Opäť na cestách Amnesty International, reprodukčné práva a české verzus slovenské médiá

Idem si tak v aute z Prahy do Senca, aby som sa ubytoval u mamky a potom mohol pracovať v Bratislave. Premýšľam, nič ma netrápi. Je to skvelé. „Poézia“, ako by povedal básnik.

Na českej strane hranice počúvam rozhlas a nejaké pesničky, na slovenskej okamžite prepínam na verejnoprávnu stanicu. Aby som vedel, aké sú momentálne diskutované otázky a aj preto, aby som si obnovil svoju rodnú slovenčinu.

Exit Malacky, Pernek, Záhorie. Odbočím, netuším nič zlého. A potom sa trochu rozčúlim, predsa už nie som najmladší... Čo ma to tak rozčúlilo? Nejaký chlapík z Amnesty International nás tam poučoval o termínoch „reprodukčné zdravie“ a „reprodukčné práva“.

Nie, nechápte ma nesprávne, ja som za to, aby o tom vo verejnoprávnom médiu (platenom z peňazí nás všetkých) hovoril. Je to otázka verejnej politiky. Ale je to politika, politická záležitosť, o ktorej má rozhodovať polis. Nedokážem si predstaviť, že by na českom verejnoprávnom rozhlase zaznel taký politický názor bez toho, aby tam bol oponent. Mám výhrady k Českej televízii a Českému rozhlasu, ale toto by si nedovolili. Mali by tam oponenta.

Česká spoločnosť je liberálnejšia než slovenská, ale slovenské verejnoprávne médiá sú liberálnejšie (doktrinársky, ideologicky, nie slobodomyseľne) než české. To som zistil za desať mesiacov, čo intenzívne pobývam na Slovensku. A je to aj paradox v rámci liberalizmu: skutočný liberál je ten, kto je za slobodu slova a médií. Slovenský „liberál“ je často ten, kto si myslí, že verejnoprávne médiá majú za peniaze druhých ľudí indoktrinovať ich konkrétnou politickou vierou. Ľavicovoliberálnou.

Takže OK, je skvelé, že chlapík z Amnesty tam propagoval názory Amnesty. To je úplne v poriadku. Čo v poriadku nie je, je to, že tam nemal oponenta.

„Reprodukčné zdravie“ je eufemizmus pre potraty. Nie je to „zdravie“, nie je to „reprodukčné“ a ani to nie je „právo“. Tehotenstvo je fyziologická záležitosť, nie patológia (aj keď konkrétne tehotenstvo môže byť patologické, ale to môže byť aj život; konkrétny život môže byť patologický, ale z toho nevyplýva, že ľudský život vo všeobecnosti patologický je). Právo zabiť druhú, inú nevinnú bytosť neexistuje; maximálne sa môžeme dohodnúť, že nejakú nelegitímnu praktiku budeme v záujme spoločenského mieru tolerovať. Vydávať však umelé potraty za „právo“ je rovnaký nonsens, ako vydávať otrokárstvo za právo. Nie, nie je, nikdy nebolo, nikdy nebude, ale niekedy bolo tolerované – a, samozrejme, je správne ho odsunúť na koľaj vedúcu k jeho definitívnemu zániku.

„Právo na potrat“ – to mi pripadá ako staré, prekonané myslenie, vhodné do 20. storočia, nie však už do 21. storočia. To je brutalita a masaker. My dnes vieme – a vieme toho vďaka vede čím ďalej tým viac –, čo sa pri umelom potrate deje. Zabíja sa živá ľudská bytosť. My – niektorí z nás – sme za inklúziu vrátane inklúzie zatiaľ nenarodených detí. Ak im to dovolíme, narodia sa. Normálne, prirodzene. Stačí urobiť jednu jedinú vec: neurobiť ten masaker.

Ale OK, čo povedal chlapík z Amnesty, je legitímny prejav. Na vlnách slovenského rozhlasu financovaného z peňazí všetkých daňovníkov. To je OK. Čo OK nie je, je to, že tam nezaznel názor oponentný. Na Českom rozhlase by sa to vždy podalo ako diskusia.

Teraz by som mohol skončiť a bola by to dobrá bodka za komentárom. Ale chápete, tá cesta z Perneku cez Babu do Pezinku mala toľko zatáčok, že v druhom diele sa na chvíľu zastavím pri Amnesty, aby som opísal jej degenerácie z kedysi užitočnej a záslužnej organizácie. Ten fenomén si to totiž zaslúži.