Už počas posledných mesiacov života vodcu ruskej boľševickej revolúcie Vladimíra Iľjiča Lenina sa ťažisko moci v Sovietskom zväze začalo presúvať k Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi. Jeho hlavným konkurentom v boji o vládu nad „prvým štátom robotníkov a roľníkov“ bol Lev Davidovič Trockij, zakladateľ a faktický prvý veliteľ Robotnícko-roľníckej Červenej armády. Trockij svojou razantnosťou a nekompromisnosťou však v ostatných ruských revolucionároch vzbudzoval obavy.

Stalin, ktorý v dvadsiatych rokoch z pozície generálneho tajomníka boľševickej strany kontroloval jej personálnu politiku a postupne obsadzoval kľúčové pozície svojimi prívržencami, sa pri ňom zdal ako ten umiernenejší a rozumnejší. Trockij pohŕdal kuloárnou politikou a kancelárskou prácou. Miesto toho, aby si budoval spoľahlivú mocenskú základňu a pripravoval sa na nevyhnutný stret so Stalinom, radšej písal do novín zapálené ideologické články o svetovej revolúcii.

Po Leninovej smrti v januári 1924 udalosti nabrali spád. V mocenskom spore sa na Stalinovu stranu pridalo tzv. „ľavé“ krídlo boľševickej strany predstavované Grigorijom Zinovjevom a Levom Kamenevom. Stalina však tiež podporilo „pravé“ krídlo vedené bývalým Leninovým obľúbencom Nikolajom Bucharinom. Ešte za Leninovho života bol Bucharin jedným z architektov veľmi úspešnej tzv. Novej ekonomickej politiky (NEP – Novaja Ekonomičeskaja Poliťika). Práve vďaka NEP-u povoľujúcemu obmedzené súkromné podnikanie sa ekonomika sovietskeho Ruska pomerne rýchlo dokázala zotaviť z rán, ktoré utŕžila počas 1. svetovej a občianskej vojny.

Stalin udrel na jar 1925. Trockij bol obvinený z ideologických pochybení a postupne prišiel o všetky dôležité funkcie. O dva roky bol poslaný do vyhnanstva v kazašskej Alma-Ate (dnes Almaty). Stalin sa chcel zbaviť konkurenta definitívne, ale uvedomoval si, že ešte nie je dosť silný na to, aby nedávneho hrdinu revolúcie dal zlikvidovať fyzicky. Preto bol Trockij v roku 1929 po vylúčení zo strany „len“ vypovedaný za hranice. V polovici tridsiatych rokov slávneho revolucionára prichýlila v Mexiku tamojšia ľavicová vláda.

V boľševickej strane dlhodobo existovalo niekoľko názorových prúdov, ktoré sa však vždy bezvýhradne podriaďovali Leninovej autorite. Stalin podobné maniere trpieť nemienil. V roku 1927 sa mu s pomocou Bucharinovho krídla, podarilo politicky eliminovať Zinovjeva s Kamenevom. Osamotený Bucharin bol následne vytlačený z vrcholných straníckych orgánov začiatkom roku 1929. Boľševická strana a tým celý Sovietsky zväz sa ocitol pod prakticky neobmedzenou kontrolou Josifa Stalina.

Stalin zrušil NEP a spustil násilnú kolektivizáciu pôdy, ktorá postihla súkromne hospodáriacich roľníkov. Výsledkom bol prepad poľnohospodárskej produkcie spojený s násilnou konfiškáciou úrody. Následný hladomor zahubil niekoľko miliónov obyvateľov Ukrajiny, ktorá bola tradičnou obilnicou Ruska.

Stalin tiež začal s budovaním svojho kultu. Na jeho oslavu sa skladali básne a piesne. Každý prednesený prejav sa musel začínať a končiť oslavnými tirádami na diktátora. Porazení politickí oponenti zatiaľ prežívali síce v stále pomerne vysokých, ale z hľadiska moci druhoradých funkciách a predháňali sa v prejavoch oddanosti.

Moskovské procesy

Historici sa zhodujú v tom, že rozpútanie tzv. Veľkého teroru v druhej polovici tridsiatych rokov 20. storočia bolo výhradne Stalinovým osobným rozhodnutím. Bol presvedčený, že jeho boľševickí spolubojovníci sú vo svojej podstate vždy nespokojní majstri deštrukcie. Ostatne, on sám bol pri tom, keď sa hŕstke odhodlaných revolucionárov podarilo za niekoľko mesiacov rozložiť stáročný cársky režim.

