Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Tac Kultúra
03. apríl 2021

Dobrý život počas pandémie

Čo nás môže naučiť „stratená generácia“, ktorá sa nestratila

Čo nás americkí vyhnanci v povojnovom Paríži môžu naučiť o plnohodnotnom živote v krušných časoch.

Čo nás môže naučiť „stratená generácia“, ktorá sa nestratila

Pamplona, Španielsko, leto 1926. Gerald Murphy, Sara Murphyová, Pauline Pfeifferová, Ernest Hemingway a Hadley Hemingwayová. Zdroj: Wikimedia Commons

Jedna verzia príbehu hovorí, že Ernest Hemingway to počul od Getrudy Steinovej, ktorá to počula od istého francúzskeho majiteľa autoservisu. „Vy všetci ste perdue, (stratená) generácia,“ povedal jedného dňa svojmu mechanikovi a Steinová to zachytila, pretože stála obďaleč. Bola hlavou parížskej komunity amerických umelcov v dvadsiatych rokoch.

Nebola spokojná s opravou svojho Forda – Modelu T. To bol dôvod, prečo majiteľ autoservisu svojho podriadeného – veterána prvej svetovej vojny – takto odsúdil. Skaza, ktorú priniesla vojna, otriasla vierou veteránov v tradičné hodnoty, ako sú služba a svedomitosť, čím skompromitovala ich spoločenskú užitočnosť. Aspoň tak si majiteľovo nepodložené obvinenie vysvetlila Steinová a neskôr ho namierila aj proti ďalšiemu veteránovi, ktorému v živote chýbal zmysel a cieľ – svojmu priateľovi Hemingwayovi a tiež proti jeho pochybným kamarátom.

Hemingwayovi sa to zdalo výstižné a použil ho ako epigraf k svojmu takmer autobiografickému románu z roku 1926 – Slnko aj vychádza. Táto kniha nielen naštartovala jeho kariéru, ale zapísala do histórie aj samotný epigraf a ľudí, ktorí s ním súviseli.

Vďaka Hemingwayovi sa nám termín stratená generácia dnes spája skôr so spisovateľmi ako s vojakmi, a to najmä s americkými vyhnancami v povojnovom Paríži. Okrem literatúry sú známi svojím pitím, manželskou neverou a večným súperením vo svojej tvorbe. Ak by sme išli do detailov, stratená generácia odkazuje na malú skupinu vysťahovalcov, ktorá sa okrem Hemingwaya skladala z ďalších spisovateľov, ako sú F. Scott Fitzgerald, John Dos Passos, Archibald MacLeish a Gerald a Sara Murphyovci – nekonvenčný pár, ktorého najväčšia zručnosť nespočívala v písaní, ale v „žití plnohodnotného života“.

Murphyovci prišli do Paríža presne pred 100 rokmi a onedlho nato objavili na francúzskej riviére idylické miesto a spravili z neho základňu, ktorú nazvali Villa America. Práve tu stratená generácia popíjala, opaľovala sa a vytvárala priateľstvá, niekedy aj na celý život. Sara Murphyová spomína, že to bol čas, keď človek „miloval svojich priateľov a chcel ich vidieť každý deň“.

Tá láska postupne vyvrátila Steinovej tvrdenie o tom, že stratenej generácii chýba cieľ. Napriek svojim osobným problémom a nevhodnému správaniu nachádzali zmysel v priateľstvách a v písaní. Keďže súčasná generácia sa tiež snaží dať svojmu životu zmysel v týchto ťažkých časoch, stojí za to sa bližšie pozrieť na životné postoje stratenej generácie, ktoré ich vo Ville Americe dali dokopy a spájali ich aj desiatky rokov neskôr. Tu je päť z nich:

  1. Živte svoje telo a myseľ dobrými vecami. Dve kravy, záhrada a ovocný sad patriaci k Villa America poskytli rajčiny, broskyne a smotanu. Výborné talianske gnocchi sa mohli podávať pred plážovým maškarným plesom, živou diskusiou o filme Ballets Russes alebo koktailmi na terase, pričom atmosféru dotváral z gramofónu Louis Armstrong. Murphyovci pred snobstvom uprednostňovali sviežosť a originalitu, či už v jedle, konverzácii, alebo umení.

  2. Zapájajte do aktivít deti. Dobrodružstvá vo Villa America sa často sústreďovali okolo detí, čo bolo v tej dobe nezvyčajné. Organizovali sa pokladovky, bitky vojačikov a výlety k majákom v nádeji, že tam žijú víly. Dcéra Murphyovcov oslovovala priateľov svojich rodičov krstným menom a spomína, ako jej Fitzgerald rozprával príbehy a Hemingway ju učil pitvať ryby.

    Inzercia

  3. Držať sa režimu: ráno skoro vstať a pracovať, zacvičiť si na pláži (nezabudnúť na malú prestávku na sherry a sušienky), naobedovať sa na terase, podriemať si na ležadlách pod stromami (iba deti), zaplávať si, nakúpiť jedlo a kvety, pekne sa obliecť, navečerať sa a ísť spať.

  4. Vytrvalo nasledujte svoju vášeň. Dos Passos spomína na Fitzgeralda: „Keď rozprával o písaní z hĺbky svojej mysle, ktorá sa mne zdala často plná absurdných predstáv, stával sa čistým a tvrdým ako diamant.“ Aj keď práve sami nepísali, príslušníci stratenej generácie premýšľali, debatovali a žartovali o písaní (ich vlastnom, ale aj o výtvoroch iných) a nie náhodou sa stali jednými z najvýznamnejších amerických spisovateľov 20. storočia.

  5. Starajte sa o svojich priateľov. Murphyovci tolerovali Fitzgeraldove prešľapy a rozhodli sa milovať „tú jeho časť, odkiaľ vychádzal jeho dar“. Emocionálne a finančne podporovali nepredvídateľného Hemingwaya, aj napriek jeho príležitostným zradám. A po tom, ako sa na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov všetci vrátili do Ameriky, každý do svojho mesta, často sa stretávali a pravidelne si písali. Keď Murphyovci v dôsledku ťažkej choroby stratili dvoch mladých synov, ich lojalita a štedrosť sa im vrátila. Priatelia zo stratenej generácie ich utešovali osobne aj prostredníctvom listov. Fitzgerald im napísal, že „osud už pre vás v tulci nemôže mať viac takýchto bolestivých šípov.“ A „zlatá misa sa skutočne rozbila, ale bola naozaj zlatá“. Idylka stratenej generácie sa skončila, ale intimita vo vzťahu, ktorá dokáže utíšiť žiaľ, pretrvala.

MacLeish pri spomínaní reflektoval, že to „nie stratená generácia bola stratená, ... (ale) stratený bol svet, z ktorého sa tá generácia zrodila“. Tým, ktorí v dnešnom svete zasiahnutom covidom hľadajú zmysel a cieľ, by stratená generácia určite ponúkla takúto radu: tešte sa zo vzťahov s priateľmi, oslavujte život sám.

Sharon Skeel je autorkou knihy Catherine Littlefield: A Life in Dance (Oxford University Press, 2020).

Pôvodný text vyšiel v The American Conservative. Uverejnené so súhlasom redakcie. Preložila T. Sedláková.

Odporúčame