Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
05. jún 2021

Čo je terorizmus

A ako sa s ním dá bojovať

Slovo teror v západných jazykoch (angličtina, francúzština) znamená strach a hrôza.

A ako sa s ním dá bojovať

November,, 2020. Polícia zasahuje na mieste teroristického útoku v blízkosti synagógy vo Viedni. Foto: TASR/AP

Teroristi sú teda tí, ktorí rozsievajú strach a hrôzu; to je doslovné, pôvodné chápanie tohto slova.

Za Veľkej francúzskej revolúcie, konkrétne za jej jakobínskej diktatúry (leto 1793 – leto 1794), v období tzv. Veľkého teroru, boli teroristi špeciálni zmocnenci revolučného Konventu vyslaní do rôznych miest Francúzska, aby tam masovými popravami civilistov, nielen vinných, ale aj len podozrivých z podpory kontrarevolúcie, všetkých zastrašili, a tak kontrarevolúciu potlačili. Takými teroristami boli napríklad Carrier v meste Nantes či Joseph Fouché (neskorší Napoleonov šéf polície) v meste Lyon. Organizovali masové popravy civilistov, teda rozsievali strach a hrôzu.

Na ich dedičstvo naviazali boľševici v Rusku po svojom prevrate v novembri 1917. Už v decembri bola založená Čeka (prvá komunistická tajná služba - polícia; jej dedičkou u nás bola nakoniec ŠtB) – Všeruská mimoriadna komisia pre boj s kontrarevolúciu a sabotážou – ktorá mala na príkaz Lenina rozpútať „Červený teror“, čo aj urobila. Ako povedal jej prvý šéf (železný Felix) Dzeržinský, nejde len o to popraviť vinných, ale je nutné popraviť aj nevinných, to obyvateľstvo ešte lepšie zastraší a odstraší od (politických) aktivít proti nám.

Vidíme teda, že terorizmus nemusí byť len protištátny, ale existuje aj niečo ako štátny terorizmus, a ten bol historicky prvý. Samozrejme, občianske vojny sú tie najhoršie (vo vojnách medzi krajinami môžete mať úctu voči protivníkovi, ale v občianskej vojne svojich politických odporcov, spoluobčanov nenávidíte), aj keď niekedy je jednoducho nutné ich vybojovať, nejde to inak. A tak na červený teror v rôznych dobách a na rôznych miestach reagoval tzv. biely teror, teda vraždenie civilistov podozrivých zo sympatií k ľavici (aj tej nekomunistickej, sociálno-demokratickej).

Žiadna všeobecne uznávaná definícia terorizmu neexistuje a niektorí dokonca tvrdia, že kto je „teroristom“ pre jedného, je „bojovníkom za slobodu“ pre druhého. Takýto relativizmus však treba odmietnuť, pretože popiera rozdiel medzi legitímnym bojom na jednej strane a vraždením nevinných na strane druhej.

Ja osobne sa prikláňam k tejto definícii terorizmu: je to (1) použitie (smrteľného) násilia (2) proti civilistom (3) za účelom dosiahnutia politických cieľov. Všimnite si, že tejto definícii vyhovuje aj jakobínsky, červený komunistický či biely antikomunistický teror. A tento typ teroru môžu páchať štáty a režimy, ale aj protištátne hnutia a organizácie.

Čo táto definícia hovorí, či ešte lepšie nehovorí? Ak použijete smrtiace násilie proti civilistom, ale nie za účelom politických cieľov, napríklad vykradnete banku a zabijete v nej ľudí, ste zločinci, ale nie teroristi. Ak použijete smrtiace násilie za účelom politických cieľov, ale nie voči civilistom, ale proti vojakom protivníka, proti vojenským cieľom, ste vojaci, bojovníci, ale nie teroristi. Ak ako vodca odbojovej skupiny umiestite bombu na železničnú stanicu, aby ste dosiahli politické zmeny, ste terorista. Ak ako štátnik nariadite vyvraždenie dediny, ste (štátny) terorista. A tak ďalej.

Terorizmus je nutné smrteľné či aspoň brutálne násilie proti civilistom z politických dôvodov. Zdieľať

Takže pre terorizmus je nutné smrteľné či aspoň brutálne násilie proti civilistom z politických dôvodov. Ak členovia náboženskej sekty či kultu na príkaz vodcu či gurua spáchajú hromadnú samovraždu, nebol to akt terorizmu.