Stalin obdivoval cára Ivana IV. Hrozného, ktorý vládol v 16. storočí a so vzdorom bojarov sa vyrovnal prostredníctvom tzv. opričiny – organizovaného teroru rozpútaného jeho prívržencami. Opričinou inšpirovaný Stalin sa mal rozhodnúť svojich starých spolubojovníkov preventívne fyzicky zničiť skôr, než oni sami prídu na myšlienku spojiť sa a obrátiť proti nemu. A to napriek tomu, že v danom čase všetci bývalí príslušníci tzv. opozície boli pod kontrolou, verejne sa kajali a opakovane mu vyjadrovali svoju neochvejnú podporu.

Rozpútanie Veľkého teroru malo konkrétnu príčinu. V roku 1934, krátko po vyrovnaní sa s vnútrostraníckou opozíciou, sa v Moskve uskutočnil XVII. zjazd boľševickej strany. Na zjazde, ktorý sa honosil prívlastkom „zjazd víťazov“, Stalin od delegátov nedostal takú bezkonkurenčnú a bezvýhradnú podporu, ako si predstavoval. Niežeby nebol oslavovaný a velebený, ale pri voľbe členov politbyra, najvyššieho straníckeho orgánu, to predsa len nebol on, kto získal najviac hlasov. Tým opovážlivcom bol charizmatický leningradský stranícky funkcionár Sergej Mironovič Kirov. Už nebohý Lenin nazval Kirova „miláčikom strany“ v reakcii na jeho stále rastúcu popularitu. Paranoidný Stalin to okamžite zobral ako hrozbu a začal pripravovať odvetu.

Čo sa týka zvládnutia technológie absolutistickej moci, Stalin bol geniálnym stratégom. O svojich krokoch dôkladne premýšľal ďaleko dopredu. Dôsledne a vytrvalo študoval slabiny vyhliadnutých obetí a trpezlivo čakal či zámerne pripravoval správnu chvíľu pre svoje plány.

Tá nastala 1. decembra 1934, keď Kirova priamo na chodbe leningradského straníckeho paláca Smoľnyj zastrelil žiarlivý manžel jeho milenky. Existujú indície, že ruku vraha viedli agenti NKVD. Bezprostredne po vražde však Stalin okázalo demonštroval svoj žiaľ a rozhorčenie nad stratou významného straníckeho funkcionára. Okamžite sa vypravil do Leningradu. Nešťastného veliteľa Kirovovej ochranky vyfackal priamo na železničnej stanici, hneď ako vystúpil z vlaku. Zo zúfalého činu žiarlivého či zmanipulovaného manžela propaganda urobila trockistické sprisahanie siahajúce do najvyšších vrstiev vedenia štátu. Jeho hlavou mali byť práve Zinovjev a Kamenev, ktorí boli krátko nato zatknutí.

Je len ťažko pochopiteľné, že hoci voči nim dokázateľne nebolo použité fyzické násilie, aj tak sa verejne priznali k účasti na vražde Kirova, k špionáži, „protisovietskej“ činnosti a ešte aj k príprave atentátov na ďalších členov politbyra vrátane samotného Stalina. Priznania boli získané kombináciou manipulácie, vydierania hrozbou zatknutia blízkych, apelovania na stranícku disciplínu a v neposlednej miere tiež prísľubom omilostenia. Stalin chcel svojich protivníkov zničiť v sérii spektakulárnych verejných monsterprocesov. Priznanie bolo preto nevyhnutné, lebo iné dôkazy neexistovali a ani existovať nemohli.

Sovietská elita. Zľava: Vorošilov, Stalin, Molotov, Kalinin a Tuchačevskij, zdroj: kp.ru

Takzvaný prvý moskovský proces sa uskutočnil v auguste 1936. Zinovjev a Kamenev boli napriek sľubom odsúdení k „najvyššej forme trestu“, čo bol dobový eufemizmus pre zastrelenie. Okrem priznaní boli dôležitou súčasťou pripraveného scenára aj udania, ktorými obvinení v prvom procese vydali do rúk NKVD desiatky svojich priateľov a kolegov. Kamenev bol navyše pôvodom Žid, ďalšie vyšetrovanie sa preto zameralo tiež na „sionisticko-kozmopolitnú hrozbu“.

