Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Tac Politika
16. júl 2021

Liberálne pokrytectvo

Keď Orbána nenazvú inak než len „ten zlý Maďar“

Orbán nie je svätec a jeho Maďarsko nie sú Periklove Atény. Ale kritika namierená naňho je často slepá.

Keď Orbána nenazvú inak než len „ten zlý Maďar“

Foto: TASR/Jaroslav Novák

Nedávno som obedoval s niekoľkými Slovincami a zisťoval som, aká je tu politická a kultúrna situácia. Vraveli mi, že Slovinsko je veľmi ľavicové. Moji hostitelia mi povedali, že po páde komunizmu väčšina aparátnikov a ich sietí zostala tam, kde bola, len sa teraz vydávajú za liberálnych demokratov. V krajinách bývalého sovietskeho bloku to nie je nič nezvyčajné. Ryszard Legutko, poľský filozof a štátnik, napísal o tom, ako to funguje v Poľsku. Vždy, keď v západných médiách čítate o výmene sudcov pravicovými vládami, majte na pamäti, že často ide o sudcov, ktorí sú ešte dedičstvom komunistickej éry.

Hovorili sme aj o tom, že konzervatívci sú v tejto krajine v menšine. Keďže ľavica vládne už tak dlho, má vedúce postavenie takmer vo všetkých inštitúciách občianskej spoločnosti, a keďže štátne financovanie súkromných inštitúcií je tu normálne, štátne peniaze idú na financovanie ľavicových kultúrnych organizácií. Len nedávno rozpútala tá maďarská aj ďalšie ľavice peklo kvôli rozhodnutiu maďarského premiéra Viktora Orbána presunúť veľkú časť verejných prostriedkov do kultúrnych a vzdelávacích organizácií kultúrnej pravice. Ľudia zvonka nechápu, že je normálne, ak štát dotuje kultúrne a vzdelávacie organizácie. Akurát, že takmer všetky ich má pod palcom ľavica a ľavicoví straníci to považujú za normálne.

Spolu s mojím priateľom a kolegom Johnom O'Sullivanom sme našim slovinským hostiteľom vysvetľovali, že v Spojenom kráľovstve aj v USA sú jedinými inštitúciami, v ktorých riadia veci konzervatívci, štátne inštitúcie. Keď sa nad tým zamyslíte, je to pozoruhodná vec. Ľavicové strany boli tradične vládnymi stranami, zatiaľ čo pravicové strany boli občianskymi stranami. To sa teraz viac-menej obrátilo.

Jednému konzervatívnemu spisovateľovi som tu spomínal, že niekoľko Maďarov mi povedalo, že keby Orbán nazariadil, aby viaceré maďarské médiá prevzali jeho priatelia a spojenci, v Maďarsku by konzervatívne médiá vôbec neexistovali — a to aj napriek tomu, že konzervatívni voliči tu majú väčšinu. Vždy, keď počujete ľudí z ľavice, ktorí sa dožadujú zásahu vlády, aby sa zaručila „spravodlivosť“ — teda rovnosť pre všetkých — pripomeňte im, že presne to Viktor Orbán urobil s maďarským mediálnym prostredím. Musím povedať, že mám vážne pochybnosti o tejto Orbánovej mediálnej operácii, ale ten monopol, ktorý má v médiách ľavica, najmä v takej malej krajine, akou je Maďarsko, moju kritiku zmierňuje. Myslím si, že Orbán je oveľa väčší realista, pokiaľ ide o svet, v ktorom ľudia z pravice skutočne žijú.

To nás privádza k tomuto článku v časopise The Atlantic o tom, že voľby v roku 2022 môžu byť poslednou príležitosťou zastaviť premenu Maďarska na Orbánovu autokraciu. Je to typické spravodajstvo, ktoré vidno v západných médiách: vôbec žiadny záujem pochopiť nuansy problémov, ktoré sú v hre. Všetko je to len o „tom zlom Maďarovi“. Ako som už opakovane povedal, ak prídete do Maďarska s otvorenou mysľou a strávite tam nejaký čas, možno neodídete s proorbánovskými myšlienkami, ale uvedomíte si, že situácia je tu veľmi veľmi odlišná od tej, ktorú vidíte v západných médiách.

Tu je z neho úryvok:

[Líder opozičnej koalície a budapeštiansky primátor Gergely] Karácsony mi prostredníctvom tlmočníka povedal, že opozičné strany dlho nedokázali prekonať svoje hlboké politické rozdiely. Až po treťom Orbánovom víťazstve za sebou v roku 2018, keď už bola jeho konsolidácia moci v plnom prúde, začali túto myšlienku brať vážnejšie.

