Rod Dreher Prečo by konzervatívci mali Maďarsku venovať väčšiu pozornosť

Čitateľov, ktorí sú už unavení z môjho ospevovania Maďarska, určite poteší, že po príchode domov do USA sa množstvo mojich príspevkov o Maďarsku dramaticky zníži. Ale nateraz pri nich ešte ostaneme.

Myslím si, že najdôležitejším aspektom toľko diskutovanej cesty Tuckera Carlsona do Maďarska, je to, že mnohých amerických konzervatívcov, ktorí buď o tejto krajine nikdy nepočuli, alebo prvoplánovo prebrali myšlienku, že je to „fašistická“ krajina, podnieti, aby Maďarsku venovali viac pozornosti. (Nota bene – včera sme v Ostrihome diskutovali s Petrom Krekom, jedným z najznámejších liberálnych kritikov Orbánovej vlády. Peter z pódia povedal, že nech sú jeho a moje politické názory akokoľvek rozdielne, obaja sa zhodneme, že je absurdné označovať Maďarsko za „fašistické“. Takže ak sa vám táto myšlienka zdala z mojich úst príliš čudná a nepravdepodobná, tu ju máte od budapeštianskeho profesora, ktorý verejne kritizuje Orbána a jeho stranu Fidesz.) 

V každom prípade, minulý týždeň som v časopise The Spectator uverejnil článok, v ktorom som vyjadril opatrný potlesk Orbánovi, keď som zdôvodňoval význam maďarského lídra pre anglo-americký konzervativizmus.

S potešením som si prečítal článok novinára New York Times Bena Novaka, ktorý žije v Budapešti, o Carlsonovej návšteve Maďarska. Na rozdiel od hlúpeho článku jeho kolegu Jamella Bouieho, ktorý opísal festival mládežníckej kultúry a hudby v Ostrihome, na ktorom vystúpili Carlson, Kreko, Dreher a mnohí ďalší – vrátane ľavičiarov – ako „konferenciu krajne pravicových aktivistov,“ Novakov článok bol objektívny. Opäť, neprekáža mi, že ľudia kritizujú Maďarsko a Viktora Orbána, ale to, že táto kritika je buď často vedená zlým úmyslom, alebo úplne nesprávna.

Ross Douthat sa vo svojom stĺpčeku v Timesoch vyjadruje ku kontroverzii, ktorá momentálne sprevádza Maďarsko. Väčšinu času sa snaží liberálnym čitateľom novín vysvetliť, prečo niektorí americkí konzervatívci považujú Orbána za hodného pozornosti. Tu sú úryvky:

V tejto prebiehajúcej diskusii, ktorú vyostrila nedávna návšteva Tuckera Carlsona v Budapešti, ma zaujal postreh Davida Fruma z časopisu The Atlantic. Je to ostrý kritik pravicového pobláznenia Orbánom. V rámci svojho vlákna na Twitteri, ktoré dokumentuje korupciu v Orbánových najužších kruhoch, Frum napísal: „V roku 2016 som navštívil Maďarsko. Znova a znova som bol svedkom gesta, o ktorom som si myslel, že z Európy navždy vymizlo: ľudia sa otáčali, aby skontrolovali, kto ich počúva, skôr než sa sklonili, aby niekomu niečo pošepkali. Báli sa o svoju prácu, nie o život, ale predsa...“

To je príležitosť zamyslieť sa nad obavami, ktoré motivujú Američanov sledujúcich Maďarsko, naľavo aj napravo. Na jednej strane je tu strach, že trumpovský populizmus jedného dňa získa dostatočnú moc na to, aby sa jeho kritici museli začať báť o svoje živobytie. Na druhej strane je tu obava, že progresivizmus už túto moc v Spojených štátoch má a že to, čo Frum opisuje hrozivými slovami – opatrný rozhovor sotto voce (taliansky výraz pre pošepky, potichu, pozn. prekl.) – je dôležitou súčasťou amerického života už teraz.

To je kľúčový postreh, ktorý Douthat dokazuje príkladmi. Tucker Carlson vo svojom včerajšom prejave v Ostrihome citoval tweet Anne Applebaumovej, ktorá vymenovala svoje hlavné výhrady voči Orbánovmu Maďarsku – a poukázal na to, že veci, za ktoré Applebaumová Maďarsko odsudzuje, sa týkajú aj woke hnutia v Amerike.

Douthat pokračuje:

Prípadne môžete tento strach dokumentovať tým, že budete sledovať stále sa predlžujúci zoznam ľudí, ktorých kariéra stroskotala pre prehrešky proti progresívnym normám. (Často sú to skôr neortodoxní liberáli než konzervatívci, pretože konzervatívci sú v elitných inštitúciách zriedkaví a pre ideologických presadzovateľov menej zaujímaví.) Ďalej môžete tento strach vidieť, keď pozorujete atmosféru odsudzovania a ponižovania v rôznych kultúrnych priestoroch, od akademických časopisov cez právnické fakulty až po vydavateľský priemysel. Alebo aj len v každodenných rozhovoroch s americkými profesionálmi z akejkoľvek sféry: za posledných pár rokov som počul vety typu „hovor potichu“ alebo ich písaného ekvivalentu „nešír ďalej tento e-mail“ viac ako za celý svoj predchádzajúci dospelý život.

Tento strach sa líši od strachu, ktorý Frum spozoroval v Maďarsku, v tom zmysle, že v Spojených štátoch sa nikto nebojí kritizovať vládu. Trend cenzúry je v Amerike organickejší a poháňa ho zložitý vývoj vo vyšších vrstvách meritokracie a zavádzajú ho súkromné korporácie a ideologickí dozorcovia, ktorých tieto korporácie čoraz viac zamestnávajú. Ak je toto ľavicový mccarthyizmus, chýba mu Joe McCarthy: Keby ste sa dostali do vnútornej svätyne progresivizmu, nenašli by ste tam chichotajúcu sa Kamalu Harrisovú, ale skôr prázdnu miestnosť.

Pre každého, kto je na nesprávnej strane nových pravidiel myslenia a reči, je však absencia McCarthyho postavy len malou útechou. Nech už je Viktor Orbán akokoľvek skorumpovaný, môže prehrať nasledujúce voľby, ak roztrieštená opozícia zostane jednotná. Ale akú inú vládnucu ideológiu môžete voliť v americkej spoločnosti, kde sa aktuálna ideológia už rozliezla do všetkých škôl a profesijných cechov, do jej konsolidovaných médií a technologických mocností?

Medzi „roztrieštenú opozíciu“ patrí aj krajne pravicová maďarská strana Jobbik, ktorá síce v posledných rokoch zmiernila svoje postoje, ale v čase svojho vzniku bola skutočne fašistickou stranou s otvorene neonacistickými členmi. Maďarská ľavica zatína zuby a formálne sa spája s Jobbikom, pretože jedine tak môžu poraziť Orbána. Lenže tieto veci sa len tak ľahko nedočítate v príspevkoch od Američanov, ktorí sa tvária, že o Maďarsku vedia všetko, všakže? Poukazovať na to, že skutočná krajne pravicová strana v Maďarsku je v koalícii s ľavicou, im nehrá do karát. Ale je to pravda.

Neverím ani tomu, že Frum v Maďarsku takýto strach zacítil. Žil som tam tri a pol mesiaca a veľa som sa rozprával s ľuďmi, ktorí nemajú radi Orbána ani Fidesz a nemali problém o tom hovoriť, ani keď som im spomenul, že som na stáži v think tanku, ktorý dostáva finančné prostriedky od maďarskej vlády. Keď som začiatkom leta robil rozhovor s Petrom Krekom, povedal mi o skutočne nechutnej kampani týkajúcej sa obťažovania, ktorej ho vystavili provládni ľudia.

Nech to bolo akokoľvek odporné, ide o rovnakú vec, s akou sa stretáva väčšina kontroverzných ľudí vo verejnom živote v Amerike. Kreko mi vtedy povedal, že vo svojej prednáškovej sále môže o vláde hovoriť, čo chce, a nemusí sa obávať, že by mu niekto ublížil. Kreko nemá dôvod o tom klamať. Ale pozor, od Bena Novaka som počul príbeh o konkrétnej verejnej osobnosti, ktorej vláda skomplikovala život po tom, ako začala verejne kritizovať Orbána. Verím, že sa to pravdepodobne z času na čas stáva. Ale jednoducho neverím, že Frumov opis v tom tweete je výstižným vyjadrením života v Maďarsku tých ľudí, ktorí sú proti vláde Fideszu.

V každom prípade, Douthatova argumentácia hovorí o dôležitom dôvode, prečo sa americkí konzervatívci zaujímajú o Orbána. Sledujeme, ako sa v Amerike vzmáha mäkká totalita, pretože čoraz viac ľudí je nútených mlčať a žiť v strachu, že niečo, čo povedia alebo čomu veria, urazí kompetentných a bude ich to stáť prácu.

Jedna moja známa zo západnej Európy mi v Ostrihome, ktorý minulý víkend navštívila kvôli festivalu, rozprávala o tom, ako sa jej akademická kariéra skončila, pretože na svojej univerzite spustila petíciu odsudzujúcu cancel culture. Priatelia a kolegovia sa obrátili proti nej. Nazvali ju „fašistkou“ – veru tak – za to, že sa postavila za slobodu prejavu! V takomto šialenom svete si to žijeme.

Ďalší môj priateľ akademik, ktorého som stretol v Ostrihome, sa ocitol v hroznej situácii na svojej americkej univerzite. Jeden jeho duševne chorý študent ho falošne obvinil z „transfóbie“ (strach alebo hnev pociťovaný voči trans ľuďom, pozn. prekl.) a teraz ho postavili pred tribunál, ktorý je podľa jeho slov postavený na prezumcii viny. Vážne uvažuje o odchode do dôchodku, pretože nedokáže pracovať v podmienkach, v ktorých sa obvinenie z radov privilegovaných znevýhodnených považuje za prezumptívny dôkaz viny.

Takéto príbehy pribúdajú ako huby po daždi. A konzervatívni americkí politici proti tomu nerobia nič alebo len veľmi málo. Väčšina z nich o tom ani nechce hovoriť, pravdepodobne zo strachu, že ich nazvú fanatikmi. A môže sa stať, že vzhľadom na povahu nášho systému sa legislatívne nebude dať veľa urobiť. Ide o to, že naši pravicoví politici sedia a sledujú, čo všetko sa v Amerike deje, a väčšinou mlčia. Jeden z tých, ktorí tak neurobili, Donald Trump, väčšinou len hovoril a konal len málo.

Tu je ešte jeden úryvok z Douthata:

Iným sa to však zdá ako naivná forma kultúrnej kapitulácie: Ako keby ste povedali scenáristovi, ktorý sa ocitol na čiernej listine Hollywoodu: „Hej, choď si založiť vlastné filmové štúdio.“ To je súčasť toho, prečo sa niekto ako Orbán stáva príťažlivou osobou pre amerických konzervatívcov. Nejde len o jeho protiimigračný postoj alebo morálny tradicionalizmus. Jeho zásahy do maďarského kultúrneho života, útoky na liberálne akademické centrá a zvýšené výdavky na konzervatívne ideologické projekty vnímajú ako príklady toho, ako by politická moc mohla obmedziť vplyv progresivizmu.

Určitá časť tohto impulzu je správna. Bolo by dobré, keby americkí konzervatívci lepšie vedeli, ako oslabiť vplyv Silicon Valley či Ivy League a prinášali viac kultúrnych projektov, do ktorých by chceli investovať súkromnú energiu aj verejné peniaze.

Ale spôsob, akým tento impulz rýchlo viedol konzervatívcov tolerovať korupciu, či už v ich maďarskom romániku na diaľku, alebo v manželstve s Donaldom Trumpom, hovorí o zásadnom nebezpečenstve pre kultúrnych outsiderov. Keď niekde existuje dopyt po alternatíve k utláčateľsky sa javiacemu ideologickému zriadeniu, no máte relatívne malú kapacitu na to, aby ste ju vybudovali, najľahšia cesta často nevedie k obnove, ale k podvodu.

Už viackrát som písal o tom, že Orbán nám imponuje, pretože lepšie ako naši vlastní politici chápe, proti akému hroznému šialenstvu stojíme. Minulý týždeň Tucker Carlson napísal článok o Chrisovi Chanovi, transsexuálovi, ktorý sa zmenil z muža na ženu a ktorého uväznili po tom, ako na verejnosť unikli podrobnosti, v ktorých opisoval sex so svojou matkou v pokročilom veku. Toho úchyláka chceli poslať do ženského väzenia, no pobúrenie donútilo štátne orgány, aby ho umiestnili medzi mužov.

Genderová ideológia, ktorá ovládla Demokratickú stranu a väčšinu amerických inštitúcií, to vyžaduje. Abigail Shrierová napísala v denníku Wall Street Journal o nebezpečenstve, ktorému čelia väzenkyne v kalifornských väzniciach, v ktorých sú podľa zákona umiestňované osoby s penismi vydávajúce sa za ženy spolu s biologickými ženami. Shrier poukazuje na to, že ak Kongres schváli zákon o rovnosti – ktorý Snemovňa reprezentantov ovládaná demokratmi už schválila a o ktorom prezident Biden povedal, že ho podpíše, ak prejde Senátom –, toto šialenstvo sa stane zákonom krajiny.

Ak by Američania pochopili, čo sa skutočne deje, mali by námietky? Médiá o tom hovoria len zriedka, však? Nuž, Viktor Orbán a jeho strana nedávno prijali zákon, ktorý túto hroznú ideológiu zakazuje v maďarských školách, ktoré navštevujú neplnoletí. V Amerike by sme to nemohli urobiť kvôli prvému dodatku k ústave, ale o to nejde. Ide o to, že Orbán je ochotný zaujať tvrdé postoje, ktoré sú potrebné na to, aby si jeho krajina zachovala zdravý rozum pred útokom woke bláznov.

Ak sa to Maďarom nepáči, nemusia ho voliť. Ako zdôrazňuje Ross, my Američania nemôžeme prestať voliť súkromné inštitucionálne kultúry, ktoré nám vnucujú wokeness. Je však načase, aby sa americkí konzervatívni politici – tí, ktorí chcú skutočne vládnuť namiesto toho, aby viedli hlúpe reči – vážne pozreli na Maďarsko a zistili, aké ponaučenie pre nás vyplýva z Orbánovho vládnutia.

Keď Douthat spomína „podvod“, v Orbánovom prípade má na mysli vážny problém korupcie spojený s jeho vládou. Toto som napísal v tom článku v Spectatore:

Za tri mesiace, čo žijem v Budapešti, som mal nespočetné množstvo rozhovorov s ľuďmi, z ktorých mnohí chcú v budúcoročných voľbách voliť Fidesz a ktorí sa sťažujú, že Orbánova vláda je príliš zhovievavá ku korupcii. Tieto neoficiálne tvrdenia potvrdzuje aj nedávny prieskum mimovládnej protikorupčnej organizácie Transparency International, ktorý ukázal, že 69 % Maďarov sa domnieva, že korupcia vo vláde je v ich krajine veľkým alebo veľmi veľkým problémom.

Aby sme boli spravodliví, priemer Európskej únie je podľa Transparency International 62 %, čo je síce deprimujúce, ale zároveň to stavia vysoké maďarské číslo do priaznivejšieho kontextu. Okrem toho je korupcia poľutovaniahodným dedičstvom komunizmu, ktoré postihlo všetky krajiny bývalého sovietskeho bloku. Tým však, samozrejme, nechcem korupciu popierať. Jeden západný diplomat mi povedal, že zatiaľ čo Američania a Európania sa v stredoeurópskych krajinách sústreďujú na problémy kultúrnych vojen, korupcia predstavuje oveľa väčší problém.

Taxikár, ktorý ma dnes viezol na budapeštianske letisko, mi povedal, že má plné zuby tolerovania korupcie zo strany Fideszu, ale že má v úmysle voliť túto stranu aj na budúci rok, pretože neverí, že by opozícia dokázala kompetentne riadiť krajinu. Podľa toho, čo som sa dozvedel toto leto v rozhovoroch s Maďarmi, je to bežný názor. Iní majú názory podobné jednej mladej žene, s ktorou som pred niekoľkými týždňami sedel v Budapešti v taxíku: ani jej sa nepáči vysoká korupcia, ale povedala mi, že morálna a intelektuálna korupcia, ktorá prichádza zo Západu spolu s hnutím woke, je deštruktívnejšia.

V tom má pravdu. Radšej by som mal čestnú vládu ako nečestnú, ale ak by som si mal vybrať medzi skorumpovaným prezidentom, ktorý odmeňuje svojich kumpánov, a prezidentom, ktorý nie je skorumpovaný, ale ktorého administratíva prestala vo federálnych dokumentoch používať slovo „matka“ a namiesto toho ho nahradila slovom „rodiaci ľudia“ – nuž, to nie je ťažká voľba. Spoločnosť môže prežiť Hueyho P. Longa, ale nemôže prežiť stratu významu slova „matka“.

Zdá sa, že Viktor Orbán to chápe. Zato naši americkí republikánski lídri zrejme nie.

Väčšina kritiky namierenej na Tuckera Carlsona za jeho obdiv k Orbánovmu Maďarsku je dosť hlúpa. Mnohí ľudia kritizujú Maďarsko bez toho, aby si uvedomili, že veci, ktoré na Maďarsku nenávidia, existujú v blízkej podobe aj v Amerike (v tomto videu z jeho ostrihomského prejavu Tucker nahlas prečítal tweet Anne Applebaumovej a presne poukázal na „úplný nedostatok sebareflexie“ týchto kritikov). Hovoria veci ako: „Maďarsko je relatívne chudobné. Prečo chcú títo konzervatívci priniesť orbánovstvo do Ameriky? Aby sme boli chudobní aj my?“

Tucker sa v závere svojho prejavu v Ostrihome s takýmto podpichovaním vyrovnal skutočne dobre. Poukázal na to, že nikto z nás, ktorí sa zaujímame o Maďarsko a chceme sa od neho niečo naučiť, nemá záujem preberať konkrétne maďarské politiky a transplantovať ich do Ameriky. Maďarská história, kultúra a ľudia sú veľmi odlišní od tých amerických a Tucker Carlson by aj tak nebol spokojný s maďarskými zákonmi o zbraniach alebo s agresívnym spôsobom, akým Orbánova vláda reagovala na covid. O to však nejde.