Ak legitímna štátna autorita nariadi útok na odpaľovacie rampy rakiet, ktorými protivník útočí na vašich civilistov a zámerne ich umiesti medzi svojich civilistov, a pri tom zničení legitímneho vojenského cieľa zabije aj niekoľko civilistov protivníka, nie je to terorizmus. Ak by však nariadila zabitie čo najväčšieho počtu civilistov protivníka, už by to (štátny) terorizmus bol. Ak vyhlásite odboj za odtrhnutie provincie a útočíte proti vládnym vojakom a chcete ustanoviť nový štát, ste separatistické hnutie, ale nie nutne teroristické – ak bojujete len proti vojakom a nezabíjate civilistov.

Inzercia

Terorizmus za posledných sto rokov bol hlavne ľavicový, pravicový, separatistický a islamistický. Boli to organizácie ako Rote Armee Fraktion, Brigate Rosse, Eskadry smrti (Escadrones de la Muerte) v El Salvádore, baskická ETA, severoírska IRA, Al Kaída, Boko Haram či tzv. ISIS. A v prípade štátneho terorizmu napríklad Čeka, GPU, NKVD, Gestapo, SS; ako aj za druhej svetovej vojny úmyselné, kobercové bombardovanie miest za účelom demoralizácie obyvateľstva protivníka a zlomenia jeho vôle klásť odpor, ktoré, bohužiaľ, páchali všetky bojujúce strany. Pritom konvenčné bombardovanie miest britských, sovietskych a na konci vojny nemeckých, ochotu protivníka klásť odpor nezlomilo, naopak, rozzúrilo ho a povzbudilo k ochote klásť ešte väčší odpor; ale použitie nekonvenčnej zbrane, atómovej bomby proti Japonsku, jeho vôľu klásť odpor zlomilo.

Zaujímavá je otázka, ako je možné teroristickú organizáciu poraziť či prinútiť ju rozpustiť sa a prestať vykonávať svoju činnosť. Niekedy je to dané dobrou policajnou prácou, pochytaním a uväznením teroristov (RAF). Niekedy sa zmení politická situácia a teroristická organizácia sama odumrie, prestane bojovať (talianske Červené brigády, salvádorské Eskadry smrti, baskická separatistická ETA). Niekedy sú zničené vojenskou silou (Gestapo, SS, ISIS, do značnej miery aj Al-Kaída).

Niekedy sa transformujú na súčasť (demokratického štátu) a jeho demokratických štátnikov. Dvaja izraelskí premiéri – Begin a Šamir – boli v mladosti členmi teroristických protibritských organizácií. Írsky premiér a prezident Eamon de Valera bol v mladosti členom IRA. Prezident Kene Jomo Kenyatta bol v 50. rokoch 20. storočia blízko teroristom z Mau Mau. Túto možnosť stať sa nakoniec štátnikom mal aj celoživotný terorista Jásir Arafat, ale nevyužil ju. Po anglicky hovoril o mieri, po arabsky vyzýval k terorizmu a podnecoval ho. Ako terorista žil a ako terorista aj zomrel.

Zaujímavý bol koniec IRA a mier v Severnom Írsku v dôsledku tzv. Veľkonočnej dohody v roku 1998. „Nepokoje“ (oficiálnou terminológiou „troubles“) trvali v rokoch 1972-98. Oficiálny príbeh znie, že v roku 1998 už boli Severní Íri, či už katolíci alebo protestanti, bojovaním unavení, a preto sa dohodli na spolupráci a autonómii. Pravda je však komplexnejšia.

Briti to veľmi netaja, ale ani nezdôrazňujú. Postupne v priebehu rokov z vedenia IRA eliminovali nezmieriteľných fanatikov, až sa nakoniec stalo, že v najužšom vedení IRA mali väčšinu britskí agenti. A tí potom za IRA odhlasovali mier s Britániou. Aké prosté, Watson!

Teraz má Izrael od Hamásu oddych na päť až sedem rokov. Toľko Hamás potrebuje na obnovenie svojej vojenskej infraštruktúry, potom opäť začne odpaľovať rakety na Izrael a Izrael mu opäť vojenskú infraštruktúru zničí. A o ďalších päť až sedem rokov... (Izraeliti tomu periodickému konfliktu s Gazou hovoria „kosenie trávnika“.)

Čo môže tento periodický cyklus prerušiť a ukončiť? Severoírske riešenie, Izraeliti eliminujú tých nezmieriteľných vo vedení Hamásu a väčšinu tam získajú ich ľudia, izraelskí agenti, ktorí tak za Hamás s Izraelom uzavrú mier...

Druhým riešením je zmena režimu v Teheráne.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame