Dreherov postoj | Konzervatívny kresťan už znamená len antiliberál. A to nestačí

Nedávno uverejnil David French vo svojom newslettri premyslenú esej o hrozbách pre Cirkev. Zistil som, že dobre vyjadruje niektoré moje vlastné rozporuplné myšlienky na túto tému, ktorá je pre mňa, ako viete, vždy jedna z najdôležitejších. Výňatky:

Je stále zjavnejšie, že jedným z vysvetlení zásadne odlišných prístupov kresťanov k politike a kultúre sú rozličné odpovede na nasledujúcu otázku: Prichádza hlavná hrozba pre Cirkev z jej vnútra alebo zvonka? Inými slovami, potkýna sa Cirkev a padá najmä pre vlastné hriechy alebo preto, že kultúrne a politické prúdy idú proti nej?

Táto otázka úzko súvisí s otázkami o našej ľudskej prirodzenosti. Sme vo svojej podstate padlí jedinci, ktorí hrešia najmä pre svoju hriešnu prirodzenosť? Alebo sme dobrí ľudia, ktorí čelia výzvam najmä preto, že na nás negatívne vplýva naše prostredie?

Skôr než dáte „správnu“ odpoveď na základe učebnicových poznatkov kresťanskej teológie, premyslite si svoju odpoveď podľa toho, do čoho vkladáte svoje emócie a energiu.

Presne na tomto mieste som prestal čítať, aby som pouvažoval nad vlastnými myšlienkami. Uvedomil som si, že podľa mňa to nie je buď – alebo, ale aj – aj a že preto sú toľkí ľudia na obidvoch stranách tejto odpovede zo mňa takí frustrovaní.

Som presvedčený, že žijeme v postkresťanskej a čoraz protikresťanskejšej spoločnosti a kultúre, ktorá (pravo)verným kresťanom (čiže kresťanom, ktorí v sexuálnych otázkach nedržia stranícku líniu) rýchlo a čoraz väčšmi sťažuje zmysluplné fungovanie vo verejnom priestore. Nikto nezruší (angl. cancel, odvodené z cancel culture, teda „kultúra rušenia“, pozn. prekl.) kresťana pre jeho tradičné presvedčenie a správanie týkajúce sa prepychu, lakomstva, obžerstva či pre ktorýkoľvek iný takzvaný „hlavný hriech“. Skúste však odporovať tomu, ako svet vníma žiadostivosť, a začnete mať problémy.

Navyše, hlboký materializmus našej konzumnej a hedonistickej spoločnosti je zásadne protikresťanský. Táto prekážka vernosti viere by tu bola aj vtedy, keby sexuálna revolúcia nikdy nebola neprišla.

Čiže áno, prostredie, v ktorom sa kresťania nachádzajú a ktoré nikdy nie je dokonalé, je v súčasnosti oveľa nepriateľskejšie, než bolo kedysi.

Pravdou je však aj to, že rovnako nebezpečným protivníkom sú si aj samotní kresťania. Až príliš veľa z nás vníma len veľmi slabo, ak vôbec, vlastné hriechy a zlyhania či to, ako kolaborujeme so svetom. Výstižným príkladom je pre mňa veľký článok, ktorý pred takmer dvadsiatimi rokmi napísal jeden z mojich kolegov v Dallas Morning News o skaze, ktorú pastori, kňazi aj rabíni videli u svojich relatívne dobre situovaných ovečiek v severnom Dallase a jeho predmestiach. Dallas je pomerne nábožensky aktívny a plné kostoly sú tu normou (aspoň vtedy to tak bolo – nebývam tam už vyše desať rokov).

Náboženskí predstavitelia však novinám povedali, že sú svedkami prudkého nárastu rozvodov a rozpadnutých rodín, lebo ľudia sa zúfalo snažia držať krok s ostatnými v tom, koľko míňajú. Rodiny sa zadlžovali až po uši len preto, aby mali taký veľký dom a také pekné auto ako priatelia z kostola. To však nenesie známky kresťanstva. Nešťastnou pravdou o živote kresťanov v Amerike je, že keď si veriaci majú vybrať medzi úspechom strednej triedy a kresťanskou vierou, väčšinou si vyberieme úspech strednej triedy a klameme sami seba o tom, čo vlastne robíme.

Dnes je oveľa náročnejšie zotrvávať v ilúzii, že v našom svete je v podstate všetko fajn a stačí, keď si my kresťania iba sadneme a počkáme, až nebezpečenstvo prehrmí.

No i tak ma frustruje to, že mnohí ľudia môjho kmeňa – kresťania, ktorí sú teologicky, morálne a politicky konzervatívni – sú ochotní staviť všetky svoje žetóny na nádej, že ten hlavný boj je politický a môžeme v ňom zvíťaziť prostredníctvom politiky. To jednoducho nie je pravda, no neznamená to, že politické angažovanie nemá zmysel. Musíme sa angažovať, kým sa len dá. Znamená to však tiež, že jadro problému spočíva v tom, že sme stratili duchovný zmysel – a to je čosi, čo každý z nás môže, ba priam musí riešiť vo svojom vlastnom živote.

Ale vráťme sa k Frenchovi, ktorý cituje môj blog:

Dám vám jeden príklad zo vždy zaujímavého a podnetného blogu Roda Drehera na American Conservative. Jeho stránky sú často fórom, kde kresťania vyjadrujú svoje temné obavy z budúcnosti Cirkvi aj republiky. Píšu anonymne a opisujú „woke“ excesy v amerických korporáciách či na americkej akademickej pôde. Opisujú, ako dnešná kultúra zvádza ich deti, aby zišli z cesty. Jedna správa od anonymného otca, ktorý svoje deti vyučuje doma, mi prišla ako obzvlášť znepokojujúca.

Napriek tomu, že jeho dcéra mala hlbokú náboženskú výchovu, vyrastala v prostredí, kde boli technológie výrazne obmedzené, a oddelene od detí na štátnych školách, začala mať samovražedné sklony, začala sa samopoškodzovať rezaním, odmietla vieru a prijala LGBT identitu. Otec bol zhrozený. „MYSLEL SOM SI, ŽE SME V BEZPEČÍ,“ napísal veľkými písmenami. Ako mohla jeho dcéra zísť z cesty? Otec sa nazdával, že vinníka našiel:

Po prvom šoku, keď sme sa všetci pýtali, „ako sa to stalo??!?“, sme zistili, že toto všetko sa udialo prostredníctvom vplyvu jedinej osoby, jej najlepšej kamarátky (z jednej z tých „bezpečných“ katolíckych rodín, ktoré vyučujú deti doma). Ukazuje sa, že táto rodina viedla dvojaký život. Jej verejný obraz bol zbožný, no v jadre bola úplne nefunkčná. To spôsobilo, že táto „najlepšia kamarátka“ nemala žiaden rodičovský dohľad, ale zato mala neobmedzený internet. Takže len Boh vie, čo všetko za tie roky dievčatá robili na všetkých tých prespávačkách v ich dome.

Je chybou tvrdiť, že boj s hriechom, ktorý dnes vedú najmä mladí, nie je v ničom iný, než keď sme boli deťmi my starší.

Keď som bol malý, najväčší problém s pornom, do ktorého sme sa ako chlapci mohli dostať, bol ten, že niekto našiel tatkov Playboy či Penthouse. A aj to sa mohlo stať len vtedy, keď mal niekto z nás to šťastie (aspoň tak sa nám to vtedy zdalo), že jeho otec čítal oplzlé časopisy. Bolo veľmi ľahké zariadiť, aby sa porno deťom do rúk nedostalo. Dobre si pamätám, aké to bolo, keď sme mali trinásť rokov: v žilách nám prúdil testosterón a my sme celý čas mysleli na sex. Asi môžem tvrdiť, že keby sme vtedy mali jednoduchý prístup k pornu, väčšina z nás by ho čítala celý čas. Predstava, že by sa nám do rúk dostal pornografický film, bola úplne vylúčená. Nikto nič také nemal.

Som si celkom istý, že dnešným 13-ročným chlapcom prúdi telom to isté množstvo testosterónu ako generácii ich otcov. Dnes však majú internet, vďaka ktorému si môžu pozrieť extrémne tvrdé porno bez akejkoľvek námahy. Ak mám byť k sebe úprimný, neviem, ako by som mu ja alebo ktokoľvek z mojich kamarátov na druhom stupni (nehovoriac už o strednej škole) dokázal odolať.

Myslím, že je naozaj nefér očakávať od ľudí, že budú schopní odolať vlastnými silami. To, čo hrozilo, keď som bol dieťa, sa s dnešným rizikom nedá porovnať. Jedna vec je stretnúť sa v trinástich rokoch s Playboyom, no zásadne iné je stretnúť sa s nekonečným počtom videí s násilným sexom. Cítiť sa nepríjemne vo vlastnom tele a prežívať príchod sexuality je niečo zásadne iné vo svete, ktorý je úplne pornografizovaný (kde žena nadobudne pocit, že ju vnímajú ako terč mužskej sexuálnej agresivity), a vo svete internetu, ktorý ponúka spôsoby premýšľania nad vlastnou pohlavnou identitou a biológiou spôsobom, ktorý bol v ľudských dejinách vždy úplne na okraji.

Keď vychovávate deti, jedna vec je dovoliť synovi ôsmakovi prespať u spolužiaka, keď to najhoršie, čoho sa môžete báť, je, že sa im dostane do rúk Penthouse, a niečo úplne iné je báť sa, že si pozrú tvrdé fetišistické porno, lebo niektorí rodičia dovolili dieťaťu smartfón bez filtra. Je to niečo zásadne iné musieť sa báť, že keď dcéra pôjde prespať ku kamarátke ôsmačke, môže padnúť do šialenej králičej nory trans-pozitívnych stránok, v ktorých uvidí riešenie svojich úzkostí, ktoré sa týkajú jej tela a pohlavných túžob. Keď si rodičia, dokonca ani konzervatívni rodičia nemôžu navzájom dôverovať, že budú v otázke technológií zajedno, je to paralýza.

Aj – aj. Skazený svet aj jednotlivec a jeho slabé telo. Myslím, že môžeme povedať – už len preto, že to hovorí aj on sám –, že dôvod, prečo David ešte stále verí v základný liberálny (rozumej klasicky liberálny) spôsob nazerania na svet, je jeho dôraz na individuálnu povahu hriešnosti. Ja to tak nevidím a ani to nedokážem, lebo štruktúry a sily, ktoré útočia na cnosti jednotlivcov, sú pre väčšinu ľudí príliš silné na to, aby ich dokázali prekonať. Môj problém – aj keď nie Davidov ani jeho oponentov okolo Sohraba Ahmariho – je ten, že ja vlastne v liberalizmus neverím, no nedokážem veriť ani tomu, že bude fungovať akýkoľvek postliberalizmus, ktorý je v USA v ponuke. Postliberalizmus v Amerike bude pravdepodobne ľavicový. Veď sa len pozrite, dokonca aj ozbrojené sily USA začínajú byť „woke“.

Na rozdiel od mnohých svojich konzervatívnych priateľov nedokážem tak ľahko odmietnuť Frenchovu kritiku. Nedávno som sa rozprával so starým priateľom, katolíckym konzervatívcom, ktorý povedal, že jeho deti smerujú doľava, lebo konzervativizmus pre nich znamená Donald Trump a veci ako QAnon. Nikdy nevideli nič iné než toto. Možno nie sú „woke“, no na konzervativizme nevidia nič, v čo by stálo za to veriť. Tvrdou pravdou je, že príliš mnohí z nás konzervatívcov – kresťanských aj iných – v skutočnosti nie sú konzervatívci, ale antiliberáli. Napadlo mi to nedávno, keď som čítal tento rozhovor z roku 2005, kde sa Jeet Heer rozpráva s veľkým maďarsko-americkým historikom Johnom Lukacsom, ktorý sa vyhlasoval nie za konzervatívca, ale za „reakcionára“. Výňatky:

„Už vtedy [v päťdesiatych rokoch] bol problém väčšiny konzervatívcov ten, že to bol negatívny konzervativizmus,“ hovorí Lukacs, ktorý pre časopis Commonweal napísal niekoľko článkov proti McCarthymu, keď bol tento senátor ešte populárny. „Boli to antiliberáli. A to nestačí.“

No aj keď som naliehal, Lukacs mal problém nájsť pre populizmus v americkom štýle dobré slovo. Znepokojuje ho nárast pravicového populizmu u nás, lebo to znamená, že konzervatívci už nie sú štítom voči nebezpečenstvu politiky más. „Konzervatívec“ už znamená len jednoducho „antiliberál“.

„Keď chceme ľudí zjednotiť, nacionalizmus je veľmi prízemný a lacný spoločný menovateľ,“ vraví. „Ľudí zjednocuje nenávisť. Ľudia čerpajú uspokojenie z myšlienky, že sme dobrí, lebo naši nepriatelia sú zlí. Toto je typicky americký syndróm, ale platí to aj všeobecne o celom ľudstve.“

Nenávisť k tým druhým dnes v USA bezpochyby zjednocuje politické kliky naľavo i napravo. Napriek tomu však Lukacsov postreh (opäť, z roku 2005), že z konzervativizmu sa stal jednoducho len „antiliberalizmus“, podľa mňa platí aj pre konzervatívne kresťanstvo. Riaditeľ jednej kresťanskej klasickej školy mi raz povedal, že ľudia, ktorí k nim posielajú svoje deti, sa väčšinou považujú za konzervatívcov, no v skutočnosti im ide len o to, aby dostali svoje deti preč z dosahu liberalizmu. A to nestačí.

Krátené. Pôvodný text vyšiel v The American Conservative. Uverejnené so súhlasom redakcie. Preložil M. Sitár.

Rod Dreher je redaktor časopisu The American Conservative. V minulosti bol prispievateľom a redaktorom New York Post, The Dallas Morning News, National Review, South Florida Sun-Sentinel, Washington Times a Baton Rouge Advocate. Rodove komentáre boli uverejnené okrem iných publikácií v The Wall Street Journal, Commentary, Weekly Standard, Beliefnet a Real Simple a bol hosťom v NPR, ABC News, CNN, Fox News, MSNBC a BBC. S manželkou Julie a s ich tromi deťmi žije v Baton Rouge v štáte Louisiana. Napísal päť kníh: The Little Way of Ruthie Leming (Malá cesta Ruthie Lemingovej), Crunchy Cons (Chrumkaví konzervatívci), How Dante Can Save Your Life (Ako vám Dante môže zachrániť život), The Benedict Option (Benediktova voľba) a Live not by lies (Nežiť v klamstve).