Toto keby som ja na sto percent vedela, tak budem najšťastnejší človek na svete.
Bolo ich veľmi veľa. Život je však veľmi krehký a strašne krátky. Myslím, že by sme si nemali ubližovať. Nechcem však moralizovať. Keď Milan spieval pesničku Do batôžka, všetci ho za výkon vychválili. Ale on povedal, že tú pieseň nemá úplne najradšej, lebo moralizovanie nie je jeho parketa a je to mimo jeho povahy. Toto bol Milan. Nekádroval. A bol to hlavne človek slobodný. Vždy.
Navonok o tom nerozprával. Nikdy sa nesťažoval. Naopak, hovoril, že sa nemá na čo sťažovať.
Medzi nami to tak nebolo, poznali sme sa predsa skoro päťdesiat rokov. Mali sme taký vzťah, že som mu mohla povedať aj niečo, čo by sa mu nemuselo páčiť. Odo mňa by to prijal. Ale nikdy som nemala dôvod povedať mu niečo také. Niektorí ľudia o ňom hovorili, že bol uzavretý. Ale v istých chvíľach to bol ten najotvorenejší človek, akého si vieme predstaviť.
V poslednom čase to boli vnúčatá. Rodina bola pre neho najdôležitejšia. S Magdou mal pekný vzťah, dcéry miloval a vnúčatá ho úplne „vykoľajili“.
On si nemyslel, že umrie. Skôr rátal s tým, že nám ostatným pôjde na pohreb. Nemal sentimentálne reči. A hovoril veselo napríklad o tom, ako ho na ulici zastavil opitý človek a pýtal sa ho: Vy ste ten Satinský, alebo ten, čo umrel? (Smiech.) Aj Julo mu chýbal, ale nikdy o tom nerozprával sentimentálne, vždy spomínal na tie pekné a veselé chvíle...
Snažím sa. Jeho úroveň nedosiahnem, ale snažím sa.
Bolo to ešte znásobené. Keď sme sedeli pred nakrúcaním, tak sme sa tak smiali a zabávali, že sme si hovorili, že škoda, že to nenatočili, lebo to bolo ešte zábavnejšie ako v relácii. Keď nás maskérka prišla prepudrovať, tak Milan vždy povedal to isté: To najlepšie už máme za sebou.
A ja si teraz ukradnem túto jeho vetu a poviem – a už mám stisnuté hrdlo –, že po jeho smrti už máme to najlepšie za sebou. (Dlhé ticho.)