Ide o to, že Maďarsku vládne premiér a strana, ktorej prioritou je obrana suverenity krajiny, jej tradícií, spôsobu života a morálneho konzervativizmu, a to napriek tomu, že je neustále napádaná zo strany EÚ, globalistov a progresívcov. Vedie ju zvolená vláda, ktorá je jednoznačne proti hnutiu woke a ktorá, ako Carlson naznačil vo svojom vysielaní minulý týždeň, sa pozerá na kultúrnu revolúciu, ktorá zachvátila Spojené štáty a západnú Európu, a nechce sa na nej zúčastniť.

Orbán opakovane povedal, že ak iné krajiny chcú mať iný prístup k výchove svojich detí (a k iným veciam), je to, samozrejme, ich právo. Ale nech Maďari rozhodujú o tom, čo sa deje v ich vlastnej krajine. Maďari nie sú proti EÚ; sú proti tomu, aby EÚ prekračovala svoj mandát a pokúšala sa vnútiť ľavicovú kultúrnu revolúciu krajinám, ktoré o ňu nestoja.

Maďarsko je pre amerických konzervatívcov dôležitým príkladom, pretože nás núti uvedomiť si, že štát je jediným prostriedkom, ktorý nám zostal na obranu pred tými, ktorí nami a našimi inštitúciami pohŕdajú a chcú nás prinútiť, aby sme sa podriadili mäkkej totalite. Pre amerického konzervatívca vychovaného v Reaganovej ére je to čertovsky ťažké pochopiť, ale taká je pravda. Tak ako k úlohám kráľa patrilo chrániť ľud pred drancovaním šľachty, v súčasnej ére ľavicového ovládnutia amerických inštitúcií (vrátane armády!) je štát jediným prostriedkom, ktorým my konzervatívci môžeme uplatniť moc v našej vlastnej sebaobrane.

Cocburnov stĺpček v The Spectator sa nedávno pustil do liberálnych kritikov Maďarska. Tu sú úryvky:

Prebuďte sa všetci! Demokracia je opäť v ohrození.

Cockburn len nedávno narazil na nový článok Yasmeen Serhanovej pre časopis The Atlantic s názvom „Autokratov odkaz“. Článok je o nepochopiteľnej zlobe maďarského premiéra Viktora Orbána. On je ten autokrat.

Orbán nestrká svojich oponentov do väzenia, nezakazuje politické strany ani nemanipuluje hlasy vo voľbách. Je to oveľa nebezpečnejší druh autoritára: taký, ktorý vyhráva voľby, ale verí zlým veciam.

Orbán je dominantnou politickou silou v Maďarsku od roku 2010, keď jeho strana Fidesz ovládla voľby tak výrazne, že získala nadpolovičnú väčšinu, ktorá jej umožnila prijať novú ústavu (čo sa aj stalo; nahradila tú z čias komunizmu). Nadpolovičná väčšina je skutočne výrazná prevaha. Serhanová upozorňuje, že je nelegitímne a nespravodlivé získať toľko kresiel, keď Fidesz vyhral iba o 18 bodov.

„Orbán nepostupuje podľa klasickej autoritárskej príručky, ktorá spočíva vo väznení opozičných politikov, zatýkaní novinárov alebo násilnom potláčaní protestov, ako sa to často deje v Rusku alebo Bielorusku,“ píše Serhanová. Inými slovami, Orbán nie je autokrat. Je to len človek, ktorý vyhráva voľby.

Cockburn ďalej vymenúva veci, za ktoré americká ľavica Orbána kritizuje, a potom ukazuje, že tie isté veci sa dejú aj v liberálnej Amerike – ale im je to jedno alebo to dokonca nazývajú dobrom. Cockburn pokračuje:

O to tu nakoniec naozaj ide. Pre transatlantickú skupinu prestala „demokracia“ znamenať „vládu prostredníctvom ľudových volieb“ a namiesto toho znamená stále užší súbor neoliberálnych priorít. Ak sa vzopriete niektorej z týchto priorít, opustíte demokraciu a prijmete „konkurenčné autoritárstvo“, ako to paradoxne formulovala Serhanová. Na druhej strane, pre neoliberálov je prijateľná prakticky akákoľvek taktika, ak sa uskutočňuje v mene „zachovania demokracie“.