V tom článku z časopisu The Atlantic sa nikde nedozviete, že súčasťou opozičnej koalície je aj strana Jobbik, ktorá bola ešte predvčerom otvorene antisemitská a ktorej niektorí lídri označovali maďarské hlavné mesto za „Judapest“. Prečo na to autor článku neupozorní? Alebo prečo sa nespýta Karacsonyho, ako on a ostatní ľavicoví politici ospravedlnili, že sa spojili s ľuďmi, ktorí otvorene nenávidia Židov? Neočakávam, že čitatelia Atlanticu sú Orbánovi naklonení, ale nemali by sa aspoň zaujímať o to, prečo je v Maďarsku po jedenástich rokoch pri moci stále populárny?

Faktom je, že v západných médiách je takmer nemožné písať o Orbánovi pozitívne. Jedna konzervatívna webová stránka si u mňa minulý týždeň objednala článok, v ktorom by som Orbána obhajoval. Hovoril som o jeho chybách, ale aj o tom, prečo je v najdôležitejších otázkach celkovo na správnej strane. Urobil som niekoľko požadovaných zmien, ale hlavný redaktor webovej stránky nakoniec aj tak článok nezverejnil. Sú veci, ktoré sa ani v „správnych“ pravicových kruhoch jednoducho nemôžu povedať nahlas. Hovorím vám to z vlastnej nešťastnej skúsenosti: nebuďte si takí istí, že môžete dôverovať konzervatívnym anglo-americkým publikáciám, že vám o Maďarsku alebo o európskej pravici vo všeobecnosti hovoria pravdu.

The Spectator (britský konzervatívny časopis, pozn. prekl.) našťastie medzi takéto periodiká nepatrí. Tu je fantastická odpoveď na ten patetický článok z Atlantiku od jeho publicistu Cockburna. Úryvky:

Cockburn len nedávno narazil na nový článok Yasmeen Serhanovej pre časopis The Atlantic s názvom „Autokratov odkaz“. Článok je o nepochopiteľnej zlobe maďarského premiéra Viktora Orbána. On je ten autokrat.

Orbán nestrká svojich oponentov do väzenia, nezakazuje politické strany ani nemanipuluje hlasy vo voľbách. Je to oveľa nebezpečnejší druh autoritára: taký, ktorý vyhráva voľby, ale verí zlým veciam.

A ďalej:

„Orbán nepostupuje podľa klasickej autoritárskej príručky, ktorá spočíva vo väznení opozičných politikov, zatýkaní novinárov alebo násilnom potláčaní protestov, ako je to často deje v Rusku alebo Bielorusku,“ píše Serhanová. Inými slovami, Orbán nie je autokrat. Je to len človek, ktorý vyhráva voľby.

Ako sa teda táto maďarská obluda previnila voči vznešenej bohyni demokracie? Nuž, Orbán rozšíril volebné právo a dal hlasovať väčšiemu počtu ľudí. Možno sa pýtate: „A nie je to dobré?“ Blázni! Orbán umožňuje etnickým Maďarom, ktorí žijú v zahraničí, hlasovať vo voľbách vo svojej vlasti. To je veľmi nedemokratické. Na rozdiel od toho, demokratické je prijať do krajiny desať miliónov ilegálnych prisťahovalcov a potom im udeliť amnestie s jasným cieľom prebudovať váš elektorát. Tak vyzerá posilnenie postavenia v praxi.

Cockburn v tomto duchu pokračuje a poukazuje na to, že veci, ktoré liberáli a progresívci na Orbánovi nenávidia, oni sami neustále robia:

Západné elity viac ako kedykoľvek predtým jednoducho stotožňujú demokraciu s vlastnou mocou. V čase, keď sa zdá, že moc Západu sa otriasa najviac v histórii, hovoria verejnosti, že demokracia znamená, že oni sú jedinou prijateľnou voľbou na vedúcu pozíciu v štáte. Kto tu teda skutočne ohrozuje demokraciu?

Prečítajte si celý článok tu.

Je to neuveriteľné, ako to všetko sedí. Patrick Deneen vo svojom poste na sociálnej sieti hovorí to isté:

Inzercia

Toto sú tí istí ľudia, ktorí neustále opakujú, že „demokracia“ je ohrozená. Dobre si všimnite, že keď hovoria „demokracia“, myslia tým „liberalizmus“. A skutočne veria, že by mal byť v spoločnosti zavedený použitím akýchkoľvek prostriedkov, aké len budu potrebné.

