Rozhovor s maďarským premiérom vzbudil na Slovensku veľkú pozornosť. Zrod nasledujúceho textu sa však datuje viac do minulosti. V septembri 2019 napísal americký konzervatívny spisovateľ Rod Dreher článok Viktor Orbán Among The Christians. Drehera pri ich stretnutí v Budapešti zaujala Orbánova osobnosť, angličtina aj mentálna zdatnosť.

Nič prekvapivé, Orbán sa rád stýka s intelektuálmi a robí na nich zvyčajne dobrý dojem. Je milý, sčítaný a má niečo, čomu sa hovorí intelektuálna zvedavosť. Nielenže sa v Budapešti snaží vytvoriť zázemie pre konzervatívnych intelektuálov (čoho je aj Dreher príkladom), ale sám si prakticky každého významnejšieho mysliteľa pozýva do svojej kancelárie na Budínskom hrade na spoločný rozhovor. A nelimituje sa len na konzervatívcov, takto ho navštívili napríklad aj jeho kritik Bernard Henri-Lévy alebo Yuval Noah Harari, ktorého obdivuje.

Orbánovej domácej buldozérskej politike, sporom okolo migrácie alebo skorumpovanosti jeho režimu sa venuje dostatok textov do najmenších detailov, naopak, pokiaľ ide o náboženstvo a konzervativizmus, dajú sa komentáre zhrnúť dvojakým spôsobom.

Liberáli väčšinou tvrdia, že ide o politické zneužívanie náboženstva k etnonacionalistickým cieľom, v lepšom prípade o vypočítavosť. Konzervatívci ako Dreher zase zvyčajne prepadajú Orbánovmu kúzlu, britský ekonóm a politický filozof Philip Blond dokonca na predmetnej konferencii v Budapešti naznačoval, že Orbán má „poslanie re-christianizovať Európu“.

Anne Applebaumová napísala knihu o tom, ako ju niektorí z jej bývalých priateľov sklamali, keď sa stali presvedčenými podporovateľmi Orbána. Jeden z nich, britsko-maďarský profesor na londýnskej UCL, bývalý novinár BBC a dlhoročný europoslanec za Fidesz György Schöpflin, jej odpovedal nelichotivou recenziou, aj John O'Sullivan, bývalý poradca Thatcherovej a teraz šéf Orbánovho think-tanku, sa pokúsil s jej knihou popasovať.

Poďakovanie za tento text patrí mnohým ľuďom, o ktorých knihy alebo spomienky som sa mohla oprieť. Za to, čo je v tomto texte dobré, patrí vďaka im, všetko ostatné padá na moju hlavu. Niektoré dôverné spomienky som si musela nechať pre seba, ale v texte som ich zohľadnila, všetky informácie potom pochádzajú z verejných zdrojov, z článkov alebo kníh, špeciálne od autorov Pétera Kendeho, Igora Jankeho, Józsefa Debreczéniho, Andrása Kósu a Gábora G. Fodora.

V neposlednom rade nikde v texte nehodnotím úprimnosť Orbánovho náboženského presvedčenia. Ide o príliš intímnu vec, než aby mohla byť predmetom verejných úvah. Zhŕňam známe aj menej známe fakty o jeho náboženskom a politickom prerode a politike v tejto oblasti.

Čítajte tiež

Viktor Orbán Dnes už neexistuje liberálna demokracia, s liberálmi vediem zápas o slobodu

Jozef Majchrák Martin Hanus

Rozhovor s maďarským premiérom Viktorom Orbánom, ktorý hovorí, prečo má stredná Európa lepšiu budúcnosť než západné štáty EÚ.

Raz nás všetkých obesí

K náboženstvu sa Orbán ešte na začiatku 90. rokov staval inherentne nepriateľsky. Pochádzal z nábožensky ľahostajnej rodiny, k antiklerikalizmu ho poháňal celoživotný odpor k autoritám. Narodil sa mladučkej matke, rodičia sa brali pre tehotenstvo a počas celého detstva Viktora a jeho o dva roky mladšieho brata Győza (tretí brat Áron je o 14 rokov mladší) študovali.

Malý Viktor bol ako dieťa mimoriadne neposlušný a hyperaktívny, podľa vlastných slov „neznášal dospelých a oni neznášali jeho“, „bol neuveriteľne zlé dieťa: nevychované, drzé, násilnícke“. Cholerický otec ho tvrdo trestal, on na to reagoval spurne, aj keď bol menší a slabší, pokúšal sa s otcom zápasiť.

Bol bystrý a talentovaný, ale aj v dôsledku disciplinárnych problémov vystriedal niekoľko škôl. Matka sa ako sociálna pracovníčka a učiteľka detí so špeciálnymi potrebami venovala hlavne zanedbaným rómskym deťom a Viktora medzi ne brávala. Dobrý vzťah mal so svojím dedkom Mihályom a ťažko niesol, keď sa od neho s rodičmi v jeho desiatich rokoch odsťahovali. Medzi deťmi bol celkom obľúbený, vodcovský typ. V dokumente Čím budeš, až budeš veľký? (Mi leszel, ha nagy leszel?, 1988) Orbán označuje svojho otca za násilníka a jeho snom je učiť politológiu.

Rodina žila v dedine Felcsút veľmi skromne, Viktor a jeho brat chodili na pole sedliakov zbierať klásky. Tečúcu vodu mali, až keď sa v jeho štrnástich rokoch presťahovali do Székesfehérváru. Viktor tu nastúpil na gymnázium do triedy anglického jazyka. Rovnako sa odsťahoval od rodičov na internát, kde mal však opäť problémy s dodržiavaním poriadku.

Voľné popoludnia trávil hraním futbalu za mládež vtedy ligového MÁV Előre. Orbán síce spomína, že všetok čas venoval „dievčatám a futbalu“, jeho spolužiaci si to však pamätajú inak: už vtedy veľa čítal, a to aj „ťažkých“ autorov.

Podľa Pétera Kendeho, ktorý je Orbánovým zásadným odporcom a ktorého pamflet A Viktor pravdepodobne prispel k porážke Fideszu vo voľbách v roku 2002, v tom čase žil s istou výrazne staršou ženou; podľa poľského novinára Igora Jankeho, ktorý napísal Orbánovi oveľa priateľskejší životopis Forward! a hovoril s mnohými jeho spolužiakmi, zase Orbán s obľubou sám seba vykresľuje ako oveľa plebejskejšieho, než v skutočnosti bol.

Na gymnáziu sa zoznámil s Lajosom Simicskom, trochu čudáckym, ale veľmi inteligentným chlapcom, ktorý študoval v matematickej triede a mal na všetko svoj názor. To Viktor z domova nepoznal. Otec bol síce členom komunistickej strany, ale z čisto kariérnych dôvodov, v ich rodine nehrali politika a náboženstvo žiadnu úlohu.

Vojna znamenala zlom v jeho živote. Rok vojenskej služby v ňom prebudil nenávisť voči celému systému, pre bitky a úteky býval často vo väzení. Nechápal zmysel príkazov a zákazov, nedodržiaval ich a navádzal k tomu istému aj ostatných, nerešpektoval platnú hierarchiu. Pravdepodobne tu sa zrodil nielen Orbán – antikomunista, ale aj Orbán – liberál.

Už ako presvedčený antikomunista nastúpil na právnickú fakultu univerzity Loránda Eötvösa (ELTE) v Budapešti a dostal sa do kolégia Istvána Bibóa. Elitné kolégiá špecializované na výchovu talentovaných študentov mali v Maďarsku predvojnovú tradíciu, v 50. rokoch boli však zrušené. S postupným uvoľňovaním pomerov sa kolégiá začali vracať v 70. a najmä 80. rokoch.

Najprv vzniklo ekonomické kolégium Lászlóa Rajka a v druhej polovici 70. rokov aj kolégium pod vedením Lászlóa Kériho so zameraním na sociálne vedy. Kolégium sa v roku 1983 presťahovalo do novej budovy a oficiálne sa premenovalo, hoci súčasný názov Kolégium Istvána Bibóa bol pre komunistické úrady prípustný až v roku 1985, ako sa ideológia Kádárovho režimu čoraz viac rozpúšťala a politický filozof Bibó prestával byť personou non grata.

Kolégium teda začalo s neutrálnym názvom odkazujúcim na právne a spoločenské štúdie a bolo určené primárne talentovaným študentom právnickej fakulty ELTE so záujmom o sociálne vedy, najmä politológiu a sociológiu. Jeho riaditeľom sa stal odborný asistent právnickej fakulty István Stumpf a László Kéri v ústave vyučoval. Na svoju dobu malo kolégium veľkú autonómiu.

Študenti a učitelia žili spolu a spoločne sa tiež podieľali na riadení kolégia, prebiehali tu demokratické voľby, študenti aj učitelia mali veľkú slobodu vo výbere tém a učebných metód, mohli si pozývať rôznych hostí, aj z prostredia menej ústretového voči režimu, a narušovať zavedené tabu. K štandardnému štúdiu práva na univerzite mali seminár politológie, sociológie, kriminálnych vied, venovali sa ekológii alebo chudobe.

Orbána spoločenské vedy, najmä politológia, zaujímali a bavili, naopak, právo skôr flákal, oveľa lepšou študentkou bola jeho budúca žena a premiantom ročníka bol budúci europoslanec József Szájer.

Orbánov obľúbený seminár viedol mladý Tamás Fellegi (tiež bude neskôr súčasťou jeho vlád) a venoval sa aj témam revolúcie 1956, okupácie Československa 1968 či poľskej Solidarity. Keď si mali vyberať tému diplomových prác, Orbán sa rozhodol písať svoju diplomovú prácu o Solidarite.

Niekoľkokrát vycestoval do Poľska, v texte citoval rozhovory s Adamom Michnikom a Jackom Kuroňom, v teoretickej časti sa inšpiroval hlavne Jürgenom Habermasom. „Práca je na oveľa vyššej úrovni, než na akú sme pri diplomových prácach zvyknutí. Opis problematiky spoločenských hnutí a občianskej spoločnosti v socialistických krajinách je veľmi originálny a inovatívny,“ pochválil Orbána jeho recenzent Mihály Samu.

S Istvánom Stumpfom mal Orbán dobré vzťahy, Stumpf ho mal napriek jeho problematickej povahe celkom rád, videl v ňom veľký talent. To László Kéri mal oveľa menšie pochopenie a na Orbána, ktorý „okamžite chcel regulovať všetko podľa seba“, reagoval od počiatku popudlivo. „Od prvého okamihu bolo zrejmé, že Viktor dominuje nad ostatnými, že im dokáže vnútiť svoju vôľu, že je veľmi presvedčivý. Nemohol som ho vystáť,“ povedal Kéri Orbánovmu životopiscovi Igorovi Jankemu.

Orbánova partia na internát nepriniesla len divoké večierky, ktoré sa niekedy končili rozbíjaním majetku kolégia, ale predovšetkým jasnú predstavu o tom, ako by sa veci mali zmeniť. Teraz hneď. A neboli príliš ochotní o tom diskutovať. Ich cieľom bolo napríklad to, aby študentskú samosprávu automaticky neviedol tajomník komunistického zväzu mládeže (KISZ). V tom boli čiastočne úspešní.

„Okrem toho, že sa opili a rozbili nám sklenené dvere, chceli zásadne reformovať život kolégia,“ spomínal neskôr na ich príchod spolužiak András Gyekiczki. Orbán po boku so svojimi najlepšími priateľmi, Lajosom Simicskom a Gáborom Fodorom, ale aj ďalšími druhmi a sympatizantmi, už vtedy prejavoval svoje buldočie inštinkty.

„Ty sa možno raz staneš premiérom, potom mňa a Istvána Stumpfa nevešaj, pamätaj, že sme sa poznali!“ vyštekol raz Kéri na Orbána a nevedomky tak predpovedal jeho budúce osudy.

Orbán sa v tom čase upokojil v osobnom živote, hlavný vplyv na to mala pravdepodobne jeho spolužiačka Anikó Lévaiová, ktorú si v roku 1986 vzal pri civilnom obrade. V tom čase bol ateistom a podľa svojich priateľov nevidel veľké opodstatnenie v manželskom zväzku, ale jeho láska k Anikó bola veľmi silná a chcel ju verejne vyjadriť. Aj podľa iných Orbánových životopiscov a blízkych ľudí, priateľov či nepriateľov, je Anikó jediným človekom, ktorému absolútne verí.

V kolégiu sa Orbán venoval politologickému časopisu Századvég (Koniec storočia), ktorý spoluzakladal a pomáhal redigovať, a ako zvolený reprezentant študentov bol rovnocenným náprotivkom Stumpfa. V roku 1987 štúdium úspešne dokončil a odsťahoval sa do manželkinho rodného Szolnoku, ale do Budapešti dochádzal za prácou, pracoval ako výskumník pre expertnú skupinu pri ministerstve poľnohospodárstva a výživy. Ich skupina, rovnako ako už predtým Századvég, dostávala peniaze od Georgea Sorosa.

Veľký deň alebo skôr veľká noc prišla 30. marca 1988. Vtedy Orbán s partiou svojich verných urobili niečo, čo im reformní komunisti ako Stumpf a Kéri vyhovárali. Založili nezávislú antikomunistickú organizáciu Fidesz (Fiatal Demokraták Szövetsége). Zo šesťdesiatich prítomných zakladajúcu deklaráciu podpísalo 37, z toho desať z kolégia Bibó a niektorí ďalší z kolégia Rajka.

Potom sa už udalosti uberali známym smerom, začali vyvíjať politickú činnosť (zatiaľ ako aktivisti), družiť sa s disidentmi v okolitých krajinách, Orbán na jednej demonštrácii zažil nevyhnutné zatknutie, z ktorého vznikla slávna fotka zarasteného Che Guevaru, ktorému policajti držia pri krku obušok. Tamás Deutsch a György Kerényi boli zatknutí na demonštrácii v Prahe, kde bol režim oveľa odbojnejší.

V Maďarsku im, naopak, udalosti išli naproti, v júni 1989 Orbán prehovorí na symbolickom pohrebe Imreho Nagya, vo svojej reči vyzve k usporiadaniu slobodných volieb a k odchodu sovietskych vojsk a stane sa symbolom svitania novej éry. Kým davy Orbánovi tlieskali, v disidentských kruhoch sa jeho prejav stretol s rôznymi reakciami. Jeho radikálnosť sa niektorým nepáčila a nevraživosť reakcie Adama Michnika Orbána zaskočila a zranila. Bol to jeho idol.

Na jeseň 1989 Orbán s Anikó a novorodenou dcérou Ráchel vyrazili do Veľkej Británie. Orbán začal študovať dejiny klasického liberalizmu na Oxforde, Anikó sa s dieťaťom usadila v Londýne. Na zahraničné pobyty vycestovali aj mnohí ďalší zakladatelia Fideszu, štipendiá im platil George Soros. Medzi „old boys“ Fideszu je oveľa jednoduchšie vymenovať ľudí, ktorí žiadne štipendium od Sorosa nemali. Ich štúdium však netrvalo dlho, prvé slobodné voľby na jar 1990 ich prinútili vrátiť sa.

Cesta k Bohu aj úspechu

V tomto článku nie je miesto na opis politického vývoja v Maďarsku po roku 1990, pokus o stručný portrét nájdete tu. Fidesz sa v roku 1990 dostal do parlamentu, ale do národno-konzervatívnej vlády Józsefa Antalla prizvaný nebol. V opozícii existoval súbežne s liberálnym Zväzom slobodných demokratov (SZDSZ) a objavovali sa tendencie považovať ho za ich mládežnícku organizáciu. Fidesz si v tom čase užíval na výslní mediálneho záujmu, pretože voči nepopulárnej vláde konzervatívneho premiéra predstavoval spolu so SZDSZ pokrokovú avantgardu.

Z počiatkov Orbánovej politickej kariéry nájdeme aj radikálne, výsmešné odsudky náboženstva a cirkvi (hlavne voči poslancom dnes vládnej KDNP), ako aj ďalšie, z ktorých konzervatívcom vstávajú hrôzou vlasy na hlave. Napríklad k problematike potratov sa v roku 1990 dopustil pozoruhodného výroku, že tí, ktorí sa snažia [legislatívnymi prostriedkami] znížiť počet potratov z 90-tisíc na 2-3 tisícky, „nie sú ľudia, ale monštrá“.