O pár mesiacov nasledoval druhý proces, v ktorom boli odsúdení starí revolucionári židovského pôvodu: Radek, Pjatakov a Sokoľnikov. Spolu s nimi bolo zastrelených ďalších 10 vysokých funkcionárov. V dôsledku ich svedectiev prebehla ďalšia vlna zatýkaní a popráv, ktorej obeťami boli aj Nikolaj Bucharin a nedávny šéf NKVD Genrich Jagoda, ktorý pripravoval prvý moskovský proces.

Jagodu, ktorý mal voči bývalým spolubojovníkom predsa len ešte nejaké zábrany, vystriedal Nikolaj Ivanovič Ježov. Poldruha metra vysoký Ježov, ktorý veľmi rýchlo dostal prezývku Krovavyj karlik (krvavý trpaslík), bol v podstate patologickým sadistom. To, čo nasledovalo, Rusi dodnes volajú „ježovčina“.

XVII. zjazd boľševickej strany časom dostal prezývku „zjazd zastrelených“, pretože viac než polovica z jeho 1966 delegátov skončila s guľkou v tyle. Zatýkanie a popravy sa však nevyhli ani zdanlivo všemocným príslušníkom NKVD. Ježov ihneď po nástupe do funkcie rozpútal v NKVD kolosálnu čistku, ktorej obeťami sa stali najmä staré revolučné kádre. Do NKVD miesto nich nastúpili desaťtisíce mladých komunistov, ktorí za svoj spoločenský vzostup vďačili výhradne Stalinovi.

Na rade je armáda

Teror sa však neobmedzil len na stranícku elitu. Po tom, čo sa vyrovnal s najvyšším straníckym vedením a starými kádrami v NKVD, Stalin obrátil svoju pozornosť na sovietske ozbrojené sily. Velenie Robotnícko-roľníckej Červenej armády malo možnosti aj schopnosti zorganizovať štátny prevrat namierený proti nemu. Paranoidný diktátor preto aj v generalite vlastnej armády videl hrozbu a rozhodol sa ju tiež zničiť.

Ako budú vojaci reagovať na represie vo svojich radoch, si Stalin overil v roku 1931 pri tzv. prípade Vesna, keď bolo v krátkom čase uväznených vyše 3000 dôstojníkov pred revolúciou slúžiacich v cárskej armáde. Tuchačevského napriek jeho šľachtickému pôvodu tentokrát ešte represie obišli. Na obranu svojich kolegov, z ktorých takmer 1000 bolo popravených, sa nielen neozval, ale do novín napísal článok, v ktorom represie obhajoval.

Michail Nikolajevič Tuchačevskij sa narodil vo februári 1893 do rodiny nižšej ruskej šľachty. Jeho predkovia sa tradične venovali vojenskej službe. Rod Tuchačevských síce nebol veľmi majetný, ale bol dosť urodzený na to, aby budúci sovietsky maršal bol prijatý do elitného Semjonovského pluku cárskej gardy. Rýchlo postúpil do hodnosti podporučíka a so svojím plukom sa zúčastnil na bojoch 1. svetovej vojny.

Vo februári 1915 bola v jednej z bitiek jeho rota obkľúčená a Tuchačevskij padol do zajatia. Po niekoľkých neúspešných pokusoch o útek bol umiestnený v špeciálnom tábore pre problematických zajatcov neďaleko Ingolstadtu. Tam sa okrem iného stretol s iným chronickým „útekárom“, budúcim generálom a prezidentom Francúzskej republiky Charlesom de Gaulleom. Paradoxne, v poradí piaty a konečne úspešný útek sa mu podaril práve z Ingolstadtu. Cez Švajčiarsko a Francúzsko sa mu podarilo vrátiť do vlasti. Za úspešný útek bol Tuchačevskij povýšený a vyznamenaný.

V marci 1918 Tuchačevskij vstúpil do tvoriacej sa Červenej armády, ktorá v tomto období v dôsledku zúfalého nedostatku dôstojníkov nepohrdla ani bývalými cárskymi oficiermi. Teda pokiaľ títo boli ochotní podriaďovať sa prideleným boľševickým komisárom. V priebehu občianskej vojny v rokoch 1918 až 1921 sa ambiciózny Tuchačevskij veľmi rýchlo vyšvihol až na veliteľa jednej z armád.

Hoci na bojiskách občianskej vojny proti nie práve najdisciplinovanejším tzv. bielym armádam slávil jeden úspech za druhým, proti odhodlanej a dobre organizovanej poľskej armáde v auguste 1920 sa presadiť nedokázal. Jeho kritici dokonca neskôr ironicky poukazovali na to, že maršalské hviezdy si Tuchačevskij nevyslúžil na bojiskách, ale brutálnym potlačením vzbury kronštadtských námorníkov v marci roku 1921 a nepokojov v Tambovskej gubernii o štyri mesiace neskôr. Tam proti vzbúreným roľníkom neváhal použiť aj chemické zbrane.

Po víťaznom ukončení občianskej vojny Tuchačevskij zostal v Červenej armáde a vypracoval sa na jedného z najpopulárnejších a treba povedať, že aj najschopnejších sovietskych vojenských činiteľov.

V roku 1935 bol v prvej skupine povýšených do novovytvorenej hodnosti maršala ZSSR. Ako námestník ľudového komisára (ministra) obrany bol práve on autorom reforiem, ktoré začiatkom tridsiatych rokov z Červenej armády urobili v tom čase najmechanizovanejšiu armádu na svete. Do výzbroje boli zavádzané nové modely tankov a obrnených áut organizovaných do veľkých obrnených zborov. Svetovým unikátom bolo vybudovanie silného výsadkového vojska.

Na druhej strane, Tuchačevskij bol odporcom zavádzania samopalov a v delostrelectve až zanovito presadzoval v tom čase ešte konštrukčne nevyzreté bezzáklzové delá.

Pri presadzovaní svojich zámerov sa však stále častejšie dostával do názorových stretov so svojím nadriadeným maršalom Klimentom Vorošilovom. Ním ctižiadostivý Tuchačevskij vyslovene pohŕdal a niekoľkokrát ho na verejnosti dokonca urazil. Maršal Žukov, ktorý vysoko oceňoval Tuchačevského reformy, ku koncu života spomínal, ako na jednej z porád Tuchačevskij pred zhromaždenými dôstojníkmi otvorene nazval Vorošilova nekompetentným.

Napriek všeobecne pozitívnemu hodnoteniu Tuchačevského vojenských reforiem časť ruských vojenských historikov argumentuje, že jeho zámery v tom čase presahovali technologické možnosti sovietskeho priemyslu. Výsledkom do dôsledku dovedených Tuchačevského reforiem by síce bola vysoko mobilná armáda, ale bez adekvátnej palebnej sily. Za realistickejšiu a vyváženejšiu považujú konzervatívnejšiu koncepciu, ktorú presadzovali Vorošilovovi chránenci, budúci maršali Šapošnikov a Timošenko.

Spor Tuchačevského s Vorošilovom upútal Stalinovu pozornosť. Diktátor došiel k záveru, že ak ambiciózny a ctižiadostivý Tuchačevskij dokáže takto vyzývavo oponovať svojmu priamemu nadriadenému, môže sa časom postaviť aj jemu. A to o to skôr, že Tuchačevskij okolo seba sústredil vplyvnú skupinu svojich podporovateľov. Na rozdiel od spurného Tuchačevského Vorošilov bol voči Stalinovi neochvejne lojálny.

Okrem toho, Stalin mal s Tuchačevským nevybavené účty ešte z čias občianskej vojny. Neúspech sovietskeho ťaženia do Poľska v roku 1920 bol pričítavaný práve Stalinovi. Ten bol v tom čase politickým komisárom Juhozápadného frontu a fakticky riadil aj kľúčovú 1. jazdeckú armádu, ktorej velil jemu bezvýhradne oddaný budúci maršal Semjon Buďonnyj. Práve na Stalinov zásah Buďonného armáda miesto toho, aby sa ponáhľala k Varšave na pomoc Tuchačevskému, radšej pochodovala na Ľvov.

V bitke, ktorá do poľskej histórie vošla ako „zázrak na Visle“, bola Tuchačevského armáda na hlavu porazená. O pár dní neskôr, v poslednej jazdeckej bitke histórie pri Komarówe, Poliaci porazili aj Buďonného. Lenin velenie frontu a tým aj Stalina za neúspech poľského ťaženia kritizoval podstatne viac než Tuchačevského. Stalin, ktorý na urážky nikdy nezabúdal a nikdy ich neodpúšťal, vinil za svoje poníženie pred Leninom práve Tuchačevského.

