Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
18. október 2022

Teror na Zámockej

Čo si kresťania teraz musia uvedomiť, no nikto to poriadne nepripomenul

Veriaci ľudia môžu urobiť jednu veľmi konkrétnu civilnú vec, aby sa podobný čin už neopakoval.

Čo si kresťania teraz musia uvedomiť, no nikto to poriadne nepripomenul

Sviečky a kvety sú položené na mieste stredajšieho útoku na Zámockej ulici vo štvrtok 13. októbra 2022 v Bratislave. FOTO TASR – Pavol Zachar

Pozorujem to v posledných dňoch okolo seba. Nejeden kresťanský konzervatívec si od stredy prešiel zvláštnym oblúkom pocitov: od prvotného šoku po správe, že sa v centre Bratislavy zabíjalo pred gej barom, cez normálne a väčšinou úprimné ľudské pocity empatie a sústrasti smerom k obetiam i k celej LGBT komunite až po určité citové ochladnutie a zatvrdenie srdca po tom, ako sa na konzervatívnych kresťanov vyliali tony výčitiek z progresívnoliberálneho prostredia, že majú krv na rukách a na dvojnásobnú vraždu pomáhali vytvárať prajné spoločenské podmienky…

V skutočnosti devätnásťročný terorista Juraj K. zanechal po sebe 65-stranový manifest, v ktorom podrobne opisuje svoju ideológiu, zdroje, z ktorých čerpal, aj cestu k nej. Napodiv, neodkazuje v ňom na kázne farára Kuffu, statusy Borisa Kollára ani na články na Postoji. Naopak, odvoláva sa na najradikálnejších teoretikov americkej neonacistickej scény, ďalej na podobný manifest strelca z Nového Zélandu, ba dokonca na japonského extrémistického atentátnika zo 60. rokov minulého storočia.

Juraj K. nepokladá sám seba za kresťana alebo konzervatívca, naopak, píše o sebe opakovane ako o ateistovi, je tvrdý antisemita a konzervativizmus pokladá v lepšom prípade za neúčinný liek na pociťované spoločenské problémy a v horšom prípade len za ďalšie chápadlo „svetovládnej židovskej chobotnice“, ktorá v jeho predstavivosti riadi všetko a všetkých od Spojených štátov až po Rusko – ešte aj Putina pokladá za „židovskú bábku“ a ani ideológ jeho režimu Dugin mu nie je dosť radikálny.

Cieľom Juraja K. očividne nebolo konzervovať nejaký status quo, ale uviesť do pohybu (v jeho slovníku akcelerovať) neonacistickú revolúciu proti „židovskej okupačnej svetovláde“. Celý ten manifest je antisemitský takým radikálne absurdným spôsobom, že autora by pokladali za magora asi aj v najzapľuvanejšej slovenskej krčme, kde sa protižidovským predsudkom inak musí dariť. Teda keby sa najskôr štamgastom zdôveril so svojimi myšlienkami.

Bez ohľadu na to, akú atmosféru vytvárali alebo nevytvárali politici, cirkvi či konzervatívne médiá ako Postoj v posledných rokoch na Slovensku, asi najviac u strelca zo Zámockej bije do očí, že skoro úplne ignoruje slovenský kontext, domácu politickú debatu vrátane domácej extrémistickej scény. Akoby žil skoro kompletne pohltený vo virtuálnom svete zahraničných konšpiračných a extrémistických webstránok či vražedných vzorov.

Preto aj český odborník na extrémizmus Miroslav Mareš povedal pre Postoj, že Juraj K. sa cítil ako „globálny bojovník“. Výnimkou je (ako zdôraznil aj Daniel Lipšic v rozhovore s Marekom Vagovičom) odkaz na „Slovakbro“. Je to vraj prezývka širšej verejnosti neznámeho neonacistického extrémistu pohybujúceho sa na sociálnych sieťach, ktorého vzatím do väzby sa v máji pochválila slovenská polícia, skloňujúc túto prezývku aj v súvislosti s terorizmom.

Slovensko bolo pre Juraja K. hlavne miestom, kde si vytypoval potenciálne ciele na svoje zabíjanie a rozhodol sa realizovať svoj teroristický čin. Keby sa mu do cesty najskôr priplietol premiér Eduard Heger, najvyššie postavený praktizujúci katolík v slovenskej politike, pred ktorého domom sa útočník taktiež fotil, asi by teraz naša spoločnosť viedla úplne inú debatu.

Pre toto všetko je pochopiteľné, že slovenské kresťanské a konzervatívne prostredie nepokladá Juraja K. za „svojho“. Neonacizmus a konzervativizmus proste sú dve rozličné politické filozofie. A preto si väčšinovo toto prostredie aj odmieta dať vnútiť spoluzodpovednosť za minulotýždňovú dvojnásobnú vraždu.

Niekam patriť, niečomu veriť

Napriek tomu by však slovenské kresťanské a konzervatívne prostredie nemalo upadnúť do kŕča obranných polemík či hádok o vinu so svojimi ľavicovoliberálnymi verejnými žalobcami. Ani by sa to preň nemalo skončiť odkazom ostatným: „Trhnite si nohou.“

Iní autori tu na Postoji, ako Martin Leidenfrost alebo kňaz Ján Dolný, sa už v posledných dňoch zamysleli, či a ako by sme mali prípadne zmeniť do budúcnosti svoju komunikáciu voči LGBT komunite. K ich príspevkom ťažko niečo dodať. 

No druhou stranou mince sú osamelí vlci – strelci ako Juraj K. – a potreba predchádzať tomu, aby sa podobné akty terorizmu neopakovali v budúcnosti. Prečo to píšem?

Inzercia

Pod povrchom súčasných prekáračiek o vinu medzi konzervatívcami a progresívcami či pod nánosmi megalomanských politických vyhlásení v manifeste strelca sa v skutočnosti nachádza ďalší osamelý mladík, ktorý priateľov buď nemal, a keď aj nejakých mal, tak o nich rýchlo prišiel, lebo pre okolie bol za čudáka. Možno ho aj šikanovali a bol nie celkom vyrovnaný. Pochyboval o sebe, vo svete si ťažko hľadal miesto, tak sa mu on-line svet či istá jeho radikálna subkultúra stali únikom a stotožnením samého seba s páchateľmi hromadných strelieb vo svete nachádzal osobné poslanie a imponujúci dojem sily, ktoré mu v bežnom živote chýbali.

Vari najfascinujúcejšou časťou manifestu, ktorá ponúka náhľad do vnútorných pohnútok strelca, sú jeho slová adresované „osamelým, zlomeným, skľúčeným, tým, ktorí sa cítia stratení na svete a bez cieľa“. Autor sa tu prihovára ľuďom, ktorí nikam nepatria a nemajú zmysel života. Píše, že taký bol aj on sám, teda pokiaľ svoj grandiózny životný zmysel nenašiel v násilnom boji proti „židovským okupantom“.

Toto je skutočná výzva, ktorú pred slovenských kresťanov kladie minulotýždňový teroristický zločin. Lamentujeme nad úpadkom počtu praktizujúcich kresťanov v Európe, no koľko je v našom bezprostrednom okolí ľudí, ktorí sa cítia prázdni, bez vzťahov a zmyslu?! A zvlášť medzi dospievajúcimi ľuďmi či mladými dospelými...

„(Možno sa cítite), že vám chýba niečo veľmi dôležité, ale neviete, čo to je,“ píše Juraj K. „Nejaká stratená časť skladačky.“

Pri týchto slovách kresťanovi zíde na um, čo sa často hovorí v našich kruhoch, že všetci máme v sebe otvor tvaru, ktorý dokonale zaplní jedine Ježiš Kristus. Niektorí ľudia sa ho snažia zaplniť alkoholom, drogami, svetskými ideológiami či inými dočasnými náhradami, ale to všetko sú skladačky, ktoré nikdy presne do toho otvoru nezapasujú a napokon človeka privedú len k sebazničeniu…

Súčasná doba podporuje anonymitu, odcudzenie medzi ľuďmi a nihilizmus. Ľudia sú vytrhnutí zo svojich tradičných vzťahov a mnohí opustili aj tradičné, zmysel prinášajúce presvedčenia svojich predkov. No bez vzťahov a zmyslu je človek neúplný a svoj život chápe ako sústavnú frustráciu. Nemožno sa čudovať, že si následne hľadá nejakú deštruktívnu kompenzáciu.

Skoro každý praktizujúci kresťan si vo svojom okolí spomenie na nejaký príklad nedávno obráteného brata či sestry, ktorí v rámci príbehu svojho obrátenia povedia: Bol by som už asi mŕtvy, keby ma pred rokom (pred dvomi, pred tromi...) nenašiel Ježiš. 

Pre kresťanov by mali byť udalosti minulého týždňa výzvou, aby vyšli z ulít svojich kostolov a spoločenstiev a aktívne ponúkali priateľstvo vo svojom bezprostrednom okolí ľuďom osamelým, zatrpknutým a na prvý pohľad neprístupným. A aby im popritom dokázali svedčiť, že Ježiš Kristus ponúka každému jednému človeku, ktorý v neho uverí, dokonalý vzťah i najlepší možný zmysel života.

Kresťanstvo dokonca ponúka oboje, vzťah i zmysel, hneď na dvoch úrovniach: ako zmysluplný duchovný vzťah s Bohom a ako konkrétne zmysluplné vzťahy s inými kresťanmi v rámci spoločenstva cirkvi.

Juraj K. sa dal na chodníček terorizmu, lebo zrejme v jeho živote nebol nikto, kto by mu včas a presvedčivo predstavil Ježiša K.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.