Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
10. jún 2021

7 dní v kocke

NAKA je pod paľbou. A s ňou aj voľné ruky polície

V rubrike 7 dní v kocke komentujeme hlavné témy týždňa.

NAKA je pod paľbou. A s ňou aj voľné ruky polície

TASR

1. Politická dilema

Po zadržaní šéfa inšpekcie začal Fico opäť mobilizovať sily. Žiada hlavu ministra vnútra Mikulca.

Vnútri koalície sa zas otvára jedna mimoriadne dôležitá téma: či polícii nechať voľné ruky. Alebo obnoviť hierarchiu a kontrolu. Na systém kontroly tlačí hlavne Boris Kollár, ktorého znervózňuje stíhanie Vladimíra Pčolinského.

Vo štvrtok sme pre zmenu sledovali protiúder inšpekcie. Prišla si po dokumenty vyšetrovateľov NAKA, ktorí pracujú na stíhaní Pčolinského v kauze Očistec. Inšpekcia sa tým zjavne postavila na stranu SIS, Borisa Kollára a „našich ľudí“, ktorých nie je možné stíhať len tak. Bez následkov.

Pri pozorovaní konfliktov medzi SIS a NAKA plus vnútri samotnej polície môže vznikať dojem, že režim voľnej ruky pre vyšetrovateľov je neudržateľný a Mikulca treba vymeniť.

Tento dojem je však do veľkej miery mylný. Problém má dve časti.

Neudržateľné je hlavne to, ak Boris Kollár zneužíva tajnú službu na kampaň proti vyšetrovateľom a prokuratúre. Toto treba zastaviť. A presadiť v SIS poriadok. Tajná služba má podliehať vláde, nie šéfovi Sme rodina, ktorý je, zhodou okolností, predsedom parlamentu.

Takisto treba preveriť kroky inšpekcie, ktorá sa zrejme snaží silovými nástrojmi zvrátiť trestné konanie v kauze Pčolinský – a následne aj v ďalších kauzách z pozadia Smeru, kde sa tiež pracuje so svedeckými výpoveďami „kajúcnikov“.

Pokiaľ ide o zadržanie šéfa inšpekcie Szabóa, tu by sme mali byť so smelými závermi o „vojne policajtov“ opatrnejší.

Vyzerá to tak, že stíhanie Szabóa je v poriadku. Naopak, v poriadku určite nebola „politika“ inšpekcie. Tá na jednej strane – aj po podnetoch zo SIS – útočila a útočí na NAKA. Pochybným spôsobom začala stíhať bývalého riaditeľa NAKA Zuriana či šéfa operatívcov Kaľavského (jeho obvinenie zrušila prokuratúra). Na druhej strane roky kryla trestné činy skorumpovaných policajných prominentov z čias Ficovej a Pellegriniho vlády.

Vedenie inšpekcie sa pokúšalo podržať jedného z funkcionárov NAKA Bernarda Slobodníka – figúru bödörovcov. Szabó mal brať od roku 2019 úplatky za to, že privrú oči. Po voľbách skorumpovaného Slobodníka zadržala NAKA (udal ho Makó). Lučanský, bývalý šéf Szabóa, mal Slobodníkovi posielať odkazy, nech mlčí a nech sa spoľahne na to, že pomôžu jemu aj jeho rodine.

Slobodník nakoniec nemlčal a udal Lučanského.

Szabó, formálne nominant Sakovej, reálne figúra Lučanského, ostal vo funkcii s odkrytým chrbtom. Pohár trpezlivosti pretiekol, keď sa inšpekcia nechala zatiahnuť do konfliktov vnútri polície. NAKA využila jeho staré hriechy a prišla si po neho…

Ak by malo v dôsledku tohto padnúť pravidlo voľnej ruky pre vyšetrovateľov NAKA, išli by sme proti tomu, čo funguje. A čo prináša výsledky – aj keď za cenu kvílenia a rozvratu vnútri bezpečnostných služieb štátu.

Dilema, do akej miery má mať polícia voľné ruky a do akej miery sa má podriadiť kontrole zhora, má jednoduché riešenie.

Určite by sa zišlo viac kontroly. Hlavne pri demonštráciách sily s raziami, vylamovaním dverí a ozbrojenými zákrokmi tam, kde to nie je nutné. No nemala by to byť kontrola politická. Metódy vyšetrovateľov má predsa kontrolovať prokuratúra. Tam treba smerovať pripomienky a výhrady.

Úlohou ministra je len vyberať do kľúčových funkcií správnych ľudí. A zakročiť, keď má pochybnosti o ich charaktere a práci. Iste, Mikulec to po voľbách nezvládol. Bol nepripravený. A vypomstilo sa mu to tam, kde nevedel urobiť zmeny – na inšpekcii.

Minister vnútra by sa mal zodpovedať za svoju slabú personálnu politiku a chabý prehľad v rezorte. Nie za pravidlo voľnej ruky pre vyšetrovateľov a sériu stíhaní priamo v radoch polície. Tá bola a do veľkej miery ostala kontaminovaná a je len prirodzené, že očistné procesy narážajú na rozsiahly odpor a odvetné opatrenia.

Ak medzi tým prestaneme rozlišovať alebo ak začneme volať po silnom ministrovi, ktorý bude držať políciu pevne v rukách, riskujeme návrat do éry „našich ľudí“. Teda do režimu, keď sa o stíhaní alebo beztrestnosti podozrivých bude rozhodovať v kancelárii Borisa Kollára. A jeho kolegov z koaličnej rady.

Alebo inak: práve slabosti Mikulca vďačíme za to, že sa NAKA mohla rozbehnúť do seriálu riskantných stíhaní prominentov. Od Gašpara cez Kováčika až po Pčolinského a Szabóa.

Polemiky, pri kom to prehnala, nechajme na prokuratúru a súdy. Právne názory šéfov, bratov, kamarátov a kolegov siskárov Pčolinského sú druhoradé.

2. Vabank Remišovej

Bitka v strane Za ľudí nabrala trochu kyslú pachuť. Veronika Remišová verejne vykreslila ministerku Kolíkovú ako alibistku, ktorá za Ficovej vlády verne a bez výhrad slúžila systému. Naznačila, že by privítala jej odchod zo strany. „Situácia je teraz taká, že buď odíde jedna strana, alebo druhá,“ tvrdí Remišová.

Verejný útok Remišovej na Kolíkovú vyzerá nevkusne. No treba dodať, že je len reakciou na útoky Kolíkovej ľudí. To oni urobili z pomerov v strane verejnú „kauzu“. Zámerne. Na interné riešenie nemajú dosť síl. Preto tlačia na odstránenie Remišovej cez spriaznené médiá, ktoré sú pri Kolíkovej v pokľaku.

Možnosti Remišovej sú obmedzené. Buď pritlačí a vyprovokuje Kolíkovej skupinu, aby odišla. Alebo časom skončí. Rozvrat strany, intenzívne sledovaný v priamom prenose, sa už v tejto fáze nedá riešiť diplomaticky. Dohodami (ktoré Kolíková odmietla).

Na drsnej vojne medzi Remišovou a Kolíkovou je úsmevné, že jej výsledok je pre budúcnosť strany bezpredmetný. Remišová je slabá. Jej vyzývateľka Kolíková (ktorá nevie priamo priznať ani len to, že chce prevziať stranu), takisto nie je superťažká váhová kategória. Bez spojencov v Prezidentskom paláci, v SaS a v progresívnych médiách by neznamenala nič.

Hrá sa len o to, či si liberálne nastavená elita Za ľudí vezme stranu späť. Alebo bude širšia členská základňa ďalej predstierať zadanie z volieb – že je konzervatívna.