Na základe vyfabrikovaných dôkazov bol 22. mája 1937 maršal Tuchačevskij zatknutý. Spolu so siedmimi ďalšími vysokými predstaviteľmi Červenej armády bol obvinený z pokusu zvrhnúť sovietske zriadenie a zo špionáže pre Nemecko a Japonsko. Tuchačevskij sa však nemienil poddať tak ľahko ako pred ním zatknutí bývalí revolucionári. Vyšetrovatelia NKVD museli z neho priznanie doslova vytĺcť. Podpísané priznanie sa zachovalo do dnešných dní. Forenzná analýza urobená v deväťdesiatych rokoch potvrdila, že tmavé fľaky na dokumente sú zvyškami Tuchačevského krvi, ktoré sa niekto pokúšal z papiera chemicky odstrániť.

Súdny proces s „antisovietskou trockistickou vojenskou skupinou“ netrval ani jeden celý deň. Na rozdiel od ostatných procesov tento nebol verejný. Stalin si nebol istý, či vzdorný Tuchačevskij bude vypovedať podľa scenára tak ako pred ním desiatky vysokých straníckych funkcionárov, ktorých vyšetrovatelia NKVD dokázali zlomiť. Rozsudok vojenského kolégia bol vynesený 25 minút pred polnocou 11. júna 1937. Tuchačevskij a jeho sedem kolegov boli popravení ešte v tú noc.

Na rozdiel od iných procesov v tomto prípade Stalin nebol odkázaný iba na vymlátené priznania. Cez v Paríži žijúceho bývalého bielogvardejského generála Skoblina (manžela slávnej opernej speváčky Plevickej), ktorý bol agentom NKVD, nemecká tajná služba SD podsunula NKVD sfalšované materiály akože dokazujúce Tuchačevského špionáž a spolčenie s nemeckými generálmi.

Pri likvidácii Tuchačevského zohral rolu „užitočného idiota“ aj vtedajší československý prezident Beneš. Bol to on, kto Stalinovi odovzdal druhý balík materiálov kompromitujúcich Tuchačevského zo spolupráce s Nemcami. Tieto materiály československej rozviedke podstrčil nemecký Abwehr (nemecká vojenská tajná služba). Existujú však indície (a časť ruských historikov je o tom presvedčená), že materiály vytvorili nemecké tajné služby na objednávku NKVD.

Likvidácia najvyššieho velenia bol iba začiatok. V priebehu nasledujúcich rokov bol dôstojnícky zbor Červenej armády zdecimovaný spôsobom, akým by to nedokázala žiadna nepriateľská armáda. Z takmer 800 príslušníkov najvyššieho velenia Červenej armády (od veliteľov zboru vyššie) ich bolo viac než 500 zastrelených, zahynulo počas väznenia alebo spáchalo samovraždu. Z ôsmich členov tribunálu, ktorý súdil Tuchačevského, boli štyria popravení a jeden sa v očakávaní zatknutia zastrelil.

Podľa odhadov represie zasiahli až 40-tisíc vyšších dôstojníkov Červenej armády, čo predstavovalo takmer 80 % vyšších veliteľských kádrov. Viac ako 15-tisíc ich skončilo na popravisku, ostatní boli odsúdení k dlhoročným trestom v nápravných táboroch. Plukom následne často velili poručíci a divíziám nezriedka majori. Práve zdecimovanie dôstojníckeho zboru, ktorého následkom bol zúfalý výkon Červenej armády v Zimnej vojne voči malému Fínsku, utvrdil Hitlera v rozhodnutí čo najrýchlejšie zaútočiť na ZSSR.

Veľký teror

Moskovské procesy a represie v armáde šokovali svet, ale ešte stále sa dalo hovoriť „len“ o drsnejšom vybavovaní si účtov vnútri sovietskej elity, ktorá so svojimi protivníkmi ostatne tiež nezaobchádzala v rukavičkách. To však prestalo platiť, keď bol v auguste 1937 vydaný príkaz ľudového komisára (ministra) vnútra č. 00447 o „boji s kriminálnymi a banditskými skupinami“. Podľa uznesenia o „zostrení triedneho boja“ mohol byť trestne stíhaný prakticky ktokoľvek, koho tzv. trojky, t. j. prokurátor, miestny náčelník úradovne NKVD a regionálny stranícky tajomník označili za nepriateľa sovietskej vlády.

V rokoch 1937 a 1938 sa po celej krajine prevalila vlna zatýkaní a popráv. Pri vypočúvaní sa žiadne ohľady nebrali. Priznania boli zo zatknutých vytĺkané bitím a brutálnym mučením. Proti rozsudkom sa nedalo odvolať a popravy boli vykonávané bezprostredne po vynesení rozsudkov.

Občania Sovietskeho zväzu boli vyzývaní, aby boli bdelí a ostražití. „Nedostatok bdelosti“ bol klasifikovaný ako zločin, za ktorý hrozila smrť. Ľudia začali masovo písať udania na svojich susedov, kolegov a známych. Hnacím motorom bol strach: „Ak nenapíšem udanie ja, napíšu ho iní na mňa alebo budem zatknutý za nedostatok ostražitosti!“ Nezriedka bola motívom k napísaniu udania aj možnosť pod pláštikom nahlásenia „protisovietskej činnosti“ vybaviť si osobné účty.

Perzekúcie automaticky postihovali aj príbuzných už uväznených. Tí dostávali štatút „rodinných príslušníkov nepriateľov sovietskeho zriadenia“ a obvykle bývali tiež krátko nato zatknutí. Sirotince sa naplnili deťmi, ktorých obaja rodičia boli zatknutí alebo popravení.

Hranica trestnej zodpovednosti sa vzťahovala už na dvanásťročné deti. Niektorí historici sa klonia k tomu, že Stalin sa jednoducho držal pravidiel krvnej pomsty, ktoré ako rodený Kaukazan dôverne poznal. Takto sa preventívne zbavoval hrozby, že by sa mu niekto z potomkov jeho obetí chcel pomstiť. Sám Stalin osobne poslal na popravisko viac než 40-tisíc ľudí. Z ostatných členov politbyra si Stalin urobil spolupáchateľov tým, že zoznamy odsúdených na popravu spolu s ním vždy musel podpísať aj niektorý z nich.

Jeden zo zoznamov odsúdených. Stalin rukou dopísal: „Zastreliť všetkých v zozname uvedených“. Okrem Stalina je dokument podpísaný ešte Molotovom. Zdroj: Wikimedia.org

Obvinenie z protisovietskej činnosti podľa neslávne známej hlavy 58 sovietskeho trestného zákonníka znamenalo takmer istú popravu. Zloženie trojok sa však priebežne menilo, pretože bežne sa stávalo, že člen trojky bol tiež označený za zradcu a zastrelený. Ústredím v Moskve boli vypracované kvóty, koľko má byť v tej-ktorej oblasti ZSSR popravených a koľko má byť odsúdených na 10 rokov žalára bez práva korešpondencie s rodinou. To boli jediné dva tresty, ktoré trojky vynášali.

V snahe vyzerať pred vedením uvedomelo a vyhnúť sa tak hrozbe obvinenia z nedostatku ostražitosti miestne orgány sústavne žiadali o povolenie prekročiť pridelené kvóty. Moskva prekročenie kvót veľkodušne povoľovala. Rozbehla sa zvrátená forma súťaženia v tom, ktorá oblasť ZSSR dodá viac odhalených špiónov a zradcov. Orgány NKVD nestíhali riešiť milióny udaní, ktoré na seba písali susedia, kolegovia v práci, nezriedka dokonca príbuzní. Po celom Sovietskom zväze sa organizovali masové manifestácie, na ktorých občania požadovali pre odhalených zradcov a špiónov výhradne „najvyššiu formu trestu“. Deti sa nezriedka verejne zriekali svojich odsúdených rodičov.

Gulag

Množstvo odsúdených na dlhoročné väzenie bolo také obrovské, že to bolo nevyhnutné riešiť novou organizáciou väzenstva. Preto bola vytvorená Štátna správa táborov, v ruskej skratke GULAG (Gasudarstvennoje Upravľenije LAGerjej), spravujúca sieť trestaneckých táborov od Soloveckých ostrovov po Magadan na východnej Sibíri.

Milióny odsúdených pracovali za neuveriteľne ťažkých podmienok na ťažbe dreva, nerastných surovín a veľkých stavbách tzv. celosovietskeho významu. Najznámejším výsledkom ich nútenej otročiny je dodnes existujúci Bielomorský kanál – umelá vodná cesta spájajúca Baltské a Biele more. Len o niečo miernejším trestom, ktorý sa uplatňoval hlavne na príbuzných odsúdených, bolo vyhnanstvo alebo nútené vysídlenie do Kazachstanu. Republika nebola pripravená na taký nával nových nedobrovoľných obyvateľov a výsledkom bol hladomor.

Popri Židoch boli vyhlásení za nepriateľov aj v ZSSR žijúci Poliaci, Lotyši, Litovci a Estónci. Pre svoj poľský pôvod bol v rámci armádnej čistky zatknutý aj neskorší maršal a dvojnásobný hrdina ZSSR Konstantin Rokossovskij. Budúcemu slávnemu vojvodcovi paradoxne zachránil život tristný výkon Červenej armády v Zimnej vojne s Fínskom na prelome rokov 1939 a 1940. Stalin si uvedomil, že v represiách voči vlastnej armáde zašiel priďaleko. Chybu si, samozrejme, nepriznal, ale vinník sa našiel.

Stal sa ním šéf NKVD Ježov. Toho už v novembri 1938 vo funkcii ho vystriedal Stalinov krajan Lavrentij Berija. Dovtedy zdanlivo všemocný Ježov opíjajúc sa rezignovane čakal na svoj osud. V liste napísanom Stalinovi akurát prosil, aby nechal na pokoji jeho starú matku. Po pár mesiacoch na symbolickej pozícii ľudového komisára vodnej dopravy bol 9. apríla 1939 zatknutý a obvinený z hrubého porušovania sovietskej zákonnosti a z prípravy štátneho prevratu. Popravený bol začiatkom februára 1940.

Lavrentij Berija a Nikolaj Ježov, zdroj: russian7.ru

Prvým počinom Beriju na poste ľudového komisára vnútra bola v poradí už druhá čistka v radoch NKVD. Na popravisku končili Ježovovi domnelí alebo skutoční chránenci. Viac ako boj proti triednemu nepriateľovi táto čistka pripomínala skôr likvidáciu nepohodlných svedkov. Nástupom Beriju sa represie a popravy ani zďaleka neskončili, ale už neboli také bezhlavé ako za Ježova.

Obľúbeným terčom udaní bola tiež inteligencia. Státisíce kvalifikovaných odborníkov boli odsúdené na pobyt v pracovných lágroch. Dôvodom mohlo byť čokoľvek, čo sa nepáčilo nadriadenému. Samostatné myslenie sa jednoducho netolerovalo. Na všetko bol potrebný príkaz alebo aspoň povolenie. Na miesto zatknutých okamžite nastúpili mladí ambiciózni straníci, ktorých často jedinou kvalifikáciou bola oddanosť Stalinovi. Tak aj túžba po služobnom postupe mohla byť dôvodom na napísanie udania. Za Stalina sa kariéra dala urobiť veľmi rýchlo, ale mohla tiež veľmi krátko trvať.

Berija si rýchlo uvedomil, že pre sovietsky štát je škodlivé, keď je také obrovské množstvo technickej inteligencie bez úžitku zatvorené v lágroch. Preto nechal vytvoriť špeciálne tábory pre konštruktérov a technikov, kde mohli pracovať vo svojej odbornosti a dúfať, že svojou prácou raz vykúpia svoju vinu. Známy letecký konštruktér Tupolev časť svojich lietadiel vyprojektoval práve v jednom z týchto táborov. Spolu s ním „sedel“ aj budúci tvorca sovietskeho raketového programu Sergej Koroljov.

Začiatkom roku 1941 sa v táboroch Gulagu nachádzali takmer 3 milióny ľudí. Ďalších približne 900 000 bolo odsúdených na život vo vyhnanstve v odľahlých oblastiach Sibíri a Kazachstanu.

Koniec Veľkého teroru fakticky prišiel až po útoku Hitlerovho Nemecka na Sovietsky zväz 22. júna 1941. Na najbližšie štyri roky sa Stalinovou prioritou stala porážka Nemecka a teror voči vlastným obyvateľom musel počkať. Už pár mesiacov po ukončení 2. svetovej vojny však paranoidný Stalin opäť začal pripravovať úder proti generalite vlastnej armády. Diktátor už svojich maršalov a generálov nepotreboval. Naopak, v populárnych a obľúbených vojvodcoch videl hrozbu. Najmä v sebavedomom a až priveľmi populárnom Georgijovi Žukovovi.

Začiatkom päťdesiatych rokov Stalin pripravoval ďalšiu vlnu masívnych čistiek a predpokladá sa, že obeťami mali byť tentokrát aj ľudia z jeho najbližšieho okolia ako Berija a Molotov. Druhý Veľký teror už Stalin, našťastie, nestihol. Definitívny koniec čistkám a popravám priniesla Stalinova nečakaná smrť 5. marca 1953.

Stalin večne živý

Posledný, na kom bol uplatnený Stalinov trestný poriadok, bol Lavrentij Berija. Po trojmesačnom interregne, ktoré nasledovalo po Stalinovej smrti, obávaného ministra vnútra 26. júna 1953 na pokyn Nikity Chruščova priamo na zasadnutí vlády v Kremli zatkla skupina generálov osobne vybraná maršalom Žukovom. V rýchlom tajnom procese v podzemí veliteľstva moskovského vojenského okruhu bol Berija odsúdený za vlastizradu a špionáž pre Veľkú Britániu a následne zastrelený. Spolu s ním bolo popravených aj šesť jeho najbližších kolegov.

Maršal Vorošilov prežil v zdraví všetky čistky a napriek tomu, že ako vojvodca počas Veľkej vlasteneckej vojny zlyhal, nikdy neupadol do Stalinovej nemilosti. Starý maršal sa dokázal udržať v najvyššom sovietskom vedení dokonca aj po Chruščovovom nástupe k moci, ktorý ukončil kariéru jeho kolegov zo stalinskej éry Molotova, Malenkova a Kaganoviča. Do dôchodku odišiel až v roku 1960 z postu predsedu Najvyššieho sovietu ZSSR, teda formálnej hlavy štátu.

Po odhalení Stalinových zločinov na uzavretom zasadnutí XX. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v roku 1956, boli Tuchačevskij a desaťtisíce ďalších obetí stalinského teroru na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov rehabilitovaní. K ďalšej vlne rehabilitácií došlo v deväťdesiatych rokoch 20. storočia po rozpade Sovietskeho zväzu.

Stalin a jeho Veľký teror sú ruskou spoločnosťou dodnes vnímaní nie úplne jednoznačne. Pre väčšinu je Veľký teror celonárodnou tragédiou, ktorá miliónom ľudí vzala alebo zničila život. Nemalá časť ruskej spoločnosti však stále žije v presvedčení, že Stalinov teror napriek všetkému zlému Sovietsky zväz vnútorne posilnil a pripravil ho na prevzatie roly svetovej superveľmoci.

Pre krutosť Veľkého teroru Rusi sami seba často vnímajú ako najväčšie obete komunizmu. Obyvatelia bývalých socialistických krajín, ktorí prežili pod sovietskou nadvládou vyše štyridsať rokov a pojmy ruský a sovietsky pre nich často predstavujú synonymá, s takýmto postojom zvyčajne nesúhlasia.

Je smutnou skutočnosťou, že Stalinov Veľký teror prebehol bez odporu zo strany obyvateľstva. Ľudia sa mu nielen neprotivili, ale často ho dokonca využívali pre svoj kariérny alebo majetkový prospech. Sovietski občania len v rokoch 1937 a 1938 vyprodukovali viac než 4 milióny písomných udaní. Ďalšie milióny udaní boli orgánom NKVD nahlásené ústne.

K odporu a vzburám v Gulagu začalo dochádzať až ku koncu Stalinovho života. Nemalú časť väznených vtedy tvorili státisíce sovietskych vojakov zajatých Wehrmachtom v rokoch 1941 a 1942, keď Červená armáda utrpela sériu ťažkých porážok. Po návrate z krutých nemeckých zajateckých lágrov, kde v priebehu štyroch rokov zahynula viac než polovica zajatých, boli títo vojaci hanebne označení za dezertérov a nemilosrdne odsúdení na dlhoročné tresty pre zmenu v sovietskych táboroch.

Počet obetí Veľkého teroru je hrozivý. Na základe vykonštruovaných či rovno vymyslených obvinení akčné trojky odsúdili takmer poldruha milióna ľudí. Ďalšie viac než dva milióny ľudí skončili v táboroch alebo vo vyhnanstve len preto, že boli príbuznými odsúdených. V rokoch 1937 a 1938 v čase najkrvavejšej fázy Veľkého teroru bolo popravených takmer sedemstotisíc ľudí. Do tohto počtu však nie sú započítané obete krutých podmienok a zlého zaobchádzania v táboroch Gulagu, ktorých počty sa odhadujú len približne.