Komentoval tým správu agentúry Reuters, podľa ktorej výkonná riaditeľka Európskej únie Ursula von der Leyenová varovala Maďarsko, že musí zrušiť právne predpisy, ktoré zakazujú školám používať materiály, ktoré propagujú homosexualitu. V opačnom prípade bude čeliť plnej sile práva EÚ

Áno, Viktor Orbán bojuje a často vyhráva. Presne vie, akým ľuďom čelí. Vie, že keď hovoria o „demokracii“, nemyslia tým pluralizmus a rozmanitosť, ale woke autokraciu. Spýtajte sa sami seba: prečo sa Európska komisia môže takto vyhrážať Maďarsku len kvôli tomu, že jeho demokraticky zvolený parlament odhlasoval zavedenie určitých noriem v oblasti sexuálnej výchovy detí a detských médií? Ak sa to Maďarom — ktorí nie sú veľmi nábožensky založení, ale v sexuálnych otázkach sú spoločensky konzervatívnejší ako Západoeurópania — nepáči, môžu si budúci rok zvoliť niekoho iného. Európa by sa nemala starať do toho, ako Maďarsko vzdeláva svoje deti a ako reguluje ich vystavovanie pôsobeniu médií o nič viac, ako by sa malo Maďarsko starať o to, ako to robí ktorákoľvek iná európska krajina.

V USA sme svedkami toho, ako woke oligarchovia, ktorí riadia veľké korporácie, podkopávajú demokraciu tým, že hrozia ekonomickými trestami štátom, ktorých zákonodarcovia hlasujú za sociálnu politiku, ktorá sa im (oligarchom) nepáči, hoci táto politika nemá s podnikaním vôbec nič spoločné. Títo oligarchovia sa nezodpovedajú žiadnym voličom, a predsa využívajú svoju obrovskú ekonomickú moc na boj proti demokracii, keď sa im demokratické výsledky nepáčia. Je to celé podvod a spôsob, akým EÚ a západné médiá zaobchádzajú s Orbánovým Maďarskom, odhaľuje, o čo v skutočnosti ide.

Americkí konzervatívci by mali spozornieť. Keby by som mohol, vykričím to do celého sveta: Orbán nie je svätec a jeho Maďarsko nie sú Periklove Atény. Určite ho možno kritizovať, tak ako každého politika. Ale kritika namierená naňho je často slepá. Mali by ste to vedieť. To, čo sa deje v Maďarsku, má veľa spoločného s tým, ako ľavica doma v Amerike manipuluje konzervatívcov.

V článku v časopise The Atlantic citujú prominentného orbánovho liberálneho kritika Petra Kreka, ktorý premiéra ostro odsudzuje. S Krekom som robil rozhovor začiatkom tohto leta. Je to akademik a naozaj inteligentný človek. Bol mi sympatický. Povedal som nášmu spoločnému priateľovi, že by som sa rád porozprával s Orbánovým kritikom, ktorý nie je hysterický a on mi odporučil Kreka. Bola to dobrá voľba. Počas rozhovoru s ním som sa veľa naučil. Ale ako som už spomínal, jedna vec, ktorú Kreko povedal na začiatku nášho rozhovoru, bola, že nenávidí Orbánovu vládu za to, že zakázala manželstvá homosexuálov a adopcie detí homosexuálmi. Povedal však tiež, že nároky na práva transrodových osôb sa mu až tak nepozdávajú. Povedal som mu, že toto bol všeobecný liberálny názor v USA pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi.

Na konci nášho rozhovoru povedal, že napriek všetkým problémom s Orbánovou vládou môže ešte stále stáť vo svojej prednáškovej sále v Budapešti a hovoriť, čo chce, a nemusí sa obávať odvetných opatrení zo strany štátu. Podotkol som, že to isté platí aj v USA: štát vás nebude obťažovať. Ale ak by ste v prenáškovej sále povedali, že sa plne zastávate práv homosexuálov, ale práv transrodových osôb ani veľmi nie, študenti by vás za to bezpochyby odsúdili a nahlásili by vás vedeniu vysokej školy. Vedenie by vás pravdepodobne vyhodilo a vaše meno by bolo v americkom akademickom prostredí tak pošpinené, že by ste tam už možno nikdy nepracovali. Takže sa pýtam, kto je slobodnejší? Akademik v Orbánovom Maďarsku alebo akademik v Bidenovej Amerike? Ak ste sociálny konzervatívec, je pravdepodobné, že by ste radšej žili v Orbánovom Maďarsku ako v Európe Ursuly van der Leyenovej. Ale to sa z čítania správ západných médií nedozviete ani náhodou.

Túto otázku si nikdy nepoložil nikto zo západných médií. Jednoducho predpokladajú, že Maďarsko musí byť fašistický alebo aspoň fašizmu naklonený štát. Vôbec nemajú záujem skúmať, v čom sú maďarský život a kultúra slobodnejšie ako americký život a kultúra. Ak by to urobili, museli by čeliť vlastnému ľavicovému neliberalizmu. A to je viac, ako dokážu zvládnuť.

Doplnenie. Peter Kreko mi napísal:

Spomínam si aj na našu príjemnú diskusiu s Rodom Dreherom začiatkom júna. Rozhovor sa mi naozaj páčil a bol som rád, že nás náš spoločný priateľ zoznámil. Našli sme veľa vecí, na ktorých sme sa zhodli, a tiež veľa takých, na ktorých sme sa zhodli, že sa nezhodneme. Vždy sa však rád rozprávam s inteligentnými ľuďmi, ktorých názory sú odlišné od mojich. Musím tu však uviesť niekoľko poznámok, aby som objasnil svoj postoj.

Rod mal pravdu v tom, že som kritizoval Orbánovu vládu za odmietanie homosexuálnych manželstiev a adopcií homosexuálmi (nepoužil som však slovo „nenávisť“) – ale aj za rétoriku vlády voči hnutiu LGBTQ, ktorá sa riadi príručkou Andrzeja Dudu. Homofóbne nariadenie maskované ako „zákon na ochranu detí“, ktoré medzitým vstúpilo do platnosti — a ktoré je z hľadiska sexuálnej výchovy reštriktívnejšie ako ruský originál — môj kritický názor len posilnilo. Nespomínam si však, že by som počas celej diskusie povedal niečo proti „právam transrodových osôb“. Čo máme vlastne na mysli, keď hovoríme o právach transrodových osôb? Je to diferencovaná otázka s mnohými aspektmi. Ale keď hovoríme o konkrétnych bodoch tejto záležitosti, jasne som nesúhlasil napríklad s vládnym zákazom legálnej zmeny pohlavia, ktorý v roku 2020 schválil parlament.

A áno, v článku sa správne uvádza, že som povedal, že môžem slobodne učiť na štátnej univerzite. Samozrejme, že moja univerzita má vo svojom etickom kódexe jasne vysvetlené svoje hodnoty a hranice profesionálnej etiky. Počas rozhovoru som však tiež povedal, že mám šťastie a že moja univerzita, ELTE, je výnimočná. Je to jedna z posledných univerzít, ktorá neprešla procesom transformácie, ktorým nedávno prešla väčšina maďarských univerzít. Počas tohto procesu sa univerzity dostali pod súkromné financovanie a do ich vedenia postavili správne rady. V týchto správnych radách sedia vládni stúpenci a úradujúci politici – čo je nebezpečný krok proti akademickej slobode. Aj vzhľadom na to, že vláda vyhnala CEU (Central European University - Stredoeurópska univerzita, pozn. prekl.) z krajiny a poprední mienkotvorní lídri financovaní vládou sa vyjadrujú, že západné univerzity nie sú v Maďarsku vítané, vidíme, že štát v istom zmysle naozaj predstavuje hrozbu pre akademickú slobodu – aj keď ja osobne to nezažívam.

Povedal som tiež, že počas môjho ročného pobytu v Spojených štátoch, kde som počas Fulbrightovho štipendia vyučoval na univerzite v Indiane, a počas asi desiatky hosťovských prednášok na iných amerických univerzitách a vysokých školách som sa nestretol s prejavmi cancel culture. To, samozrejme, neznamená, že neexistujú, a myslím, že sme sa s Rodom zhodli na tom, že slobodu prejavu na univerzitách treba brániť pred hrozbami prichádzajúcimi z akejkoľvek strany.

Vážim si, že Peter napísal, a ak som jeho názory nejakým spôsobom skreslil, ospravedlňujem sa. Vypočujem si záznam nášho rozhovoru ešte raz, aby som zistil, čo presne povedal o transgenderizme. Chystal som sa napísať článok na základe toho rozhovoru, ale ešte som sa k tomu nedostal. Teraz je vhodný čas, aby som svoj zámer uskutočnil.

Krátené. Pôvodný text vyšiel v The American Conservative. Uverejnené so súhlasom redakcie. Preložila T. Sedláková.

Rod Dreher je redaktor časopisu The American Conservative. V minulosti bol prispievateľom a redaktorom New York PostThe Dallas Morning NewsNational ReviewSouth Florida Sun-SentinelWashington Times a Baton Rouge Advocate. Rodove komentáre boli uverejnené okrem iných publikácií v The Wall Street JournalCommentaryWeekly Standard, Beliefnet a Real Simple a bol hosťom v NPR, ABC News, CNN, Fox News, MSNBC a BBC. S manželkou Julie a s ich tromi deťmi žije v Baton Rouge v štáte Louisiana. Napísal päť kníh: The Little Way of Ruthie Leming (Malá cesta Ruthie Lemingovej), Crunchy Cons (Chrumkaví konzervatívci), How Dante Can Save Your Life (Ako vám Dante môže zachrániť život), The Benedict Option (Benediktova voľba) a Live Not by Lies (Neži v lži).

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame