„Vieš, čo ma vie rozčúliť?“ Žena oproti mne odsunie misu so šalátom a ruky si zloží na stôl. „Asi pred tromi rokmi som bola v Katare na veľkej konferencii o terorizme. Jeden pán, Američan s veľmi peknou kravatou, vravel, aké je dôležité v rámci prevencie rozumieť teroristom, vedieť, čo si myslia. Spýtala som sa ho, či sa niekedy s nejakým rozprával. Nie, odpovedá mi. Vieš, Iva, ja nechcem byť zlá, no to si občas treba zobrať popcorn a všetko to iba sledovať.“

Maya Yamout robí výskum terorizmu v libanonských väzeniach. Spolu so sestrou ich v krajine volajú „Kamikaze Sisters“. Maya vyzerá na 17, má 34 a troch právnikov, keďže proti nej často vystupuje aj vlastná vláda popretkávaná Hizballáhom. Napriek tomu sa desať rokov venuje výskumu faktorov, ktoré človeka – muža či ženu – vedú k páchaniu teroristických činov.

„Keď chce človek pochopiť terorizmus, musí s tými ľuďmi jesť, piť, stráviť s nimi čas,“ hovorí, keď sa uprostred nočného Bejrútu rozprávame, ako sa pri návšteve väzení chráni pred násilím, čo spája ľudí odsúdených za terorizmus a podľa čoho dokáže v okamihu rozpoznať, či je človek deradikalizovateľný.

Medzi teroristami

Bolo to v roku 2011, keď sa v susednej Sýrii spustila občianska vojna a politické vákuum začali postupne vypĺňať radikálne skupiny.

„Videla som, ako sa mnohí mladí muži nielen z Libanonu začali pridávať k Al-Káide, a opakovane som sa pýtala, prečo niekto zanechá všetko – svoj život, rodinu, štúdium a pridá sa k náboženským extrémistom.“

Bola to priama skúsenosť s vojnou, ktorá sa neodohrávala v Sýrii, ale v ľuďoch okolo nej. Zdieľať

Sama s tým mala skúsenosť, keď sa kamarát z partie začal skupine vzďaľovať. Maya videla, ako je muž, s ktorým sa poznali od detstva, čoraz tichší. Spoločné stretnutia v Starbuckse v bejrútskej štvrti, kde spolu vyrastali, začal vynechávať a na svojich kamarátov pozeral inak, akosi s odstupom.

Po niekoľkých mesiacoch sa dozvedeli, čo dávno tušili: Ahmad zanechal univerzitu, odišiel do Sýrie a pridal sa k radikálom.

„Prečo sme nereagovali? Dalo sa mu v tom zabrániť? A čo tým ostatným?“ Maye sa to dotklo, bola to priama skúsenosť s vojnou, ktorá sa neodohrávala v Sýrii, ale v ľuďoch okolo nej.

Mala 23 rokov, dokončovala si akurát magisterské štúdium sociálnej práce, keď za ňou prišla sestra Nancy a položila ten návrh na stôl: „Ak chceš porozumieť, čo mužov, ale i ženy láka, aby zanechali svoj život a pridali sa k teroristickým skupinám, poďme sa ich to spýtať priamo – do väzenia.“

Známe libanonské väzenie Roumieh sa zapĺňalo Sýrčanmi, ale i Libanončanmi obvinenými z terorizmu a koncentrovanými v Bloku B – v priestore, ktorý podlieha prísnym pravidlám libanonských vnútorných bezpečnostných síl (ISF).

„Ak chceš vedieť, prečo ľudia konajú tak, ako konajú, choď a spýtaj sa ich.“ Základné sociologické pravidlo.

Znelo to absurdne, no súčasne to dávalo perfektný zmysel. Keď sa sestrám napriek výstrahám okolia podarilo vybaviť povolenie na vstup do Bloku B cez vtedajšieho šéfa ISF, vedeli, že hoci je to dôležitý krok, snaha pochopiť motivácie ľudí páchajúcich terorizmus sa iba začína.

Bolo zjavné, že na rozhovory je potrebné sa pripraviť – porozumieť, v akom prostredí obvinení fungujú, aká je ich denná rutina, vzájomné vzťahy, hierarchická moc, a potom s nimi nadviazať kontakt a začať sa postupne ponárať do ich príbehov.

„Inak sa to nedá,“ hovorí Maya. „Keď chce človek pochopiť terorizmus, musí s tými ľuďmi jesť, piť, stráviť s nimi čas. Inak nikdy nebude mať právo povedať, čo si myslia, pretože im skrátka nikdy nebude rozumieť.“

Ilustračný záber. Zdroj: Pexels

Čo je terorizmus

Ako prvé si Maya musela pre seba zadefinovať, čo je vlastne terorizmus.

Tento pojem nebol celkom jasný najmä kvôli historickým potýčkam medzi Sýriou a Libanonom, predovšetkým kvôli sýrskej okupáciu Libanonu, ktorá trvala takmer tri dekády. Čo je už terorizmus a čo je „iba“ násilie?

Začala skúmať ľudí hlásiacich sa k Fatah al-Islam, k radikálnej skupine, ktorá sa v roku 2006 sformovala v palestínskom tábore v Libanone, neskôr sa vo väzení zamerala na členov Islamského štát a al-Nusry, sýrskej odnože Al-Káidy.

Hovor s nimi ako s ľudskými bytosťami. To jediné napokon vždy funguje. Zdieľať

„Niektorí sa chceli rozprávať, niektorí nie, zvykali sme si na seba postupne. Iste, počula som všetko – že som bezbožná suka, káfir, infidel,“ opisuje, ako sedela tvárou v tvár s ľuďmi, ktorí ňou opovrhovali či jej dvorili. Mnohí sa jej chceli dotknúť, iní počas celého sedenia nepovedali ani slovo a ďalší jej oznámili, že keď vyjdú na slobodu, nájdu si ju.

Nikdy však počas rozhovoru nezažila násilie.

„Vždy, keď vchádzam do Bloku B, vlasy mám zakryté pod hidžábom a na sebe obyčajné skromné šaty. Oni neprichádzajú za mnou, ja idem za nimi, do ich prostredia,“ vysvetľuje Maya, keď sedíme v nočnom Bejrúte, fajčíme vodnú fajku a dlhé vlasy jej padajú na plecia.

„Keď ukážeš, že sa ich bojíš, prehráš. Akokoľvek by ťa urážali, len sa usmej a hovor s nimi vždy ako s ľudskými bytosťami,“ dvihne tvár. „To jediné napokon vždy funguje.“

Prvý rozhovor

Sedel oproti nej, bol vystretý a so záujmom si ju prezeral.

Maya si musela spomenúť na všetky výskumy a rozhovory s bezpečnostnými zložkami, ktoré so sestrou robili, aby sa na tento okamih pripravila. Oproti nej sedel veterán Al-Káidy, Sýrčan, ktorý bojoval proti USA v Afganistane.

„Chvíľu ma ticho sledoval, kým sa spýtal, čo robím na mieste, akým je Roumieh. Ibaže mňa zaujímalo presne to isté – čo tu robí on? Ako sa sem dostal a čo tomu predchádzalo?“

Keď ukážeš, že sa ich bojíš, prehráš. Zdieľať

Na bezpečnostné záležitosti sa Sýrčana nepýtala. Oznámila mu iba, že ju zaujíma jeho život a celý rozhovor bude trvať asi hodinu.

Keď sa nasledujúce ráno vrátila, rozprávali sa ďalšie štyri.

Sýrčan Taha bol jeden z prvých, s ktorými viedla rozhovory medzi hrubými stenami väznice s ostnatým drôtom. Ďalšie roky ich pribudlo viac než 150.

Čo majú všetci spoločné

„Premenná, ktorá všetkých teroristov spája, je syndróm absentujúceho otca,“ opisuje Maya pokojne výsledky výskumu, akoby komentovala počasie. Akoby to bol fakt, o ktorom predsa všetci dávno vieme.

„Majú ho všetci, s ktorými sme sa rozprávali, muži i ženy. K tomu sa ďalej viažu rôzne ďalšie atribúty, no absentujúci otec je tam vždy. Pýtaš sa, čo to presne znamená? Jednoducho to, že úloha otca nie je naplnená: doma sa objavuje občas alebo vôbec, a ak je prítomný, často je násilný.“

Je prirodzené, že dieťa sa snaží svojho otca v živote nejako nahradiť.

„V niektorých kultúrach, akou je často aj tá naša, otec svojho syna ponižuje, aby ho tým posilnil, dodal mu maskulinitu. Toto je vzor muža, ktorý otec prináša. Aspoň vo veľkej časti arabského sveta,“ opisuje, ako mladý chalan následne hľadá niekoho, kto ho nebude biť, ale ho vypočuje, podporí, ocení. Koho bude môcť nasledovať.

Maya sa unavene usmeje. „Všetko záleží na tom, aký mužský vzor nájde.“

Roumieh. Najväčšie väzenie v Libanone. Foto: AP Photo

Povedz mi, ako si vyrastal

Iste, je to komplexný súbor príčin, ktoré vedú človeka, aby sa pridal k radikálnym skupinám – pocit spolupatričnosti, komunity, ktorý krajina nekultivuje a ľudia majú tendenciu hľadať ho aj v týchto skupinách. Funguje aj finančná motivácia (teroristické skupiny dávajú štedré odmeny), prítomné sú sexuálne problémy, túžba po dobrodružstve či osobnom význame.

Obe sestry však po rokoch výskumu potvrdzujú, že najdôležitejšou a najbežnejšou príčinou pre vstup k radikálom je narušený vzťah s rodinou a rodičmi. Prekvapenie.

Keď osoba neukáže zahanbenie, keď na nej nevidieť známky ľútosti, nastáva problém. Zdieľať

„Rozprávame sa s nimi dlho,“ opisuje, ako pri stretnutiach s jednotlivými väzäami prechádzajú prostredie, v ktorom človek vyrastal, kde sa formoval, až po to, čo ho doviedlo na miesto, kde sa dnes nachádza. Väzňom predkladajú psychologický test, ktorého výsledok určí mieru rizika, aké pre spoločnosť predstavuje: nízke, stredné či vysoké.

Prípady väzňov sestry ďalej systematicky kategorizujú – politické dôvody, dôvod pomsty, etnografický či psychopatický dôvod. Hoci jeden dominuje, prirodzene sú často prepojené, širší opis výskumu by však bol na mimoriadny článok.

Poďme späť k skupine, ktorá je pre spoločnosť najväčšou kontrolkou.

„Keď sa rozprávame o detstve, dospievaní a prechádzame cez bod obratu, v ktorom sa človek rozhodol pre násilie, viem, či môže byť rehabilitovaný alebo nie.“ Maya to rozpozná ihneď a vlastne je to celkom logické. „Najväčší rozdiel je v tom, že na ňom badáš vinu. Keď osoba neukáže zahanbenie, keď na nej nevidieť známky ľútosti, nastáva problém.“

Nenavrátiteľní

Bola to Mayina sestra Nancy, ktorá sa s ním rozprávala.

Stretli sa v Bloku C, v priestore, kde sú umiestnené vysokorizikové osoby – lídri Al-Káidy či Islamského štátu. Nancy sedela oproti nemu, zapisovala si poznámky a nahrávala jeho pokojný hlas, keď sa muž pred ňou zrazu vystrel a vyhlásil, že na čosi ako Islamský štát čakal roky.

„Pridal som sa k nim, aby som mohol zabíjať a cítiť krv.“ Nancy sa jemne zahmýrila, bola rada, že je v miestnosti prítomný aj člen vnútornej bezpečnosti. Bolo jej jasné, že človek sediaci pred ňou sa do spoločnosti tam vonku nemôže vrátiť. Že je rizikom pre celú krajinu.

„Psychopatov potrebuješ separovať,“ povie Maya a hlas má pevný. „Sú chladní, nielenže nevykazujú známky empatie, ale na to, čo spravili, pociťujú hrdosť. Prečo by som niekoho takého mala vo svojom odporúčaní posielať na slobodu? Aby som mala okolo seba viac mŕtvych ľudí?“ Maya sa unavene usmeje.

Vždy sa pýtaj, ako ten človek vyrastal a kde si overoval vlastnú hodnotu. Tam zistíš všetko. Zdieľať

„Som sociálna pracovníčka, Nancy je psychologička. Ak predo mnou sedí človek, ktorý nemá empatiu, ktorý necíti vinu, ľútosť a rád zraňuje iných, a keď aj prejde procesom rehabilitácie, stále bude mať tendenciu zabiť či uniesť iného človeka, prepustila by si ho?“ Pozrie na mňa a pohľad má ostrý. „Samozrejme, že nie.“

V rámci profilácie sa tak pri niektorých menách objavujú poznámky – odporúčanie presunu na oddelenie mentálneho zdravia. „Je to väzenie v rámci väzenia, avšak s lepšími podmienkami,“ mykne plecom mladá žena a oči má unavené. „Vieš, na súdy som poslala množstvo listov, v ktorých som po rozhovore opísala, že ak tohto dotyčného pustia, na slobode naverbuje nových militantov. Samozrejme, tak sa aj stalo.“

Mimo územia náboženstva

Keď sestry založili neziskovú organizáciu Rescue Me – Crime Prevention (Zachráň ma – Prevencia kriminality, pozn. autorky) otvorili tabu, o ktorom v krajine všetci vedeli, nik ho však dosiaľ systémovo neriešil.

Faktorov je viacero, dominuje vláda popretkávaná Hizballáhom, teda šiítskou politickou a vojenskou organizáciou, ktorá sa aj prostredníctvom odsúdenia za terorizmus často zbavuje politických oponentov. Drvivá väčšina mužov a žien v Bloku B a C je sunnitského vierovyznania.

Vo väzení tak často končia aj ľudia, ktorí tam nepatria a radikalizuje ich až samotné prostredie. Podobne je silným faktorom ekonomická situácia v krajine, kde panuje hyperinflácia. Ak aj človek prejde rehabilitačným programom a dostane sa na slobodu, v prípade, ak si nenájde prácu, riziko opätovného naverbovania radikálmi či odchodom do Sýrie značne stúpa.

Vo väzení Roumieh je dnes 1200 – 1500 ľudí obvinených z terorizmu. Libanonský súdny systém funguje pomaly, v rámci prípadov jednotlivých väzňov často chýbajú dôkazy a približne 80 percent z nich tak zostáva v štádiu obvinenia.

Vďaka práci sestier Yamout sa však postupne zhromažďujú dáta, cez ktoré sa pomaly tvorí mozaika dôvodov, ktoré vedú ľudí – Libanončanov, Sýrčanov, ale i Palestínčanov a ďalších – k terorizmu.

Vieme, že terorizmus nikdy nezostáva výlučne regionálnym problémom.

„Keď chceš študovať rakovinu, musíš sa do nej ponoriť zblízka, a nie zo sekundárnych zdrojov,“ opakuje Maya. „Musíš s touto osobou sedieť, aby si zistila, kde je problém, a ak je to možné, nastaviť správny rehabilitačný program.“

Maya sa do väzenia prvýkrát vybrala, keď mala 24 rokov. Medzitým si dokončila magisterský titul zo sociálnej práce a psychológie a dnes sa hlási na postgraduálne štúdium s jediným cieľom: pochopiť prostredie a ľudské motivácie vedúce k terorizmu, upriamiť naň povedomie verejnosti a spolu s tímom Rescue me postupne vytvoriť pre Libanon funkčný deradikalizačný systém.

Iste, ak to politická situácia dovolí.

„Sú dve témy, o ktorých sa s väzňami nikdy nerozprávam,“ Maya sa usmeje a od čašníka si pýta ďalšiu kávu. „Nikdy v rámci rozhovorov s náboženskými extrémistami nechoď do politických či náboženských debát. Nemajú záver, nikam sa nedostanete. Miesto toho sa vždy pýtaj, ako ten človek vyrastal a kde si overoval vlastnú hodnotu. Tam zistíš všetko.“

Libanon vypil viac krvi než vody

Sledujem ženu pred sebou, jej mladú tvár a kruhy pod očami. Toto nie je únava, z ktorej sa človek vyspí. Toto je život, ktorý si sama zvolila.

Ako dieťa si príliš jasne pamätá obhorené domy a rozstrieľané cesty. Maya sa narodila do občianskej vojny, zažila okupáciu Izraelom či Sýriou. Je zjavné, že jednému z potenciálnych ohnísk sa snaží predísť aj svojou prácou.

„Už nepotrebujeme, nechceme ďalšiu vojnu,“ opakuje, keď sa po hodinách rozhovoru pomaly zdvíha a lúči. „Vieš, Libanon vypil viac krvi než vody.“

Na jeseň Mayi vyjde kniha o desiatich rokoch výskumu. Možno aj jej skúsenosť pomôže, aby sme si aj my v Európe a na Západe zložili kravaty a nebáli sa ponoriť do reálií, ktoré sa nás týkajú.

Pretože terorizmus nikdy nie je výlučne regionálny problém.

Ale o tom viac v texte z Libanonu nabudúce.