Keď Orbán vymenúva členov svojho Najvyššieho súdu, je to jednoznačne taktika „nabaľovania“. (V súdnictve táto taktika znamená zvyšovanie počtu sudcov, aby sa zmenil ideologický profil súdu – napríklad liberálno-konzervatívny a nemusela sa meniť ústava, pozn. prekl.) Minulú jeseň Serhanovej kolega Adam Serwer otvorene vyzval na „nabaľovanie“ Najvyššieho súdu, aby sa zachránila demokracia.

Keď majú nezávislé médiá v Maďarsku problém nájsť inzerentov, ide o „mäkkú autokraciu“. Ale keď najpopulárnejšia TV relácia v Amerike nemôže nájsť žiadnych inzerentov okrem predajcu vankúšov, to je korporátna Amerika, ktorá stojí proti nenávisti.

V roku 2019 sa denník Washington Post sťažoval, že maďarská volebná komisia zamietla sťažnosti z „formalistických dôvodov“, ale o rok neskôr noviny vôbec nevyrušilo, keď Najvyšší súd v Pensylvánii vyradil Stranu zelených z volieb za to, že namiesto zaslania čestného vyhlásenia poštou ho poslala faxom.

Tri drvivé volebné víťazstvá v spravodlivom hlasovaní nie sú demokraciou, ak vláda následne zakáže manželstvá homosexuálov, ale nevolený Najvyšší súd, ktorý v celoštátnom meradle nariadi manželstvá homosexuálov pomerom hlasov 5 : 4, je presne to, čo si Kleisthenes (aténsky politik, ktorý predstavil viaceré reformy o demokracii, pozn. prekl.) predstavoval pred 2 500 rokmi.

Západné elity viac ako kedykoľvek predtým jednoducho stotožňujú demokraciu so svojou vlastnou mocou. V čase, keď sa zdá, že sa západná moc otriasa viac ako kedykoľvek predtým, hovoria verejnosti, že demokracia znamená, že oni sú jedinou prijateľnou voľbou. Kto tu teda skutočne ohrozuje demokraciu?

Ako som už minule spomínal, je čoraz ťažšie vyhnúť sa záveru, že liberalizmus, ako sme ho poznali, je naozaj mŕtvy a že pred nami stoja dve možnosti: ľavicový neoliberalizmus a pravicový neoliberalizmus. Ja by som radšej žil v klasickom liberalizme, ale táto voľba nie je na nás, však? Problémom americkej ľavice je, že to, čo robí, nepovažuje za neoliberalizmus. Problémom veteránov pravice establišmentu je, že sa buď zmierili s dominanciou ľavicového neoliberalizmu, alebo že si dávajú Murti-Bingovu pilulku. Čo to je? Vysvetlil som to pred niekoľkými rokmi.

Dynamiku tohto javu nazval poľský disidentský spisovateľ Czesław Miłosz vo svojej klasickej štúdii o poľských intelektuáloch počas komunizmu V zajatí mysle (The Captive Mind) „pilulkou Murti-Bing“. Tento pojem pochádza z dystopického románu Stanisława Witkiewicza z roku 1927, v ktorom ázijská armáda obsadí Poľsko a podmaní si jeho obyvateľov čiastočne tým, že im podáva tabletky na potlačenie úzkosti zo situácie, v ktorej sa ocitli. Z knihy V zajatí mysle:

Witkiewiczovi hrdinovia sú nešťastní, pretože nemajú vieru a nevidia zmysel svojej práce. Táto atmosféra úpadku a nezmyselnosti sa rozprestiera po celej krajine. V tom období sa v mestách objavuje množstvo podomových obchodníkov, ktorí predávajú tabletky Murti-Bing. Murti-Bing bol mongolský filozof, ktorému sa podarilo vyrobiť organický prostriedok na prenos „filozofie života“. Táto Murti-Bingova „filozofia života“, ktorá predstavovala silu čínsko-mongolskej armády, bola obsiahnutá v tabletkách v mimoriadne zhustenej forme. Človek, ktorý požíval tieto pilulky, sa úplne zmenil. Stal sa pokojným a šťastným.

Podľa Miłosza poľskí intelektuáli, ktorí kapitulovali pred komunizmom a sovietskou vládou, požili pilulku Murti-Bing. To bolo to, čo robilo ich život znesiteľným. Nedokázali sa pozerať na realitu, pretože ak by si naplno uvedomili, čo sa v ich krajine skutočne deje, bolesť a šok by pre nich boli príliš veľkým utrpením.

Dobre, zosumarizujem to. Nechcel som si nechať ujsť stĺpček Rossa Douthata bez toho, aby som k tomu nedodal niekoľko poznámok. Zmysel týchto poznámok je jednoducho takýto: ak chceme my konzervatívci vystavať účinný politický odpor voči mäkkej totalite, ktorá ovláda našu krajinu, potom budeme musieť mať agresívne, kompetentné a národné konzervatívne vedenie, ktoré sa nebude brániť zásahom do ekonomiky v záujme spoločného dobra.

Najlepším príkladom takejto taktiky vo svetovom meradle je v súčasnosti Viktor Orbán. Ak ho však budeme naozaj nasledovať, nechcem, aby sa jeho tolerancia voči korupcii preniesla do Ameriky. Nechcem, aby sa všetky jeho zákony a politiky opakovali v USA. Amerika nie je Maďarsko. Ale ani Maďarsko nie je Amerika a ja si vážim Orbána za to, že bráni maďarský charakter, maďarské zvyky, maďarskú suverenitu, maďarské tradičné rodiny a maďarské národné záujmy proti diktátorským pokrokovým tyranom z bohatých krajín, ktorých spoločnosti sa nám rozpadajú pred očami.

S výnimkou poľského vedenia, o ktorom neviem takmer nič, je Viktor Orbán jediným západným lídrom, ktorý chápe, že (nielen) Európa čelí civilizačnej kríze, a je odhodlaný ju riešiť najlepšie, ako vie, s využitím politickej moci. Môže, pravdaže, zlyhať, ale pravda je taká, že ak naozaj zlyhá, pocítime to v nasledujúcich desaťročiach všetci a nebude to nič príjemné.

UPDATE: Jeden čitateľ mi napísal:

Pokiaľ viem, význam Orbána sa podobá významu Jordana Petersona. Jordan Peterson nevyčistí akademický chrám od SJW (Social Justice Warriors – progresívni aktivisti a bojovníci za práva menšín, najmä rodových, etnických a rasových, pozn. prekl.), ale jeho príklad by sme mali v akadémii nasledovať. Povedzme, že v takom roku 2015 by bolo veľmi ľahké cítiť sa v akadémii uprostred všetkého toho SJW chaosu jednoducho stratení. Vtedy sme ešte celkom nevedeli, že nás ovládne tak dôkladne, až sa to nebude dať spochybniť, ale liberáli a konzervatívci starej školy vedeli, že sa pohybujeme na tenkom ľade.

Ako na to reagovať? Je to ako byť na novom území bez mapy, niekto ho musí vyznačiť. Peterson to urobil za mňa a ja som sa naučil niečo o tom, ako sa presadiť v akademickom svete ako disident. Videl som, ako by to vyzeralo, akej kritiky by sa mi dostávalo a ako by som na to mohol správne reagovať.

Jordan Peterson mi umožnil efektívnejšie si načrtnúť možnosti, vyskúšať rôzne scenáre a ísť do nepríjemných situácií s menšou úzkosťou, pretože to všetko nebolo nové, ale tak trochu známe. Videl som Petersona vášnivo diskutovať so študentmi a dokonca aj so zákonodarcami a to teda bola silná káva.

Myslím si, že možno práve to vy a Tucker vidíte v Orbánovi: človeka, ktorého treba v tejto vojne napodobňovať. Konzervatívci v Amerike sú úbohí. Sú ako stratené deti. Že Frum je konzervatívec? Dajte pokoj, veď ten chlap je Judáš Iškariotský. Vyrastal som medzi pracujúcimi demokratmi, v opovrhovaní republikánmi z vidieckych klubov, investičnými obchodníkmi a neokonzervatívcami. Ale teraz, keď volím republikánov kvôli sociálnym otázkam, sa môj úsudok nezmenil. Je to mŕtve drevo.

Orbán je príkladom, ktorý môžu napodobňovať štátnici ako DeSantis.

UPDATE 2: Ben Sixsmith vo svojom newsletteri súcitne píše o náklonnosti amerických pravičiarov k Maďarsku, ale:

Varujem konzervatívcov pred hľadaním miesta s dokonalým politickým a spoločenským usporiadaním. To, čo ľavičiarov priťahovalo na Kubu, do Venezuely a podobne, bola predstava, že ich hodnotám sa niekde darí, aj keď doma zlyhali. Samozrejme, myslím si, že pravicové myšlienky bývajú lepšie ako ľavicové. Ale impulz, ktorý sa skrýva za ideologickým turizmom, predsa len môže zastierať skutočné podmienky v danej krajine.

To povedal dobre. Snažil som sa čo najstručnejšie poukázať na realitu korupcie v Orbánovom Maďarsku a zároveň zdôrazniť, že to nie je nič špecifické pre neho, ale skôr endemické v krajinách bývalého komunistického bloku. Ľavicová vláda, ktorú Orbánova strana nahradila, bola skorumpovaná. Ak ho na budúci rok nahradí ľavicová koaličná vláda, aj tá bude pravdepodobne skorumpovaná.

Ako rodák a súčasný obyvateľ štátu Louisiana vás môžem ubezpečiť, že niektoré politické zriadenia neznášajú, ale tolerujú veľkú mieru korupcie, najmä ak vláda rieši iné veci, na ktorých im záleží. Huey P. Long bol neuveriteľne skorumpovaný, ale staral sa o chudobných. To neznamená, že korupcia nie je dôležitá alebo že by sa proti nej nemalo bojovať. Chcem tým len povedať, že Louisiana nie je Minnesota a Maďarsko nie je Spojené kráľovstvo – ale všetko sú to krásne miesta na život. Ako som už naznačil v predchádzajúcich textoch, ľudia majú rôzne štandardy pre korupciu.

Jedna mladá žena z Budapešti mi povedala, že nenávidí finančnú korupciu vo svojej krajine, ale myslí si, že nie je taká zlá ako morálna korupcia, ktorá by podľa nej prišla s normalizáciou západoeurópskej ortodoxie vo veciach LGBT v jej krajine. To je voľba, pred ktorou bude stáť ona a jej krajania na budúci rok. Nesnažím sa tvrdiť, že jedna voľba je lepšia ako druhá (hoci si, samozrejme, myslím, že je), ale jednoducho poukázať na to, že rôzne národy si cenia rôzne veci.

Uvedomujem si, že som videl len Budapešť a krásne malé mestá Ostrihom a Györ. Taxikár, ktorý ma v nedeľu viezol na letisko (je to váhavý volič Fideszu; má plné zuby korupcie, ale nedôveruje schopnosti opozície vládnuť), poukázal na krásne lesy, cez ktoré sme prechádzali, a na šťastné, prosperujúce dediny na budapeštianskych predmestiach. „Vy však nevidíte chudobné dediny,“ povedal. „Na krajnom východe krajiny sú ľudia veľmi chudobní. Veľmi chudobní.“

Počas môjho pobytu som býval v centre Pešti. Bolo to krásne – nie nóbl, ale krásne. Napriek tomu sa okolo obchodu s alkoholom za rohom môjho bytu zdržiavali opilci. Nikoho neohrozovali, ale vyzerali ako zombie. Niekedy spali na chodníku. To vidno v každom veľkom americkom meste. Spomínam to tu len preto, lebo nechcem, aby ste mali dojem, že Maďarsko je spomínaná utópia Bena Sixsmitha. Nie je to ani nijaká špinavá diera, ani raj. Ale kto by vôbec chcel, aby to tak bolo? Tucker Carlson aj ja sme povedali, že sme Američania a máme radi svoju krajinu – ale že v Maďarsku je veľa vecí, ktoré treba milovať a obdivovať – napríklad sa od Maďarov môžeme ako americkí konzervatívci nechať poučiť o tom, akým politickým smerom by sa mal uberať americký konzervativizmus.

Krátené. Pôvodný text vyšiel v The American Conservative. Uverejnené so súhlasom redakcie. Preložila T. Sedláková.

Rod Dreher je redaktor časopisu The American Conservative. V minulosti bol prispievateľom a redaktorom New York Post, The Dallas Morning News, National Review, South Florida Sun-Sentinel, Washington Times a Baton Rouge Advocate. Rodove komentáre boli uverejnené okrem iných publikácií v The Wall Street Journal, Commentary, Weekly Standard, Beliefnet a Real Simple a bol hosťom v NPR, ABC News, CNN, Fox News, MSNBC a BBC. S manželkou Julie a s ich tromi deťmi žije v Baton Rouge v štáte Louisiana. Napísal päť kníh: The Little Way of Ruthie Leming (Malá cesta Ruthie Lemingovej), Crunchy Cons (Chrumkaví konzervatívci), How Dante Can Save Your Life (Ako vám Dante môže zachrániť život), The Benedict Option (Benediktova voľba) a Live Not by Lies (Neži v lži).