Strana aj Remišová skôr či neskôr skončia.

Kolíková to zas skôr či neskôr opäť prekrauluje niekam, kde sa budú rozdávať karty. Pretože jej služba progresívnej agende je v móde.

Dodajme, že nie voličskej, ale režimovej, v ktorej sa Kolíková orientuje skvele.

Inzercia

3. Terč kampane: deti

Minulý týždeň Európska lieková agentúra rozhodla o podmienečnom schválení vakcíny Pfizer pre deti od 12 rokov. Po týždni máme v plnom prúde kampaň – spornú kampaň – na očkovanie detí.

Situácia je absurdná. Rizikové skupiny, hlavne starší ľudia, sú očkované len čiastočne. A nábor na vakcináciu sa zameriava na mladých a najnovšie na deti, teda na tých, ktorí určite nie sú pri ochorení covid rizikovou skupinou.

Dôvod: keďže sa nedarí naplniť zámer očkovať 70 percent populácie, pravidlá sa uvoľňujú tak, aby boli masovo očkované aj deti. V záujme kolektívnej imunity.

Ak by sa to dialo pre extrémne nebezpečnú chorobu, ktorá vo veľkom ohrozuje aj mladých, a ak by boli dostupné tzv. konvenčné vakcíny (preverené desaťročiami používania), bolo by to v poriadku. No v situácii, keď očkovanie celkom novými a krátko testovanými typmi vakcínami odmietajú aj samotní lekári, je zameranie vakcinačnej kampane na deti zvrátené. Hlavne ak nepatria medzi tých, ktorých vážne ohrozuje covid-19.

K aprílu 2021 odmietli nové GMO a mRNA očkovanie približne dve tretiny slovenských lekárov. Zdržanlivé postoje medzi lekármi vidíme aj v zahraničí. Nie preto, že by boli „antivaxeri“. Jednoducho preto, lebo sú opatrní pri niečom, čo nazývajú „experimentálne očkovanie“, kde sa nedajú odhadnúť dlhodobé vedľajšie následky každoročnej vakcinácie. Netlačia sa do prvej línie…

Preto do nej tlačíme deti? Aby nám napĺňali plánované „počty“?

Pri nových, podmienečne schválených liekoch a vakcínach, ktoré prešli len obmedzeným testovaním a za ktoré výrobca neručí, platí staré jednoduché pravidlo: mali by sa používať hlavne pri rizikových skupinách. Teda tam, kde sa očakáva, že prínosy prevážia nad prípadnými rizikami.

Pri nábore na očkovanie detí sa toto pravidlo ignoruje.

Očkovacej stratégii by nezaškodilo prehodnotenie. Vrátane hlbších dátových analýz, koľko seniorov je očkovaných, ktoré skupiny ľudí mali pri jednotlivých typoch vakcín vážnejšie následky, koľko lekárov je očkovaných (ministerstvo na naše otázky ani po týždni neodpovedalo). Až potom, po priebežnom hodnotení vakcinácie a jej prípadných rizík, by sa mali robiť nábory pre masové očkovanie detí…

Takisto by veci prospela aj otvorenejšia odborná a verejná diskusia. Bez odsudzovania kritikov. Kritika predsa pomáha odstraňovať riziká a problémy – a zvyšovať nároky na bezpečnosť.

Namiesto ochrany rizikových skupín a otvorenej debaty tu máme plochú kampaň, ktorá mladého „spotrebiteľa“ presviedča, že vakcína = letenka na Rodos.

A namiesto argumentov lekárov (aj tých zdržanlivých) počúvame výzvy Gizky Oňovej.

4. Na pochode k umelej inteligencii

Nemecké médiá otvorili zaujímavú a dôležitú tému – novú éru zbrojenia, v ktorom bude mať hlavné slovo umelá inteligencia.

