Amnesty International, kedysi úctyhodná organizácia, zdegenerovala na to, čím je teraz: ľavicovou mašinou na získavanie peňazí.
Amnesty International, kedysi úctyhodná organizácia, zdegenerovala na to, čím je teraz: ľavicovou mašinou na získavanie peňazí.
Americký novinár Eric Hoffer kedysi výstižne poznamenal, že každá veľká politická iniciatíva začína ako idealistické hnutie, potom sa zmení na biznis a nakoniec zdegeneruje na bohapusté vydieranie.
A britský novinár John O‘Sullivan (kedysi poradca Margaret Thatcherovej, teraz šéf Danube Institute v Budapešti) formuloval tento O‘Sullivanov zákon: každá organizácia, ktorá nie je založená ako explicitne pravicová, časom skončí ako explicitne ľavicová.
Obidvaja mohli mať na mysli Amnesty. Je „žiariacim“ príkladom ich postrehov. Proces jej ideologickej jednostrannosti a morálnej korupcie začal postupne a nevinne. V rámci obhajoby väzňov nespravodlivo väznených diktátorskými režimami celkom logicky kritizovala aj ich tresty smrti. Potom sa však rozhodla odmietať trest smrti pre všetkých, pre ľudí nevinných, ale i pre riadne odsúdených vrahov. Bol to prvý odklon od jej pôvodnej misie.
Následne do svojej agendy zaradila aj obhajobu a propagáciu potratov. To ju už výrazne zideologizovalo; považovať potrat za ľudské právo je absurdné, ak nie je istá identifikácia ľudského plodu. Ak je plod ľudskou bytosťou, potom je potrat zabitím nevinného človeka, a teda pošliapaním jeho ľudských práv. Ak je plod niečo ako vlas alebo slepé črevo, potom je potrat niečím ako ostrihaním si vlasov či vyoperovaním slepého čreva – súkromnou záležitosťou bez politického či etického rozmeru. Zápas za slobodu politických väzňov premeniť na kampaň za potraty – to už bolo príznakom toho, že s Amnesty to išlo dolu vodou.
Ďalej prišla nenávisť voči Izraelu. Pri protiteroristickej akcii v Dženíne na Západnom brehu v apríli 2002 zahynulo 23 izraelských vojakov a bolo zabitých 46 Palestíncov (46 podľa Izraelčanov, 52 podľa informácií z palestínskej nemocnice), z ktorých 43 boli bojovníci, traja civilisti, z ktorých navyše jeden zahynul až po tom, čo Izraelčania Dženín opustili, pretože šliapol na nástražnú mínu, ktorú tam umiestnili Palestínci. Hneď potom západné ľavicové médiá začali hovoriť o kolosálnom masakre, o 3000 (potom len o 500) mŕtvych; a Amnesty pre to, čo sa v Dženíne údajne stalo, vymyslela termín „Dženíngrad“. Ten mal asi evokovať obliehanie Leningradu či boje v Stalingrade za Druhej svetovej vojny. Až na to, že počas 900 dní blokády Leningradu zomrelo 800-tisíc Rusov a v bojoch o Stalingrad zomrelo 1 milión 300 tisíc ľudí.
Takže „Dženíngrad“. V duchu tejto hyperboly v roku 2005 vtedajšia generálna tajomníčka Amnesty Irene Khanová prirovnala väznicu na americkej základni Guantánamo ku gulagu. To už Amnesty stratila akýkoľvek zmysel pre proporcie. Prirovnať Guantánamo – na ktorom nebol ani jeden terorista popravený a ktoré dokonca i jeho veľký kritik senátor Barack H. Obama po tom, čo sa stal prezidentom, zachoval ako to najmenej zlé riešenie – so Stalinovými gulagmi, v ktorých boli krutou smrťou, mrazom a hladom umučené milióny nevinných ľudí, je dôkazom buď ideologického fanatizmu, alebo totálnej morálnej tuposti. Či cynizmu pre fund-raisingové účely.
V roku 2010 Amnesty vyhodila svoju genderovú riaditeľku (aká to progresívna organizácia, už v roku 2010 mala genderovú riaditeľku!) Gitu Sahgalovú, pretože kritizovala kontakty Amnesty s Moazzamom Beggom, hlavným britským obhajcom Talibanu. Postojom Amnesty totiž je, že „obranný džihád nie je proti ľudským právam“. Hm, z arabských islamských krajín zrejme muselo do pokladničky Amnesty doputovať veľa tučných šekov... Viete, aby Amnesty príliš nekritizovala ich krajiny, ale nejaké iné. Ktoré iné? No, keď sa Kanadu chystal navštíviť americký exprezident „W“ Bush, Amnesty ju vyzvala, aby Busha zatkla (keď Kanadu navštívil predtým Fidel Castro neblahej pamäti, Amnesty žiadnu takú výzvu neučinila). Organizácia, ktorá sa kedysi zastávala politických väzňov, tak požadovala zo západných (a izraelských) expolitikov vyrábať nových politických väzňov, pretože mali iný názor či úsudok než Amnesty.
A čo úbohá Gita? Zrejme skutočne verila v tie genderové reči, ale život a Amnesty jej dali ponaučenie. Gender je dobrý, pokrokový, ale nesmieme ho používať proti islamským mužom...
Na druhej strane, keď Irene Khanová odchádzala z funkcie generálnej tajomníčky na prelome rokov 2009/10, dostala od Amnesty čiastku 533 103 britských libier, ktorá štyrikrát prevyšovala jej ročný plat 132 490 libier.
Takže až nabudúce uvidíte v uliciach chlapcov a dievčatá v žltých vestách s logom Amnesty (horiaca sviečka za ostatným drôtom), ako od okoloidúcich vyberajú peniaze pre Amnesty, rozhodne im prispejte.
Manažment Amnesty predsa musí žiť v luxuse.