László Kövér, spoluzakladateľ Fideszu a dnes predseda parlamentu, ktorý bol vždy radikálnejší než Orbán, nech zastával akékoľvek názory, dodal, že „ženy nemajú chodenie na potraty ako hobby“.

V Československu bolo náboženstvo pre disidentov niekedy lákavým komponentom ich disidentstva, zakázaným ovocím. V Poľsku je neodmysliteľne späté s rozvratom režimu a novými pomermi. V Maďarsku však nie. Po odstránení antikomunistického kardinála Mindszentyho, na ktorom sa podieľal Vatikán s pápežom Pavlom VI., cirkev z väčšej časti ovládli prospechári a spolupracovníci štátnej bezpečnosti. Podobne tomu bolo aj v prípade maďarskej reformovanej cirkvi, v ktorej bol Orbán kedysi ako nemluvňa z rodinnej tradície pokrstený.

Na druhej strane Orbán nebol príliš angažovaným antiklerikálom, vážil si Jána Pavla II. a keď sa počas jeho návštevy v Maďarsku objavilo v časopise Magyar Narancs (mal spočiatku blízko k Fideszu, ale bol ovládaný jeho najľavicovejším krídlom, ktoré stranu vzápätí opustilo) mnoho satirických a urážlivých textov, bol nahnevaný a snažil sa zablokovať jeho vydanie. Považoval to za nezmyselné a zbytočné. Cítil, že časopis ide proti citom obyčajných Maďarov, aj tých nepraktizujúcich. K náboženstvu pristupoval čisto pragmaticky, vždy ho zaujímala spoločnosť a chcel pochopiť, ako funguje, aký je vplyv cirkví.

Už v Szolnoku sa Anikó zoznámila s liberálnym metodistickým pastorom a neskôr poslancom SZDSZ Gáborom Iványiom. Býval v rovnakom dome, priatelili sa a Iványi im pokrstil prvé dve deti, dcéru Ráchel (nar. 1989) a syna Gáspára (1992), a tiež im požehnal ich civilné manželstvo. V roku 1992 sa Orbán s Fodorom stretli s predstaviteľmi maďarských cirkví. Išlo o sériu stretnutí, to najvýznamnejšie s predsedom episkopátu, arcibiskupom egerským Istvánom Seregélyom.

Kým Fodor pochádzajúci z liberálnej katolíckej rodiny vedel formulovať intelektuálny odpor proti cirkevnému učeniu, Orbán o tom dokopy nič nevedel. Bol nepopísaným listom. Fodor nechápal, prečo sa cirkev nereformuje v oblasti sexuálnej morálky, dožadoval sa aplikácie záverov Druhého vatikánskeho koncilu, chcel, aby cirkev išla s duchom doby. Orbán sedel a mlčal. Sprevádzal ich kalvinistický pastor (a neskorší minister Orbánových vlád) Zoltán Balog, ktorý sa vtedy ako skôr liberálny teológ s nemeckým pozadím pohyboval v kruhoch Fideszu. Orbán sa mu potom zveril, že úlohu náboženstva v spoločnosti bude musieť ešte premyslieť.

V tom čase prebiehal vo Fidesze iný, ale ako sa čoskoro ukázalo, príbuzný proces. Pôvodnou ideológiou Fideszu bol antikomunizmus a akési primitívne libertariánstvo spočívajúce v tom, že „každý by mal byť slobodný a šťastný“. To fungovalo dobre do roku 1990.

Potom sa však objavili nové výzvy, napríklad nacionalizmus. Čoskoro sa ukázalo, že SZDSZ má hodnotovo bližšie k postkomunistom, v podstate k premenovanej štátostrane plnej bývalých komunistických funkcionárov, než k národno-konzervatívnemu táboru okolo premiéra Antalla, ktorý bol viac spojený s predvojnovým Maďarskom, s trianonskou traumou (hoci táto téma v Maďarsku postihuje celé politické spektrum), s náboženskými hodnotami.

Pretože v SZDSZ bolo relatívne veľa mestských intelektuálov židovského pôvodu, báli sa aj antisemitizmu. Nie že by Antall bol antisemita, jeho otec Židov zachraňoval pred nacistami, predsedom parlamentu bol za vlády MDF György Szabad, sedmohradský Žid. Ale Szabad bol konzervatívec posadnutý Kossuthom, narodil sa v už rumunskom Arade do maďarsky uvedomelej rodiny a bolel ho hlavne Trianon, cítil to úplne inak ako budapeštianski liberáli. Tých krídlo MDF okolo antisemitu Istvána Csurku právom desilo.

Vo Fidesze začala narastať prasklina. A paradoxne medzi Fodorom a Orbánom, ktorí sa mali predtým toľko radi. Obrazne povedané, Fodor chcel bojovať za práva homosexuálov viac ako za práva sedmohradských Maďarov na autonómiu, Orbán odmietal byť mládežníckou organizáciou SZDSZ a chcel sa hlavne vymedzovať voči postkomunistom, vnímal ako nespravodlivé niektoré útoky na Antalla, ktorý bol k nemu milý a otcovský, hoci sa politicky rozchádzali.

Chcel stranu s vlastnou identitou, ktorá sa bude od SZDSZ líšiť. Navyše sa prejavoval jeho buldočí inštinkt. Začali sa hádať verejne a médiá v tom spore stránili osvietenému Fodorovi. Okrem médií spojených so socialistami začal do Orbána tvrdo búšiť predtým strane blízky Magyar Narancs.

„Najväčšou hrozbou dneška je fašizmus,“ povedal podľa Jankeho predstaviteľom Fideszu v roku 1993 George Soros pri svojej návšteve Budapešti. Presviedčal ich, že budúcnosť patrí liberalizmu, globalizácii, otvorenej spoločnosti. Vláda MSZP, SZDSZ, Fidesz by bola dobrým krokom na tejto ceste. Ale to už všetko smerovalo k rozvratu. Za prvého predsedu strany (predtým mala kolektívne vedenie) bol zvolený Orbán a za šéfa vnútorných štruktúr si presadil lojalistu Szájera proti Fodorovi.

Teraz už hral tvrdo a nekompromisne, podľa Fodora špinavo. Chcel všetko. Fodor bol porazený a jeho krídlo vzápätí odišlo do SZDSZ. S ním aj mediálne sympatie a značná časť voličov, ktorí nechápali, čo Fidesz zrazu predstavuje. Po voľbách roku 1994 vznikla vláda socialistov a liberálov bez Fideszu, zato s ústavnou väčšinou. Ten sa so svojimi 7 percentami ocitol v opozícii medzi rozbitou pravicou. Ale Orbán mal už voľné ruky a verných druhov.

Pre svoj obyčajný pôvod predtým Orbán cítil, že ním liberálne budapeštianske kruhy pohŕdajú. Zároveň jeho rodina nepatrila ku konzervatívnej nobilite ako tá Antallova. Bola to proste obyčajná rodina, jeho dedko takmer v päťdesiatke maturoval na večernej škole len preto, aby ukázal, že to dokáže, rodičia študovali vysoké školy pri práci a deťoch, doštudovali až na prahu Viktorovej dospelosti. Ale zrazu bol jeho pôvod výhodou. Mohol skĺbiť vlastné skúsenosti s teoretickými poznatkami. Nemusel sa učiť, ako má k Maďarom hovoriť.

Fidesz za štyri roky dotiahol obrat ku konzervatívnej pravici a vyrástol zo 7 na 40 percent. Od roku 1998 Fidesz vo voľbách nikdy nezískal menej ako 40-45 percent hlasov, a to aj vo voľbách (2002, 2006), ktoré prehral. Aj keby Orbán budúci rok prehral so zjednotenou opozíciou, zostane Fidesz stranou so zrejme najvyššou podporou v Európe.

Čo sa vtedy odohrávalo v Orbánovej duši, ponechajme bokom, môžeme sa však domnievať, že udalosti z rokov 1993 až 1998 naozaj viedli aj k zmene jeho vnútorného nastavenia. Od detstva reagoval na skutočné aj domnelé krivdy tým, že sa ešte viac zatvrdil. Odchod fodorovcov a zmenu mediálnych sympatií vnímal ako veľkú krivdu. So Zoltánom Balogom sa pokúšal zistiť, kto vlastne je a kam smeruje, podľa Baloga bol jeho záujem úprimný. Kalvinista Balog pokrstil Orbánovo tretie dieťa, dcéru Sáru (1994), a v roku 1997 s Anikó uzavreli cirkevný sobáš. Najmladšie dve dcéry Orbánovcov Róza (2000) a Flóra (2004) boli pokrstené ako katolíčky.

Už ako premiér bol roku 2000 konfirmovaný v kalvinistickej cirkvi. Na akte sa zúčastnilo len desať osôb, ktorým Orbán oznámil slovníkom evanjelikálnych hnutí, že sa túži „znovuzrodiť“ a odvďačiť sa za to, že ho Boh „sprevádzal aj vtedy, keď o ňom nemal tušenie“. Krátko nato prehral voľby, po tvrdej kampani, tesne a nečakane. Porážka na neho mala devastujúce účinky, podľa jeho okolia sa mu vtedy zrútil svet a nejaký čas nevedel, čo so sebou.

Politické kresťanstvo a pragmatizmus

Hoci prešiel náboženskou konverziou a dokáže o nej obšírne hovoriť, ako predviedol po Balogovom boku pri adventnom stretnutí kalvinistických veriacich v decembri 2005, využíva Orbán náboženstvo vo svojich prejavoch skôr inštrumentálne. Nehovorí zvyčajne o viere ani o vlastnej skúsenosti s ňou, ale o kresťanstve ako o kultúrnom dedičstve Európy a Maďarska.

Inokedy sa rád odkazuje aj na staršie maďarské tradície, predkresťanské a orientálne, ich prostredníctvom si kliesni cestu do Turecka alebo strednej Ázie. Orbánovi nemožno uprieť, že dokáže geniálne stimulovať všetky citlivé body na tele maďarského národa. Vrátane tých trianonských, hoci v rozhovoroch pre slovenské médiá to nerobí.

Orbánovým obľúbeným intelektuálom je britský spisovateľ Douglas Murray. Mnohokrát sa spolu stretli a Orbán zapózoval s jeho knihou Podivná smrť Európy, v ktorej mu Murray venoval pochvalnú kapitolu. Kniha je o migrácii, Murray však zastáva názor, že sebavedomá kresťanská Európa by dokázala asimilovať aj väčšie množstvo prichádzajúcich, preto pátra po príčinách jej marazmu. Nezabudne ani na úpadok náboženstva či umenia. Sám Murray je ateista a gay, no zastáva názor, že západná civilizácia bez kresťanstva nedokáže dlhodobo existovať a jeho zavrhnutie bolo pravdepodobne jej osudovou chybou.

V rozhovore pre Postoj Orbán povedal, že úlohou jeho politiky nie je ochraňovať cirkevné princípy a že súčasťou politiky s „kresťanskou inšpiráciou“ môžu byť aj ľudia neveriaci alebo iného náboženského vyznania.

Jednou vecou sú totiž sentimenty Viktora Orbána, druhou náboženská realita dnešného Maďarska. A pre tú má Orbán cit. Maďarsko je štandardne sekularizovanou krajinou Európy. Počty ľudí, ktorí sa hlásia k nejakej cirkvi, síce vyzerajú na prvý pohľad ešte celkom dobre, ale kostoly sú poloprázdne. Väčšina Maďarov je členmi cirkví iba na papieri, sú to kultúrni kresťania. Orbánova vláda sa snaží náboženský život podporiť masívnym financovaním dominantných cirkví, katolíckej a maďarskej reformovanej. Počet cirkevných škôl sa od roku 2010 zdvojnásobil. No okrem toho?

S ústavnou väčšinou po roku 2010 sa Orbán rozhodol zreformovať každý aspekt života krajiny, ale netýkalo sa to tém, ktoré sú pre konzervatívcov na Slovensku srdcové. Orbán je pragmatik a sexuálna morálka nie je jeho obľúbenou témou. Potraty sú v Maďarsku legálne a téma ich obmedzenia je tabu aj pre „kresťanský prívesok“ vlády, stranu KDNP. Registrované partnerstvá boli schválené ešte za vlády socialistov v roku 2008, v liberálnejšej podobe než v Česku. Sex je legálny od 14 rokov (a nie je trestný s osobou staršou ako 12 rokov, ak starší z páru má menej ako 18 rokov).

Vláda sa rozhodla iba naznačovať. Do ústavy zakotvila ochranu života od počatia až po prirodzenú smrť, ale potraty sa legislatívne obmedziť nechystala ani nechystá. Ako hovorí ministerka pre rodinné záležitosti Katalin Nováková, rozhodli sa ísť inou cestou ako Poliaci, aj keď podporujú právo suverénnych národov určovať si vlastnú potratovú politiku bez kritiky z EÚ.

Počet potratov chcú znížiť prorodinnou politikou, nie zákazmi. Registrované partnerstvá nechali v platnosti, hoci do ústavy pribudla deklarácia manželstva ako zväzku muža a ženy, teda na schválenie homosexuálnych manželstiev by bola potrebná ústavná väčšina. Svojimi ekonomickými politikami vláda podporuje model zosobášených heterosexuálnych rodín s tromi a viac deťmi, ale realisticky vie, že väčšina Maďarov (teda aj väčšina voličov) v takom modeli nežije.

Veľkou témou vlády je demografia, a preto vláda odkúpila šesť privátnych kliník IVF a tento nákup označila za národný strategický záujem, aby sa vyhla kontrole protimonopolného úradu. Ženy spĺňajúce podmienky (vek, partner) tak majú mať nárok na umelé oplodnenie zdarma. Maďarsko zároveň patrí ku krajinám, ktoré umožňujú umelé oplodnenie aj ženám bez partnera (teda napríklad lesbám). Orbán má veľmi málo kritikov medzi predstaviteľmi štátom uznávaných cirkví. Nemusí sa teda na rozdiel od napríklad poľských alebo slovenských politikov zodpovedať povedzme z toho, prečo sa nesnaží zmeniť potratový zákon. Drobný odpor proti IVF zo strany katolíckej cirkvi prebehol, ale vládu rozhodne neprinútil k zmene stanoviska.

Až v poslednom roku sa vláda pokúsila urobiť z genderu a LGBT svoje politické témy. Išlo v prvom rade o zákaz registrácie úradnej zmeny pohlavia. Donedávna malo Maďarsko jeden z najliberálnejších zákonov, čo sa týka zmeny pohlavia. K úradnej zmene pohlavia stačila diagnóza, nebola potrebná hormonálna terapia ani operácie.

Išlo o oveľa liberálnejšiu úpravu ako v Česku, kde sa trans ľudia stále musia nechať zneplodniť, aby im bola zmena umožnená. V tomto ohľade teda Maďarsko urobilo z pohľadu LGBT organizácií veľký skok dozadu. Človek môže podstúpiť zmenu pohlavia, v registri a niektorých dokumentoch však zostane to pohlavie, s ktorým sa narodil.

Ďalej išlo o obmedzenie adopcií detí jednotlivcami, ktoré bolo zjavne mierené proti homosexuálnym párom. Niektoré homosexuálne páry, aj tie žijúce v registrovanom partnerstve, si žiadali o adopcie ako jednotlivci (párová adopcia im nebola umožnená). Ešte v roku 2019 ministerstvo spravodlivosti pod vedením Lászlóa Trócsányiho uznávalo, že „sexuálna orientácia ani rodová identita nesmú byť prekážkou pre adopciu“.

Do ústavy navyše pribudol dodatok, že „otec je muž, matka je žena“. Ten sám osebe nemá právne dôsledky, je to len deklarácia. Homosexuáli si stále môžu deti adoptovať, no je to pre nich oveľa náročnejšie. Jednotlivcom môžu byť zverené len deti, pre ktoré sa nenašiel manželský pár v celej krajine (predtým len župe), alebo s výnimkou od ministerstva.

Vláda tak predovšetkým dala najavo, čo si o tejto otázke myslí, aj keď subtílnejším spôsobom, než je zvykom na Slovensku alebo v Poľsku. Orbán sa v interpeláciách po kauze Józsefa Szájera postavil za registrované partnerstvá.

Práve prípad Szájera asi najviac otriasol kresťansko-konzervatívnym imidžom vlády, hoci Fideszu zrejme neublížil medzi jeho voličmi. Poškodil však Fidesz v Bruseli a v Európskej ľudovej strane, pretože Szájer bol jeho najrešpektovanejším europoslancom. Szájer, rovnako ako starosta Zsolt Borkai, ktorého video z heterosexuálnych orgií kolovalo po internete o rok skôr, z politiky odišiel.

Muž, ktorý liezol po odkvape

Ten príbeh je však zložitejší, než ako by ho liberáli radi videli. A Szájer to od nich naozaj zlízol za celý Fidesz. Predovšetkým bolo verejným tajomstvom, že Szájer je gay. Podľa Gábora Fodora bola táto informácia známa od počiatkov Fideszu, ešte v kolégiu Bibó, kde to všetci podľa neho brali ako neutrálny fakt. Dôvodom, prečo sa Szájer už v roku 1983 oženil so svojou spolužiačkou z toho istého internátu, nemusela byť len vtedajšia doba nepriateľská voči homosexuálom či túžba po deťoch.

Pomery v Maďarsku boli predsa len uvoľnenejšie, v roku 1982 bol napríklad natočený film Iný pohľad (Egymásra nézve) zobrazujúci lásku dvoch žien a otvorené scény lesbickej erotiky. Sex dvoch žien na plátne bol v tom čase nepredstaviteľný nielen v Československu, ale aj v mnohých západných krajinách. Maďarsko bolo liberálnejšie ako celok a Szájer sa v tom čase pohyboval medzi univerzitnými študentmi v Budapešti. V roku 1982 tragicky zomreli obaja Szájerovi rodičia. Stal sa poručníkom svojich dvoch maloletých bratov vo veku 16 a 11 rokov. Zrejme mal vtedy úplne iné starosti, než riešiť svoju sexualitu.

O jeho homosexualite píše Péter Kende v už spomínanej knihe A Viktor (2002), kde opisuje príbeh z počiatkov Fideszu, v ktorom Szájer bojoval za zníženie vekovej hranice pre homosexuálny styk na rovnaký vek ako pre heterosexuálov. Stretol sa vtedy (podľa Kendeho) s nahnevanou reakciou Kövéra, ale je zrejmé, že Szájer si už vtedy na začiatku 90. rokov svoju orientáciu uvedomoval.

So Szájerom ako homosexuálom sa stretávame aj ďalej. Neofašistický, ale veľmi hojne čítaný web Kuruc (v tom čase dvorný spravodajský web a fórum Jobbika) v roku 2009 predstavuje niektorých kandidátov do eurovolieb.

Vypichuje tých židovských, rómskych či homosexuálnych, skrátka pre fašistov neprijateľných. Z Fideszu je tu Pál Schmitt, ktorému sa vyčíta športová kariéra za komunistického režimu a scientológia, Tamás Deutsch (je Žid a žije promiskuitným životom, upozorňuje Kuruc), Lívia Járóková (je Rómka), János Áder (vraj je umiernenejší než Orbán), András Gyürk (vraj nikdy nepracoval a nevyzerá dosť maďarsky), László Surján (vraj je sionista a hlasoval za liberalizáciu potratového zákona) a Szájer.

Szájerov odsek je neuveriteľne nechutný, antisemitský a homofóbny, odcitujem len titulok: „buzerant, Žid a v mladosti sa podobal na Trockého“. Ďalej sa píše o otvorene homosexuálnom úradníkovi Krisztiánovi Kállaiovi ako o Szájerovom partnerovi.

Mimochodom, malá odbočka: Kuruc v tom článku tiež odporúča „pravých“, teda nežidovských, nerómskych či nehomosexuálnych Maďarov, ktorých má volič krúžkovať. Všetci sú z Jobbika. A z dnešného pohľadu je ironické, že je medzi nimi aj istý Csanád Szegedi, ktorý neskôr objaví svoje židovské korene, konvertuje na judaizmus a odsťahuje sa do Izraela. Život je pestrý. Koniec odbočky.

V roku 2015 Szájera verejne vyoutovala bývalá politička Fideszu a SZDSZ Klára Ungárová. Stalo sa to po tom, čo Orbána počas jednej zo vzácnych tlačových konferencií oslovil novinár, ktorý sa ho spýtal, aký je jeho odkaz k Medzinárodnému dňu boja proti homofóbii. Keďže sa Orbán k tejto tematike za takmer 30 rokov svojej politickej kariéry nikdy priamo nevyjadril, bol jeho výrok veľmi medializovaný. Pochvaľoval si v ňom „toleranciu Maďarov“ a ďakoval homosexuálnej komunite, že „neohrozuje konsenzus provokatívnym správaním známym zo Západu“.

Na to reagovala Klára Ungárová, ktorá sa hlási k svojej lesbickej orientácii, slovami, že Orbán má rád poslušných, diskrétnych homosexuálov, ako sú Szájer a poslanec Máté Kocsis.

Príspevok Ungárovej by si zrejme nikto príliš nevšímal, keby to čerstvo ženatý Máté Kocsis nehnal pred súd. Súdne ťahanice sa skončili po niekoľkých odvolaniach výrokom, že Ungarová síce nemala v Kocsisovom prípade pravdu, ale Kocsis nebol schopný preukázať, akú osobnostnú ujmu mu spôsobila. Szájer sa nevyjadril vôbec a nikto to po ňom ani nechcel.

Keď sa v roku 2014 prijímala v Európskom parlamente tzv. Správa Lunacek podľa rakúskej europoslankyne Ulrike Lunacekovej, ktorú konzervatívne organizácie ostro kritizovali ako extrémne pro-LGBT, hlasovali za ňu z Fideszu dvaja europoslanci: Szájer a Járóková.

V roku 2004 bol Szájer zvolený za europoslanca a odsťahoval sa do Bruselu. Jeho žena zostala v Budapešti. Dcéra Fanni mala vtedy 17, vychovali ju teda do dospelosti a ďalej žili oddelene. Nikdy sa však nerozviedli a Szájer sa k homosexualite verejne neprihlásil, hoci nepopieral početné „obvinenia“. K téme homosexuality sa nikdy nevyjadril a ako sám s istou trpkosťou píše: „Za 30 rokov v politike som neurobil jedinú homofóbnu poznámku.“ Má pravdu. Nebol žiadnym známym homofóbom, ako sa ho médiá snažili vykresliť. Jeho jediným „hriechom“ bolo autorstvo ústavy, ktorá manželstvo definuje ako zväzok muža a ženy.

Ale prečo by si to vlastne homosexuál nemohol myslieť?

József Szájer

Kto je a nie je brat

Cieľom tohto článku nie je hodnotiť, čo je pravé kresťanstvo a akým kresťanom Viktor Orbán je. Jeho vláda sa nepochybne snaží pomáhať kresťanom na Blízkom východe a v Afrike a za to ju oceňujú tamojší biskupi, ako pripomína Dreher. Hoci vo vzťahoch s Čínou, Tureckom alebo Azerbajdžanom uprednostňuje pragmatizmus pred ľudskými právami, aj právami kresťanov. Jej postoje k migrácii sú dostatočne známe a je na čitateľovi, aby si urobil svoj úsudok, či sú s kresťanstvom zlučiteľné.

O náboženskom živote Orbána môže svedčiť aj fakt, že jeho syn Gáspár pôsobil ako evanjelikálny kazateľ po tom, čo sa s americkou kresťanskou charitou zdržiaval dlhší čas v Ugande. Dcéra Sára sa zase vydala za syna gréckokatolíckeho farára.

Isté však je, že Orbán rozdeľuje cirkvi, rovnako ako všetko ostatné, na lojálne a nelojálne voči svojej vládnej politike.

Jeho vláda napríklad výrazne preferuje židovskú ortodoxnú komunitu EMIH spojenú s hnutím Chabad pred konkurenčným Mazsihiszom. Mazsihisz je o niečo väčší, no tradične liberálnejší a sekulárnejší. Chabad je viac spojený s izraelskou pravicou, s ktorou má Orbán vďaka osobnému priateľstvu s Benjaminom Netanjahuom a proizraelskej politike Maďarska dobré vzťahy.

Fidesz pomohol EMIH vybudoval sieť inštitúcií a médií, spolupracujú v úsilí urobiť z Maďarska „kóšer hub“ Európy, zatiaľ čo iné európske štáty zakazujú kóšer porážky. Chabad má ako cirkev najvyššej kategórie nárok na rabína v armáde a podobne.

Na oplátku EMIH a rabín Slomó Köves mnohokrát pribehli na pomoc, keď to bolo potrebné, napríklad keď izraelské médiá písali o dianí v Maďarsku. Köves často zdôrazňuje, že židia sú v Maďarsku v bezpečí, zatiaľ čo v mnohých západných krajinách čelia ohrozeniu zo strany tamojších islamských komunít.

Taktiež pred voľbami verejne podporil kandidáta Fideszu na poslanca Istvána Hollika a rovnako ako izraelské ministerstvo zahraničia sa postavil za Fidesz vo veci protisorovskej kampane, ktorú Mazsihisz kritizovalo. Na druhej strane niektoré obálky Magyar Narancs alebo liberálneho HVG práve s Kövesom či už zosnulým provládnym miliardárom židovského pôvodu Andym Vajnom tiež nepôsobili práve filosemitsky.

Hoci vláda uprednostňuje Chabad, voči Mazsihiszu sa snaží aspoň zachovávať korektné vzťahy.

Horšie dopadol muž, ktorý s Orbánom prvýkrát riešil náboženské témy a pokrstil jeho prvé dve deti. Gábor Iványi sa s Orbánom rozišiel už v čase jeho konzervatívneho obratu v 90. rokoch a celé roky ho ostro kritizoval.

Po roku 2010 sa Orbánovi naskytla príležitosť mu to „vrátiť“.

Jeho Evanjelické bratstvo Maďarska bolo v roku 2011 zbavené doterajšieho právneho statusu a prišlo tak o väčšinu štátneho financovania. Odvtedy sa so štátom súdi, súd v Štrasburgu rozhodol v ich prospech. A Iványi pre tvrdé slovo o Orbánovi naozaj nejde ďaleko, zúčastňuje sa azda na všetkých protivládnych protestoch. V rozhovore z roku 2014 pripúšťa, že ostatné malé cirkvi, ktoré boli tiež pozbavené právneho statusu v roku 2011, s nimi do žaloby väčšinou nešli a výmenou za to dostali od štátu peniaze. Iványiovo združenie prevádzkuje útulky pre bezdomovcov a ďalších ľudí v núdzi.

„Povedal o mne, že som fašista, a to jediné mu nikdy neodpustím,“ povedal Orbán v osobnom rozhovore Bernardovi-Henri Levymu, ktorý za ním prišiel do Budapešti, aby pochopil, čo sa do čerta stalo s jeho obľúbeným liberálom Viktorom Orbánom.