V dokumente Deutsche Welle vystúpil aj nemecký minister zahraničných vecí Heiko Maas. Varuje, že zbrojenie veľmocí smeruje k vývoju umelej inteligencie a autonómnych robotických zbraňových systémov, ktoré budú schopné nahradiť konvenčné armády.

V skratke: kto bude ovládať „artificial intelligence“ (AI), dáta a siete, ten bude ovládať aj ľudstvo a svet, tvrdí Deutsche Welle.

Dodajme, že pri týchto obavách by sme sa nemali obmedzovať len na tajné služby a armády. Problém je ešte hlbší.

Nástroje umelej inteligencie budú do veľkej miery v rukách súkromných korporácií ako Google, Yahoo, Amazon či Microsoft. Tie do vývoja investujú miliardy – a úspešne. Sú to tie isté spoločnosti, ktoré považujeme za vlastníkov dát a sietí. A ktoré investujú aj do biotechnológií a možností ich prepojenia s informačnými technológiami.

Umelá inteligencia, operačné systémy a automatizácia budú schopné nahradiť nielen ľudskú vojenskú silu, ale aj ľudskú prácu. Ak sa to bude férovo využívať, bude to revolučný prínos. Ak sa to bude zneužívať, bude to revolučné riziko.

Izraelský historik Harari už dávnejšie tvrdil, že klasické delenie na pánov a ovládaných sa v 21. storočí zásadne posunie. V stredoveku boli pánmi vlastníci zeme a ovládanými poddaní. V novoveku boli pánmi vlastníci priemyslu a kapitálu, resp. finančná aristokracia. V 21. storočí budú podľa Harariho suverénnymi pánmi vlastníci dát.

A dodajme, že aj správcovia umelej inteligencie. Dá im to do rúk silu, ktorú bude ťažké verejne kontrolovať. Alebo politicky obmedziť. Už dnes sledujeme skôr opak – prenikanie vlastníkov dát, sietí a AI do politiky, do volebných systémov, do platobných sietí, do sledovania firiem, domácností či jednotlivcov (vrátane sledovania ich súkromia).

Umelá inteligencia sa má využívať aj pri nahlasovaní a spracovávaní informácií o vedľajších účinkoch liekov a vakcín. Jednak preto, že pôjde o big data, náročné na „manuálne“ (ľudské) spracovanie. A potom preto, že sa tým výrazne zúži okruh informovaných – a riziká únikov informácií.

Náskok vedy a vývoja v oblasti biotechnológií a umelej inteligencie je dnes taký veľký, že znemožňuje účinnú kontrolu. Bežný volič, bežný novinár či bežný premiér do toho nemajú šancu vidieť. Sú a budú – povedané slovami Harariho – nerelevantní.

Snahu nemeckých médií otvoriť túto tému môžeme len privítať.

Zrejme pôjde o najdôležitejšiu otázku 21. storočia. Alebo histórie vôbec. Ľudstvo – či jeho časť – smeruje k novej forme evolúcie, kde už nebude mať hlavné slovo príroda, resp. prirodzený výber, ale snahy o kontrolu a „vylepšovanie“ človeka celkom novými nástrojmi: biotechnológiami a umelou inteligenciou.

Toto riskantné prelamovanie hraníc „prirodzeného poriadku“ alebo (z pohľadu veriacich) „Božích zákonov“ môže na jednej strane zásadným spôsobom pomôcť pri liečbe vážnych (geneticky podmienených) ochorení či pri pokusoch o kontrolu starnutia a posúvanie dlhovekosti. No takisto môže ľudstvo vrhnúť do celkom nepoznaných a nepredstaviteľných hrozieb – ak sa ambiciózne zámery vymknú spod kontroly.

Dôležité bude, aby sa tento terén dostal do širšej pozornosti. A aby o hraniciach výskumu – a experimentu – nerozhodovali len vedci a ich sponzori, ale aj spoločnosť a jej zástupcovia.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva